09.12.2015-17:42:00   |   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#História
#Longformy
To, čo je pre mnohých všeobecne známe, niektorých iných prekvapuje - fakt, že Starý zákon nie je jednotné dielo, ale súbor veľmi odlišných historických textov, ktoré plnili odlišné úlohy, mali odlišnú autoritu a boli zaradené do jedného celku až stáročia potom, ako vznikli.

Príbehy a prikázania starozákonných kníh nespadli z neba (hoci práve čosi také si mnohí konzervatívni veriaci myslia). Tradície, ktorých spísanú a z ideologických a iných príčin mnohonásobne upravenú verziu nazývame Starým zákonom, ako aj viera Izraelitov v podobe, v akej ju poznáme zo Starého zákona, vznikali postupným vývojom. Vývojom, ktorý vďaka komparatívnej religionistike, biblickej kritike a archeologickým nálezom dokážeme čoraz presnejšie rekonštruovať.



Niektorými mýtmi si konštruovali slávnejšiu históriu. Iné mýty pre zmenu prevzali od starších blízkovýchodných kultúr, len im (v konečnom dôsledku) poskytli monoteistickú perspektívu. V skutku mimoriadnu podobnosť – dalo by sa povedať, že vývojovú nadväznosť! – nachádzame s náboženstvom Kanaáncov.1

Nadväznosť na náboženstvo Kanaáncov

Starý zákon Starého zákona


-


Ako podrobnejšie píšeme v úvode článku o vzniku a vývoji židovsko-kresťanského Boha, archeologické, lingvistické a ďalšie dôkazy ukazujú, že napriek biblickému nepriateľstvu voči Kanaáncom, je to práve tento národ, v ktorom sa ukrýva pôvod Izraelitov, a to niekedy v 13. storočí pred n. l.

Hoci autori Starého zákona boli v 7. – 6. storočí pred n. l., keď vznikal, zrejme monoteisti, Christine Hayesová, profesorka univerzity v Yale a expertka na históriu a literatúru starovekých Izraelitov upozorňuje, že väčšina Izraelitov dlhé stáročia (prinajmenšom do 8. storočia pred n. l.!) naďalej uctievala rôzne domáce modly, miestne božstvá plodnosti. Izraeliti existenciu iných bohov nepopierali, len uprednostňovali Jahveho. „Navyše, dôkazy ukazujú, že Jahve bol podobný mnohým kanaánskym bohom,“ hovorí Hayesová. Podľa nej na to poukazuje spôsob jeho uctievania, ako aj kultové objekty opísané v biblických príbehoch a potvrdené archeologickými nálezmi.

„Pretože vidíme také konkrétne kultúrne prvky staršej ugaritickej literatúry v hebrejskej biblii2, môžeme konštatovať, že biblia vychádzala priamo z kultúrnych tradícií starších ako Izrael,“ uvádza profesor biblických štúdií z Newyorskej univerzity Mark S. Smith. Texty z Ugaritu a iné mimobiblické zdroje objavené na Blízkom východe predstavujú podľa neho pozadie pre použitie týchto tradícií. „Ugaritické texty a iné mimobiblické texty z oblasti predstavujú niečo, čo by sme mohli nazvať Starým zákonom Starého Zákona. To znamená, že tieto písomnosti umožňujú pochopiť kontext hebrejskej biblie či Starej zmluvy podobne, ako je pre Novú zmluvu nevyhnutným pozadím a prípravnou pôdou Starý zákon.“

Aspoň stručne spomeňme niektoré viac či menej rudimentárne pozostatky kanaánskeho náboženstva u starovekých Izraelitov.

El


-


„Genesis prezentuje starú ideu patriarchálneho rodinného boha. Je pozorný voči ľudským obavám o potomstvo a úrodu, tento boh zodpovedá tomu, čo bolo inde v starovekom Blízkom východe známe ako domáci boh, alebo, ako sa poníma v biblii, „boh otca“ (Gen 26,24; 28,13; 31,5; 42),“ uvádza Mark S. Smith. Hebrejská biblia mu hovorí El Šadaj, El Eljon, alebo jednoducho El, boh Izraela.

Tento „boh Abraháma“ či „boh patriarchov“ nielenže predstavuje prastarý koncept božstva, ale je dokonca nesmierne podobný konkrétnemu kanaánskemu bohu, ktorý sa volá... (prekvapenie!) El. Podobnosti medzi kanaánskym Elom a Elom potomkov Kanaáncov, Izraelitov, ako aj celková kultúrno-náboženská kontinuita medzi Izraelitmi a Kanaáncami sú veľmi silným argumentom, že ide o toho istého boha, alebo jeho ďalší vývojový stupienok.



Mladšie biblické tradície sa snažia Ela s Jahvem synonymizovať3, staršie im ale prisudzujú odlišné charakteristiky. „El zostáva identifikovateľná postava aj v starom Izraeli,“ zdôrazňuje Smith

Len dodajme, že El je známy už zo strednej a neskorej doby bronzovej (približne 2000 – 1200 pred n.l.), a to predovšetkým z písomností nájdených v meste Ugarit.

Populárna manželka božia, ktorú vyháňali z chrámov

Priamo do panteónu raných izraelitov sa dostala taktiež Ašera, podľa textov z Ugaritu manželka Ela. Jej uctievanie starovekými Izraelitmi naznačujú okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašera.“ Mnohé náleziská, ako napríklad Kuntillet Ajrud, sú plné nápisov „Jahve a Ašera“.

Miestami narážky na ňu, alebo tituly pôvodne spájané s ňou, presvitajú aj cez vrstvy prepisovania a editovania striktne monoteistickými autormi Starého zákona (napr. odkaz na „prsia a lono“ v Gen 49,25). 2. Kniha kráľov 23 naznačuje, že ešte koncom siedmeho storočia pred n. l. museli z jeruzalemského (!) chrámu odstraňovať jej kultové predmety, ktoré boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pr. n. l.

Lucifer padlým anjelom nedorozumením


-


Napriek stáročiam úprav striktnými monoteistami, sa priamo v Starom zákone zachovali taktiež stopy po božstvách druhej najvyššej úrovne kanaánskeho panteónu, kam patrili bohovia ako Šachar, Šalem, Rešef a Déber. V akej forme prežívali v povedomí samotných starovekých Izraelitov počas stáročí pred presádzovaním absolútneho monoteizmu od konca 6. storočia pred n. l., je neisté. Niektorí boli zrejme miestami uctievaní ako božstvá, iní tento svoj status už zrejme stratili.

Izaiáš (14,12-15; ale nie ekumenický preklad, ktorý je okliešteny) obsahuje nasledovnú polemiku voči babylonskému kráľovi, ktorý sa opovážil vystúpiť na nebesia a vyzdvihnúť svoj trón nad „Božie hviezdy“ (hviezdy Ela):

„Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory (helel ben šachar). Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy (hviezdy Ela) vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. 14 Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Ale musíš zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy.“

Pasáž svojou konštrukciou pripomína legendu, pričom podľa Smitha a ďalších bádateľov predstavuje adaptáciu – či lepšie pozostatok - kanaánskeho mýtu odkazujúceho na syna božstva Šachar alebo toto božstvo samotné a jeho pokus vyvýšiť sa nad iné astrálne božstvo, azda samotného Ela.

Biblická pasáž odkazuje na „vzostup a pád“ Venuše na oblohe. Venuša – zornička sa tu označuje ako syn úsvitu - helel ben šachar, pričom šachar znamená po hebrejsky úsvit. Šachar bol zároveň kanaánsky boh úsvitu. Ako zdôrazňuje Smith, nejakú formu „prežívania“ tohto starého božstva v povedomí Izraelitov potvrdzuje jeho prítomnosť v menách viacerých biblických postáv (pre obšírnejšiu diskusiu pozrite príslušné heslo vo Van Der Toorn a kol., 1999).

Mimochodom, rozšírený latinský preklad biblie Vulgáta, ako aj mnohé neskoršie preklady, prekladali helel ben šachar ako Lucifer (Svetlonoš). To viedlo k vzniku mýtu o Luciferovi ako padlom anjelovi, ktorý sa chcel vyvýšiť nad boha (už nie El, ale hybrid El-Jahve). Prakticky zabudnutý kanaánsky mýtus tak v podstate nedopatrením dostal nový šat, či skôr druhý dych, vďaka ktorému je dnes zrejme známejší ako kedykoľvek vo svojej histórii.



Ďalší bohovia v rozklade

Pamiatku na kanaánske božstvo súmraku Šalem zachytáva Starý zákon len v rámci mien ako Abišalom (Absolón). Rešef, ochranca pred morom a vojnou, však aj naďalej plní svoju pôvodnú úlohu (Dt 32,24; Žalm 78,48). „Nepochybne tu máme dočinenia s dvojicou kanaánskych bohov (zrejme chápaných ako lietajúci démoni), personifikáciami pohrôm, ktoré šíria,“ uvádzajú Van Der Toorn a kol. (1999) – druhým démonom, ďalším pôvodne kanaánskym bohom, ktorého zmieňujú, je tu Qeteb.

Kanaánsky pán epidémií Deber sa spomína ako stelesnenie moru v podobe démona či božstva (Hab 3,5; Žalm 91,3 a 6.) V piatom verši tretej kapitoly knihy Habakuk napríklad Deber a Rešef sprevádzajú boha: „Pred ním ide mor (Deber) a hneď za ním sa ťahá skaza (Rešef).“

O božskú úroveň nižšie kleslo aj slnko s mesiacom. Genesis (1,16) ich označuje len za „väčšie“ a „menšie svetlo“, čo boli tituly, ktoré neboli polemické, ale zároveň úzko pripomínajú titul „veľké svetlo“, aké pre bohyňu slnka zmieňujú texty z Ugaritu.

Kozmickí nepriatelia


-


Mark S. Smith uvádza, že vďaka textom z Ugaritu vidíme, že Izraeliti od Kanaáncov prevzali aj postavy „kozmických nepriateľov“ ich bohov. Obludy, ktorým čelil v strednej a neskorej dobe bronzovej Baal, sa stali sokmi Jahveho. A týmito sokmi sú more (hebr. yam, kanaán. ym, s jeho ďalším menom Rieka), Leviatan (liwyatan resp. ltn), vodné príšery (tannin resp. tnn) a mawet resp. Mot (v oboch prípadoch doslovne „smrť“). Smith ďalej hovorí, že ugaritické texty síce považujú tieto beštie za nepriateľov Baála, ale takpovediac za zdomácnené hračky, ba až miláčikov kanaánskeho Ela. Aj tu nachádzame paralelu v biblických textoch - kozmickí nepriatelia Jahveho sú v podstate hračkami starozákonného Ela (Jób 40, 29; Žalmy 104,26).

S trojicou „kozmických nepriateľov“ sa stretávame napr. v Žalmoch (74, 12-17), kde sa nám ukazuje pôvodná povaha Jahveho ako boha-bojovníka:

„Boh (Jahve) je oddávna mojím kráľom, on koná spásne skutky na zemi. Ty si svojou silou rozdvojil more (yam), vodným obludám (Tannin) si porozbíjal hlavy. Rozdrvil si hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm žralokom. Otvoril si prameň i potok, vysušil si mohutné riečne riavy. Tvoj je deň, tvoja je i noc, určil si miesto nebeským svetlám i slnku. Ty si určil všetky hranice zeme, leto i zimu si ty stanovil.“

„Kozmickým nepriateľom“ sa v textoch z Ugaritu prisudzuje moc rovná božstvám, ktoré s nimi zápasia, a niekedy aj epitetá asociované s božstvami. Starý zákon si napriek opakovaným editáciám zachoval odlesky tejto dávnej tradície – meno Jemuel (Gen 46,10) sa napríklad interpretuje ako ekvivalent ugaritického ymil, teda „Yam je boh.“

Nadväznosť na staršie mezopotámske mýty

Koncil bohov

Keď sa odkazuje nie na jedného, ale viacero božských bytostí, v starovekej Mezopotámii sa často hovorí o spoločenstve bohov či koncile/zhromaždení bohov. Je tomu tak i v prípade ugaritických textov, kde sa konkrétne volia tri verzie označenia: zhromaždenie bohov, zhromaždenie božských synov, zhromaždenie koncilu. Táto starobylá tradícia sa objavuje aj v biblii.

„Vstáva Boh (elohim) v zhromaždení Božom (’ēl), uprostred bohov (elohim) koná súd.“ (Žalm 82,1)

Tento verš môže znamenať, že Boh (Elohim) stojí spolu s množstvom iných bohov v koncile vyššieho boha Ēla, ako aj že Boh (Elohim) stojí v tomto koncile ako Ēl a súdi popri iných členoch koncilu.

Že máme dočinenia so zmienenou starou tradíciou, nám potvrdzuje šiesty verš, v ktorom Boh hovorí iným členom zhromaždenia: I povedal som: „Ste bohmi (Vy [plurál] ste elohim), všetci ste synmi Najvyššieho.“

Akt stvorenia je preložený nesprávne

Mýtu Enúma Eliš sa niekedy hovorí babylonský Genesis – kvôli jeho mimoriadnej podobnosti s mýtom o stvorení v biblii. „Je však o stáročia starší,“ upozorňuje profesor starovekej histórie a archeológie Eric C. Cline. S najväčšou pravdepodobnosťou bol zložený niekedy okolo 17. storočia pred n. l. (asi o tisícročie skôr ako Genesis), pričom obsahuje aj oveľa starší materiál.

Enúma Eliš stvorenie sa chápe ako vývinový proces, vznikli dokonca aj bohovia – zo sakrálnej, prapôvodnej, neurčitej masy. Pôvodne boli „bez mena, bez podstaty, bez budúcnosti“. Postupne, vo dvojiciach vznikajúci bohovia mali stále výraznejšiu a výraznejšiu totožnosť, boli stále aktívnejší.



Hayesová upozorňuje, že mimoriadne známy prvý verš knihy Genesis „na počiatku stvoril Boh nebo a Zem“ predstavuje nesprávny preklad. Hebrejský originál by sa mal správne prekladať ako „Keď boh začal tvoriť nebo a Zem“, čo je veľmi podobné úvodu Enúma Eliš. „Stvorenie podľa Genesis 1 nie je proces vytvorenia niečoho z ničoho,“ upozorňuje profesorka Hayesová. „Namiesto toho ide o proces organizovania predtým existujúcich materiálov a uvalenia poriadku na chaotické materiály.“

Zaujímavý je aj druhý verš Genesis: „Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží duch (ruah) sa vznášal nad vodami.“

„Ruah sa niekedy anachronicky prekladá ako duch, ale v hebrejskej biblii nič také neznamená. Až v neskoršom vývoji hebrejčiny nadobudne taký význam,“ upozorňuje Hayesová a dodáva, že v tomto prípade nesie pôvodný význam. A tým je „vietor“. Čiže správne: „Keď boh začal tvoriť nebo a Zem, Zem bola pustá a prázdna, tma bola nad prahlbinou a Boží vietor (ruah) sa vznášal nad vodami.

V tomto bode Hayesová pripomína Enúma Eliš. Mýtus o stvorení hovorí o bohu búrky Mardukovi, ktorý uvoľnil svoj vietor proti „prahlbine“ a pravode Tiamat, reprezentujúcej sily chaosu. „Okamžite si uvedomíte obrovské podobnosti,“ hovorí expertka.

V Biblii sa zachovali ďalšie zvyšky tohto babylonského mýtu, a to v časti „tma bola nad prahlbinou (tehom)“. „Tehom je etymologicky to isté slovo ako Tiamat,“ upozorňuje Hayesová a dodáva, že koncovka „at“ len značí ženský rod.“

Rajská záhrada a prví ľudia


-


Aj Sumeri mali mýtus o raji, konkrétne o kraji zvanom Dilmun, ktorý sa stal rajom, keď mu boh Enki daroval vodu. Aj akkadský epos Atrachasís zložený niekedy okolo roku 1800 pred n.l. obsahuje napríklad božskú záhradu s prvým človekom, podobný akt stvorenia alebo možnosť nesmrteľnosi. Okrem ďalších podobnosti s druhou až jedenástou kapitolou knihy Genesis taktiež nesie rovnaký nosný motív: objasnenie vzťahu človeka s Bohom/bohmi a zvieratami.

„Takmer všetky náboženstvá a mytológie archaických spoločností sú presiaknuté túžbou po stratenom raji,“ píše známa odborníčka na komparatívnu religionistiku Karen Armstrongová, podľa ktorej je príbeh o zlatom veku, pradávny a takmer univerzálny mýtus. V tomto raji ľudia žili v úzkom a každodennom styku s božským. „Boli nesmrteľní, nažívali vo vzájomnej harmónii jeden s druhým, so zvieratami, s prírodou. Uprostred tohto sveta čnel strom, vrch alebo stĺp, ktorý spájal zem s nebom a ľudia mohli po ňom hore vystúpiť do ríše bohov...“

Hayesová súhlasí a uvádza, že napríklad strom života rajskej záhrady má svoje ekvivalenty v okolitej mezopotámskej mytológii, ikonografii aj rituáloch. Pripomína, že niektoré prvky biblikého mýtu o prvých ľuďoch zachytáva už o tisícročie starší Epos o Gilgamešovi. Jedna z postáv, Enkidu, divoký človek, vytvorený z hliny pripomína prvého človeka z knihy Genesis. Živí sa plodmi prírody, „stane sa podobným bohom“: získa múdrosť, začne sa obliekať, stratí nevinnosť a jednotu s prírodou, jeho priatelia gazely sa s ním prestanú priateliť. Postava sa z babylonskej mytológie dostala okrem biblickej aj do akkadskej a chetitskej mytológie.

Mýty o „stratenom raji“ podľa Armstrongovej a mnohých ďalších bádateľov reflektujú prechod lovcov a zberačov na spôsob života charakteristický tvrdou a úmornou prácou obrábania pôdy. Ide teda o prastaré mýty, s čím súhlasí aj pôvod slova eden. To poznali už Sumeri.

Podľa niektorých bádateľov ho prevzali od Ubaidianov, ktorí Blízky východ obývali pred 5500 až 8500 rokmi, pričom slovo podľa všetkého znamená „úrodná nížina“. Tento význam ako aj časový údaj sú z geologického hľadiska veľmi zaujímavé, pretože pred 8000 rokmi pomerne náhle stúpla morská hladina. Pobrežná čiara sa v regióne posunula o 50 kilometrov, čím zanikli posledné zvyšky tzv. oázy perzského zálivu. Tá ešte pred 15-tisíc rokmi siahala ďaleko za dnešný Hormuzský prieliv medzi Ománom a Iránom, teda viac ako tisíc kilometrov ďalej za dnešný sútok riek Eufrat a Tigris. Spojené vody oboch riek tu tiekli úrodnou nížinou, vytvárali rozsiahle jazerá, vetvili svoje toky a nakoniec ústili rozsiahlou deltou do Indického oceánu.



Potopa

Čítajte viac: Celosvetová potopa: O dôkazoch, mýtoch a naivite


-


Mezopotámske rieky mali sklon k náhlym zmenám koryta. Nenarážali na prírodné prekážky, takže záplavy sa vyskytovali často a neraz boli ničivé. Povodne neboli požehnaním ako v Egypte, pričom niektoré ničivé povodne nepochybne zanechali v obyvateľoch hlbokú, neskôr mýtmi a zveličeniami opradenú stopu.

Biblický mýtus o ničivej potope má preto svojich oveľa starších sumerských, akkadských a babylonských predchodcov.

Epos o Gilgamešovi4 – populárny a rozšírený epos, zložený na základe viacerých starších mýtov a eposov niekedy okolo roku 2100 pred n. l. (je teda asi o 1200 – 1300 rokov starší ako Genesis). Obdobou Noema je Utnapištim.

Atrachasís – akkadský epos zložený niekedy okolo roku 1800 pred n.l., pojednáva o stvorení aj potope sveta (ľudia iritovali bohov hlukom!)

V sumerskom mýte o potope je analógom Utnapištima/Noema Ziusudra. Písomnosti sú datované približne do roku 1600 pred n. l., pričom samotný mýtus vznikol niekedy v treťom miléniu pred n. l.

Všetky tieto mýty spája s tým biblickým božský hnev, vyvraždenie ľudí záplavou a jeden muž, ktorý na korábe zachránil svoju rodinu a zvieratá. Hrdina z korábu vypustil niekoľko vtákov, a keď sa z nich posledný nevráti, pretože našiel suchú zem, vylodili sa na vrchole hory, vypustili zvieratá a z vďaky za vlastnú záchranu vykonali obetu božstvu.

„Nielenže je dejová línia v podstate rovnaká, ale mnohé drobné detaily sú taktiež rovnaké, a to napriek skutočnosti, že tieto verzie od seba delia stáročia a v niektorých prípadoch tisícročia, “ píše Eric Cline. Pripomína, že väčšina bádateľov považuje mezopotámsky mýtus o potope za najnázornejší príklad tzv. preneseného príbehu, ktorý sa prenášal nielen naprieč generáciami, ale taktiež naprieč civilizáciami.

Kain a Ábel, Babylonská veža, zmätenie jazykov

Analógiu k mýtu o zmätení jazykov pri stavbe Babylonskej veže poskytuje sumerská legenda Enmerkar a pán Aratty. Pochádza z 21. storočia pred n. l. a obsahuje pasáž o zmätení jazykov, ktorá (spolu s babylonským zikkuratom) inšpirovala biblický mýtus o Babylonskej veži. K jeho vzniku, ako aj vzniku mýtu o Kainovi a Ábelovi zrejme prispel vznik miest.

„Neprestajne hrozilo nebezpečenstvo, že život podľahne niekdajšiemu barbarstvu. Nové mestské mýty v obavách i nádeji meditovali o nekonečnom zápase poriadku s chaosom,“ píše Karen Armstrongová. „Nečudo, že sa našli ľudia, ktorí vnímali civilizáciu ako pohromu. Biblickí pisatelia v nej videli znak odlúčenia sa od Boha, ktoré nastalo po vyhnaní z raja. Mestský život sa im zdal v zásade násilnícky, patrilo doň zabíjanie a vykorisťovanie. Prvý človek, ktorý vybudoval mesto, bol Kain, prvý vrah...“ Veľké zikkuraty, možno najviac práve ten babylonský, urobili hlboký a nepriaznivý dojem na starovekých Izreaelitov. Javil sa im ako stelesnená arogancia prameniaca z túžby po sebazbožňovaní.

Predobraz Mojžiša a Boh odkukávajúci cudzie zákony


-

Príbeh vzostupu Mojžiša v Egypte, hoci určite dramatický, nie je v rámci starovekej histórie unikátny. Predstavuje jeden z mnohých príkladov tzv. zakladateľského mýtu, príbehu o niekom, kto sa napriek skromným začiatkom stal vodcom. Ďalším zo zakladateľských mýtov je napríklad príbeh bratov Romula a Rema, vychovaných vlčicou, ktorí sa stali zakladateľmi Ríma. Z ďalších spomeňme napríklad Kýra II. Veľkého.

Ale môžeme ísť ešte ďalej. Mýtus o Mojžišovi zrejme môžeme odvodiť od akkadského vládcu Sargona Veľkého, ktorý vládol na prelome 24. a 23. storočia pred n. l. Podľa Legendy o Sargonovi, nepoznal svojho otca a jeho matka, vysoká kňažka ho porodila v tajnosti a v trstenom košíku položila do rieky, zachránil ho muž Aqqi a urobil ho svojim záhradníkom. Zachované kópie Legendy o Sargonovi pochádzajú zo začiatku a polovice prvého tisícročia pred n. l. a teda nevieme, aký starý je tento mýtus.

Mojžiš dostal od Boha okrem notoricky známej desiatky prikázaní viac ako 600 ďalších zákonov (Ex 21-23, zopakované v Dt 6-8) (mimochodom, takto to dopadne, keď ich dôsledne dodržiavate). Čo je zaujímavé, že mnohé z nich sú identické so zákonmi, ktoré nachádzame v rôznych oveľa (viac ako tisíc rokov) starších blízkovýchodných zákonníkoch, napríklad sumerských zákonníkoch kráľa Urnammu (2000 pred n. l.), mesta Ešnunna, kráľa Lipit-Ištara (19. storočie pred n. l.) a predovšetkým v Chamurappiho zákonníku (1800 pred n. l.).

Ba čo viac, na vrchole Chamurappiho zákonníka nachádzame vyobrazenie, ako Chamurappi dostáva zákonník od boha slnka a spravodlivosti Šamaša... na vrchole hory. Presne ako Mojžiš, ale o tisíc rokov skôr.

Pád Jericha

Príbeh zázračného dobytia Jericha, ktorého opevnenie sa zrútilo na siedmy deň obliehania po zatrúbení Izraelitov, je podobný Legende o Keretovi zo 14. storočia pred n. l. Ugaritské texty opisujú, ako Keret so svojou armádou dopochodoval k mestu Udum, ktoré chcel dobyť. Potom počkal šesť dní a až na siedmy deň za sprievodu obrovského hluku zaútočil a mesto dobyl. Ako ale uvidíme v jednom z nasledovných článkov tejto série, archeologické nálezy ukazujú, že prakticky celý príbeh dobytia Kanaánu Izraelitmi pod vedením Jozueho je fiktívny.

Povaha hebrejskej biblie

Históriu popisujúce pasáže a knihy Starého zákona obsahujú množstvo prevzatých, len prispôsobených mýtov iných kultúr. Napriek tomu ich nemožno označiť za úplne mýtické. Predstavujú skôr zmes prevzatých mýtov, nejasných skutočných spomienok na históriu, a mýtov nových, ktoré skutočnú históriu Izraelitov z rôznych príčin nahradili.5 Krízy, ktorým starovekí Izraeliti čelili počas stáročí, totiž mali za následok neustále revidovanie mýtov aj skutočných spomienok národa.

„Biblisti oddávna vedia, že všetky knihy hebrejskej biblie boli napísané dávno po udalostiach, ktoré mali v úmysle opísať, a že Biblia ako celok vznikla prostredníctvom série autorov a editorov v dlhom a mimoriadne zložitom literárnom procese, ktorý trval viac ako tisíc rokov,“ píše expert na archeológiu starovekého Izraela William G. Dever. „Navyše, zaujatosť striktných nacionalistov, ktorí napísali bibliu, je často bolestne očividná aj tým najzbožnejším veriacim.“

Podľa Marka S. Smitha krízy generovali „nové spomienky“ predovšetkým ranej histórie Izraela. Týmito krízami bolo podľa neho asýrske dobytie severného Izraelského kráľovstva koncom 8. storočia pred n. l., babylonské dobytie južného izraelitského kráľovstva Júdey začiatkom 6. storočia pred n. l., exil izraelitských vodcov v Babylone (v rokoch 597 a 586 pred n. l.) a bedačenie pod vládou Perzskej ríše od polovice 6. storočia pred n. l.

Našťastie, vďaka biblickej kritike a predovšetkým obrovskému počtu archeologických výskumov z posledného pol storočia vieme čoraz lepšie rozlíšiť, kde sa končia mýty („nové spomienky“ v zmysle Smitha), a kde sa začína historické jadro. Alebo či je vôbec prítomné. Exodus z Egypta s jeho zázrakmi, blúdenie púšťou, ničivé dobytie Kanaánu, či slávna éra Dávida a Šalamúna. Tomu všetkému sa budeme venovať v nasledovných článkoch.

-

Dodatok:
Bádatelia, z ktorých sme pri písaní článku čerpali, nepredstavujú v bádaní historicity Starého zákna niektorý z extrémov, ale sú považovaní za centristov. Nesúhlasia s konzervatívnymi bádateľmi „maximalistami“, pomerne malou hŕstkou tak obľúbenou u fundamentalistov, ktorá sa snaží dokazovať, že väčšina biblických textov je historicky vierohodná. Zároveň nesúhlasia s minimalistami, ktorí súdia, že texty Starej zmluvy sú stopercentne nespoľahlivé a vznikli až v posledných piatich storočiach pred n. l.

Poďakovanie: Za cenné kritické pripomienky autor ďakuje Evine Stein.

Poznámky:
1 Staroveký semitský národ obývajúci Kanaán, jazyk Kanaáncov bol veľmi podobný hebrejčine, okrem Izraelitov boli blízko príbuzní aj Féničanom.
2 Hebrejská biblia (kresťanský Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy.) Ako Hebrejci sa v užšom zmysle označujú Izraeliti pred vytvorením zjednoteného kráľovstva, v širšom zmysle aj príbuzní Semiti, napríklad Féničania.
3 Jedným z argumentov pre synonymizáciu Ela a Jahveho je fakt, že sa výraz el v niektorých pasážach hebrejskej biblie používa ako hodnotiaci epiteton Jahveho v zmysle pán alebo mocný. Holandský religionista Karel Van Der Toorn však upozorňuje, že tento argument neberie dostatočný ohľad na ústup Ela začiatkom doby železnej z pozície „živého boha“ do nominálnej úrovne. „Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo hebrejská biblia neobsahuje žiadne stopy polemík voči Elovi,“ píše Van Der Toorn. „Možno preto tvrdiť, že hladká identifikácia Ela za Jahveho bola založená nie na identite charakteru, ale na Elovom rozklade. Jeho meno sa čoraz častejšie používalo ako všeobecné označenie boha, konkrétne osobného boha.“
4 Gilgameš bol pravdepodobne historická postava žijúca niekedy okolo roku 2600 pred n.l. Je napríklad zapísaný ako piaty kráľ Uruku v južnej Mezopotámii a neskôr sa stal ľudovým hrdinom.
5 Starý zákon netvoria len historické záznamy alebo mýty, ale taktiež texty iných žánrov, napríklad poézia, proroctvá, moralistická literatúra a podobne.

Zdroje
Armstrong, K, 2005: Dejiny mýtov. Slovart
Cline E.C., 2008: From Eden to Exile: Unraveling Mysteries of the Bible. National Geographic
Dever, W. G., 2006: Who Were the Early Israelites and Where Did They Come From? Wm. B. Eerdmans Publishing Co.
Finkenstein, I., Silberman, N. A., 2001: The Bible Unearthed. Free Press
Hayes, Ch., 2006: An Introduction to Old Testament. Prednáškový cyklus, Univerzita v Yale
Kugel J.L., 1998: Traditions of the Bible: a guide to the Bible as it was at the start of the common era. Harvard University Press.
Smith M.S., 2004: The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers
Van Der Toorn K., 1996: Family Religion in Babylonia, Syria and Israel. Brill Academic Pub
Van Der Toorn K. a kol., 1999: Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Wm. B. Eerdmans Publishing Co

Perexový obrázok: Lawrie Cate
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail