Ako vznikol Satan? Pôvod a vývoj diabla
18.01.2018-04:16:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Vyslal medvede, aby roztrhali 42 chlapcov... lebo sa posmievali jeho služobníkovi (2 Kr 2,23-24). Inokedy zabil 70 ľudí, lebo nazreli na jeho posvätnú relikviu – teda podľa novších prekladov, väčšina hebrejských uvádza až 50 070 obetí (1 Sam 6,19). A keď jeho nasledovníci reptali, že upadajú, zoslal na nich mor, a takto pripravil o život 14 700 z nich (Num 17,6-15). Raz na svojich potulkách pozabíjal všetko prvorodené v krajine, človeka ale aj dobytok, a obchádzal len domy potreté krvou (Ex 12,12-13). V neposlednom rade, spáchal takmer úplnú genocídu ľudstva jednoducho preto, že sa mu znepáčilo, a v rámci toho hubil rad radom aj zvieratá (Gen 7,21-23).



Vymenúvaním podobných prípadov a konkrétnych osôb, ktoré podľa Biblie osobne zmárnil, by sme mohli pokračovať veľmi, preveľmi dlho.

Ako sa mnohí čitatelia istotne dovtípili, všetko sú to skutky Bibliou pripísané Bohu. Teda „hlavnej kladnej postave“ Biblie. Ale čo „hlavná záporná postava“, tradične označovaná ako diabol či Satan? Aký dlhý je výpočet jej obetí?

Biblia spomína jediný takýto čin, konkrétne zabitie rodiny Jóba (Jób 1,13-22). K čomu došlo s Božím dovolením. Pričom postava páchajúca tento skutok, tradíciou stotožnená so Satanom, podľa biblistov diablom/Satanom nie je.

To nie je nič zvláštne. Práve naopak, je to pre Starú zmluvu Biblie typické.

„Jedným z najprekvapujúcejších faktov o Satanovi, postave, ktorá v náboženských predstavách zaberá tak veľa miesta, je absencia priamych biblických odkazov,“ upozorňujú teologička Tina J. Wrayová a starozákonný biblista a teológ Gregory Mobley. „V skutku, väčšina ľudí je zaskočená, keď zistí, že populárny obraz Satana ako vidly vláčiaceho démona v Biblii celkom chýba. Satan sa v Hebrejskej Biblii1 objavuje menej ako tucet ráz a najúplnejšia rozprava o nehanebných skutkoch diabla sa objavuje až v záverečnej knihe Nového zákona, v Zjavení Jána.

Najstaršie zmienky sa Satana netýkali

Korene moderného bádania o biblickom Satanovi siahajú do prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia, keď relevantné zmienky2 v Starej zmluve analyzovali prelomové práce biblistky Peggy Dayovej a teológa Marvina Tateho. Dayová dospela k záveru, že v Starej zmluve používaný hebrejský výraz „satan“ znamená protivník alebo žalobca. A to nielen nadpozemský, ale aj ľudský – ako „satan“ (v slovenskom preklade „protivník“) sa napríklad označuje edómčan Hadan, sok kráľa Šalamúna (1 Kr 11,14). Starozákonné texty teda nespomínajú jediného a konkrétneho „Satana“, ale mnohých satanov. Marvin Tate dospel k rovnakému záveru – žiadna starozákonná pasáž priamo nesúvisí so Satanom, ako ho poznáme z oveľa neskoršej kresťanskej teológie. „V tomto zmysle v Starom zákone nie je žiaden Satan,“ píše teológ.



Na Dayovú a Tateho nadviazali v nasledovných dekádach desiatky štúdií. A niesli sa spravidla v podobnom duchu. „V bádaní o Satanovi v Starej zmluve možno nájsť niekoľko všeobecne uznávaných zistení,“ konštatuje biblista Derek Brown. „Po prvé, hlavné pasáže, ktoré sa neskôr interpretovali ako odkazy na Satana, sa pôvodne Satana netýkali. Po druhé, z perspektívy historickej analýzy, v Starom zákone nie je žiadna jednotná postava Satana.“

Vývoj Satana


-

Prví oponenti Jahveho
Po prelom 7. a 6. storočia pred n. l.

Podľa biblistu Grega Rileyho izraelitské náboženstvo začiatkom prvého tisícročia pred n. l. diabla/Satana nepoznalo. V najstarších tradíciách Starého zákona sa síce spomínajú „nadpozemskí“ oponenti národného boha Izraelitov Jahveho, títo sa ale nesú v duchu prastarých blízkovýchodných mýtov. Protivníkmi Jahveho sú niekdajší sokovia kanaánskeho3 boha Baala: more (hebr. yam, kanaán. ym, jeho ďalším menom je Rieka), Leviatan (liwyatan resp. ltn), vodné príšery (tannin resp. tnn) a mawet resp. Mot (v oboch prípadoch doslovne „smrť“). S trojicou „kozmických nepriateľov“ sa stretávame napr. v Žalmoch (74,12-17)4.

Personifikácia Božieho zla a vplyv zoroastrizmu
6. – 4. storočie pred n. l.

Začiatkom 6. storočia pred n. l. dobyli izraelitské Judské kráľovstvo Babylončania. Nasledovali deportácie časti populácie – babylonský exil. A koncom tohto storočia sa niekdajšie izraelitské kráľovstvo stalo na dvesto rokov súčasťou Perzskej ríše. Počas týchto turbulentných čias sa náboženstvo izraelitov výrazne zmenilo. Okrem iného sa prvý raz objavuje explicitne formulovaná požiadavka monoteizmu (Iz 45,5). Presadzovanie absolútneho monoteizmu znamenalo potláčanie iných božstiev, ktoré dovtedy Izraeliti uctievali popri ich národnom bohu, Jahvem, a ktoré sú okrem epigrafických dôkazov doložené, hoci len vo zvyškoch, aj v Starom zákone. Monoteizmus vyprázdnil panteón Izraelitov, ale prázdne miesto po dávnych bohoch napokon zaplnili nové nadpozemské bytosti - anjeli a démoni.

Práve z týchto čias pochádzajú najstaršie zmienky satana (Zach 3,1 a Jób 1,6-2,7). A nesituujú ho do podsvetia. Podľa biblistu Marka Smitha satan v knihe proroka Zachariáša (6. - 5. storočie pred n. l.) zastáva nebeské miesto v božskom koncile – stojí po boku Boha, aby „žaloval“ na veľkňaza Jošuu (Zach 3,1). Ďalšia súdobá zmienka sa objavuje v prológu knihy Jób. Zobrazuje Jahveho na nebeskom tróne v obklopení jeho služobníkov (slov. preklad: „Boží synovia“). „Medzi týmito služobníkmi je aj „satan“, čiže „protivník“,“ píše biblista Thomas Römer. Slovo satan tu je použité ako označenie funkcie, nie vlastné meno. „V knihe Jób predstavuje satan žalobcu božského koncilu, ktorého úlohou je preskúšať Jóbovu zbožnosť.“



Thomas Römer vysvetľuje, že z literárno-kritickej analýzy knihy Jób vyplýva, že rozhovor Boha a satana bol do knihy vložený neskôr: „V pôvodnom rozprávaní bol za všetky nešťastia uvalené na Jóba priamo zodpovedný Jahve,“ píše odborník. „Retrospektívnu integráciu satana do Jóbovho príbehu možno chápať ako snahu odobrať zlo z povahy Boha a personifikovať ho.

Podobné presunutie zodpovednosti z pliec Boha na personifikáciu zla nie je v Starom zákone ojedinelé.

Römer pripomína starozákonný príbeh, ktorom Dávid vykoná sčítanie ľudu a privolá tým Boží trest - Boh zošle na jeho ľud mor. Podľa verzie príbehu v 1. knihe kronickej Dávida na tento čin naviedol satan (21,1). Podľa staršieho variantu (2 Sam 24,1; väčšina materiálu knihy pochádza zo 7. storočia pred n. l.) však Dávida naviedol samotný Boh. „V tejto verzii je to práve Jahve, kto iniciuje čin, v dôsledku ktorého zahynú tisíce,“ píše Thomas Römer. „Táto substitúcia sa často považuje za dôsledok snahy presunúť zodpovednosť z Boha na satana,“ konštatuje biblista Mark Smith.

Biblista Greg Riley pripomína, že Izraelitov (resp. v tomto čase už môžeme hovoriť o Židoch) počas perzskej nadvlády v 5. a 4. storočí pred n. l. výrazne ovplyvnil dualizmus dobra a zla zoroastrizmu. V tomto starobylom monoteistickom náboženstve, ktorého korene siahajú do druhého tisícročia pred n. l., nachádza dobrý stvoriteľ a jediný uznávaný boh (Ahura Mazda) náprotivok v „zlom dvojčati“ (Angra Mainju, neskôr Ahriman). A obaja oponenti sa obklopili armádami nižších bytostí - anjelmi a démonmi. To isté pozorujeme neskôr v Židovskom náboženstve.

Podľa Thomasa Römera sa vplyv tohto zoroastrizmu odzrkadlil už v povahe satana vo vyššie zmienenom príbehu 1. knihy kronickej, ktorá je datovaná do 4. storočia pred n. l. Satan tu nadobúda povahu „negatívneho náprotivku“ Jahveho, celkom na spôsob zoroastriánskeho dualizmu.

Zásadný vplyv neuznaných spisov
3. storočie pred n. l. až 1. storočie n. l.

Transformácia satana vyvrcholila na prelome letopočtov. Dodnes populárne predstavy o diablovi/Satanovi sa však neobjavili v biblických textoch, ale v apokryfoch, náboženských spisoch, ktoré neboli cirkvou uznané za „inšpirované Bohom“, ani zaradené do Biblie. Rôzne apokryfy obsahujú množstvo príbehov o diablovi a označujú ho rôznymi menami.

„V neskoršej židovskej literatúre sa satan od Boha oddeľuje a stáva sa postavou, ktorá viac neprebýva v nebi s koncilom bohov, ale v podsvetí. Navyše táto postava ohrozuje ľudí nezávisle od Božej vôle,“ píše Mark Smith.



Umiestnenie v podsvetí sa nieslo ruka v ruke so zmenami predstáv o posmrtnom živote. Podľa pôvodnej viery5 Izraelitov nebožtíci - dobrí či zlí - putovali do temného podsvetia (šeol), kde existovali v akomsi vegetatívnom stave. Až v tzv. helenistickej dobe (po dobití regiónu Alexandrom Veľkým v r. 333/332 pred n. l., ktoré nasledoval silný vplyv gréckej kultúry) sa rozšírila viera, že putujú buď do neba, alebo do pekla, miesta hrozného utrpenia.

Hoci pochádzajú z neuznaných náboženských spisov, vyššie uvedené tradície sa ujali a rozvíjali aj v písomnostiach, ktoré cirkev uznala a zaradila do Novej zmluvy Biblie. „V Novej zmluve je [Satan/diabol] už úplne nepriateľom Boha a spravodlivosti. Označuje sa rôznymi menami, čo odráža rozmanité tradície, ktorých spojením bol vykonštruovaný koncept diabla v období medzi Starou a Novou zmluvou,“ píše biblista Greg Riley. Bádateľ pripomína, že pojmy Satan, diabol či Belzebub sa v Novej zmluve používajú ako synonymá.

Satan neSatan

Had-pokušiteľ v rajskej záhrade


-


Medzi najznámejšie biblické príbehy, v ktorých má vystupovať Satan, patrí príbeh o rajskej záhrade (Gen 2-3). Tu Adam a Eva – mýtický prvý muž a mýtická prvá žena - žijú bez práce, bez konfliktov a bez oblečenia. To sa zmení, keď najprv Eva a potom Adam ochutnajú ovocie zo Stromu poznania dobra a zla, čo im Boh výslovne zakázal („Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli,“ Gen 3,3).

„Mnohí príležitostní čitatelia Biblie predpokladajú dve veci: že ovocie, ktoré vzala Eva, je jablko a že had, ktorý Evu naviedol, aby neuposlúchla Boží príkaz, bol diabol. Ani jeden z týchto predpokladov nemá oporu v Starom zákone. V oboch prípadoch ide o stáročia neskoršie interpretácie,“ píšu Tina Wrayová a Gregory Mobley.

Podobne ako v prípade iných postáv mýtických „podfukárov“ iných kultúr, had rajskej záhrady vykazuje znaky celkom odlišných bytostí: zvierat, človeka aj božstiev. Je zvieraťom (patrí medzi „poľné zvieratá, ktoré stvoril Boh“, Gen 3,1), avšak líši sa od nich svojou „ľstivosťou“ a tým, že tak ako človek rozpráva. Ale jeho poznanie je božské: vie, v rozpore s Božím varovaním, že ovocie Stromu poznania dobra a zla Adama a Evu nezabije. Správne upozorňuje: „Nie, určite nezomriete! ... otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo“ (Gen 3,4).

Stotožňovanie hada rajskej záhrady s diablom/Satanom sa objavuje na prelome letopočtov v apokryfoch, teda cirkvou neuznaných, nebiblických náboženských spisoch. Napríklad v knihe Život Adama a Evy (1. storočie n. l.) Eva prehlasuje: „Diabol mi odpovedal ústami hada“ (17,4). V ďalšom súdobom apokryfickom spise Kniha múdrosti (známa aj ako Múdrosť Šalamúnova) sa stotožňuje nepriamo: „Pre závisť diabla totiž vošla do sveta smrť, zakusujú ju tí, čo sú na jeho strane“ (2,24).

Ako sme spomenuli, tradície týchto „neuznaných“ kníh sa uchytili a dostali aj do novozákonných kníh Biblie. Hada rajskej záhrady s diablom/Satanom napríklad explicitne stotožňuje6 Zjavenie Jána: „Veľký drak, starý had, ktorý sa volá diabol a satan, zvodca celého sveta, bol zvrhnutý na zem a s ním boli zvrhnutí aj jeho anjeli.“ (12,9 a podobne v 20,2).

Belzebub

V Starom zákone sa objavuje len v jedinej pasáži, ktorá indikuje, že jeho meno je odvodené od ekrónskeho (filištínskeho) boha Baal-Zebúba (2 Kr 1,2-3,6,10). Ten bol, ako vyplýva z etymológie, pôvodne semitským božstvom. Židia ho neskôr začali považovať za jedného z hlavných démonov.

Baal-Zebúb/Belzebub sa často prekladá ako „pán múch“ (baal = pán, zebubis = muchy). V skutočnosti zrejme ide o úmyselné skomolenie názvu Baal Zebul („vznešený pán“), čím sa biblickí autori snažili zmeniť cudzie božstvo na démona, prípadne sa vysmiať jeho nasledovníkom.

Podobne ako v prípade stotožnenia hada rajskej záhrady s diablom, zmena vnímania Belzebuba nastáva na prelome letopočtov v cirkvou neuznaných židovských spisoch. V apokryfickej knihe Testament Šalamúna (začiatok 1. stor. n. l.) sa ako Belzebub označuje princ démonov, ktorý bol pôvodne jeden z najvyšších anjelov (6,2 & 7). V neskorších náboženských písomnostiach, napríklad evanjeliách, sa z pojmu Belzebub stáva synonymum pre Satana (napr. „Zákonníci, ktorí zišli z Jeruzalema, tvrdili: Je posadnutý Belzebulom a mocou vládcu zlých duchov vyháňa zlých duchov,“ Mk 3,22).

Diabol

Pojem diabol (gr. diabolos – ohovárač, rúhač, protivník) sa objavil v gréckych prekladoch Starého zákona ako preklad hebrejského slova „satan“. V Novom zákone, ktorý bol napísaný po grécky, sa používa ako synonymum Satana (Mat 4,1).

Lucifer


-

Dnes sa Lucifer (lat. lux – svetlo, ferre – niesť, čiže Svetlonos) bežne považuje za padlého anjela a stotožňuje so Satanom. Biblické texty však nič také nenaznačujú. Aj raná kresťanská tradícia používala pojem „lucifer“ v pozitívnom zmysle prinajmenšom do 4. storočia, keď toto označenie niesli dvaja biskupi (Lucifer z Cagliari a Lucifer zo Sieny). V latinských prekladoch Nového zákona sa ako „lucifer“ niekedy označoval Ján Krstiteľ, Ježišov učiteľ, a v niektorých rukopisoch ranokresťanských chválospevov (napr. Lucis largitor splendide) dokonca samotný Ježiš.

Pojem Lucifer sa stal ďalším menom diabla/Satana z dvoch dôvodov. Po prvé, v nebiblických náboženských textoch Židov sa objavili príbehy o zvrhnutí diabla z nebies. Po druhé, v prekladoch pasáže Starého zákona, ktorá tieto príbehy inšpirovala, sa zornička/Venuša prekladala slovom Lucifer.

Mýtus o zvrhnutí diabla priniesli apokryfy

Hoci príbehy o zvrhnutí diabla (kvôli nejakému pradávnemu hriechu - či už hrdosti, závistlivosti alebo vzbure) v Starej zmluve nenachádzame, biblisti v nej identifikovali dva zdroje inšpirácie. Prvým je prastarý a veľmi populárny mýtus, podľa ktorého za čias pred potopou sveta niektorí „boží synovia“ (anjeli) zostúpili z nebies a plodili deti so smrteľníčkami, z čoho vznikla rasa „obrov“ zahubená potopou (Gen 6,1-4, v Novej zmluve 2 Pet 2,4 a Júd 6).

Na tento príbeh nadviazala na prelome letopočtov apokryfická (nebiblická) židovská literatúra. Spomína, že duše týchto do temnoty uvrhnutých anjelov sa stali démonmi, ktorých vodcom bol Azazel – v niektorých textoch považovaný za Satanovho posla (1. kniha Henochova 54,6). Iné apokryfy Azazela stotožňujú s diablom (Kniha jubileí 10,I-II), s hadom rajskej záhrady (Abrahámova apokalypsa 23) a Baalzebubom (Testament Šalamúna 6,1-2; Baalzebub vystupuje ako niekdajší „najvyšší anjel v nebi“).

Na druhý zdroj inšpirácie nadviazala 2. kniha Henochova (neskoré 1. storočie). Satan bol podľa nej vysoko postaveným členom nebeskej armády a pokúsil sa o puč, ktorý zlyhal. Z nebies ho vyhnali, aby sa na veky vznášal nad „bezodnou“ priepasťou. Tento príbeh Satanovho pádu podľa biblistov vychádza z dvoch starozákonných polemík proti súdobým panovníkom, ktoré predpovedali ich pád (Iz 14; Ezech 27-28). Líčia vzostup a pád zemského panovníka na pozadí starých mýtov o páde božskej bytosti.

Predlohy pre mýtus o páde diabla a „vznik Lucifera“

Prorok Ezechiel adresuje sériu polemík týrskemu mestskému štátu a jeho vládcovi či princovi (Ezech 27-28). Prepožičiava si motívy dávneho mýtu, ktorý bol jeho publiku v 6. storočí pred n. l. známy, ale nezachoval sa v Biblii ani inde (Ezech 28,11-19)7. „Hebrejský prorok prirovnáva očakávaný pád týrskeho princa, hrdej a kultivovanej osoby, k vyhnaniu takmer božskej postavy z raja kvôli hriechu hrdosti,“ píšu biblisti/teológovia Tina Wrayová a Gregory Mobley. „Ezechiel očividne naráža na legendu o postave podobnej Adamovi, ktorá žila v rajskej záhrade na počiatku vekov. Táto postava, na rozdiel od príliš ľudských postáv 2. a 3. kapitoly Genesis, sa opisuje ako „plná múdrosti a dokonalá v kráse“.“



Koniec žalospevu podľa dvojice biblistov/teológov spája konečný osud oboch týchto odlišných postáv, ako týrskeho panovníka, tak dávneho „poloboha“: „Srdce [pradávnej postavy] ti spyšnelo pre tvoju krásu, prišiel si o múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem, postavil som ťa [týrsky princ] pred kráľov, aby mali potešenie z pohľadu na teba. Množstvom svojich vín [toto sa môže týkať oboch postáv], svojím nepoctivým obchodovaním [týrsky princ] znesvätil si svoje svätyne...“ (Ezech 28,17–18).

Izaiáš (14,12-15; pozor, ekumenický preklad je oklieštený) obsahuje nasledovnú polemiku voči babylonskému kráľovi: „Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory [helel ben šachar, v ekumenickom preklade „zornička“ čiže Venuša]. Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Ale musíš zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy.“

Babylonský kráľ tu nepadne len zo svojho trónu na tvrdú zem, ale z „nebeskej“ výšky hlboko do podsvetia. Biblista a historik Mark Smith pripomína, že pasáž svojou konštrukciou pripomína legendu. Podľa Smitha a ďalších bádateľov predstavuje adaptáciu alebo pozostatok kanaánskeho mýtu odkazujúceho na syna božstva Šachar (šachar znamená po hebrejsky úsvit) alebo toto božstvo samotné a jeho pokus vyvýšiť sa nad iné, azda hlavné božstvo Kanaáncov. Rozšírený latinský preklad biblie Vulgáta, ako aj mnohé neskoršie, predovšetkým grécke preklady, prekladali zorničku (helel ben šachar) slovom Lucifer.

„Za prepojenie zorničky/Lucifera so Satanom môžu interpretátori z čias dávno po napísaní biblických kníh. Takéto stotožnenie sa v Hebrejskej Biblii nenachádza,“ píšu Wrayová a Mobley. A dodávajú, že mýtus o páde Satana/Lucifera nadobudol dnešnú popularitu vcelku nedávno – vďaka epickej básni Johna Miltona Stratený raj (1667).


Satan zostáva veľmi inšpiratívnou postavou ako v literatúre, tak v hudbe.




-

Dodatok: Prečo práve had?
Postava podfukára či pokušiteľa sa v príbehu o rajskej záhrade prezentuje v podobe hada kvôli kultúrnemu kontextu biblických autorov. Na jednej strane vychádza zo starších blízkovýchodných príbehov o stvorení. Tina Wrayová a Gregory Mobley ako príklad uvádzajú babylonský Epos o Gilgamešovi, ktorý vznikol na základe viacerých starších mýtov a eposov niekedy okolo roku 2100 pred n. l. (viac ako poldruha tisícročia pred kompozíciou knihy Genesis). „Had sa tu objavuje v scéne s akousi rastlinou života, porovnateľnou so Stromom života biblického príbehu,“ píše dvojica biblistov/teológov.

Podľa profesora starozákonných štúdií z Kalifornskej univerzity v Bekeley Ronalda Hendela na strane druhej vychádza z rozšírených blízkovýchodných asociácií. „[S hadmi] sa spájalo nebezpečenstvo a smrť, mágia a tajné poznanie, oživenie a nesmrteľnosť a sexualita,“ píše.

Poznámky:
1 Hebrejská Biblia - kresťanská Stará zmluva/Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy
2 Num 22,22-35; Jób 1-2; Zach 3,1-7; 1 Kron 21,1-22,1; Tiež okrem toho aj pasáže asociované so Satanom predovšetkým v neskoršej kresťanskej tradícii Gen 3,1-15; Iz 14,12-17; Ezech 28,11-19
3 V rozpore s biblickým naratívom, ktorý sa od nich dištancuje, Kanaánci boli predkovia Izraelitov
4 „Boh (Jahve) je oddávna mojím kráľom, on koná spásne skutky na zemi. Ty si svojou silou rozdvojil more (yam), vodným obludám (Tannin) si porozbíjal hlavy. Rozdrvil si hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm žralokom. Otvoril si prameň i potok, vysušil si mohutné riečne riavy. Tvoj je deň, tvoja je i noc, určil si miesto nebeským svetlám i slnku. Ty si určil všetky hranice zeme, leto i zimu si ty stanovil.“
5 Starovekí Izraeliti netušili nič o nesmrteľnej duši, ani o akomkoľvek zmŕtvychvstaní alebo návrate zo záhrobia (s výnimkou najmladších pasáží celkom chýba aj koncept vzkriesenia tela) - viera v nesmrteľnú dušu sa k Židom a kresťanom dostala až vďaka kontaktu s učením antických Grékov, hlavne cez filozofiu Platóna. (V Starom zákone hebrejské slovo nefeš, tradične prekladané ako živá duša, v skutočnosti znamená živú bytosť.)
6 Je zaujímavé, že v rámci raného kresťanstva 2. storočia považovali gnostickí kresťania postavu hada rajskej záhady za postavu Krista, ktorá umožnila duchovné oslobodenie od útlaku. Tento postoj pochopiteľne značne iritoval iné názorové prúdy tohto náboženstva.
7 „Potom mi zaznelo slovo Hospodina: Človeče, zaspievaj žalospev o týrskom kráľovi a povedz o ňom: Takto vraví Pán, Hospodin: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Edene. Bol si odetý rozličnými drahokamami: rubínom, topásom, diamantom, chryzolitom, ónyxom, jaspisom, zafírom, malachitom a smaragdom. Tie boli rukou umelca vsadené do zlata a boli pripravené v deň tvojho stvorenia. Urobil som ťa jagavým cherubom — strážcom. Bol si na svätom Božom vrchu, prechádzal si sa medzi ohnivými kameňmi. Bezchybne si si počínal odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, kým sa nezistila zvrátenosť pri tebe. Pri mnohorakom obchodovaní si sa naplnil násilím a zhrešil si. Vtedy som ťa v nemilosti vyhnal z Božieho vrchu a cherub — strážca ťa odstránil spomedzi ohnivých kameňov. Srdce ti spyšnelo pre tvoju krásu, prišiel si o múdrosť kvôli lesku. Zhodil som ťa na zem, postavil som ťa pred kráľov, aby mali potešenie z pohľadu na teba. Množstvom svojich vín, svojím nepoctivým obchodovaním znesvätil si svoje svätyne. Vyviedol som z teba oheň a ten ťa strávil. Zmenil som ťa na popol na zemi pred očami všetkých, ktorí ťa videli. Všetci, čo ťa poznali medzi národmi, zdesili sa nad tebou. Hrozný koniec ťa stihol, a už ťa viac nebude.“

Použitá literatúra:
Bergelund, A., 2017: Náboženské dějiny starověkého Izraele. Vyšehrad.
Brown D. R., 2011: The Devil in the Details: A Survey of Research on Satan in Biblical Studies. Currents in Biblical Research 9: 200.
Römer, T., 2015: The Invention of God. Harvard University Press.
Smith, M.S., 2004: The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers.
Van Der Toorn, K. a kol., 1999: Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Wm. B. Eerdmans Publishing.
Wray, T.J., Mobley, G., 2005: The birth of Satan: Tracing the devil’s biblical roots. Palgrave MacMillan.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail