Podobne ako konšpirátori bezmyšlienkovite uveria akýmkoľvek nezmyslom, pokiaľ sa priečia „oficiálnym“ informáciám, sa mnohí nacionalisti automaticky nadchýnajú akýmikoľvek fantastickými tvrdeniami, ktoré vyzdvihujú ich vlastné etnikum, národ či územie.



Je to tak všade vo svete. Albánci sa považujú za potomkov Ilýrov, Bulhari sa identifikujú s Trákmi, Iracká propaganda vyťahovala Sumerov alebo Babylon, Pakistanci sa obracajú na civilizáciu v údolí rieky Indus a jedno rómske subetnikum tvrdí, že má pôvod v Egypte a označuje sa termínom „Balkánski Egypťania“. A keď začali Nemci pred vyše storočím priraďovať etnicky neurčité archeologické kultúry praveku svojim predkom, v rovnakej činnosti našli zaľúbenie aj Slovania.

Niektorých to neomrzelo dodnes.

A tak sa šíria tvrdenia, že Slováci či Praslováci sú starobylým etnikom, ktoré si v mieste súčasného výskytu hovie aspoň osemtisíc rokov. V širšom, slovanskom kontexte sa dozvedáme, že staroveká Čína bola v skutočnosti praslovanská. Ba čo viac, Praslovania pred 9 tisíc rokmi zavítali na Havaj, o niečo neskôr na Veľkonočný ostrov a tisícky rokov pred Kolumbom a Vikingami objavili Severnú Ameriku, kde položili základy starých amerických civilizácií. Ako inak, podrobili si Rím aj Kartágo, to v podobe Vandalov (nehľadiac na fakt, že keramika ako aj spôsob pochovávania kmeň jasne radí medzi východných Germánov). Čerešničkou na torte je spájanie Praslovanov s Atlantídou.

Poznávacie znaky pseudovedy

Nacionalistické výklady histórie z ktoréhokoľvek kúta sveta spája prinajmenšom jedna charakteristika. Sú evidentne pseudovedecké. Pravda je vraj utajená a „oficiálnej vede“ veriť nemožno. Skutočnosť spravidla odhaľujú amatéri a keď sa (veľmi ojedinele) nájdu historici či archeológovia, povaha argumentácie je podobná: prekrúcajú sa vedecké výskumy, z útržkovitých výsledkov nie celkom spoľahlivých metód (komparatívna lingvistika) sa vyvodzujú ďalekosiahle závery, ignoruje sa archeologický záznam tvorený tisíckami a tisíckami nálezov a naopak, veľký dôraz sa kladie na pochybné, údajne anomálne nálezy, bez akéhokoľvek archeologického kontextu.

Sem patrí napr. „praslovanský“ nápis na Velestúre. Je na tom rovnako ako rôzne iné údajne anomálne nápisy (v Severnej Amerike sa nadšencami záhad prisudzujú starovekým európskym civilizáciám) - takmer určite ide o podvrh . Kým osamotený nápis možno sfalšovať veľmi ľahko, archeologický kontext, ktorý by nevyhnutne existoval, keby boli tieto nápisy pravé (v prípade Velestúru by to boli archeologické nálezy dokazujúce prítomnosť Praslovanov na našom území pred už tisícročiami), len tak ľahko nesfalšujete¹. A keďže ho len tak ľahko nesfalšujete, k „anomálnym“ nápisom žiaden archeologický kontext neexistuje.

Archeologická kultúra nie je synonymom etnicity

Na základe nálezov, spravidla z charakteristík keramiky, ktorá sa ľahko a často zachováva, archeológovia definujú dávne kultúry. V archeologickom zázname ich vidíme vznikať, vyvíjať sa, expandovať, migrovať ale aj zanikať. Archeologická kultúra však nemusí byť totožná s etnicitou.



Z nedávnej histórie nás o tom poučuje napríklad stredoveký Arabský kalifát. Prakticky na celom jeho území – a bolo to v skutku veľké územie - sa „vymenila“ kultúra, obyvateľstvo však zostalo. Alebo iný príklad. Genetické porovnania ukazujú, že miera príbuznosti u európskych národov súvisí predovšetkým so vzájomnou geografickou vzdialenosťou. A tak sme si my, Slováci, najpríbuznejší so susednými národmi. Najbližšie máme k Čechom, Poliakom, čo asi nie je prekvapujúce, ale zároveň aj Rakúšanom a Maďarom.

S Maďarmi, ktorí podľa tradičného ponímania nie sú ani Indoeurópania, sme si „pokrvne“ príbuznejší, než povedzme s Rusmi či Bielorusmi, hoci nás s týmito národmi spája kultúrna príslušnosť k Slovanom. Platí to aj naopak. Maďari sú síce lingvisticky blízki ďalšiemu „ugrofínskemu národu“, Fínom, no majú geneticky oveľa bližšie k nám alebo k Rakúšanom.

Veľká neolitická migrácia do Európy sa skutočne odohrala

„Genetické korene“ takmer 85 %² slovenskej populácie siahajú do doby pred 20 až 50 tisíc rokmi. Toto zistenie v posledných rokoch prezentuje známy slovenský genetik Vladimír Ferák. Nečudo, že tvrdenia profesora Feráka si získali u nacionalistov veľkú popularitu. Pravda, len vďaka tomu, že celkom ignorujú ich kontext.

Súčasná slovenská populácia sa geneticky v ničom zásadne nelíši od ostatných stredoeurópskych populácií

Profesor Ferák totiž na základe rekonštrukcie chromozómu Y a tzv. mitochondriálnej DNA európskych línií tvrdí, že genetické korene siahajúce do mladšieho paleolitu, t. j. do doby pred 10 000 až 45 000 rokmi, má väčšina (75 – 80 %) nielen Slovákov, ale celej stredoeurópskej populácie. „Súčasná slovenská populácia sa geneticky v ničom zásadne nelíši od ostatných stredoeurópskych populácií,“ konštatuje Ferák.

Tieto názory doc. Feráka komentuje profesor archeológie Eduard Krekovič z Univerzity Komenského v Bratislave nasledovne: „Odvtedy sa však významne rozmnožili DNA analýzy ľudských pozostatkov z mezolitu a neolitu, ktoré predsa len potvrdzujú staršie názory o sťahovaní populácie s novou kultúrou do Európy.“ Podľa neho z nových výskumov vyplýva, že začiatkom neolitu (mladšia doba kamenná), teda pred 7 až 8 tisíc rokmi, došlo k pomerne masívnej migrácii z juhovýchodu najprv na Balkán a odtiaľ postupne až do strednej Európy. (Viac k tomu nižšie.)


Profesor archeológie a paleogenetiky Johannes Krause z Inštitútu Maxa Plancka pre históriu človeka, ktorý sa špecializuje na analýzu DNA z archeologických pozostatkov, vysvetľuje, že genetici sa odklonili od niektorých menej spoľahlivých metód výskumu zloženia dávnych populácií. Ich zistenia ukazujú, že neexistuje silná kontinuita dnešných obyvateľov Európy s pôvodnými lovcami a zberačmi. Na vine boli dve veľké migrácie.

Čo hovoria ďalšie výskumy génov dnešných populácií: Rozporuplné výsledky

Treba priznať, že rekonštruovať mieru, do akej prispeli do genofondu tej ktorej populácie konkrétne migrujúce spoločenstvá na základe dnešného rozšírenia jednotlivých línií chromozómu Y (dedený výhradne z otca na syna) a mitochondriálnej DNA (dedená len cez matku), nie je celkom spoľahlivé. Metóda je náchylná na rôzne skreslenia, a tak výskumy prinášajú rozporuplné výsledky. Kým práce britského genetika Martina Richardsa sa s Ferákom viac menej zhodujú, u mnohých iných to tak nie je.



Veľký výskum vedeckého tímu okolo Patricie Balaresquovej z Leicesterskej univerzity napríklad naznačil, že možno až 80 % genetického materiálu chromozómu Y Európanov pochádza od neolitických farmárov. Netýka sa to ale po matke dedenej mitochondriálnej DNA. Takáto situácia by sa dala vysvetliť napríklad príchodom skupiny ľudí, ktorej muži – azda vďaka pokroku v zadovažovaní potravy – mali istý čas oveľa viac potomstva ako ich domorodí náprotivkovia z radov lovcov a zberačov. A toto potomstvo mali často s domorodými ženami, kým farmárske ženy plodili so starousadlíkmi deti len zriedka.

V inom nedávno publikovanom výskume vedecký tím pod vedením Marka A. Joblinga dokonca zistil, že chromozómy Y u dvoch tretín dnešnej európskej populácie pochádzajú len od trojice mužov, zrejme mocných kmeňových náčelníkov, ktorí žili pred 3,5 až 7,3 tisíc rokmi. Zistenie umožnila nová technika tzv. sekvenovania ďalšej generácie, ktorá dovoľuje s nevídanou presnosťou zrekonštruovať rodostromy chromozómov. Toto zistenie zrejme súvisí s príchodom nových ľudí do strednej Európy, ktorí boli vďaka koňom a vynálezu kolesa nevídane mobilní a vďaka lepším zbraniam úspešní dobyvatelia. Scenár podporili aj nedávne porovnania DNA ľudí z pradávnych kultúr.

Čo hovoria praveké gény: Cudzinci z Anatólie

Neistotu ohľadom miery, do akej migrovali kultúry a do akej samotní ľudia, by pomohli vyriešiť výskumy samotných starovekých a pravekých populácií. Tu možno skúmať vyššie zmienené markery dedené v rámci pohlaví (mitochondriálna DNA, chromozóm Y), alebo celé genómy. Najspoľahlivejšie výskumy celých genómov prinášajú v posledných rokoch konzistentné a pomerne jednoznačné závery. Štúdie tohto typu navyše vychádzajú vo svetovo najprestížnejších vedeckých časopisoch ako je napríklad Nature.

Výskum vedený tímom harvardského genetika Davida Reicha identifikoval migráciu zo začiatku mladšej doby kamennej (neolit) spred asi 7 až 8 tisíc rokov. Vtedy sa v strednej a západnej Európe objavili skupiny blízko príbuzných farmárov. Zároveň zistil, že len asi 10 - 15 % DNA moderných Európanov má pôvod u neolitických lovcov a zberačov západnej a strednej Európy. Migráciu z Anatólie potvrdili aj zistenia ďalšieho výskumu Reichovho tímu (2015, Nature) a zhodujú sa s mnohými ďalšími, napr. týmto veľkým kolaboračným výskumom (2014, Nature), alebo so starším (2010) výskumom z PLOS Biology. Švédski genetici Torsten Günther a Mattias Jakobson vo svojom veľkom prehľade vedeckej literatúry na tému genetiky a migrácií dávnych populácií (2016) citujú ďalších sedem.

V posledných rokoch sa teda podarilo získať veľmi silné dôkazy, že prví európski farmármi mali blízkovýchodný pôvod - boli to vlastne cudzinci (a kto nazrie do primárnej vedeckej literatúry k téme, všimne si, že neolitická migrácia z Anatólie sa v nej už niekoľko rokov nepovažuje za žiadnu kontroverziu). Inými slovami, pred 7 až 8-tisíc rokmi do Európy skutočne prišli ľudia nesúci kultúru, nešlo len o prenos kultúry medzi ľuďmi.

Čo hovoria praveké gény: Cudzinci od Čierneho mora

Migrácie prvých Indoeurópanov.

O čosi neskôr nasledovala migrácia zo stepí pri Čiernom mori do strednej Európy. V jej dôsledku malo pred 4 500 rokmi až 80 % génov ľudí kultúry so šnúrovou keramikou (stredná a severovýchodná Európa) pôvod u čiernomorských nomádov, konkrétne u ľudí tzv. jamovej kultúry (alebo aj kultúra s jamovými hrobmi). Nešlo o žiadnych primitívov. Kultúry čiernomorských stepí vynašli koleso, skrotili koňa a nezávisle na Blízkom východe vyvinuli na svoju dobu pokročilú metalurgiu. Čo sa týka kultúry so šnúrovou keramikou, genetická afinita k ľuďu jamovej kultúry sa preukázala dokonca u ľudí z dnešného Nemecka.

Rozšírenie archeologických kultúr pred asi 5-tisíc rokmi. Anglický termín Corded Ware označuje kultúru so šnúrovou keramikou.³

Mimochodom, kultúra so šnúrvou keramikou podľa mnohých archeológov predstavuje východisko, hoci nie priame, pre Keltov, Slovanov aj Germánov.

U neskorších kultúr strednej a severnej Európy, podľa výskumu, miera východného pôvodu poklesla na dnešnú úroveň, ktorá dosahuje okolo 50 %. Inými slovami, polovica našich génov prišla s masívnou migráciou nomádov z čiernomorských stepí.

Ešte väčší výskum niekoľkých desiatok vedcov pod vedením archeogenetika Eske Willersleva tieto zistenia potvrdil. Výskumníci zistenia o rozšírení nomádskych pastierskych kmeňov čiernomorských stepí spojili okrem iného aj s rozšírením tolerancie na laktózu, ktorá bola u dospelých neolitických farmárov západu vzácnosťou. Výskum zároveň potvrdil hypotézy odvodené len od zmien materiálnej kultúry, podľa ktorých pred asi 5 tisíc rokmi došlo nielen k rozsiahlym spoločenským zmenám, ale vďaka prisťahovalcom z východu taktiež k rozšíreniu indoeurópskych jazykov.

Áno, presne tak. Prvými Indoeurópanmi či „Árijcami“ v Európe boli podľa genetiky aj archeológie pastieri zo stepí od Čierneho mora.

Mimochodom, identifikáciu prvých Indoeurópanov s obyvateľmi stepí pri Čiernom mori potvrdzuje aj výskum nástrojov z nášho územia. Spektrálne analýzy potvrdili, že technológia zušľachťovania medi, ktorú na Slovensko priniesol ľud kultúry so šnúrovou keramikou, nemala nič spoločné so Stredomorím, ale bola pôvodne špecialitou severokaukazských dielní.

-

Za cenné pripomienky k textu autor ďakuje dr. Eduardovi Goffovi.



Poznámky:
1 neslávne známy japonský amatérsky archeológ Šiniči Fujimura sa o to pokúsil, no napokon ho odhalili
2 v rozhovore z februára 2017 doc. Ferák do istej miery reflektuje novšie výskumy a pripúšťa, že toto číslo je nižšie, naďalej však zastáva zastaraný názor o migrovaní kultúr, nie populácií. Výskumná literatúra pritom v posledných rokoch s neolitickou migráciou z Anatólie ako aj migráciou z eurázijských stepí narába vcelku bežne ako so samozrejmosťou (napr. táto štúdia, sekcia Introduction, odporúčame aj citované štúdie)
3 väčšina územia dnešného Slovenska bola osídlená ľudom badenskej kultúry, u ktorého používanie vozov a koní dokazuje východné vplyvy, bez porovnaní DNA však zostáva sporné, či predstavuje Staroeurópanov alebo už Indoeurópanov

Ďalšie zdroje:
Dvořák, P.: Stopy dávnej minulosti 1: Slovensko v praveku. Rak, 2002.
Feder, K.: Frauds, Myths, and Mysteries – Science and Pseudoscience in Archeology (8. vydanie). McGraw-Hill Publishing 2014.
Furmánek, V. (ed.): Staré Slovensko 4: Doba Bronzová. Archeologický ústav SAV, 2015.
Krekovič, E.: Archeológia a genetika. Svet prírody. 13-14, 2, 2016.
Mallory, J. P.; Douglas Q. Adams: Encyclopedia of Indo-European Culture.Fitzroy Dearborn Publishers, 1997

Aktualizované: február 2017
Upravené: apríl 2017

Obrázky: public domain, používateľ wikimédie Dbachmann, používateľ Flick Marg

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet