Zdajú sa vám operené dinosaury čudné? To je úplne v poriadku. Sú to kreatúry, ktoré obývali svet s odlišnou atmosférou aj klímou, pohoriami, oceánmi a kontinentmi, nám neznámymi riekami, jazerami i morami. V čase dinosaurov neexistovali Alpy, ani Himaláje, a cez Atlantický oceán by ste takmer mohli prehodiť kameňom. Staršie druhy dinosaurov zažili svet bez hadov, trávy, kvetov, ba dokonca (*prenikne ho pocit existenčnej hrôzy*) bez piva.
Naša planéta za čias dinosaurov od tej dnešnej tak líšila, že by sme ich mohli nazvať
takmer mimozemskými bytosťami. Skutočnou otázkou by teda malo byť:
Prečo by sa nám nemali zdať čudné?
Napokon ani mnohé dnes žijúce živočíchy nevyzerajú práve najnormálnejšie. Tu je pár príkladov:
Šabľozubá srnka,
NOPE krab, či
hentai krt,
gobliní žralok,
had falického typu (v skutočnosti je to obojživelník),
tarbík egyptský alebo
čotodoprdelemábyť.
Dinosaury s perím v skutočnosti nevyzerajú vôbec čudne, o to tu vôbec nejde. Ide skôr o to, že operené dinosaury vyzerajú naprd. Životné podobizne dinosaurov totiž rekonštruujeme veľmi bizarným spôsobom. Kostrou tohto procesu sú dva čiastkové problémy, ktoré pracovne nazvem problém nabúchanej vyžly a problém zombie operenca.
Problém nabúchanej vyžly
Mnohé rekonštrukcie dinosaurov vyzerajú, ako keby si dlhé mesiace v svojho života krátili pobytom v hladomorni plnej činiek. Chýba im totiž takmer všetok telesný tuk. Kto za to “vychrtľovanie” môže? Vedecká poctivosť.
Predstavte si, že niekde objavíte kostru neznámeho zvieraťa a pokúsite sa vytvoriť jeho živú podobizeň. Máte dve možnosti. Ak sa vaša kostra podobá na kostru nejakého dnes žijúceho zvieraťa, môžete sa ním inšpirovať.
Ale čo ak ide o nejakú takmer mimozemskú bytosť? V tom prípade ostáva druhá možnosť - vymýšľať si.
Lenže ak ste vedec, nemôžete si vymýšľať len tak spakruky. Chcete aspoň základnú logiku. Takže si zistíte, aké orgány a svaly sa v tele vyskytujú, naštudujete si, ako sa svaly upínajú na kosti a kostru nimi čo najrealistickejšie obalíte. A… skončili ste.
Teda neskončili ste úplne. Svaly by mal pokrývať tuk a rôzne iné mäkké tkanivá. Ale kam ich umiestniť? Pre svaly na kostiach sú pravidlá hry viac-menej podobné u každého živočícha, no tuk hrá úplne inú hru, ktorej pravidlá si píše sám. Ťavy sa môžu pýšiť hrbom, niektoré druhy plazov tučným chvostom, tučniaky hrubou vrstvou podkožného tuku, ženy prsiami a bokmi a chlapi zas bruchom. Teda trvalé bydlisko tuku sa u rôznych živočíchov líši, a niekedy nie je rovnaké ani u samcov a samíc toho istého druhu.
Okrem tuku majú živočíchy “mäkké štruktúry”, ktoré sa v skamenelinách zvyčajne nezachovajú, napríklad choboty u slonov alebo nosy, uši a pery u ľudí. Ak by sme metódou "samá kosť a koža (a sval)" zobrazovali napríklad ľudí, výsledkom by bolo
takéto kvalitné hnojivko pre nočné mory. (Radikálny autor by sa možno rozhodol ľudí ochlpiť
ale výsledok by nebol príliš odlišný1.)
Podobne nešťastné by dopadli i iné zvieratá, napríklad
mačka,
labuť,
pavián,
hroch,
zebra,
nosorožec,
slon,
krava,
vorvaň, a
pytón.
Ako vidíte, títo Ramzesovia Tretí Vyrysovaní majú od reality ďaleko. Možno logicky očakávať, že u dinosaurov bude situácia podobná. V skutočnosti ju ešte zhoršuje problém zombie operenca.
Problém zombie operenca
Operenie a osrstenie sú ďalšie "mäkké štruktúry", ktoré sa v skamenelinách zvyčajne nezachovajú, no ich (ne)prítomnosť mení výzor zvieraťa na nepoznanie. Takto napríklad vyzerá
medveď,
medvedík čistotný,
veverička a
líška bez srsti. Vtáky bez peria sú na tom ešte horšie, viď napríklad
papagája alebo
sovu. Operenie aj ochlpenie (podobne ako tuk) nielenže zvieratám "pridávajú objem", ale môžu úplne zmeniť ich siluetu. Pochopiteľne, vedci si neradi vymýšľajú, a preto im zmeny objemu/siluety príliš nevoňajú. Výsledkom bývajú rekonštrukcie dinosaurov s "priliehavým perím", ktoré vyzerá ako by ho na dinosaura niekto dôkladne popriliepal.
Ale čo skameneliny dinosaurov so zachovaným perím? Neposkytujú nám verný obraz toho, ako operené dinosaury vyzerali? Nie úplne. Skameneliny
nie sú živé podobizne, ale zachované zvyšky mŕtvol. Tí čo videli mŕtveho holuba alebo sliepku iste pochopia, že rekonštruovať výzor živočícha na základe jeho zdochliny nemusí byť práve najbystrejší nápad. Po pochovaní mŕtvoly navyše často dochádza k jej “splošteniu” vplyvom tlaku nadložných sedimentov, takže vo väčšine prípadov vidíme skôr dvojrozmerné zvyšky mŕtvol, nie plastické, trojrozmerné podobizne živých zvierat.
Ak na skameneline operenca niekde perie chýba, neznamená to, že za jeho života tam nerástlo. Nakoniec ani pri náleze dinosaurej kostry bez lebky nie je veľmi pravdepodobné, že jej majiteľ behal po svete bez hlavy. Perie sa môže stratiť posmrtne alebo môže spŕchnuť kvôli chorobe a niektoré z fosílnych operencov sa dokonca práve mohli preperovať
2. Pri striktnom napodobňovaní operenia na skameneline hrozí, že vytvoríme rekonštrukcie spolovice opĺznutých "zombie operencov" a nie živých zvierat.
Toto je podľa mňa skutočný dôvod, prečo dinosaury s perím vyzerajú naprd. Nie preto, že ľudia by si na ne nevedeli zvyknúť, ale preto, že sme sa ešte poriadne nenaučili, ako ich správne operiť. Perie je tvrdým orieškom i pre skúseného umelca kresliaceho súčasné vtáky, nieto ešte pre tých, čo sa pokúšajú čo najvernejšie zreprodukovať výzor ich operených takmer mimozemských predkov.
Riešenie?
Tieto dva problémy nás stavajú pred skutočne zapeklitú dilemu. Na jednej strane by sme si kvôli vedeckej poctivosti nemali pri rekonštrukcii dinosaurov vymýšľať veci, ktoré v ich skamenelinách nevidíme. Na strane druhej však chceme, aby sa naša rekonštrukcia čo najviac podobala na skutočné živé zviera a nie na nasteroidovanú múmiu. To bez zapojenia poriadnej dávky fantázie nepôjde. Naše takmer mimozemské zvieratá bude nutné "obaliť mäkkými vrstvami", ktoré majú iba slabý, prípadne žiadny vedecký základ.
Ako z tejto šlamastiky von? Podľa môjho názoru tu platí heslo každého poriadneho
alkoholika geológa: "klin sa klinom vybíja". Kvôli poctivému vedeckému prístupu operené dinosaury vyzerajú naprd a vyrieši to jedine ešte poctivejší vedeckejší prístup. Napríklad by nebolo na škodu, ak by rekonštrukcie dinosaurov mali akýsi “príbalový leták”, ktorý by jasne vysvetľoval, ktoré časti rekonštrukcie sú postavené na solídnych poznatkoch, a ktoré sú skôr umeleckou invenciou. Alebo by sme mohli namiesto pokusov o jednu “pravú” rekonštrukciu vytvoriť viacero možných variant toho istého zvieraťa. Možno jednoducho stačí zaťať zuby a počkať, kým sa operené dinosaury naučíme poriadne kresliť. Naša cesta od zubato-svalnato-kožovito-kostnatých monštier ku opereným dinosaurom je dlhá a strastiplná. Ja ale pevne verím, že raz príde moment, keď sa budeme môcť smelo pozrieť na dinosaurieho operenca bez toho, aby sa zvyšná časť mozgu pokúšala čo najbrutálnejším spôsobom zavraždiť naše nič netušiace zrakové centrum.
Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.
Titulný obrázok: FunkMonk (Wikipedia.com)
1 zdroj obrázkov je
táto vtipná internetová konverzácia
2 viď napríklad štúdie
Prum, 2010,
Kiat et al., 2020 alebo
Kaye et al., 2020.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok