20.11.2015-02:29:00   |  
#Myslenie
#Názory
Nasledujúce riadky však budú úplne odlišným svedectvom. Svedectvom o tom, ako sa z jedného mladého úprimne veriaceho kresťana stal postupom času človek, ktorý už viac neverí v boha, v ktorého veril značnú časť svojho života.



Mohlo by to byť také jednoduché a priamočiare, keby som prestal veriť po úvahe, že pre existenciu (akéhokoľvek) boha jednoducho nie sú dostatočné dôkazy, a preto platí nulová hypotéza, že boh (pre mňa) neexistuje dovtedy, kým sa rozumné pochybnosti nerozptýlia relevantnými platnými vedeckými dôkazmi o existencii takej bytosti.

Je to rovnaký princíp, s ktorým sa pod názvom prezumpcia neviny stretávame pred súdom a ktorý znamená, že obžalovaného považujeme za nevinného (nulová hypotéza) až do momentu, kým sa predložia relevantné dôkazy o jeho vine.



Pri viere v boha (a pri akomkoľvek inom presvedčení, ktoré sa viaže predovšetkým na emócie) to však nikdy nie je také jednoduché. Viera totiž nie je otázkou vecnej diskusie s racionálnymi argumentami, aj keď sa to takto navonok veľmi často prezentuje. V nespočetnom množstve prípadov, vrátane môjho, k tomu všetkému musíme pridať zásadnú ingredienciu. A to fakt, že náboženstvo bolo odmalička integrálnou súčasťou môjho života.

Dieťa na rozdiel od dospelého nemá možnosť kriticky hodnotiť a filtrovať informácie, ktoré dostáva od svojho okolia. V čase nadobudnutia základov analytického myslenia bola viera už natoľko zakorenená v mojej mysli, že mi ani len nenapadlo uvažovať o jej pravdivosti.

Nie nadarmo sa vraví, že to, čomu človek verí najviac, by mal podrobiť čo najintenzívnejšiemu preskúmaniu. Na to však musí mať dôvod, ktorý veriaci človek nemá. To, v čo verí, pre neho jednoducho je „pravda“. A ak aj dôvod získa, preskúmanie vlastného presvedčenia nie je triviálna analýza, ale psychologicky náročný proces, ktorý človeka núti čeliť jeho najväčším obavám a kompletne zbúra mnohé sofistikované ilúzie, ktoré si o svete a o ľuďoch okolo seba postupne vytváral od detstva.

Ak v okolí máte veriacich a praktikujúcich katolíkov alebo sami pochádzate z takej rodiny, viete veľmi dobre, ako to v takom prostredí chodí. Rodičia vás naučia prežehnávať sa (na čelo, na srdce, potom na ľavé a pravé rameno, nie naopak), naučíte sa základné modlitby, v nedeľu chodievate do kostola, neskôr na spovede a na sväté prijímanie, v škole na náboženstvo, kde sa naučíte 10 božích prikázaní, 5 cirkevných prikázaní, 7 hlavných hriechov, skutky telesného a duchovného milosrdenstva a mnoho ďalších vecí podľa „príručky správneho kresťana-katolíka“.



Tým všetkým dennodenne žijete, keďže všetci okolití veriaci vám priamo či nepriamo rôznymi spôsobmi sprostredkúvajú „pravdu“ o svete. Robia to vedome s plnou vážnosťou, ale určite nie zo zlomyseľnosti, práve naopak. Chcú vám odovzdať to najdôležitejšie, čo im kedysi dávno odovzdali rodičia a cirkev – aký zmysel má váš život, ako sa máte správať v rôznych situáciách a že od toho závisí osud vašej duše po telesnej smrti.

To všetko mladá myseľ nasáva ako špongia, uvažuje nad tým a prepája so svojou identitou, svojou osobnosťou, svojím myslením a správaním. V určitom zmysle by sa náboženská viera dala prirovnať k operačnému systému, ktorý vytvorí platformu len pre kompatibilné formy myslenia a správania a ktorý výrazne ovplyvňuje to, ako človek bude posudzovať svet okolo seba. K zmene môjho presvedčenia viedla veľmi dlhá cesta, ktorá sa paradoxne začala výrazným prehĺbením mojej viery na strednej škole.

Ako 14-ročný som nastúpil na evanjelické gymnázium mimo môjho rodného mesta. Tým sa zmenilo celé moje okolie. Mal som úplne nových spolužiakov v triede, býval som na internáte (5 dní v týždni mimo priamy dosah svojich rodičov) a gymnázium bolo evanjelické. Mnohí učitelia a študenti síce boli kresťania, no nie katolíci, ale protestanti, o ktorých som dovtedy vedel prakticky len z počutia. Veľmi ma prekvapilo predovšetkým to, ako žijú svoju vieru. Tá moja bola v podstate obmedzená na návštevu kostola a každovečernú modlitbu. Mnohí moji spolužiaci však navyše chodievali na mládežnícke stretnutia a dokonca aj v škole chodievali na školské kresťanské spoločenstvo, kde spievali chvály (náboženské piesne), modlili sa vlastnými slovami (a nahlas pred ostatnými!), čítali z Biblie a hľadali v nej božiu vôľu pre svoj život.

Bol som tým všetkým unesený, pretože aktivita týchto ľudí bola v kontraste s tým, ako som dovtedy prejavoval svoju vieru. Netrvalo dlho a aj ja som sa začal aktívnejšie zapájať do týchto aktivít. Taktiež som začal zisťovať viac o tom, ako vnímajú svoju vieru títo aktívni kresťania-protestanti a v čo vlastne veria. Rozdiely medzi katolíkmi a protestantmi boli takmer na každej jednej úrovni, o ktorú som sa zaujímal. Od slúženia omší/služieb božích, cez zoznam biblických kníh (katolícka má oproti protestantským bibliám viac kníh), cez rozličný dôraz na zdroj kresťanskej viery, cez rozličné vnímanie eucharistie až po rozličný výklad mnohých biblických pasáží.



Keďže som mal zrazu na výber, začal som uvažovať, kto – evanjelici alebo katolíci – má vlastne pravdu a na základe čoho. Moje úvahy pochopiteľne nikam neviedli, pretože som videl, že ide o subjektívny pohľad bez objektívnych kritérií. Sústredil som sa preto na to, čo mali spoločné – vieru v Ježiša Krista a osobný vzťah s ním. Už som sa ani nepovažoval za katolíka, ale jednoducho za kresťana a veril som, že existuje iba jedna pravá kresťanská cirkev, ktorej členmi sú aktívne a hlboko veriaci kresťania, nech sa už hlásia ku ktorejkoľvek oficiálnej cirkvi. Bol som mysľou i srdcom presvedčený o potrebe zjednotenia a zdôrazňovania spoločných prvkov.

Skúsenosť so skúmaním, ktorá z dvoch možností viac zodpovedá realite, mi však zostala a zohrala neskôr významnú rolu. V tomto štádiu som mnohé dôležité rozpory typu katolíci verzus protestanti riešil tak, že som si vyberal (podľa seba) tú interpretáciu, ktorá mi viac vyhovovala. Za veľmi dôležité tiež považujem to, že som počas strednej školy prečítal mnohé ďalšie knihy, ktoré rozšírili moje obzory.

Po odchode zo strednej školy došlo opäť k veľkej zmene. Prišiel som o kontakt s mnohými priateľmi a bol som ako uhlík vytiahnutý z ohňa - ešte ďalej od vplyvu rodičov a ďaleko od vplyvu mojich veriacich priateľov. Mojimi spolužiakmi zrazu boli ľudia veľmi rôznorodých presvedčení a svetonázorov a ja som sa sám vo svojom vnútri snažil prísť na to, ako tieto informácie spracovať.

Iste, bol som kresťanmi vopred varovaný, že svet ma môže zvádzať na zlé (čítaj: pre kresťana neprijateľné) chodníčky. Nikdy som si však nemyslel, že svet je taký plný rôznorodých myšlienok a (sveto)názorov. Dostal som sa aj ku knihám, filmom a dokumentom, ktoré otvorene kritizovali kresťanstvo, niektoré jeho názory a postoje, a to niekedy veľmi satiricky.

Mal som dve možnosti. Toto všetko ignorovať, vysvetliť si to „po kresťansky“, zavrhnúť to, dištancovať sa od toho a žiť si ďalej svoju vieru. Druhou možnosťou bolo uznať existenciu týchto vecí bez predsudkov a porozmýšľať, či je na nich zrnko pravdy. Cieľom samozrejme bolo napokon dôjsť k dôvodom, prečo je napriek kritike kresťanský postoj ten správny. V snahe obrániť si svoje presvedčenie som si však skôr či neskôr musel položiť nevyhnutnú otázku. Na základe čoho som presvedčený o správnosti svojho postoja? A od toho je už len krôčik k otázke: „Prečo vlastne verím v boha?“



Otázka "prečo" ostala nezodpovedaná, nedokázal som si odôvodniť svoju vieru sám pred sebou.* Na ten pocit nikdy nezabudnem, pocit vymazania operačného systému bez zálohy dát, pocit straty vlastnej identity, pocit neúprosnej neistoty, pocit, že neexistuje žiaden pevný bod, žiadna orientácia. V momente vyletelo komínom všetko, čo mi celých 20 rokov dávalo zmysel a tvorilo podstatnú súčasť môjho života. Podpílil som si pod sebou konár, ale nemal som žiadnu záchrannú sieť, žiadnu alternatívu.**

Najhorší bol pocit neistoty. Dôležité otázky, na ktoré doteraz dávalo odpoveď kresťanstvo, zrazu ostali bez odpovede. Čo bude so mnou po smrti? Komu môžem veriť a na základe čoho? Aký zmysel má život všeobecne a môj život konkrétne? Aká je skutočná pravda o svete, o cirkvi, o kresťanstve? O čo sa môžem v živote oprieť?



Navonok život pokračoval tak, ako zvyčajne. Nikto okolo mňa netušil, čo prežívam a tak som to aj nechal, keďže ani ja sám som tomu dosť dobre nerozumel. Bolo mi však jasné, že si musím nájsť novú cestu. Moje správanie sa napriek tomu všetkému príliš nezmenilo. Nezačal som sa správať úplne opačne ako predtým. Morálne správanie nemusí byť viazané na náboženskú vieru. Ďalej som sa zbavil predstavy absolútnej pravdy a nahradil som ju pravdepodobnosťou. Do koša šla predstava istoty. Bolo tvrdým orieškom prijať, že v živote nie je takmer nič isté. Začal som si zvykať na čestnú odpoveď: „Ja neviem“.

Keďže kresťanské názory na rôzne otázky prestali byť smerodajné, musel som si na nich nájsť vlastné odpovede. Kvôli tomu som omnoho viac pocítil zodpovednosť, ktorú som mal za vlastné rozhodnutia a za ich dôsledky. To všetko zároveň sú niektoré z vlastností skutočne dospelého človeka a bol najvyšší čas, aby som zanechal ilúzie svojho detstva a dospievania a začal sa učiť byť dospelým. Mnohé z prvkov kresťanského myslenia a správania som si samozrejme ponechal, ale nie preto, že sú „kresťanské“, ale pretože sú rozumné, logické a viem si ich odôvodniť sám pre seba ako rozumné bez ohľadu na kresťanstvo.



Ako túto zmenu prijali tí, ktorí ma poznali alebo poznajú? Pravdupovediac, väčšina z nich o nej dodnes nevie. Najčastejšie preto, že ma poznali ako kresťana a zmena môjho presvedčenia sa udiala potom, ako sme prišli o osobnejší kontakt. Niektorí moji kresťanskí priatelia mi povedali, že tomu nerozumejú, pretože jednoznačne videli, že moja viera na strednej škole bola skutočne úprimná. A majú pravdu. Bola. Môj odchod od kresťanstva možno považujú za dočasný, možno za nerozumný, možno za dôkaz o nedostatočnej sile mojej viery. Tiež bolo pomerne náročné niektorým vysvetliť, prečo už nechodím do kostola alebo neverím v boha. Trvalo nejaký čas, kým som svoje myšlienky a postoje dokázal obhájiť tak, aby to aj mne znelo ako dostatočné odôvodnenie.

Kresťanská viera sa teda stala minulosťou, cesta za kritickým myslením sa však ešte len začala.

Dieru po viere som sa snažil niečím vyplniť. Chvíľu som sa venoval Scientológii (dôkaz, že človek sa môže stať neveriacim a okamžite skočiť na háčik manipulačnej organizácii z dôvodu nedostatku kritického myslenia a nevedomosti), a dobrých pár rokov ma fascinovali konšpiračné teórie.

Ilúziu som nahradil ilúziou, túžba vedieť bola silnejšia ako ochota priznať nevedomosť.

Aj toto bolo žiaľ nutné, kým moje kritické myslenie nebolo dostatočne zrelé. Zaujímala ma aj veda, ale aj o nej som mal značné ilúzie. Na svoje prekvapenie som zistil, že vôbec nemám reálnu predstavu o tom, čo to veda je, aké metódy používa, čo sa od nej dá očakávať a čo sa od nej očakávať nedá. Našťastie som mal vo svojom okolí niekoľko zrelých osobností, ktoré mi boli veľkou inšpiráciou na mojej vlastnej ceste. Keď je žiak pripravený, učiteľ sa nájde a v mojom živote to určite platilo i platí.



Celý prechod od prvých pochybností až po ako-také kritické a vedecké myslenie trval niekoľko dlhých rokov a bol dosť náročný. Vôbec sa nečudujem, že veriaci ľudia konfrontovaní so spochybnením svojej viery sa radšej uzavrú do seba alebo na to zareagujú agresívne. Ja osobne som rád, že som tým, kým dnes som, aj keď ma to miestami stálo veľa síl. Jednoznačne to však stálo za to.

Prekonanie vlastnej indoktrinácie dodnes považujem za najväčší úspech vo svojom živote.



Vraví sa, že život je zmena. Niekedy tá zmena vyplynie z toho, že naše ilúzie o svete narazia na reálny svet. Je len na nás, ako na tento konflikt zareagujeme. Ja sám som potreboval opakovane naraziť na reálny svet, aby som začal pochybovať o pravdivosti svojich presvedčení. Myslím si však, že náš zložitý a komplexný svet bude stále viac potrebovať to, aby sme ostali verní realite napriek našim tendenciám tvoriť si ilúzie o všetkom možnom a aby sme rozvíjali a naplno využívali našu schopnosť (kriticky) myslieť.

-

Autor: Peter Ščigulinský

Ďalšie tematicky príbuzné videá, ku ktorým autor vytvoril titulky, nájdete na tejto stránke.


Poznámky:
* Dostatočných dôvodov bolo kedysi viac než dosť a tie dôvody vlastne stále existovali, lenže už som ich nepovažoval za dostatočné. Dôvody boli napríklad tieto:
- kresťanstvo nepretržite existuje už mnoho storočí
- kresťanstvo má hlbokú filozofiu života, ktorú som úplne pochopil a ktorá mi dávala dokonalý zmysel a nechcelo sa mi veriť, že by taká ozrutná stavba kresťanskej filozofie mohla byť nesprávna
- mnohí veľkí myslitelia boli kresťanmi, písali o tom knihy (obzvlášť som mal rád C.S. Lewisa)
- ja viem, znie to chabo, skutočné dôvody sú však zvyčajne podvedomé a viazané na emócie, pretože viera ponúka presne to, čo ľudia vyhľadávajú, presnejšie ilúziu týchto vecí - zmysel života, istotu, jednoduchšie rozhodovanie o komplexných otázkach a podobne.

** S odstupom času si uvedomujem, že zlom v myslení takého rozsahu by nemusel za iných okolností dopadnúť dlhodobo pozitívne

Perexový obrázok: používateľ Flickr Waiting For The Word
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail