06.12.2018-17:00:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Predchádzajúce časti série Biblia vs história: 1. Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie, nájdete, 2. Patriarchovia a mýtické korene židovstva, kresťanstva a islamu, 3. Biblia vs história: Mojžiš, 10 egyptských rán a oslobodenie Izraelitov z Egypta 4. Invázia do zasľúbenej zeme a genocída jej obyvateľstva.
.


„Väčšina bádateľov dnes neuznáva historickosť obdobia patriarchov,“ konštatuje americko-anglický biblista Lester Grabbe. To isté podľa neho platí pre biblický scenár dobytia „zasľúbenej zeme“ Kanaánu Izraelitmi. „[Izraelitské] osídlenie bolo tvorené domorodým kanaánskym obyvateľstvom,“ zdôrazňuje odborník a dodáva, že aj exodus Izraelitov z Egypta „sa považuje za nepodložený alebo založený na udalosti, ktorá sa celkom líšila od biblického rozprávania.“



Presné detaily aj celkový obraz

S prevažne mýtickými príbehmi o pôvode Izraelitov zdanlivo kontrastuje biblická Kniha sudcov. Ako konštatuje nemecká teologička a špecialistka na Starú zmluvu Angelika Berlejungová, v základných rysoch pomerne verne zobrazuje izraelitskú spoločnosť pred vznikom izraelitských kráľovstiev, čiže začiatkom doby železnej (12. až 10. storočie pred n. l.). Rozpráva o kmeňovom spoločenstve žijúcom v „zasľúbenej zemi“ po boku iných etník (Kanaánci, Filištínci) a vedenom charizmatickými vodcami („sudcovia“1), pričom jednotlivé kmene príležitostne vytvárali aliancie alebo navzájom súperili a niekedy dokonca vytvárali malé kmeňové štáty (napr. Abímelech, Sdc 9).

„Jadro rozprávania [Knihy sudcov] tvoria príbehy o každodennom živote v predkráľovskej dobe,“ píše špecialista na archeológiu starovekých Izraelitov William Dever. Výskumník podotýka, že sú to práve príbehy každodenného života, ktorých detaily sú archeológom z ich výskumnej praxe dobre známe. Dever ďalej vyzdvihuje, že Kniha sudcov hovorí o symbióze s Kanaáncami, a to v rozpore s predchádzajúcou Knihou Jozue, ktorá popisovala rýchle a úplné dobytie Kanaánu. „Koncom doby bronzovej nedošlo k významnejšej deštrukcii Kanaánu ani masovému vyvražďovaniu jeho obyvateľov,“ zdôrazňuje archeológ.

William Dever dodáva, že v rozpore s Knihou Jozue, Kniha sudcov implikuje, že u Izraelitov začiatkom doby železnej dominoval polyteizmus – čo je v súlade s konsenzom biblistov a archeológov


-


Mapa izraelitských kmeňov.


Najpozoruhodnejšia kniha Biblie

Ak by som mal vybrať tri podľa môjho názoru najpozoruhodnejšie knihy Biblie, popri Jánovej apokalypse a Knihe proroka Jonáša by som určite vybral Knihu sudcov. Táto starozákonná kniha totiž nie je mimoriadna len tým, koľko priestoru venuje postrehom o každodennom živote Izraelitov prelomu 2. a 1. tisícročia pred n. l., ale je aj z mnohých ďalších dôvodov.



Poskytuje veľa priestoru ženám, ktoré zastávajú dôležité úlohy (Debora, Sdc 4&5). A obsahuje pestrú zmes žánrov. Nájdeme tu hrdinské príbehy, ale aj chválospevy, hádanky a dokonca satiru a azda prvky humoru. Niekedy sa jednotlivým osobám venujú rozsiahle pasáže („veľkí sudcovia“2), inokedy postačí hŕstka veršov pre viacerých („malí sudcovia“3; 10,1–4; 12,8–15), pričom ale načrtne fascinujúce informácie: Jaír „[m]al tridsať synov, ktorí jazdili na tridsiatich osloch. Mali tridsať miest.“ (10,4) Šamgar „voliarskym bodlom pobil šesťsto Filištíncov“ (3, 31), pričom za jeho panovania „boli opustené cesty, ľudia chodievali bočnými cestami. Vidiek zostal pustý, dediny v Izraeli boli ako vymreté“ (5,6&7).

Plné pozoruhodných až fantastických udalostí sú aj rozsiahlejšie príbehy. Silák Samson pobije tisíc protivníkov čeľusťou osla (Sdc 15,16), kým Ehúd4 zabíja kráľa Moábčanov veľmi potupným spôsobom: „Za čepeľou vnikla aj rukoväť a sadlo sa za ňou zavrelo, lebo meč mu z brucha nevytiahol, a zadným východom vyšiel von.“ (Sdc 3,22; iné preklady, napríklad katolícky, sú explicitnejšie a uvádzajú: „Pritom vyšiel z neho výkal.“)


-


Silák Samson a jeho zbraň - čeľusť osla.


Problematický zdroj informáciá

Vierohodné zobrazenie izraelitskej spoločnosti a rôznych dobových detailov bežného života však neznamená, že Knihu sudcov možno považovať za spoľahlivý zdroj informácií o konkrétnych udalostiach a osobách.

Podrobnejší pohľad odhalí, že text je menej historicky presný, ako sa na prvý pohľad zdá. „Množstvo tvrdení sa rovnako vzťahuje na neskoršie obdobie [izraelitského] kráľovstva,“ upozorňuje starozákonný biblista Richard D. Nelson. Pokračovala „rivalita medzi klanmi a kmeňmi, náboženské obrady vykonávané vo viacerých svätyniach a nebezpečenstvo zo strany asertívnych susedov vedúce k vzniku príbehov o slávnych hrdinoch,“ ako aj autorita starších.

Teologička Angelika Berlejungová upozorňuje, že kniha predkladá obraz akejsi voľnej konfederácie izraelitských kmeňov, no ten nie je podložený: „V kmeňoch organizovaná spoločnosť [Izraelitov] nemala žiaden celoizraelský zväz: každý kmeň mal svojho vodcu. No skutočnosť, že viacero rodov ohrozovalo rovnaké nebezpečenstvo, mohla viesť k dočasným alianciám.“ Richard D. Nelson súhlasí a dodáva, že Kniha sudcov implikuje len „slabú väzbu národnej jednoty“ medzi jednotlivými izraelitskými kmeňmi, pričom všetky činy koná obvykle jeden alebo dva kmene z dvanástich.

„Tu a tam sa možno zachovali spoľahlivé rané tradície, ale ich potvrdenie je veľmi náročné. Kniha je spravidla príliš problematická na to, aby sa mohla používať ako historický prameň,“ sumarizuje biblista Lester Grabbe.

Historigrafia slúžiaca ideológii

„ Opustili totiž Pána a slúžili Bálovi a aštartám. Tu vzbĺkol Pánov hnev proti Izraelitom a vydal ich do ruky lupičov, ktorí ich drancovali. Predal ich do ruky okolitých nepriateľov, takže už nemohli odolať svojim nepriateľom... Keď sa im už veľmi zle vodilo, vzbudzoval Pán sudcov, ktorí ich vyslobodzovali z ruky lúpežníkov. Lenže svojich sudcov tiež neposlúchali. Ba čo viac, prznili sa s inými bohmi a klaňali sa im.“(Sdc 2,13-17)



Tak ako iné biblické knihy, Kniha sudcov neopisuje udalosti z dávnej minulosti zo záujmu o históriu samotnú. Jej príbehy slúžia na prezentovanie ideológie – predovšetkým teologických postojov autorov/editorov. Rozpráva, ako Izraeliti znova a znova opúšťajú vieru v Boha a ten ich trestá výbojmi Kanaáncov, Midjáncov a iných. Keď Boh napokon vyslyší ich prosby o pomoc povolaním sudcu, nasleduje dočasný mier. „Knihu Sudcov možno považovať za dogmatickú historiografiu. Prezentácii starých tradovaných príbehov dominuje teologický motív neposlušnosti a pokánia,“ konštatuje Richard Nelson.

Dej knihy je zároveň zaujatý voči severným kmeňom (ktoré neskôr vytvorili severné kráľovstvo Izraelitov - Samáriu) v prospech južných, ktoré eventuálne vytvorili Judské kráľovstvo. „Úvod zdôrazňuje, že vyvolený je kmeň Júda,“ hovorí Marc Brettler. Rovnakú úlohu podľa neho napĺňa aj centrálna časť knihy, predovšetkým pasáže venované Otníelovi. Príbeh Otníela podľa biblistu vznikol špeciálne pre Knihu sudcov. „Autor/editor nemal k dispozícii staršiu tradíciu alebo iný vhodný text, ktorý by poslúžil tejto kľúčovej funkcii, tak si takýto materiál vymyslel.“ Biblista ďalej podotýka, že ako sa dej príbehov presúva na sever, konanie sudcov je „stále viac a viac pochybné“.

- Gideónovi chýba viera; nedokáže spoznať božieho posla (Sdc 6,11ff), dožaduje sa priveľkého počtu božských znamení a bojí sa strhnúť Baalov oltár cez deň (6,27), navyše je pomstychtivý voči rodákom (8,4-14)
- jeho syn Abímelech (stáva sa kráľom) je ešte horší – zavraždí svojich 70 bratov (9,5) a vyvraždí mesto Síchem, ktorému panoval a ktoré sa voči nemu vzbúrilo, pričom tisícku ľudí upáli (9,42-49)
- Jefte je syn prostitútky (11,1), zmasakruje 42 000 Izraelitov z kmeňa Efrajim (12,6) a po neuváženom sľube obetuje Bohu vlastnú dcéru (11, 29-40)
- Ehúd spáchal zákernú vraždu (3,19-21)
- Samson žije promiskuitne a hoci je zasvätený bohu poruší všetky tzv. nazirejské sľuby: pije víno, ostrihá si vlasy, zje nečistý pokrm (med zo zdochliny leva, Sdc 14,8-9) a dotkne sa mŕtvoly

„Ukazuje sa tu jasný vzorec. Judský sudcovia sú všetci dobrí, a tí severní sú všetci zlí,“ konštatuje Marc Brettler.

Prípadová štúdia: Vyvraždenie Benjamínovcov

20. kapitola Knihy sudcov hovorí o takmer úplnom vyvraždení izraelitského kmeňa Benjamínovcov (aj žien a detí). Zástupcovia zvyšných izraelitských kmeňov, povzbudení Bohom bojovať svojim „benjamínskym bratom“ (Sdc 20, 23), v benjamínskej Gebe „pobili všetko, čo v meste zostalo nažive, teda aj dobytok a vôbec všetko, čo sa tam nachádzalo.“ A následne: „Všetky mestá, ktoré našli, podpálili.“ (20,48) Prežilo len 600 benjamínovských mužov, ktorí sa mesiace skrývali v jaskyniach.

Aby tento kmeň nevymrel, ostaní Izraeliti preživším zaobstarali 400 panien. A to tak, že išli „pobiť mečom obyvateľov Jabéš-Gileádu [izraelitské mesto] aj so ženami a deťmi“ a vykonali „hubiacu kliatbu na každom príslušníkovi mužského pohlavia i na každej osobe ženského pohlavia, ktorá poznala muža na lôžku“ (21,10-11). Dvom stovkám benjamínskych mužov, ktorí zostali bez nevesty, Izraeliti nakázali: „Každoročne býva slávnosť na počesť Hospodina v Šile... Choďte a striehnite vo viniciach. Keď uvidíte, že šilské dievčatá vychádzajú tancovať, vyjdite z viníc a uchváťte si každý ženu zo šilských dcér a choďte do benjamínskej krajiny“ (21,19-21).

A prečo sa vlastne kmeň Benjamín stal terčom trestnej výpravy jeho izraelitských bratov? Kvôli hromadnému znásilneniu. Ale poďme pekne po poriadku.

Podľa Knihy sudcov sa všetko začalo tak, že od istého Léviovca (člen izraelitského kmeňa Lévi) bývajúceho na svahu Efrajimského pohoria odišla „vedľajšia žena“. Muž po štyroch mesiacoch zašiel za jej otcom, aby ju priviedol späť. Po piatich dňoch hodovania a pitia Léviovec odchádza aj s vedľajšou ženou a cestou sa zastaví v Gibei, meste kmeňa Benjamín. Tu zhodou okolností stredne rodáka, ktorý mu poskytne nocľah.



Krátko nato začnú na dvere domu búchať miestni „ničomníci“, volajúc na pána domu: „Vyveď muža, čo prišiel do tvojho domu! Chceme s ním obcovať!" (19,235) Pán domu odvetí: „Keď tento muž prišiel do môjho domu, nesmiete spáchať taký hanebný skutok. Pozrite, tu je moja dcéra, panna, a jeho vedľajšia žena, dovediem vám ich. Môžete ich zneužiť a urobiť s nimi, čo sa vám zapáči. Na tomto mužovi sa však nesmiete dopustiť takej hanebnosti.“ (Sdc 19,23&24). Léviovec napokon „ničomníkom“ podstrčil svoju vedľajšiu ženu a „oni s ňou obcovali celú noc a zneužívali ju až do rána“ (19,25). Léviovec ráno našiel jej bezvládne telo, naložil ho na osla a doma „vzal nôž, chytil svoju vedľajšiu ženu, rozsekal ju aj s kosťami na dvanásť kusov a rozposlal ich po celom území Izraela“ (19,29).


-



Marc Brettler prirovnáva príbeh 19 kapitoly, údajnú príčinu trestnej výpravy proti kmeňu Benjamín, k fantastickému biblickému príbehu o Jonášovi, ktorý strávil tri dni v bruchu veľkej ryby... a prežil to.

„Skutočne Izraeliti verili, že ženu rozsekali na dvanásť častí a po jednom kuse poslali všetkým [dvanástim] kmeňom? Nedáva žiaden zmysel, aby jeden kus dostal samotný kmeň Benjamín!“ píše biblista. „Aj iné detaily príbehu sú celkom nepravdepodobné. Naozaj by muž zašiel za jeho konkubínou, obzvlášť potom, ako podľa biblického textu „smilnila“ (v. 26), a potom by mal taký prívetivý vzťah s jej otcom? Toto je indícia, že príbeh nie je len chaotický, ale nereálny... A aká je pravdepodobnosť, že osoba, ktorú pútnik stretne v cudzom meste, bude zhodou okolností taktiež z Efrajimského pohoria?“

Herkules Biblie?

Problematiku historickosti Knihy sudcov zakončime jej zrejme najznámejšou postavou, silákom Samsonom (Sdc 13-16).

Bádatelia už pred stáročiami upozornili na značné podobnosti medzi príbehmi o Samsonovi a Heraklesovi, legendy o ktorom sa rozvíjali predovšetkým od 6. storočia pred n. l. Spomeňme aspoň niekoľko z tých, ktoré v nedávnej štúdii vyzdvihol biblista Robert Gnuse:
- mimoriadna sila božského pôvodu
- promiskuita
- hrdina nevedie armádu (na rozdiel od iných sudcov) ale koná na vlastnú päsť
- hrdina zabije leva holými rukami
- hrdina stráca jeho milovanú (manželku Samsona upálili Filištínci, manželka Heraklesa spáchala samovraždu)
- hrdina uloví malé psovité šelmy – líšky (Samson) alebo šakaly (Herakles) a použije ich telá pri založení požiaru na spálenie polí
- hrdina je spútaný povrazmi, ktoré pretrhne
- hrdina bojuje s armádou,
- hrdina použije zvláštnu zbraň, ktorú našiel náhodne (Samson čeľusť osla, Herakles kyjak)
- hrdina je zradený ženou a napokon príde o život
- hrdina zostupuje do temnoty: Samson oslepne, Herakles zostupuje do podsvetia
- obaja hrdinovia zomierajú podľa vlastnej vôle – Samson na seba zrúti budovu a Herakles sa nechá upáliť

Niektoré uvedené motívy sa vyskytujú aj v iných folklórnych príbehoch. „Príbehy o Samsonovi tvoria len štyri krátke kapitoly, napriek tomu ich s príbehmi o Heraklesovi spája množstvo podobných motívov,“ argumentuje Robert Gnuse. Biblický autor podľa neho poznal legendy o Heraklesovi a výrazne sa nimi inšpiroval. Dôjsť k tomu malo niekedy v 4. až 3. storočí pred n. l., keď boli Židia silne ovplyvnení helenistickou kultúrou.

Ak má Gnuse pravdu, a príbehy o Samsonovi skutočne nadobudli dnešnú podobu pomerne neskoro, neznamená to, že neexistovala starobylá legenda o izraelitskom silákovi-premožiteľovi leva. Naznačuje to nález skalnej pečate datovanej do 12. storočia pred n. l. Našla sa neďaleko údajného miesta života a smrti Samsona, pričom zobrazuje dlhovlasého muža zápasiaceho s levom.

Vývoj Knihy sudcov: Zmena perspektívy

Korene Knihy sudcov podľa biblistov spočívajú v tradíciách šírených ústnym podaním7. „Mali lokálnu povahu a možno ich zaradiť do žánru hrdinských príbehov,“ konštatuje archeológ Israel Finkelstein, podľa ktorého sa ich dej pôvodne odohrával bez akéhokoľvek božského zásahu. Zozbierali a spísali ich najskôr v prvej polovici 8. storočia, keď sa v danom regióne začínajú objavovať početnejšie a rozsiahlejšie písomnosti. Takto vzniklo jadro neskoršej Knihy sudcov zvané „Kniha záchrancov“ (Sdc 3-9/12).



Marc Brettler konštatuje, že jej autor(i) mali o niektorých osobách k dispozícii rozličné materiály . V dôsledku toho sú viaceré príbehy Knihy sudcov dodnes kompozične nejednotné a očividne zložené z viacerých elementov. Takýmto je napríklad príbeh o Gideonovi (Sdc 6,1-8,32). „Kniha záchrancov“, tvorená výlučne príbehmi o vodcoch severných kmeňov, sa podľa Finkelsteina zrodila ako reakcia na stratu ich kráľa, kráľovstva a nezávislosti keď Samáriu, kráľovstvo severných kmeňov, koncom 8. storočia dobyli Asýrčania. „Okupácia cudzincami – rovnaká, akú v tom čase zažívali Izraeliti prostredníctvom Asýrčanov – podľa knihy nebola ničím novým. Kniha obyvateľstvo ubezpečovala, že príde záchranca,“ vysvetľuje Ernst Knauf.

Vývoj textu pokračoval až do 3. storočia pred n. l., najvýraznejšia úprava však nastala koncom 7. a/alebo v 6. storočí na pôde Judska, kráľovstva južných kmeňov. Knihe pribudol prológ a epilóg, ktorý prisudzoval vodcovstvo práve južnému kmeňu Júda (Sdc 17,6 a 21,25). A knihu rozšírili príbehy o Samsonovi, ktoré dovtedy kolovali nezávisle. A o Otníelovi (3,7-11). Literárno-kritická analýza príbehu o Otníelovi podľa Marca Brettlera naznačuje, že príbeh vznikol špeciálne pre Knihu sudcov ako vzor ideálneho sudcu, ktorý pochádza z Judska, kontrastujúceho s morálne pochybnými sudcami severu.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 Kniha reflektuje starobylú tradíciu aj vo význame titulu sudca – šófét – vo svojom názve. Hoci v hebrejčine sa tradične používa v právnom zmysle, v Knihe sudcov nesie význam vojenského/politického vodcu.
2 Kniha sudcov spomína 7 veľkých sudcov: Otníél (3,7–11), Éhúd (3,12–30), Debora (4,1–5,31), Gideon (6,1–8,35), Jefte (10,6–12,7) a Samson (13,1–16,31)
3 Kniha sudcov spomína 6 malých sudcov: Šamagar (3,31), Tólá (10,1-2), Jáír (10,3-5), Ibcán (12,8–10), Élón (12,11–12) a Ábdón (12,13–15)
4 Príbeh o Ehúdovi predstavuje politickú satiru zosmiešňujúcu Moábčanov.
5 Uvádza tak katolícky preklad, ekumenický píše menej explicitne „nech ho spoznáme“, väčšina prekladov explicitne alebo implicitne uvádza, že daní muži chceli Léviovca hromadne znásilniť, čo indikujú aj nasledovné verše kapitoly.
6 Slovenský preklad uvádza „v hneve“.
7 Za najstarobylejšiu tradíciu Knihy sudcov sa považuje Deborina pieseň (Sdc 5), charakteristická mimoriadne starobylým jazykom. Jej jadro podľa niektorých biblistov vzniklo v 10. či dokonca už 12. storočí pred n. l., takže môže ísť o najstaršiu pasáž Biblie.

Zdroje:
Berlejung, A. (2017): Náboženské dějiny starověkého Izraele. Vyšehrad.
Brettler, M. Z. (2001): The Book of Judges. Routledge
Breittler, M. Z. (2016): The Hebrew Bible and history. IN Champan, S. B., Sweeney, M. A., (eds.) The Cambridge Companion to the Hebrew Bible/Old Testament. Cambridge University Press.
Dever, W. G. (2017): Beyond the Texts: An Archaeological Portrait of Ancient Israel and Judah. SBL Press.
Gnuse, R. (2018). Samson and Heracles Revisited. Scandinavian Journal of the Old Testament, 32(1), 1–19.
Grabbe, L. L. (2017): Ancient Israel: What Do We Know and How Do We Know It?: Revised Edition. T&T Clark.
Finkelstein, I. (2017): Major Saviors, Minor Judges: The Historical Background of the Northern Accounts in the Book of Judges. Journal for the Study of the Old Testament, 41(4), 431–449.
Knauf, E. A. (2010): History in Judges. IN: Grabbe, L. L. (ed.) Israel in Transition. From Late Bronze II to Iron IIa (c. 1250-850 B.C.E.). Volume 2. The Texts. European Seminar in Historical Methodology: Vol. 7-8 (pp. 140-149).
Murphy, K. J. (2017). Judges in Recent Research. Currents in Biblical Research, 15(2), 179–213.
Nelson R. D. (2016): Former Prophets and Historiography IN: Chapman, S.B. & Sweeney M. A. The Cambridge Companion to Hebrew Bible/Old Testament. 2016. Cambridge University Press.
Sweeney, A. (1997): Davidic Polemic in the Book of Judges. VT47: 517–29.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail