Psychologický klam, kvôli ktorému veríme vplyvu „vyšších síl“ na naše životy
20.07.2017-23:34:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Myslenie

Všade vidíme súvislosti a niečí vplyv

Keď na jar v roku 2010 explodovala islandská sopka Eyjafjallajökull, internetové debaty zaplavili názory, že erupciou nás Zem trestá za to, ako sa k nej správame. Keď ľuďom rozbujnená rieka zaplaví dom, mnohí ľudia sa majú tendenciu pýtať, čím si takúto pohromu zavinili. Správna odpoveď znie: tým, že si ho postavili na nesprávnom mieste (tzv. záplavové nížiny netvorí nič iné, ako usadeniny záplav, čiže slovami Georgea Carlina – obyvatelia by sa nemali čudovať, že im babku každý rok unáša dole prúdom). Máme veľké problémy uznať, že by sa nám niečo stalo náhodou. Fuj!

Niečo v našich mozgoch nás skrátka núti hľadať vo všetkom súvislosti a význam. A to „niečo" odhaľuje známy Wasonov výberový test.



Predstavte si, že vám patrí pohostinstvo a musíte skontrolovať, či sa v ňom neopíjajú mladiství, pretože hrozí príchod štátnej inšpekcie. Vo vnútri sedia štyria ľudia: starý muž pije neurčitý nápoj; tínedžer pije neurčitý nápoj; človek neznámeho veku pije vodu; druhý človek neznámeho veku pije vodku. Koho pôjdete skontrolovať?

Každý chápe, že je potrebné skontrolovať tínedžera (zistiť, čo pije) a človeka neznámeho veku pijúceho vodku (zistiť jeho vek).


-


Wasonov výberový test (podľa Zrzavý a kol., 2017)


A teraz iná úloha, ale so štvoricou kariet. Každá z nich má na lícovej strane písmeno (A alebo B) a na druhej, rubovej strane, číslo (1 alebo 2). Karty sú položené tak, aby na dvoch bolo vidieť písmeno a na dvoch číslo. Ktoré karty potrebujete otočiť, aby ste overili hypotézu, že keď je na líci samohláska, je na rube párna číslica?

Neviete? Nevadí. Vo výskumoch to dokáže menej ako jedna desatina účastníkov. Správna odpoveď znie A a 1.

Hoci sú obe úlohy z formálno-logického hľadisko totožné (najprv sme testovali hypotézu „keď alkohol, tak plnoletosť“, preto kontrolujeme „alkohol“ a „neplnoletosť“), pozorujeme dramatické odlišnosti v úspešnosti.

Aby úlohu dokázal správne vyriešiť väčší počet ľudí , musí byť formulovaná ako príbeh o spoločenskom kontrakte a hrozbe jeho porušenia. Je pozoruhodné, že schopnosť riešiť Wasonov test vo výskumoch neovplyvňuje, aký zložitý príbeh sa účastníkom predkladá.



Nečudo, myslenie je podľa evolučných biológov spoločenská adaptácia. „Chladnička chladí, kuchynská rúra pečie, pretože nič iného nedokážu. A rovnako je to s naším mozgom, ktorý okolo seba vidí samé sociálne vzťahy, pretože (skoro) nič iného nedokáže. I sopky, povodne, ekonomické krízy či choroby si snažíme nakloniť si, a keď sa nám to nepodarí, máme sklon pýtať sa, čo sme im vykonali, že po nás tak idú,“ vysvetľuje profesor evolučnej biológie Jan Zrzavý s kolektívom v knihe Jak se dělá evoluce.

Ilúzia vplyvu vonkajšieho činiteľa

Iluzórny dojem o vzťahoch a vplyvoch neprojektujeme len na rôzne konkrétne udalosti či predmety, ale aj všeobecnejšie, smerom von. Túto tendenciu, pri ktorej jedinci trpia sebaklamom, že sú vystavení externým vplyvom, hoci žiadne nie sú, psychológovia označujú ako ilúziu vplyvu vonkajšieho činiteľa (angl. „illusion of external agency“).

David McRaney, vedecký publicista špecializovaný na klamy v uvažovaní, z rôznych štúdií vyzdvihuje napríklad experiment s falošným hudobným programom na spôsob služieb Last.fm alebo Spotify. Výskumníci počas pokusu oznámili účastníkom, že testujú nový program, ktorý vďaka analýze vyplnených dotazníkov rozpozná hudobný vkus poslucháča a na základe toho vyberie skladby, ktoré sa mu páčia. Účastníkov však rozdelili do dvoch skupín a každá si vypočula dobrú skladbu, zlú skladbu i informáciu o schopnostiach programu. Vypočuli si ich však v inom poradí.

Prvá skupina dobrovoľníkov si najprv vypočula úryvok dobrej pesničky. Potom si vypočuli úryvok takej, o ktorej vedci na základe dotazníka predpokladali, že ju budú účastníci považovať za otrasnú. Následne psychológovia oznámili, že „otrasnú“ skladbu vybral program analyzujúci ich hudobný vkus. Túto pesničku si účastníci museli vypočuť celú, a to trikrát za sebou.

Druhá skupina účastníkov absolvovala obrátenú procedúru. Dobrovoľníci si najprv trikrát vypočuli otrasnú pesničku, o ktorej ich vedci dopredu informovali, že ju vybral hudobný program na základe ich preferencií. Až nakoniec si vypočuli úryvky ako dobrej, tak otrasnej skladby.

Ako vidíte, členom oboch skupín sa dostali presne tie isté informácie. Zmenilo sa len ich poradie.



Účastníci oboch skupín zároveň hodnotili vypočuté skladby (po vypočutí úryvkov) a odpovedali na otázku, či by chceli počúvať ďalšie skladby navrhnuté testovaným programom alebo by si radšej zvolili iný hudobný program. Až 81 % percent účastníkov v prvej skupine si zvolilo iný program, kým v druhej skupine ich bolo len 57 %. Nezávisle od toho, či si účastníci zvolili zmenu programu alebo nie, vypočuli si následne presne tú istú hudbu.

Na záver sa dobrovoľníkov vedci opýtali, či by boli ochotní za jeden z dvoch programov zaplatiť. A či si myslia, že niektorý z týchto programov má potenciál uspieť na trhu.

Členovia prvej skupiny, v ktorej sa najprv počúvali najskôr úryvky dobrej a neskôr „otrasnej“ skladby, ohodnotili dobrú skladbu vysokým a „otrasnú“ nízkym hodnotením. Keď vzápätí nato museli otrasnú skladbu pretrpieť trikrát za sebou, očividne venovali pozornosť tomu, čo sa im na nej nepáčilo. Preto dobrovoľníci v tejto skupine neverili, že (údajný) hudobný program skutočne dokáže navrhovať skladby na základe ich hudobného vkusu. Lenže členovia druhej skupiny, ktorí si najprv vypočuli zlú skladbu (o ktorej si mysleli, že bola vybraná špeciálnym programom na základe ich hudobných preferencií), a až potom počúvali ukážky, uviedli, že sa im obe skladby („otrasná“ aj „dobrá“) páčili rovnako. Dokonca deklarovali, že by si údajný testovaný program kúpili (čo ľudia v prvej skupine odmietli).

Je to akoby si ľudia v prvej skupine najprv uvedomili: „Och, táto pesnička je nanič!“ A keď si ju následne museli vypočuť trikrát za sebou, dôslednejšie vnímali to, čo sa im na skladbe nepáči. Keď sa dozvedeli, že „otrasnú“ skladbu vybral program, pod vplyvom negatívnych emócií neuverili v jeho presnosť. Oproti tomu – ľudia v druhej skupine dostali dojem, že si opakovane vypočujú skladbu, ktorá sa im bude páčiť, a tak venovali viac pozornosti prvkom, ktoré sa im na skladbe páčili. Keď potom počuli porovnanie tejto pesničky s oveľa lepšou skladbou, ako keby si povedali: „Páči sa mi prvá skladba, čiže sa mi musia obe páčiť približne rovnako.“ Na základe svojich dojmov a emócií prejavili záujem o kúpu programu.

Tento vcelku jednoduchý experiment (spolu s ďalšími podobnými) odkrýva podstatu jedného z najsilnejších sebaklamov, ktorých je naša myseľ schopná.

Dojmy a emócie účastníkov oklamala viera v „múdreho“ vonkajšieho činiteľa. Ten samozrejme bol len ilúziou – žiaden údajne testovaný program neexistoval, celý priebeh experimentu dôsledne pripravili výskumníci.

Nerozpoznáme príčiny, hľadáme ich tam, kde nie sú.

Ilúziu vonkajšieho vplyvu spôsobil dobre známy fenomén subjektívnej optimizácie. Ide o sebaklam, kvôli ktorému považujeme to, čo sme získali alebo čo sa odohralo bez toho, aby sme to mohli ovplyvniť, za dobré, lepšie (ako alternatíva) alebo výhodné, hoci je pravdou pravý opak. „Sústredíte sa len na pozitívne vlastnosti a považujete ich za oveľa žiaducejšie a viac úžasné, ako keby ste si zachovali odstup. Sme schopní v našich očiach prekrútiť akýkoľvek výsledok tak, aby sa nám zdal ako ten najlepší,“ sumarizuje David McRaney. „Nedokážeme si uvedomiť, že príčina je v nás samotných, a tak hľadáme nejakú príčinu mimo nás. Ak takú nájdeme, odmietame našu vlastnú schopnosť vyťažiť čo najviac zo zlej situácie.

Ide vlastne o demonštráciu toho, ako prehnane dokáže fungovať naša schopnosť hľadať vzorce a súvislosti.

„Podozrenie, že človek je takpovediac tvor nevyliečiteľne náboženský, je celkom oprávnené: svet, tak ako ho vnímame, k nám nie je ľahostajný, naslúcha nám, odpovedá nám, vyčíta nám prehrešky a rôznymi spôsobmi sa mstí; a naopak – dobré správanie odmeňuje (bohužiaľ pomaly),“ pripomína Jan Zrzavý s kolegami. „To najstrašnejšie na obraze sveta, ktorý predkladá veda, je práve tá studená ľahostajnosť k nášmu lopoteniu. Táto predstava sa celkom prieči našej sociálnej intuícii.“



Snaha byť „menej hlúpy“ podľa McRaneyho spočíva v uvedomení si rizika, že môžeme uveriť v sily, ktoré neexistujú a dôverovať im aj vtedy, keď by bolo lepšie veriť samému sebe. Vo vyššie popísanom experimente stačilo zmeniť poradie poskytovaných informácií – a dobrovoľníci celkom tápali vo vlastných dojmoch. Keby bola situácia skutočná, z vlastného presvedčenia by si kúpili program, ktorý nebol do najmenšej miery schopný vyberať hudbu, ktorá sa im skutočne páčila.

„Predstavte si, že posledných pár viet neopisuje nejakú štúdiu, ale ide o metaforu týkajúcu sa každého budúceho momentu vo vašom živote,“ dodáva vzápätí. „Než uveríte nejakému systému, než vložíte dôveru do akéhokoľvek vonkajšieho činiteľa (skutočného alebo neviditeľného), opýtajte sa, či pozitívne emócie, ktoré cítite, majú pôvod vo vašom vnútri alebo nie.“

-

Použitá a odporúčaná literatúra:
Gilbert D.T. a kol., 2000. Illustion of External Agency. Journal of Personality and Social Psychology
McRaney D., 2013: Your Are Now Less Dumb.
Zrzavý J. a kol., 2017: Jak se dělá evoluce.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail