Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?
08.08.2018-12:33:00   |   Sledujte autora na FB   -   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Longformy
Príspevok je voľným pokračovaním článku Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou a priamym pokračovaním článkov Sehul - vládkyňa doby bronzovej? a Božskí blíženci - pomocníci a záchrancovia


Uctievali dávni Stredoeurópania Apolóna?


Hoci obyvatelia strednej Európy v dobe bronzovej nepoznali písmo, od súdobých spoločenstiev a civilizácií, ktoré písomné pramene zanechali, ich nedelila kultúrna priepasť. Práve naopak. Mnohí slovenskí a českí archeológovia, ako aj ich zahraniční kolegovia, vo svojich výskumných prácach vyzdvihli výrazné podobnosti v hmotnej kultúre, predovšetkým s východným Stredomorím.



Český archeológ Jan Bouzek zašiel ešte ďalej. Na základe analýzy depotov (rituálne do zeme či vody uložené predmety) stredoeurópskych kultúr neskorej doby bronzovej konštatuje: „Podľa zloženia môžeme určiť, komu boli depoty určené: súbory šperkov bohyniam, predovšetkým obdobe gréckej Afrodity a rímskej Venuše, súbory kosákov obdobe gréckej Démétér, súbory zbraní obdobe Área či Marta, súbory remeselníckych nástrojov obdobe Héfaista, zatiaľ čo kov bol spojením substancií Venuše a Jupitera.“ Podľa Bouzeka nebol stredoeurópsky panteón neskorej doby bronzovej (konkrétne civilizácie popolnicových polí) výrazne odlišný starogréckeho panteónu– okrem Venuše a Atény vraj obsahoval aj Apolóna.

Mykénsky panteón

Sú to zaujímavé a zaiste do istej miery správne závery. Lenže výpovedná hodnota náboženstva starovekých Grékov v podobe, v akej ho poznáme z čias klasického Grécka (5. a 4. storočie pred n. l.), o náboženstve indoeurópskych kultúr v európskom vnútrozemí doby bronzovej , je v skutočnosti obmedzená. Podľa filológov a indoeuropeistov ako sú Jaan Puhvel alebo Martin West náboženstvo klasického Grécka tak výrazne ovplyvnili náboženstvá a mýty Blízkeho východu (odkiaľ prezvalo rôzne božstvá, napr. Adónis, Afrodita, Apolón), že stratilo značnú časť svojho indoeurópskeho dedičstva.

Ako vhodnejšia aproximácia sa preto môže zdať náboženstvo mykénskej kultúry. Existovala v rovnakom čase ako najvyspelejšie stredoeurópske kultúry doby bronzovej (16.-12. storočie pred n. l.) a nvyše vieme, že stredoeurópske spoločenstvá s ňou spájali intenzívne kontakty aj podobnosti v materiálnej kultúre1.

Žiaľ, mykénske náboženstvo je známe pomerne chabo – panteón poznáme prevažne vďaka strohým tabuľkám s lineárnym písmom B z gréckeho mesta Pylos a ostrova Knóssos (niekdajšieho centra minojskej civilizácie). Z „božstiev klasického Grécka“ je doložená len hŕstka: Zeus, Poseidón, Áres, Héra, Artemis a Hermes. Navyše nevieme, či „mykénčania“ pod týmito menami predstavovali to isté, ako Gréci o tisíc rokov neskôr. Napríklad Poseidón, ktorý na Pylose dominoval, podľa niektorých bádateľov pôvodne nebol bohom morí2, ale bohom koní a/alebo zemetrasenia. Naopak, mykénske tabuľky menujú množstvo božstiev, ktoré z neskoršej gréckej civilizácie nepoznáme, bohyne ako Pipituna, Manasa, Qowia (kravská bohyňa?), Mater Theia („bohyňa matka“) a bohov ako Marineus, Pade a Drimios (syn Dia).


-


Poseidón bol podľa niektorých bádateľov pôvodne bohom koní a zemetrasení, až neskôr sa začal považovať predovšetkým za boha morí.


„Mnohé mykénske božstvá nie sú z klasického Grécka známe, a niektoré dôležité božstvá klasického Grécka nepoznáme z mykénskych čias, ako napríklad Afroditu a Demeter,“ píše filológ Ian Rutherford. Pripomína, že v mykénskej kultúre tiež pozorujeme tradíciu ženských náprotivkov mužských božstiev, napr. Poseidón a Poseidaja alebo Diweus (Zeus) a Diwia3. „To naznačuje, že štruktúra panteónu bola celkom odlišná,“ píše Rutherford.

Ibaže aj výpovedná hodnota mykénskeho panteónu o náboženstve súdobých indoeurópskych kultúr je obmedzená – tentoraz z dôvodu mimoriadne silného vplyvu neindoeurópskej minojskej civilizácie.



Ako odhalíme praindoeurópsky panteón?

Ak chceme získať predstavu, v aké božstvá verili ľudia stredoeurópskych kultúr v dobe bronzovej (či koncom doby medenej), nestačí vychádzať z jedinej vetvy indoeurópskej náboženskej tradície. Potrebujeme porovnať čo najviac takýchto vetiev a hľadať sugestívne, charakteristické spoločné vlastnosti božstiev a s nimi spojených mýtov, naznačujúce historickú súvislosť. Týmto spôsobom vlastne zrekonštruujeme pôvodný, praindoeurópsky panteón. A zároveň získame predstavu, ktoré božstvá mali tendenciu v indoeurópskych vetvách pretrvávať.

Ak pre porovnateľných bohov nájdeme vo viacerých vetvách tradície príbuzné mená, metódami historickej jazykovedy dokážeme zrekonštruovať meno praindoeurópskeho božstva, z ktorého vznikli. Spoľahlivo sa to podarilo iba v hŕstke prípadov. „Väčšina dobre známych gréckych a rímskych bohov má mená s neznámou etymológiou, iné, ako napríklad Afrodita, sú semitského pôvodu. A ďalšie, ako Venuša a Woden, vychádzajú z indoeurópskych slovných koreňov, ale v iných indoeurópskych vetvách nepoznáme božstvá, ktorých mená by im boli kognátmi. Dcérske tradície očividne prešli značným vývojom,“ píše filológ a historický jazykovedec Benjamin Fortson. V skutku, porovnávacia religionistika odhalila pestrú históriu božstiev – vznik a zánik, zmeny mien4, príchody z cudzích panteónov, dokonca spájanie božstiev, keď jedno prebralo funkcie iného, ktoré upadlo do zabudnutia.

Čo vieme o viere dávnych Indoeurópanov?

Podľa niektorých archeológov sa v európskom praveku až do začiatku doby bronzovej uctievali prírodné sily. Z porovnávacej religionistiky však vyplýva, že indoeurópske božstvá mali ľudskú podobu už od najskorších čias. „Tak ďaleko, ako sme schopní nazrieť, boli indoeurópske božstvá vnímané antropomorfne,“ konštatuje filológ David West. Antropomorfnú podobu božstiev možno podľa neho podporiť aj vyobrazeniami na severských petroglyfoch z doby bronzovej, považovanými za podobizne bohov.

Z porovnávacej religionistiky tiež vyplýva, že medzi praindoeurópske božstvá možno bezpečne zaradiť boha nebies (Djeus) a jeho partnerku bohyňu Zeme (Degom), slnečnú bohyňu (Sehul), bohyňu úsvitu (Heusos) a v neskoršom období, najneskôr od doby bronzovej, dvoch synov boha nebies. Praindoeurópania ďalej uctievali boha, ktorý chránil cesty a stáda (Péhuson), boha metalurgie, boha vojny, ktorý bol zároveň ochrancom polí a bohov búrky, vetra, vody a ohňa. Uctievali tiež rieky, vodné pramene a víly.



Žial, niektorým praindoeurópskym božstvám nevieme zrekonštruovať meno. V prípade boha metalurgie nepoznáme ani takmer žiadne jeho atribúty. Síce sa v indoeurópskych mytológiách vyskytuje bežne (keltský Goibniu, grécky Héfaistos...), jednotlivé božstvá nevykazujú výraznejšie podobnosti. Jedinou spoločnou črtou v latinskej, gréckej a germánskej tradícii je trpasličí vzrast a/alebo je chromosť. O čosi lepšia situácia je v prípade boha vojny. Mená a vlastnosti väčšiny vzájomne nesúvisia (indický Indra, grécki bohovia Ares a Enyalios atď.), vo viacerých tradíciách však bohov vojny spája kuriózna vlastnosť – boli zároveň ochrancovia polí, ako rímsky Mars, keltský „Mars“ Teutates, slovanský Svetovít. Títo bohovia sú taktiež asociovaní s úspešnou žatvou a ochranou pred pohromami a môžu predstavovať relikty spoločnej praindoeurópskej tradície.

Pozrime sa teraz podrobnejšie na najlepšie známe praindoeurópske božstvá.

Djeus Phter („nebeský otec“)
Dcérske tradície: rímsky Jupiter (Jov), grécky Zeus, ilýrsky Dei pátrous, rigvédsky Djaus, germánsky Týr/Teiwaz, litovský Dievas, lotyšský Dievs (všetko kognáty); slovanský Stribog (?), skýtsky Papaios (?),chetitský Istanus


Meno božstva vychádza z praindoeurópskeho koreňa *di/dei – „svietiť/žiariť“. Preto neprekvapuje, že v archaickej anatolskej vetve tradície nadobúda povahu slnečného božstva (chetitský Istanus). Väčšina neskorších božstiev je ale odvodená od nadstavieb uvedeného koreňa, termínov *dyéw-/*diw- „denná obloha“ a *deiwós „boh“.

Medzi prívlastky Djeusa patrilo „vševedúci“ (doložené z Rigvédy a antických zdrojov) a „otec“ - napr. Jupiter (Iup(p)iter, doslovne „otec Jov5“), Stribog („boh otec“), attas Istanus („otec Istanus“), Papaios („otec“), rigvédsky Djaus Pitar („nebeský otec“) a grécky Zeus pater, „otec Zeus“. V lotyšských ľudových piesňach sa ešte v 16. storočí spomína fráza Dievs debess tevs, „Boh, nebeský otec“.

Djeus bol boh dennej oblohy a zrejme hlavné božstvo praindoeurópskeho panteónu. V niektorých vetvách tradície (napr. rigvédska) ustupuje do úzadia a stáva sa len akousi vágnou postavou predka. Niečo podobné pozorujeme v germánskom panteóne. Týr/Teiwaz (pragermánsky *Tiwaz, odvodené z praindoeurópskeho *deiwós) bol pôvodne zrejme hlavný germánsky boh, neskôr sa stal bohom zákonodarného zhromaždenia. Jeho atribúty v dobe železnej prevzal Ódin/Wotan (pragermánsky *Wodanaz) – stal sa najvyšším bohom, dozerá na svet, a zdedil charakteristický titul „otec“.

V iných vetvách tradície (rímska, grécka, ilýrska) si Djeus pôvodné postavenie zachováva. Vplyvom pokračujúceho vývoja však získava ďalšie vlastnosti. V gréckej tradícii sa Diovi pripisujú vlastnosti boha búrky, pričom tento atribút aj samotná povaha božstva je už značne ovplyvnená mýtmi a poéziou Blízkeho východu.

Božský pár: Matka Zem a Nebeský Otec
Djeus mal partnerku, bohyňu Degom čiže Matku Zem, a toto spárovanie sa zachovalo vo viacerých tradíciách – rigvédskej (s Prithvi Mater ako „rodičia bohov“), rímskej (s Tellus Mater), gréckej (dokonca viacnásobne, Zeus a Démétér, doslovne „Matka Zem“, resp. Semela, zrejme „zem“). Môžeme spomenúť tiež spárovanie boha Urána6 s Gaiou. Posun vo vývoji zachytáva nordické párovanie Ódina, ktorý čiastočne prebral pozíciu Djeusa, s bohyňou Jörd („zem“). Djaus a Prithví sú v Rigvéde nezriedka označovaní za býka a kravu. V mnohých gréckych mýtoch Zeus nadobúda podobu býka alebo jeho partnerka podobu kravy.

Degom (Zem, Matka Zem)
Dcérske tradície: chetitská Daganzipa („duch zeme“), grécka Gaia alebo Ge, grécka Demeter, grécka Semela, litovská Žemyna, trácka Zemela (všetko kognáty); ďalej rímska Tellus, nordická Jörd, rigvédska Prithví, germánska Nerthus, germánska Hludana (?), skýtska Api (?)


Partnerka Djeusa (pozri vyššie) často titulovaná „matka“ či už v chetitskej mytológii (annas Daganzipas), v rigvédskej alebo gréckej. V gréckej mytológii nachádzame niekoľko etymologických („zem“ resp. „matka zem“) a funkčných (partnerka Dia) ekvivalentov, okrem „domácej“ Gaie je to mytologická trácka princezná Semela, pôvodne zrejme trácka bohyňa Zemela, a Démétér, ktorá je podľa Martina Westa ilýrskeho pôvodu.



Kým k litovskej Žemyne sa ľudia modlili a prinášali jej obety, v slovanskom folklóre sa tradícia tohto praindoeurópskeho božstva zachovala len v podobe fráz ako „mat’ syra Zemlya“ – „matka vlhká Zem“. Prisahalo sa na ňu a vzývala sa ako svedok pri sporoch o pozemky. V nordickej mytológii má Jörd („zem“), matka Thora a partnerka Ódina, zanedbateľný význam. Známa je aj ako Fjörgin a Hlódyn a azda synonymická s málo známou germánskou bohyňou Hludanou.

V baltickej (litovskej a staropruskej) tradícii bola asociovaná so smrťou na spôsob vládkyne podsvetia, v ktorom prebývajú duše mŕtvych, čoho dozvuky reflektuje aj antická grécka a rímska tradícia. Prvé indoeurópske kultúry v 4. tisícročí pred n. l., ako aj väčšina raných indoeurópskych kultúr, pochovávala ľudí uložením do zeme, nie spálením, azda ako symbol návratu k „Matke Zemi“.

Božskí blíženci


-


Dcérske tradície: rigvédski Ašvinovia, grécki Dioskúrovia (gr. Dioskúroi, lat. Dioscuni /Gemini“), baltickí „boží synovia“ (lot. Dieva deli, lit. Dievo sunelai, duál Ašvieniai), anglosaskí Hengist a Horsa (?), waleskí Bran a Manywydan (?), germánski Alkovia (?), slovanskí Lel a Polel (?)


Poznáme nemalý počet mytologických dvojčiat, „božských blížencov“ však spájajú naprieč tisíckami rokov a tisíckami kilometrov charakteristické asociácie, vďaka ktorým ich dokážeme pomerne ľahko a spoľahlivo identifikovať. Vo všetkých prípadoch sa považujú za mladých mužov, šikovných jazdcov na koňoch a ochrancov pred nešťastím či záchrancov, najčastejšie pred utopením. Spravidla sú asociovaní so slnečným božstvom, bohyňou úsvitu a dcérou slnka. V neposlednom rade, boli blízki obyčajným ľuďom. Mnohokrát sa medzi nich vydali v prestrojení za obyčajných smrteľníkov. V Grécku sa tradovalo, že navštívili nespočetne veľa miest a dokonca pomáhali tak, že sa aktívne zapájali do bojov. Nečudo, že sa tešili veľkej obľube – podľa niektorých autorov boli najpopulárnejšími božstvami Rigvédy.

Sehul (slnečná bohyňa)


-


Dcérske tradície: grécky Hélios, slovanský Dažbog („Car Solnce“, Солнце Царь), germánska Sunna, nordická Sól, bretónska (keltská) Sulis7, litovská a lotyšská bohyňa Saulé, rímska Sol, védsky Súrja (všetko kognáty); ďalej chetitský Sius-summi, lúvijský Tiwat/Tiyat

Uctievanie slnečného božstva starogrécki autori spomínajú u Peržanov, Trákov alebo všeobecne „barbarov“. Chetitské písomnosti zmieňujú viacero slnečných bohov, len niektorí sú však indoeurópski, predovšetkým Sius Summi („náš boh“). Na základe vlastnostní dcérskych slnečných božstiev môžeme súdiť, že praindoeurópske slnečné božstvo – bohyňa Sehul, sa považovala za „vševidiacu“ a privolávala ako svedok prísah – napríklad Frankovia prisahali na Slnko ešte v 7. storočí n. l.

Za typického slnečného boha gréckej civilizácie sa niekedy považuje Apolón. V homérskej literatúre však nie je považovaný za slnečné božstvo, nemá žiadne slnečné atribúty a spôsobuje mor. Atribúty slnečného božstva (a iných božstiev) prevzal neskôr. Žiaden starogrécky básnik nespomína, že Apolón jazdil naprieč oblohou na spôsob Hélia, pričom vyobrazenia Apolóna so slnečnou svätožiarou pochádzajú z čias Rímskej ríše. Apolón zrejme dorazil ku Grékom na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. z Anatólie (spája sa s luvijským Apalianasom a s churritským Aplom), pričom okrem Hélia asimiloval aj božského liečiteľa Paeana, známeho už z čias mykénskej kultúry.



Heusos (bohyňa rannej zory a dcéra nebies)
Dcérske tradície: védska Ušas, rímska Aurora, starogrécka Éós, anglosaská Eostre, litovská Aušra (všetko kognáty); ďalej keltská Brigid, rímska Mater Matuta; charakteristickým titulom Ušas bolo označenie „dcéra Djeusa“ (či „dcéra nebies“, duhita divah), čoho ekvivalentom je grécka thugater Dios, litovská dievo dukte (všetko kognáty)


Eos aj Aurora sa ráno zdráhajú opustiť svoju posteľ. Indická Ušas sa označuje za neochotnú, boh Indra ju musel potrestať, lebo sa pokúsila zabrániť ránu (inak ju ale védy označujú za múdru, silnú a štedrú). Rímska Austra je viac-menej len odrazom gréckej Éós. Pôvodnejšiu rímsku bohyňu rannej zory zrejme predstavuje Mater Matuta. S védskou Ušas ju spája motív, že uprednostnila dieťa svojej sestry pred vlastným a vychovávala ho.

Jarný sviatok anglosaskej Eostre prepožičal meno kresťanskému sviatku, ktorý ho nahradil (Easter). V keltskom náboženstve sa za jej pokračovateľa považuje bohyňa Brigid (z prakeltského *Brigantī, čo je ekvivalentom sanskrtského Bṛhatī - typický epitet bohyne Ušas). Kresťania bohyňu pretransformovali do svätej Brigity Írskej. Mnohé vlastnosti svätej Brigity sú typické pre starobylú bohyňu úsvitu – narodila sa za úsvitu (starogrécka Éóssa označuje aj ako „zrodená zrána“) na prahu domu, jej matka mala jednu nohu vo vnútri a jednu nohu von, pila iba mlieko bielych kráv s červenými ušami (dočervena sfarbené kravy vo védskej tradícii ťahajú voz bohyne úsvitu), vniesla plamene do domu a tieto plamene siahali až do nebies a keď susedia pribehli aby oheň uhasili, nenašli po ňom ani stopy.

Perkunos (ešte pôvodnejšie azda Peraunos, boh hromu)


-


Dcérske tradície: indický Pardžanja8, baltický Perkunas, slovanský Perún, bulharský Perkos/Perkon, Diov Keraunos, nordický Fjörgynn, nordická Fjörgyn (všetko etymologicky príbuzné mená); chetitský Tarhunna, germánsky Donar/Thor, keltský Tarani (etymologicky príbuzné mená)


Z bohov hromu v povedomí širokej verejnosti zrejme najviac rezonuje grécky Zeus a rímsky Jupiter. Lenže v iných indoeurópskych tradíciách, chetitskej, védskej, slovanskej, baltickej, germánskej aj keltskej nachádzame odlišný typ božstva. „Toto je takmer určite pôvodná situácia,“ píše Martin West. „Takže sa zdá, že Zeus a Jupiter prevzali funkciu búrkového boha, ktorý vyprchal z povedomia.“

Medzi charakteristické vlastnosti indoeurópskych bohov hromu patrí zbraň, a to sekera a kladivo (Perkunas), sekera (Perún) alebo kladivo (Thor), prípadne priamo blesk (Zeus, Taranis). Dažďom prinášajú úrodnosť pôde (Zeus, Thor, Pardžanja) a sú ochrancami pre zlými silami (Thor, Pardžanja). Ďalšou typickou črtou je jazdenie na voze, ktorý ťahajú kozy, s čím bol asociovaný Perkunas aj Thor, a čoho reliktom je jeden z Diových prívlastkov, ktorý pôvodne znamenal „ten, ktorý jazdí na koze“ (vo voze putoval aj Pardžanja).

Hoci majú indoeurópski bohovia hromu obvykle ľudskú podobu, niekedy nadobúdajú podobu býka (Perkunas, Pardžanja, Zeus). Typicky sú asociovaní s dubom (Perkunas, Perún), čo zrejme platilo aj pre Thora, ako nasvedčujú rôzne toponymá (napr. Thorslund - „Thorov háj“) alebo zasvätené dubové lesy. A taktiež pre Dia - Diovi zasvätené duby sa spomínajú v Odysei aj Iliade.

Etymológia mien indoeurópskych bohov hromu je komplikovaná, pretože zrejme súvisí s niekoľkými etymonmi spojenými s povahou týchto božstiev. Niektoré sú vzájomne podobné, napr. praindoeurópsky výraz pre dub (*perkwu, porovnaj napr. lat. quecrus a fereheih v starej hornej nemčine) a praindoeurópsky výraz „udrieť“ (koreň *per, *perkw alebo *perg). Juhogermánsky Donar, severský Thor, keltský Taranis a chetitský Tarhunna zrejme vychádzajú z koreňa *trHon - „hrom“. Zdá sa teda, že z odlišných, niekedy podobne znejúcich slovných základov vznikli nezávisle mená ekvivalentných božstiev.

Za relikt praindoeurópskeho boha hromu sa považuje starobulharský hrdina Perkos/Perkon. Jeho nápismi doloženú kult zrejme vychádzal zo starého tráckeho božstva. S bohmi hromu etymologicky súvisia aj málo známy boh Fjörgynn – otec bohyne Frigg, a bohyňa Fjörgyn, matka Thora. Predpokladá sa, že obskúrny boh Fjörgyn bol pôvodne Thorov otec a sám o sebe starobylý germánsky boh hromu, ktorého Thor neskôr vytlačil. Pozoruhodný jazykový súvis nachádzame medzi Perúnom a Perkunasom (predovšetkým pôvodnejšou podobu jeho mena *Peraunos) a označením Diovho hromobitia „Keraunos“. Je pravdepodobné, že ide o názov pôvodne samostatného boha hromu.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Poznámky
1 Tie však región strednej Európy spájali aj so stepnými kultúrami ako bola kultúra Sintašta (2100-1800 pred n. l.). Vzhľadom na značné podobnosti pohrebných rituálov a tými, ktoré opisuje Rigvéda, sa táto kultúra považuje za indo-iránsku.
2 Poseidón sa v antickom Grécku sa považoval aj za boha koní a zemetrasení. Podľa starých tradícií to bol práve on, kto kone stvoril, bol označovaný za krotiteľa koní a známy aj ako Poseidón Hippios čiže „Poseidón, boh koní“. Mnohí bádatelia preto predpokladajú, že bol pôvodne uctievaný v podobe koňa. Núka sa zaujímavé prepojenie. Z mykénskej kultúry je doložená „vládkyňa koní“ Potnia Ikkeia. Etymologickým ekvivalentom je galská bohyňa koní Epona. Ak je hypotéza o pôvodnej funkcii Poseidóna ako boha koní pravdivá, je možné, že Potnia Ikkeia je epitet ženského náprotivku Poseidóna, bohyne Poseidaie. Tak či onak, Poseidón sa za mykénskych čias zrejme považoval prinajmenšom za boha zemetrasenia. Naznačuje to doložený mykénsky ekvivalent epitetu Enosichthon – „ten, ktorý trasie zemou“ (ako E-ne-si-da-o-ne).
3 Ďalším mykénskym špecifikom je množstvo ženských postáv titulovaných „potnia“ („pani“ či „vládkyňa“), ktoré v niektorých prípadoch azda predstavujú bohyne, napr. „pani zrna“ môže znamenať neskoršiu Demeter alebo ekvivalentnú bohyňu.
4 Zmeny mien indoeurópskych božstiev urýchľovala skutočnosť, že bohovia sa často označovali mnohými menami.
5 Pričom Jov – Iouis vychádza zo staršieho Diouis.
6 Urán predstavoval v rámci vývoja gréckeho náboženstva neskoré božstvo, personifikáciu neba s menom odvodeným z klasickej gréčtiny. Zastával podobnú pozíciu ako pôvodný Djeus, ktorý v tom čase existoval už v pozmenenej podobe Dia.
7 Bretónska (keltská) bohyňa Sulis je známa len chabo. Za slnečné božstvo sa považuje kvôli etymológii mena, asociácií so zrakom/videním, ktoré sú typické pre slnečné božstvo, ako aj epitetmi súvisiacimi so svetlom.
8 Hlavným védskym bohom hromu bol síce Indra, ten však vykonával aj iné funkcie. Naproti tomu Pardžanja vykazuje početné charakteristiky indoeurópskeho boha hromu nad rámec tejto základnej funkcie – je asociovaný predovšetkým s dažďom, zobrazuje sa často ako benevolentný býk, a nielenže je tvorca hromu a bleskov, ale takto udiera do démonom a zlých ľudí.

Literatúra
Fortson, B. (2009): Indoeuropean Language and Culture (2. vydanie). Wiley-Blackwell
Jelínek, P. (v tlači): Eschatologické premeny v 3. a v 2. tisícročí p. n. l. v strednej Európe.
Kristiansen, K. (2016): Religion and Society in the Bronze Age. IN: The Handbook of Religions in Ancient Europe. Ed. Lisbeth Bredholt Christensen, Olav Hammer, and David A. Warburton. N.p.: Acumen, 2013. 77-92.
Kristiansen, K., Larsson T. B. (2005): Rise of the Bronze Age Society. Cambridge University Press.
Lichardus. J., Vladár. J. (1996): Karpatenbecken-Sintasta-Mykeene. Ein Beitrag zur Definition der Bronzezeit als historische Epoke. Slovenska Archeologia 44. no. 1: 25-93 •
Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.
Podborský, V. (2006). Náboženství pravěkých Evropanů. Masarykova univerzita.
Puhvel, J. (1999). Comparative Mythology. John Hopkins University Press
Rutherford, I. (2013). Mycenaean Religion. In M. Salzman: The Cambridge History of Religions in the Ancient World: pp. 256-279. Cambridge University
West, M. L. (1999): Eastern Face of Helicon. Clarendon Press .
West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.



Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail