Príspevok je voľným pokračovaním článku Keď predkovia Slovanov, Grékov a Iráncov hovorili spoločnou rečou

„Od otcov našich otcov zdedili sme slnečnú bohyňu z Arinny [v podobe] slnečného disku.“ – rituálna formula odriekaná chetitskými kňazmi v dobe bronzovej

Ráno čo ráno povstal kdesi na preďalekom východe. Dvíhal sa zo zdanlivo nekonečných vôd Ókeana a v zlatom, koňmi ťahanom voze mieril na západ. Ako putoval naprieč oblohou, vnášal svetlo do morí, polí aj lesov, ale aj tvárí smrteľníkov a nesmrteľných bohov. Keď večer dorazil na opačný koniec Ókeana, zostúpil do zlatého pohára, v ktorom sa v noci preplavil späť na východ.



Taký bol každodenný údel gréckeho slnečného boha Hélia. Najlepšie ho poznáme z čias Homéra. Vtedy, v podstate na úsvite gréckej civilizácie, sa jeho sláva chýlila ku koncu. O niekoľko storočí neskôr ho vytlačil nový slnečný boh, Apolón. Božstvo, ktoré podľa homérskej literatúry spôsobovalo mor a ešte nijak nesúviselo so slnkom.

Za čias Homéra siahala sláva Hélia celé tisícročia do minulosti. Ako ďaleko? Aspoň dvetisíc a možno až tritisíc rokov. Stopa sa nám vytráca kdesi v 4. tisícročí pred n. l. Pravda, nevolal sa vtedy Hélios. A ani ho neuctievali na území dnešného Grécka.

Islandsko-indické paralely

Hélios nebol unikátnym bohom. Príbeh o púti koňmi ťahaného voza slnečného božstva naprieč dennou oblohou máme písomne zaznamenaný aj na Islande, Pobaltí a dokonca v Indii.

Že nejde o povrchné podobnosti nás presviedčajú pozoruhodné spoločné alebo podobné detaily. Z Islandu sa dozvedáme o slnečnej bohyni Sól, ktorej voz putujúci oblohou ťahajú kone Arvak a Alsvin. Baltické tradície taktiež hovoria o slnečnej bohyni – volá sa Saule a aj jej voz ťahá dvojica koní, známa len pod kolektívnym menom Ašvieniai. V Indii tiahnu voz slnečného boha menom Súrja niekedy dva kone, inokedy ich je viac. Súrju často sprevádzajú dvaja bratia úzko asociovaní s koňmi a známi ako Ašvinovia.

Spoločným menovateľom týchto tradícií je indoeurópske kultúrne pozadie. Môžeme teda konštatovať, že sa nám črtajú kontúry pradávneho mýtu, ktorý od spoločných predkov zdedili národy dnes vzdialené tisíce kilometrov.

Je to v skutku dlhoveký mýtus. Odlesk dávnej tradície¹in o slnečnej bohyni Sól spomína dielo Islanďana Snorriho Sturlusona Prozaická Edda z 13. storočia. O baltickej Saule sa dokonca dozvedáme až z novovekého baltického folklóru. (Baltské krajiny boli našťastie pokresťančené veľmi neskoro, takže starobylé mýty prežili v identifikovateľnej podobe až do predminulého storočia.) Naopak, o púti Hélia nás informujú Homérove hymny zo 6. až 7. storočia pred n. l. A púť Súrju popisuje Rigvéda, skomponovaná niekedy v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l., čiže v dobe bronzovej, no obsahujúca už vtedy starodávne tradície.



V neposlednom rade božstvá Súrja, Sól, Saule a Helios spája meno. Nevolajú sa síce rovnako, ale ich mená majú spoločný pôvod. Jazykovedci pomocou známych zákonitostí vývoja jazyka (posunu hlások) dokonca zrekonštruovali praindoeurópske slovo, z ktorého ich mená pochádzajú. A tiež mená ďalších indoeurópskych slnečných božstiev, ako bola germánska Sunna, keltská Sulis či slovanský „Car Solnce“ (Dažbog), o ktorých vieme veľmi málo – niekedy iba to, ako sa volali. Takto vlastne historickí jazykovedci vystopovali prapôvodné slnečné božstvo Indoeurópanov, bohyňu Sehul. Naši prapredkovia ju uctievali niekedy pred 5-tisíc rokmi, a možno ešte o čosi skôr, kdesi v ponticko-kaspickej stepi, „pravlasti“ Indoeurópanov.

Pochopiteľne, o Sehul toho nevieme veľa. Na základe vlastnostní dcérskych slnečných božstiev ale môžeme súdiť, že sa považovala za „vševidiacu“ a privolávala ako svedok prísah – napríklad Frankovia prisahali na Slnko ešte v 7. storočí n. l.

V strednej a severnej Európe nás o Sehul a jej nasledovníčkach a nasledovníkoch nemôžu informovať písomné záznamy. Našťastie prehovára archeológia. Niekedy jej výpovede treba dešifrovať, ale rozpráva toho skutočne veľa. Až sa zdá, že v týchto oblastiach slnečné božstvo v dobe bronzovej, predovšetkým od 17. storočia pred n. l., dominovalo.

-

Vozík slnečnej bohyne ťahaný labuťami (Duplje, Srbsko).

Disky a kňažky slnečnej bohyne

V archeologickom zázname patria medzi najčastejšie symboly slnečného božstva slnečné disky či kotúče. Nachádzame ich samostatne, ale aj ako ornamenty na kovových predmetoch a keramických nádobách. Že skutočne reprezentovali slnečné božstvá, a nielen samotné slnko, explicitne potvrdzujú písomnosti Chetitov (Indoeurópania archaickej anatolskej vetvy). Slnečné disky uchovávali vo svätyniach, najčastejšie vo svätyni slnečnej bohyne z Arinny.

Archeologické nálezy taktiež potvrdzujú predpokladanú existenciu univerzálneho indoeurópskeho mýtu o púti koňmi ťahaného slnečného božstva naprieč oblohou. Ukazuje sa, že tento mýtus bol dobre známy aj v strednej a severnej Európe. Jeho prakticky dokonalým zhmotnením je trundholmský slnečný vozík z Dánska (perexový obrázok vľavo). Tento bronzový, čiastočne pozlátený model koňom ťahaného vozu so slnečným diskom pochádza z obdobia okolo roku 1400 pred n. l. Poznáme podobné nálezy, niektoré až Veľkej Británie, žiaľ, všetky sú fragmentárne.

O využívaní slnečných diskov strednej a severnej Európe doby bronzovej nám informujú škandinávske skalné rytiny. Zobrazujú rôzne spôsoby, akými sa slnečné disky rôznych rozmerov používali pri rituáloch – niekedy ich ľudia držali vo vzduchu, inokedy zavesili na lano, pripevnili na stojan alebo na voz, ktorý ťahá jeden kôň alebo pár koní. „Vzbudzujú dojem náboženských obradov, pri ktorých bol slnečný emblém nesený v procesii alebo vzatý na symbolickú púť. Trundholmský slnečný disk azda patrí do tohto kontextu,“ píše filológ Martin West. Výskumník upozorňuje aj na ďalšiu pozoruhodnú paralelu: slnečný disk trundholmského vozíka má jednu stranu pozlátenú a druhú bronzovú. Tento rozdiel vysvetľujú védske texty, podľa ktorých má slnko svetlú a tmavú stranu: keď na západe dosiahne horizont, otočí sa a nebadane sa vráti na východ.²



Kristiansen s kolegom Thomasom Larssonom dokonca argumentuje, že v archeologickom zázname Dánska možno „celkom jednoducho“ identifikovať kňažky slnečnej bohyne. Prezrádzajú ich na páse nosené bronzové disky, nájdené v bohatých ženských hroboch z 15. a 14. storočia pred n. l. (napr. známe Dievča z Egtved, perexový obrázov vpravo). „Vybraná skupina vysokopostavených žien z obdobia 1500 až 1300 pred n. l. nosila na bruchu symboly slnka, identické s trundholmským vozíkom ťahajúcim slnečný disk ako ozdobu symbolizujúcu ich vybranú úlohu,“ píšu archeológovia. „Tieto kňažky taktiež často nosili dýku s plnou rukoväťou, čo naznačuje ich úlohu pri rituálnych obetách.“ Kristiansen a Larsson dodávajú, že kňažky slnečnej bohyne existovali v strednej Európe už začiatkom doby bronzovej. „Ženy unětickej kultúry niekedy nosili slnečný disk s vystupujúcim ornamentom hviezdy,“ píšu archeológovia a dodávajú, že podobné nálezy sú známe z neskoršej mykénskej kultúry.

Koleso symbolom slnka/slnečného božstva

Na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l. vynašli v stepi južne od Uralu koleso so špicmi. Prinieslo rozmach ľahkých, rýchlych, koňmi ťahaných (často bojových) vozov. Ale tiež nový, nesmierne populárny symbol. V strednej Európe jeho popularita prepukla najneskôr v 16. storočí pred n. l., ako dokazuje popularita amuletov s týmto motívom. Hojne sa vyskytovali do konca doby bronzovej. No miestami aj neskôr, ako dokazuje veľký počet takýchto amuletov a vyobrazení na minciach doložený u Keltov na Britských ostrovoch a predovšetkým v Galii.

„Máme veľa dôkazov, literárnych aj ikonografických, že slnko sa vnímalo v podobe kolesa,“ píše Martin West. Výskumník konkretizuje, že napríklad védske rituály reprezentovali slnko ako zlatý disk, ale aj ako koleso. Martin West však dodáva, že slnečné božstvo sa nevnímalo ako koleso, to bolo len jeho atribútom. „Sotva môžeme povedať, že tento boh bol kolesom. Solárny boh mal koleso, ktoré kotúľal alebo ťahal na koni.“ Takúto asociáciu podporuje napríklad Rigvéda, podľa ktorej slnko je kolesom voza slnečného boha Súrju. A tiež skutočnosť, že kolesové amulety Keltov boli niekedy zdobené na spôsob slnka “).³

Slnečná bárka

Slnko v indoeurópskych mýtoch neputovalo oblohou len na voze s konským záprahom. Podľa inej tradície absolvovalo túto púť na lodi, takzvanej slnečnej bárke. V tomto prípade máme dočinenia so starobylým motívom, ktorý je známy aj zo starovekého Egypta (3. tisícročie pred n. l.). Héliova púť v pohári môže predstavovať modifikáciu tohto motívu. Škandinávske skalné rytiny a prestížne britvy oba koncepty rôzne kombinujú: kôň ťahá slnečný disk cez deň, kým loď cez oceán (podsvetie) v noci, alebo k transportu loďou dochádza aj cez deň, ale na lodi pristanú „slnečné kone“, prípadne slnko putuje na lodi s konskými protómami.

Niektoré vyobrazenia slnečných bárok namiesto konskej hlavy nesú hlavu labute. A v niektorých védskych aj starogréckych príbehoch sú to práve labute, a nie kone, ktoré ťahajú božské vozy naprieč oblohou. S týmto variantom sa v podobe vyobrazení, modelov aj amuletov stretávame aj na území dnešného Slovenska.

Vývoj kultu slnečného božstva v Európe

Ako sme spomenuli v úvode článku, známe indoeurópske slnečné božstvá zväčša vznikli z jediného praindoeurópskeho. To znamená, že ho môžeme situovať do konca 4. tisícročia pred n. l. Mýtus o každodennej púti slnečného božstva v koňmi ťahanom voze je však podľa Martina Westa oveľa mladší⁴. Kolesá so špicmi, ktoré viedli k vzniku ľahkých, koňmi ťahaných vozov, sa totiž šíria až začiatkom 2. tisícročia pred n. l. Podľa Westa sa tento mýtus v indoeurópskom prostredí rýchlo šíril vďaka náhlemu rozšíreniu militantných družín s bojovými vozmi. V polovici 2. tisícročia ako bojové vozy, tak mýtus o každodennej púti slnka vieme doložiť od dnešnej Indie po severozápad Európy.



Aj pred touto náboženskou transformáciou však slnečné božstvo zohrávalo v indoeurópskych kultúrach dôležitú úlohu. Jeho kult pozorujeme už v kultúre so šnúrovou keramikou (3. tisícročie pred n. l.) prostredníctvom amuletov z mušľoviny, zdobených solárnymi symbolmi. V neskorších kultúrach miestami ustúpil do úzadia. Napríklad na náleziskách významnej maďarovskej kultúry je slovami archeológa Pavla Jelínka slnečný kult „prakticky neviditeľný“. Podľa vedca to ale neznamená, že neexistoval. „Nie je úplne neznámy, ale neprejavuje sa tak, ako ho poznáme v strednej a mladšej dobe bronzovej,“ vysvetľuje. „V materiálnej kultúre bol oproti neskorším obdobiam jeho prejav menej výrazný a nemá takú prevahu. Skôr ho vidíme v takých veciach, ako je orientácia mŕtvych, možno niektoré artefakty v tvare koliesok, no s ich interpretáciou ako symbolu konkrétneho božstva nesúhlasím.“ Jelínek ďalej uvažuje, že slnko či slnečné božstvo mohlo byť v tomto čase asociované s podsvetím či posmrtným životom na spôsob niektorých egyptských a blízkovýchodných slnečných božstiev.

Od 16. storočia pred n. l. počet slnečných symbolov v strednej Európe prudko rastie. „Množstvo slnečnej symboliky v materiálnej kultúre je až v protiklade s takmer úplnou absenciou iných náboženských symbolov,“ píše Pavol Jelínek. Objavujú sa aj vyobrazenia slnečného voza alebo slnečnej bárky – niekedy sú asociované s koňmi, inokedy už s vodnými vtákmi. Tie sú sprvu vzácne, ale približne od 13. storočia pred n. l. v strednej a severnej Európe dominujú. Naopak, vyobrazenia bárok s konskými hlavami miznú. Práve táto historická zmena podľa Kristiansena a Larssona vysvetľuje, prečo v niektorých védskych a gréckych príbehoch ťahajú vozy božstiev labute a nie kone. Zmena symboliky možno odráža (aspoň v niektorých oblastiach) zmenu podoby slnečného božstva, ako naznačuje pozoruhodný nález z Duplje v Srbsku: model voza ťahaného labuťami, do ktorého sa vkladala ženská figurína s tvárou labute. „Je to stredoeurópska variácia trundholmského vozíka s tou výnimkou, že v tomto prípade máme aj slnečnú bohyňu,“ píšu Kristiansen a Larsson.

Rekonštrukcia púti slnečného božstva s pomocou archeologických artefaktov a petroglyfov (podľa Kristiansena a Larssona, 2005). Sprievodcami/záchráncami slnečného božstva boli božskí blíženci, o ktorých si viac povieme nabudúce.


Začiatok 1. tisícročia pred n. l. ukončil dobu bronzovú a znamenal súmrak indoeurópskych slnečných božstiev. Nielenže ich význam poklesol, niekedy ich funkciu prevzali cudzokrajné božstvá, ako v prípade gréckeho Hélia. Inokedy ich prílev nových božstiev vytlačil na okraj, ako v prípade germánskeho, predovšetkým nordického panteónu. O dávnych súvislostiach nás tak informujú len náznaky ako charakteristické mená a útržky starobylých tradícií.

-

Za usmernenie, pomoc s literatúrou a cenné pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Poznámky
1 Fragmenty zachováva aj slovanský folklór, hovoriaci o zlatom voze ťahanom bielymi koňmi a o bielych koňoch slnka. Práve biele kone boli posvätnými zvieratami Hélia. (Rigvédske kone Ašvinov sú vždy biele).
2 „Nebadaný“ presun je zrejme jednou z viacerých alternatív. Inou je nočným presun riekou v podsvetí.
3 Kolesové amulety Keltov sa spájajú s „kolesovým bohom“, ktorý vládol slnku. Niekedy sa stotožňuje s bohom hromu a vojny Taranisom (ekvivalent nordického Thóra a germánskeho Donara), ktorého niektoré vyobrazenia zobrazujú s kolesom. Je možné, že Taranis tento symbol prevzal od dávneho slnečného božstva.
4 Martin West ale zároveň dodáva: „Slnko sa predtým možno zobrazovalo na spôsob plného kolesa a jeho božstvo možno na voze s plnými kolesami, ktoré ťahalo nejaké silnejšie zviera, napríklad býk, alebo toto božstvo jazdilo na konskom chrbte.“ Teda buď sa rapídne šírila len nová verzia mýtu, alebo celkom nový mýtus.

Použitá literatúra
Bradley, R. (2006): Danish razors and Swedish rocks: cosmology and the Bronze Age landscape. Antiquity 80, 372–89.
Guba, S.Z. – Szeverényi V. (2007): Bronze Age bird representations from the Carpathian Basin. Communicationes Archaeologicae Hungariae 75–110.
Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Dizertačná práca.
Jelínek, P. (2010): Príspevok k interpretácii tzv. masových hrobov z prostredia únětickej kultúry. In: Tichý, R. – Štulc, R. (eds.): Hroby, pohřby a lidské pozůstatky na pravěkých a středověkých sídlištích; Živá archeologie/REA Supplementum 3, Hradec Králové2010, 91-98.
Jelínek, P. (2015): A note on spiritual life of the Maďarovce culture. In: D. Hulínek/D. Bonatz/M. Kováč (eds.): Archeology on three continents 2006 – 2011 (5 years of the Slovak Archeological and Historical Institute SAHI). Brati-slava 2015, 89-109.
Jelínek, P. (v tlači): Eschatologické premeny v 3. a v 2. tisícročí p. n. l. v strednej Európe.
Jelínek, P. (2016): Objekty s dvojicami ľudských skeletov na sídliskách staršej a strednej doby bronzovej na Slovensku. Zborník Slovenského národného múzea CX, 26, 27-35
Kristiansen, K. (2010): Rock art and Religion: The sun journey in Indo-European mythology and Bronze Age rock art. In Å. Fredell, K.Kristiansen & F. Criado Boado. Representations and Communications: Creating a mythological matrix of late prehistoric rock art. Oxbow. 93-115.
Kristiansen, K. (2016): Religion and Society in the Bronze Age. IN: The Handbook of Religions in Ancient Europe. Ed. Lisbeth Bredholt Christensen, Olav Hammer, and David A. Warburton. N.p.: Acumen, 2013. 77-92.
Kristiansen, K., Larsson T. B. (2005): Rise of the Bronze Age Society. Cambridge University Press
Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.
Paulík, J. (1999) Nález hlinenej vtáčej loďky v Dvorníkoch - Posádke, Der Fund einer tönernen Vogelbarke in Dvorníky-Posádka,Zborník Slovenského národného múzea 93 Archeológia 9, 1999, 29-54
Podborský, V. (2006). Náboženství pravěkých Evropanů. Masarykova univerzita.
West, M. L. (2007) Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.

Obrázky: Nationalmuseet, public domain, fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet