15.04.2016-19:17:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Pravek
#Zem

Ľudia odnikadiaľ?

Ide o viac ako 60 nálezísk vyspelých osád. Staršie nálezy pritom tu ani v širšom okolí nezaznamenali žiadne ľudské spoločenstvo, ktoré by im mohlo predchádzať. V archeologickom zázname sa objavujú v nadväznosti na tisícročia mimoriadne riedkeho osídlenia - tisícročia, z ktorých sa zachovala iba hŕstka izolovaných táborísk.

A potom na pobreží zrazu vyrástli osady tvorené dobre stavanými, stálymi domami zo skál. Nachádzame taktiež zložito zdobenú keramiku a dôkazy o obchode na veľké vzdialenosti ako aj o zdomácnených zvieratách.



Na otázku, odkiaľ sa náhle a bez predchodcov zjavili takto pokročilé ľudské spoločenstvá, archeológovia ponúkajú pozoruhodnú odpoveď: boli to utečenci. Nevyhnala ich vojna, choroby, ani hlad, ale voda. Stúpajúca morská hladina, ktorá zaplavila to, čo dnes archeológovia nazývajú Oázou perzského zálivu.

Praveké civilizácie

Medzi nadšencami záhad sú populárne fantastické predstavy o zaniknutých pevninách, ako mala byť Atlantída alebo o vyspelých civilizáciách z hlbokého praveku.

Ako podrobnejšie píšeme v samostatnom článku, geologický aj archeologický výskum ukazuje, že mýtická Atlantída nikdy neexistovala. Archeológia a paleoantropológia pre zmenu ukazujú, že hoci sa anatomicky moderní ľudia vyvinuli niekedy pred 200-tisíc rokmi, ich rozumové schopnosti ešte nedosahovali dnešnú úroveň. Postupne sa vyvíjali v ďalších tisícročiach, takže napr. jaskynné maľby sa objavili až pred necelými 40-tisíc rokmi. Rovnako postupne – hoci čoraz rýchlejšie – sa vyvíjali aj kamenné nástroje, ktoré používali.

Táto postupnosť vo vývoji kognitívnych schopností a pracovných nástrojov vážne spochybňuje predstavy o vyspelých civilizáciách v hlbokom praveku. A smrteľnú ranu im zasadzuje skutočnosť, že svet v tom čase opakovane čelil prudkým klimatickým výkyvom: dramatickým zmenám v množstve zrážok alebonáhlym otepleniam/ochladeniam až o 5 - 7 °C. Až keď pred 12-tisíc rokmi, čiže po skončení poslednej ľadovej doby tieto extrémne výkyvy poľavili, relatívna klimatická stabilita (klimatické zmeny napriek tomu boli dostatočné aby opakovane zasadzovali ťažké, ak nie smrteľné rany veľkým civilizáciám) umožnila vznik vyspelých ľudských spoločenstiev.



Ibaže koniec zaľadnenia nepriniesol len relatívnu klimatickú stabilitu. Roztopenie ohromných kontinentálnych ľadovcov spôsobil zvýšenie morskej hladiny o viac ako 120 metrov. More postupne zaplavilo niektoré z najúrodnejších oblastí Zeme. A tak oblasti, ktoré tisícročia predstavovali priam rajské útočiská pre ľudstvo, dnes ležia na dne mora. A jednou z takých oblastí je aj Oáza perzského zálivu.

Raj, ktorý sa zmenšoval

To, čo dnes tvorí Perzský záliv, predstavovalo počas posledného zaľadnenia pevninu. Siahala ďaleko za dnešný Hormuzský prieliv medzi Ománom a Iránom, teda viac ako tisíc kilometrov ďalej za dnešný sútok riek Eufrat a Tigris. Spojené vody oboch riek tu tiekli úrodnou nížinou, vytvárali rozsiahle jazerá, vetvili svoje toky a nakoniec ústili rozsiahlou deltou do Indického oceánu.


-


Rozloha Oázy perzského zálivu pred 74 - 24 tisíc rokmi (I), 24 - 15 tisíc rokmi (II), 14 - 8,5 tisíc rokmi (III) a 8,5 - 6,5 tisíc rokmi (IV).


Archeológovia nazývajú toto územie oázou z veľmi dobrého dôvodu. V čase poslednej ľadovej doby trpelo okolie hyperariditou, extrémnym suchom, kvôli ktorému boli oblasti v okruhu tisícok kilometrov pre ľudí prakticky neobývateľné. Naproti tomu v Oáze perzského zálivu sa im darilo. A to odpradávna. Ľudia tu žili už pred viac ako 100-tisíc rokmi. Mohlo ísť o úplne prvé ľudské populácie, ktoré opustili Afriku.



Zrod civilizácie

Ako sme naznačili, zánik oázy spečatil pred asi 12-tisíc rokmi koniec poslednej ľadovej doby a sprievodné roztápanie kontinentálnych ľadovcov. Po počiatočnom rapídnom postupe mora ústup pevniny spomalil. Pobrežia zálivu tak ešte pred 10-tisíc rokmi siahali asi o sto kilometrov ďalej ako dnes. Pred približne osemtisíc rokmi, krátko pred posledným náhlym vzostupom mora, to už bolo len päťdesiat.

Podľa antropológov Douglasa Kennetta z Oregonskej univerzity a Jamesa Kennetta z Kalifornskej univerzity malo zaplavovanie úrodných nížin oázy enormný význam. Sprevádzalo ho zintenzívnenie konkurenčného boja o prírodné zdroje. Aby prežilo, pôvodne rozptýlené obyvateľstvo muselo vytvárať veľké, koncentrované skupiny, ktorých prežitie záviselo na spoločenskej stabilite a hierarchii ako aj námornom obchode. Po zaplavení zvyšku oázy potom tieto vyspelé spoločenstvá „utečencov“ pod vplyvom narastajúceho sucha v južnej Mezopotámii prerástli do zložitých, centralizovaných štátnych štruktúr.

Obeť cunami?

V severnej Európe sa podarilo objaviť o čosi chladnejšiu obdobu Oázy perzského zálivu. V časoch ľadových dôb totiž neboli Britské ostrovy oddelené od kontinentálnej Európy morom. Obrovské objemy vôd viazané v kontinentálnych ľadovcoch znížili morskú hladinu dostatočne na to, aby sa tam, kde je dnes morské dno, rozprestierali rozľahlé nížiny, prechádzali mamuty a srstnaté nosorožce, ako aj pravekí ľudia.

Počas zaľadnení išlo o šíru tundru. Neskôr, po skončení glaciálu, sa táto široká, zvlnená nížina zmenila na skutočný raj mezolitických lovcov a zberačov. Označuje sa aj ako Doggerland alebo „Atlantída doby kamennej“. Zlievala sa tu Temža, Rín a ďalšie rieky, vytvárajúce zložité meandre a početné jazerá. Tamojšie striedavo močaristé a lesnaté územie podľa archeológov predstavovalo jedno z najbohatších lovísk kontinentu. Pred asi 10 000 rokmi ho od východného Anglicka oddelil veľký záliv a niekedy pred asi 9500 až 9000 rokmi sa Doggerland stal ostrovom veľkým asi ako polovica Slovenska.



Ľudia sem naďalej prichádzali, lovili, no trvalé obydlia sa stávali čoraz zriedkavejšie. Príležitostných ľudských obyvateľov z Doggerlandu zrejme definitívne vyhnala cunami. Pred 8200 rokmi ju spôsobil obrovský podmorský zosuv neďaleko pobrežia dnešného Nórska. Tritisíc kubických kilometrov sedimentu vytvorilo vlnu, ktorá takpovediac spláchla pobrežia severnej Európy. Keď dorazila do Doggerlandu, bola ešte stále vyše päť metrov vysoká. Nížinný Doggerland celkom spustošila.

Ak sa ostrov zo skazy predsa len spamätal, krátko nato zmizol pod vodnou hladinou kvôli inej katastrofe. Nastalo náhle odvodnenie obrovského Agassizovho jazera, ktoré zdvihlo hladinu mora v priebehu mesiacov do takej miery, že sa posledné zvyšky Doggerlandu ocitli pod vodou. Agassizovo jazero vzniklo na okraji severoamerického ľadovcového štítu a svojho času obsahovalo viac vody ako všetky súčasné jazerá dokopy.


-


Rozloha posledných zvyškov Doggerlandu, ktoré zrejme zostávali nad hladinou ešte pred 7500 - 7000 rokmi. Dnes ide o piečšitú plytčinu (oproti okoliu je tu voda plytšia o 20 m) Dogger Bank ležiacu približne 15 až 35 m pod morskou hladinou.


Ďalšie zaplavené územia

Doggerland a Oáza perzského zálivu nie sú jediné rozsiahle územia, ktoré pohltila stúpajúca morská hladina. Napríklad Čierne more sa počas poslednej ľadovej doby zmenilo na sladkovodné jazero, ktorého hladina bola podľa niektorých výskumníkov asi o 80 metrov nižšia, ako dnes. O priebehu opätovného zaplnenia Čierneho mora však nepanuje odborná zhoda. Katastrofický scenár hovorí, že pred 7600 rokmi sa stúpajúca hladina Marmarského mora preliala cez vtedy suchý Bosporský prieliv a vytvorila obrovské vodopády, dunenie ktorých bolo počuť vo vzdialenosti viac ako 500 kilometrov. Ich voda zakrátko naplnila Čierne more do jeho dnešnej podoby - v čase katastrofy pobrežná čiara čoraz slanšieho jazera postupovala do vnútrozemia rýchlosťou 40 km denne. Novšie výskumy (napr. tento alebo tento) uvedený scenár spochybnili. Hladina Čierneho mora podľa nich ležala iba asi o 30 metrov nižšie ako dnes, pričom k žiadnemu katastrofickému „naplneniu“ nedošlo.



Z ďalších morom pohltených území spomeňme ešte Carpentársku nížinu, súčasť rozsiahlych, dnes zaplavených nížin juhovýchodnej Ázie, ktorá pred 12- až 10-tisíc rokmi ešte nebola hladinou mora rozdrobená na množstvo ostrovov. Nachádzala sa na mieste dnešného Carpentárskeho zálivu a spájala Novú Guineu a Austráliou. A v neposlednom rade Beringiu, 1600 kilometrov široký pás stepi spájajúci Severnú Ameriku s Áziu. Počas vrcholiacej ľadovej doby tu malé ľudské populácie prežili päť tisícročí v úplnej izolácii. Potom pred asi 16-tisíc rokmi vkročili a osídlili americký kontinent. Beringia bola zaplavená pred 14-tisíc rokmi.

-

Iné ako linkované zdroje
Elias, S. A.: Encyclopedia of Quaternary Science. Elsevier, 2007.
Mihai, A.: Doggerland – the land that connected Europe and the UK 8000 years ago. ZME Science, 2015.
Musil, R.: Klimatická konfrontace terestrických a marinních pleistocenních sedimentů. In Dynamika vztahů marinního a kontinentálního prostředí. Brno: Masarykova univerzita Brno, 1997. s. 93 - 168.
Rose, J. I.: New Light on Human Prehistory in the Arabo-Persian Gulf Oasis. Current Anthropology, 2010; 51.
Spinney, L.: Archaeology: The lost world. Nature 454, 151 - 153 (2008).

Obrázky: University of California - Santa Barabara
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail