02.03.2015-00:02:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Zbúrané mýty
#Longformy

Pôvod hebrejskej Biblie (Starého zákona)

Hebrejská biblia (kresťanský Starý zákon mínus niektoré deuterokanonické spisy), nesie mnohé znaky literárneho kompozitu. Obsahuje časté opakovania1, anachronizmy a známky neskorších revízií. Ba čo viac, pasáže hovoriace o tej istej udalosti sú často navzájom nekonzistentné, rôzne pasáže tých istých kníh sú písane odlišným štýlom a používajú odlišnú terminológiu. Tzv. hypotéza dokumentov rozpoznala iba pre päť kníh prisúdených Mojžišovi (Pentateuch) štyri zdroje2 spísané rôznymi autormi, v odlišných regiónoch, z rôznych dôvodov a v rôznom čase, v priebehu azda až pol milénia. Pravda, pôvodná, ortodoxná hypotéza dokumentov je už niekoľko dekád prekonaná. Christine Hayesová, profesorka univerzity v Yale a expertka v odbore histórie a literatúry starovekých Izraelitov, však upozorňuje, že pôvodnejšie písomnosti vo viacerých pasážach spomína samotná hebrejská biblia (napr. Numeri 21,14; taktiež Jozue 2,13; 2 Sam 1,18).



Revidovaná podoba3 hypotézy dokumentov stále tvorí východisko pri skúmaní pôvodu hebrejskej biblie, hoci poniektorí biblisti (menovite tzv. kodaňská škola) uprednostňujú jediný písomný zdroj. Aj oni však súhlasia, že text hebrejskej biblie je v konečnom dôsledku kompozitom – keď už nie kompozitom skorších písomností, prinajmenšom kompozitom tradícií, ktoré mali (podobne ako napr. grécka mytológia) pred spísaním za sebou dlhú históriu ústnej recitácie. Ako zisťuje tzv. kritika foriem (nem. Formgeschite), to, z čoho napokon vznikla hebrejská biblia boli pôvodne rôzne hymny, príslovia, zákony, rituály, ľudové a mytologické príbehy, básne či legendy, vysvetľujúce pôvod rôznych národov či rituálov.

Historický kontext: Pôvod Izraelitov

Egyptská víťazná hymna z roku 1204 pr. n. vymenúva etniká a mestské štáty Kanaánu4. Spomína Izraelitov a potvrdzuje, že už v tom čase sa nachádzali na území centrálnych vysočín dnešnej severnej Palestíny. Kým iným etnikám prisudzuje status štátu, Izraelitov označuje len ako ľud, čo naznačuje, že ešte nedosiahli štátnu úroveň organizácie. Archeologické nálezy tento predpoklad potvrdzujú. Z čias 13. a 12. storočia pr. n. l. sa tu podarilo objaviť len zvyšky dedín (celkovo takmer tristo). Tieto dediny pripomínajú beduínske tábory, čo naznačuje nedávnu nomádsku alebo polonomádsku minulosť ich obyvateľov.

Archeologický záznam širšieho okolia severnej Palestíny je kontinuálny, čo naznačuje, že nedošlo k náhlemu či násilnému príchodu cudzieho etnika. Potvrdzujú to najstaršie archeologické nálezy „proto-Izraelitov“, ktoré sú len veľmi ťažko odlíšiteľné od súdobých nálezísk Kanaáncov5. Nachádzame tie isté kultové objekty, napr. sošky hlavného kanaánskeho boha Ela, aj keramika a používaná abeceda sa nesie duchu okolitých kanaánskych nálezísk. Osady „proto-Izraelitov“ podľa archeológia Williama Devera od tých kanaánskych odlišujú v podstate len chýbajúce prasacie kosti. A Kanaánske písomnosti pre zmenu potvrdzujú, že jazyk Izraelitov – hebrejčina, bol len dialektom kanaánčiny.

Z archeologických nálezov teda vyplýva, že hoci hebrejská biblia stavia Izraelitov do ostrého kontrastu s Kanaáncami, v skutočnosti Izraeliti neboli ničím iným ako skupinou Kanaáncov, ktorá sa odlíšila pomalým, postupným vývojom. Archeologický záznam protirečí hebrejskej biblii aj v ďalšom ohľade. Biblia príchod Izraelitov zobrazuje ako veľkolepé vojenské ťaženie. Ibaže kanaánske mestá, ktorých zánik mali spôsobiť Izraeliti, podľa archeologických nálezov zničili „morské národy“ ako Filištínci alebo zničené vôbec neboli.

Viera starých Izraelitov

Náboženstvo prvých Izraelitov pripomínalo začiatkom doby železnej náboženstvo ich polyteistických susedov. Hoci silnela tendencia uprednostňovať Jahveho, nepopierala existenciu iných bohov. Izraeliti iných bohov dokonca uctievali popri ňom (tzv. monolatria). „Dokazujú to náboženské praktiky, ako aj kultové objekty, opísané v biblických príbehoch a potvrdené archeologickými nálezmi,“ hovorí Hayesová. Samotný Jahve bol pritom podľa nej v tom čase podobný mnohým iným bohom kanaánskeho náboženstva.



Neskôr, v období predpokladanej kompilácie hebrejskej biblie (9. - 6. storočie pr. n. l.), sa situácia príliš nezmenila. Kanaánske etnické skupiny mali často „národných bohov“6, tým Izraelitským sa stal Jahve. Autori (resp. kompilátori a editori) hebrejskej biblie už boli monoteisti, no archeologické nálezy ukazujú, že ich viera bola u Izraelitov skôr výnimkou ako pravidlom. Naznačuje to napríklad aj intenzita, s akou hebrejská biblia polyteizmus, teda modlárstvo, odsudzuje. Populárna bola napríklad „Bohyňa Nebies“ Ašera, považovaná za manželku7 Jahveho. Ašera bola starokanaánska bohyňa-matka a manželka hlavného kanaánskeho boha Ela. 2. Kniha kráľov 23 naznačuje, že ešte koncom siedmeho storočia pred n. l. museli z jeruzalemského chrámu odstraňovať jej kultové predmety, ktoré boli podľa archeologických nálezov bežné až do 6. storočia pr. n. l.

Starí Izraeliti nielenže verili v ďalších bohov okrem Jahveho, dokonca verili vo viacerých, miestnych Jahveov (Jahve z Ternanu, Jahve zo Samárie atď.). Práve v kontexte poly-jahvizmu treba vnímať dôraz na jednotu Jahveho knihy Deuteronómium.

Na počiatku bol El

Napriek neskoršiemu „víťazstvu“ Jahveho, bol pôvodným bohom nomádskych predkov Izraelitov („patriarchov“), a teda „Bohom Abraháma“8, s najväčšou pravdepodobnosťou El. Dokazuje to napríklad skutočnosť, že mená najstarších postáv hebrejskej biblie úctivo odkazujú na Ela a nie Jahveho (napr. Išma-EL), ako v prípade mnohých biblických postáv neskorších tradícií9. Samotný názov Izra-EL obsahuje očividný odkaz na boha Ela, nie Jahveho.

Tvrdenie podporuje aj biblická kritika. Boh sa predstavuje Abrahámovi ako El Šadaj (El z Hory), čo bol jeden z tradičných titulov najvyššieho kanaánskeho boha Ela (Gen 17,1). Týmto menom označujú tradície asociované s patriarchami boha šesťkrát. Inokedy býva nazývaný El Eljon (Najvyšší Boh). El Olam, El Roj alebo El z Bételu. Gen 33,2010 zrejme zachováva starú tradíciu a naznačuje, že Ela uctievali aspoň niektorí raní Izraeliti. Uctievanie Ela potvrdzuje aj Izaiáš 14,4b-20, lamentujúci o úpadku univerzálneho vládcu a úmysel tyrana vystúpiť na nebesia nad „hviezdy Ela“, čím by si zaistil vládu nad svetom. Pasáž je očividná alúzia na staré kanaánske tradície. Gen 46,3 dokonca za boha Izraela priamo označuje kanaánskeho Ela.11

Chybné stotožňovanie

Novšie biblické tradície sa Ela snažia s Jahvem synonymizovať.12 Napríklad, keď Boh prvýkrát prezradí svoje meno (Exodus 6,3), dodá, že hoci predtým nebol známy ako Jahve, odjakživa bol Jahvem.13 Biblická kritika však okrem starších tradícií argumentuje pasážami, v ktorých sa vyskytuje ako El tak Jahve, bok po boku, zobrazené ako odlišné bytosti (napr. Gen 49; Numeri 23–24; Žalmy 82).

V najstarších biblických tradíciách sa Jahve zobrazuje ako typický boh-bojovník, ktorý svoj národ vedie k vojenským víťazstvám. Na hore Sinaj sa Boh zjaví Mojžišovi za hrôzostrašného výbuchu, britská odborníčka v odbore komparatívnej religionistiky Karen Armstronogová však upozorňuje, že Abrahámov boh El bol veľmi mierne božstvo.

Hebrejská biblia Jahveho vykresľuje ako boha búrky (napr. Žalmy 29), čo nie je typické pre Ela, ale pre jeho syna Baála Hadada. Keď sa Jahve zjaví, zem a hory sa trasú, z mračien prší (Sudcov 5, 4-5), keď prichádza na pomoc, zahaľujú ho nepreniknuteľné mraky, z ktorých husto prší, jeho hlas rezonuje hromom (Žalmy 14,14). Je to Jahve, kto zápasí s leviatanom v Izaiášovi 27,1, Žalmoch 74,14, Jóbovi 3,8 a Jóbovi 40,25-41,1. A to je skutok, ktorý texty z Ugaritu14 nepripisujú Elovi, ale bohom Baál Hadad a Anat.



V neposlednom rade, pôvodnú samostatnosť oboch bytostí potvrdzuje text zo Septuagintu a jeden zo Zvitkov od mŕtveho mora (4QDeutj)15. Oveľa starší a teda pôvodnejší ekvivalent nám známeho prekladu Deut. 32,8-9 uvádza, že najvyšší Boh rozdeľuje národy podľa počtu nižších bohov (Elohim, plurál) a každému dáva jeden národ: „Keď Eljon rozdelil národy, keď rozdelil ľudí, určil hranice národov podľa počtu bohov (synov Ela); Jahveho podielom je jeho vlastný ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva.“ Editori hebrejskej biblie ale nahradili „synov Ela“ synmi Izraela. To potvrdzuje, že u raných Izraelitov bol (tak ako u iných Kanaáncov) hlavným bohom El, a Jahve bol len jedným z nižších bohov a božských synov Ela.

Pôvod Jahveho

Absencia zmienok o kulte Jahveho mimo Izraela naznačuje, že Jahve nepatrí medzi tradičné západosemitské božstvá. Potvrdzujú to dôkazy, podľa ktorých uctievanie Jahveho pochádza z oblasti južne od Mŕtveho mora neskorej doby bronzovej.

Najstaršia široko akceptovaná zmienka slova Jahve (teda JHVH16) pochádza zo staroegyptského zoznamu beduínskych kmeňov Transjordánska17 v chráme boha Amona v Solebe, ktorý pochádza zo začiatku 14. storočia pred n. l.. Spomína sa tu „JHV z krajiny Šasu“. Termín JHV zrejme predstavuje ranú formu JHVH, pričom je použitý ako toponymum, miesto, ktoré obýva ľud Šasu, polonomádi južného Kanaánu. JHV sa objavuje taktiež vo dvojici o storočie mladších staroegyptských písomností, kde je výraz asociovaný s pohorím Seir na juhu Edómu. Aj tu je použitý ako toponymum. Či však bolo dané miesto pomenované podľa božstva alebo naopak, zostáva podľa biblistov otázne.

Súvis medzi staroegyptskými nápismi JHV odkazujúcimi na južný Kanaán a Jahvem potvrdzujú najstaršie biblické tradície (napr. Deut 33,2; Sud 5,4–5; Žalmy 68:8-9, 18; Hab 3,3), ktoré Jahveho „udomácňujú“ v južnom Kanaáne, oblasti známej pod označeniami Edóm, Midján, Temán, Parán a Sinaj. Nálezisko Kuntillet Ajrud, svätyňa severných Izraelitských kmeňov, obsahuje nápis „Jahve z Temánu“, čím poskytuje mimobiblické potvrdenie súvislostí odvodených literárno-kritickými metódami.

Podľa tzv. kénitskej hypotézy sa kult Jahvevo presunul na sever vďaka Kénitom18, nomádom z Midjánu. Hypotéza vychádza z tradície (zaznamenaná v Sudcoch 1,16 a 4,11), podľa ktorej bol Mojžišov svokor kénitský kňaz Jahveho kultu v Midjáne. Hoci významné postavenie Mojžiša priniesli až neskoršie tradície, zvyšok je podľa biblistov starobylý. A skutočne, v severnom Izraeli existujú od veľmi skorých čias odkazy na prítomnosť Kénitov a ľudí blízko príbuzných Edómitom, ktorí sem prichádzali s obchodnými karavánami.

Asimilácie a ďalší vývoj

„V pohanskom staroveku bohovia často splývali a ich kulty sa prekrývali alebo boli bohovia určitej oblasti často pokladaní za totožných s bohmi iných národov,“ píše Karen Armstrongová. Stalo sa to aj v prípade Ela, ktorého kult miestami plynule prechádzal v kult Jahveho, ktorý prevzal viaceré jeho atribúty, ako napríklad titul kráľ, večnú existenciu, status múdreho sudcu, otca ľudstva... Tak ako El predtým, Jahve predsedal koncilu bohov a bol vnímaný ako svätý a prešedivelý, bradatý patriarcha (Dan 7,9-14, 22), ktorý je zároveň súcitný a milostivý.

Asimiláciu Ela zachytáva aj biblia. Americký biblista Mark Smith upozorňuje, že detailná analýza terminológie, kultových aspektov a ďalších detailov nasvedčuje prítomnosť kultu Ela vo svätyni z mesta Šílo (Žalmy 78,60; Jozue 18,1; 1 Sam 2,22) ešte na začiatku doby železnej (12. - 10. storočie pr. n. l.). Zrejme nie je žiadna náhoda, že hebrejská biblia pri opise vzostupu a pádu svätyne v Šíle opakovane používa Elove mená a epitetá. Rovnako tradície spájané so svätyňou v meste Sichem zachytávajú začlenenie jahvizmu do Elovho kultu. Ten sa zrejme praktizoval aj v Jeruzaleme (pre podrobnejšiu diskusiu pozri Smith, 2001 s. 140). Niektoré biblické pasáže dokonca naznačujú, že kult Ela sa mohol ojedinele zachovať ešte dlhšie.

Jahve asimiloval taktiež (často na úkor Ela) populárneho kanaánskeho boha Baála Hadada. A tak, kým podľa najstarších tradícií bol Jahve typický boh-bojovník, v tých neskorších nadobúda podobu búrkového boha na spôsob Baála Hadada (viď. sekciu Chybné stotožňovanie).

Božstvá Izraelitov prekonali okrem asimilácie aj vývoj od antropomorfnej podoby na spôsob starogréckych božstiev k abstraktnej, vzdialenej entite. Nomádski patriarchovia Abrahám, Izák aj Jákob udržovali s Elom dôverný vzťah. El im dáva priateľské rady ako nejaký kmeňový náčelník. Stráži ich cesty, radí im, koho si vziať, prihovára sa im vo sne. Jahve, teda boh starozákonných textov prisúdených Jahvistovi resp. jahvistickej tradícii, bol taktiež antropomorfný: kráčal rajskou záhradou, zatvoril dvere za Noemom. Od týchto predstáv, ponášajúcich sa na predstavy o bohoch u mnohých iných národoch, sa odlišuje boh Elohistu resp. biblických pasáží elohistickej tradície: boh označovaný ako Elohim16 komunikuje s ľuďmi nepriamo, cez sny alebo prorokov a proroctvá, koná prostredníctvom anjelov.



Záver

Archeologické nálezy, komparatívna religionistika a biblická kritika dokazujú, že náboženské predstavy Izraelitov zachytené v biblii vznikli dlhým vývojom a pod vplyvom náboženských predstáv okolitých národov, predovšetkým Kanaáncov. „Izraeliti sa k monoteizmu posunuli v priebehu šiestich storočí v procese, ktorý kulminoval alebo sa začal najvýraznejšie prejavovať počas babylonského exilu19,“ konštatuje americký religionista Robert K. Gnuse, podľa ktorého celý odbor biblistiky zaznamenal na prelome tisícročí „zmenu paradigmy“.

„Bádatelia sú dnes pripravení zdôrazňovať kontinuitu Izraelitského myslenia s kultúrnymi a náboženskými presvedčeniami okolitého sveta,“ pokračuje Gnuse. „Sme pripravení hovoriť o tom, ako Izraeliti a Židia v exile zmenili alebo rekonštruovali idey svojich predchodcov – ako takpovediac naliali staré víno do nových fliaš.“

Od „zmeny paradigmy“ v odbore biblickej histórie, ktorú Gnuse spomína, ubehli takmer dve dekády. Napriek tomu sa zo strany náboženských fundamentalistov zrejme ešte dlho budú objavovať otrepané prostoduché námietky typu „sú to len hypotézy.“ Ibaže akú váhu majú tvrdenia „zrejme to tak bolo“ založené na súlade výskumu niekoľkých vedných odborov (textuálna kritika, archeológia, komparatívna religionistika), a akú váhu majú tvrdenia „určite to tak bolo“ fundamentalistov, ktoré podkopávajú všetko, čo z týchto odborov vieme (v prípade 100 % historickosti Starého zákona aj geológia, paleontológia, biológia, fyzika... dokonca literárna veda20).

-

Dodatky a poznámky

História Izraelitov
20. alebo 15. storočie pr. n. l. – patriarchovia ako potulní náčelníci (Egypt. „chábiru“), ktorí viedli svoj ľud z Mezopotámie smerom k Stredozemnému moru
14. storočie pr. n. l. – podľa biblie odchod Izraelitov z Egypta pod vedením Mojžiša, 40-ročné blúdenie v púšti, na hore Sinaj sa Mojžišovi zjaví Boh, prezradí mu svoje meno (JHVH), odovzdá mu 10 prikázaní; archeologické nálezy tento biblický scenár nepodporujú
koniec 14. storočia / začiatok 13. storočia pr. n. l. – podľa Biblie Izraeliti vedení prorokom Jozuem dobývajú Kanaán; archeologické nálezy tento scenár nepodporujú
13. storočie - predkovia Izraelitov sú polonomádski Kanaánci obývajúci vysočiny Kanaánu
12. storočie – začiatok trvalo usadlého života „proto-Izraelitov“
11. - 10. storočie – podľa biblie spojené kráľovstvo Izraelitov, jeho historickosť je však otázna; archeologické nálezy existenciu takéhoto útvaru nepodporujú, ale nie sú s ním ani výrazne nekonzistentné; Biblia zrejme zachytáva zidealizované predstavy o ére
10. storočie – prvé monumentálne stavby vo vysočinách centrálneho Kanaánu
okolo roku 930 pr. n. l. – rozpad izraelskej monarchie, vznik dvoch štátnych útvarov, severného Izraelského kráľovstvo a južného Júdskeho kráľovstva
okolo roku 720 pr. n. l. – dobytie Izraelského (severného) kráľovstva (Samárie)
začiatok 6. storočia pr. n. l. – Babylónia dobyla Júdske (južné) kráľovstvo a časť obyvateľov odvliekla do zajatia (babylonský exil)
539 pr. n. l. – začiatok návratu z exilu
516 pr. n. l. – dokončenie druhého Jeruzalemského chrámu
530 – 70. pr. n. l. - obdobie druhého chrámu, absolútny monoteizmus
3. - 1. storočie pr. n. l. – vek najstarších zachovaných textov starej zmluvy (Zvitky od Mŕtveho mora), editori ešte neupravili všetky pasáže naznačujúce monolatriu starých Izraelitov
9. storočie n. l. – vek druhých najstarších (nerátajúc krátke útržky) zachovaných textov Starej zmluvy (Codex Orientales 4445)



Biblické dôkazy monolatrie starých Izraelitov
Slovo Elohim používali Izraeliti ako označenie ich boha, a teda jednotné číslo. Pôvodne je to ale bolo slovo v množnom čísle znamenajúce „bohovia“. V tomto kontexte sa v Biblii používa napríklad vtedy, pokiaľ sa takzvaní bohovia iných národov kritizujú, že vôbec nie sú Bohom. Niekoľkokrát je však použité v kontexte naznačujúcom (v súlade s archeologickými nálezmi) polyteizmus, či presnejšie monolatriu starých Izraelitov.

Gen 20,13
Keď ma totiž Boh vyviedol (za elohim nasleduje sloveso v pluráli, správne „bohovia vyviedli“) z otcovského domu do neznáma, povedal som jej: Túto láskavosť mi preukážeš: Na každom mieste, kam prídeme, povieš: „On je môj brat!“

Žalm 29
Dávidov žalm.
Vzdávajte Pánovi, synovia Boží (synovia bohov, bene Elim),
vzdávajte Pánovi slávu a moc.

Exodus 15,11a
Kto je rovný tebe medzi bohmi (elim), Pane,

Daniel 11,36
Kráľ bude konať podľa svojej ľubovôle a bude sa vyvyšovať a nadúvať nad každého boha (el); aj proti Bohu bohov (El Elim) bude hovoriť zvláštne veci a bude sa mu dariť, kým sa neukončí hnev, lebo čo je určené, sa splní.

Žalm 89,6
Tvoje zázraky, Pane, oslavujú nebesia
a tvoju vernosť spoločenstvo svätých (spoločenstvo bohov, bene Elim).

Žalm 82,1
Asafov žalm.
Vstáva Boh (elohim) v zhromaždení Božom (’ēl),
uprostred bohov (elohim) koná súd.

Tento verš môže znamenať, že Boh (Elohim) stojí spolu s množstvom iných bohov v koncile vyššieho boha Ēla, ako aj že že Boh (Elohim) stojí v tomto koncile ako Ēl a súdi popri iných členoch koncilu

V 6. verši tohto Žalmu Boh hovorí iným členom zhromaždenia:
I povedal som: „Ste bohmi (Vy [plurál] ste elohim),
všetci ste synmi Najvyššieho.“

Poznámky
1. Hebrejská biblia obsahuje napr. dva odlišné príbehy stvorenia (Gen 1,1-2,4 vs. Gen 2,4), dokonca dva príbehy svetovej potopy (tentoraz pomiešané v jedinej pasáži). Opakujú sa dokonca celé knihy, napríklad Knihy kronické opakujú všetko od Genesis po knihy kráľov.
2. Sú to zdroje označované ako J - jahvistická tradícia, resp. hypotetický autor označovaný ako Jahvista, pretože boha označuje Jahve; E - elohistická tradícia, resp. hypotetický autor označovaný ako Elohista, Boh sa označuje formálnejším termínom Elohim; D – deuteronomistická tradícia, hypotetický autor sa označuje ako Deuteronomista; P – kňažský kódex.
3. Napr. mnohé pasáže prisudzované Elohistovi odrážajú viac neskoršiu „elohistickú editáciu“ ako pôvodný elohistický zdroj.
4. Oblasť Blízkeho východu, dnes tu leží Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria.
5. Staroveký semitský národ obývajúci Kanaán, jazyk Kanaáncov bol veľmi podobný hebrejčine, okrem Izraelitov boli blízko príbuzní aj Féničanom.
6. Napr. Kamoš u Moabčanov a Moloch u Ammončanov.
7. Naznačujú to okrem iného náhrobné nápisy, napríklad namiesto „požehnaný nech je
Jahvem“ obsahujú frázy „požehnaný nech je Jahvem a jeho Ašera.“ Mnohé náleziská, ako napríklad Kuntillet Ajrud, sú plné nápisov „Jahve a Ašera“.
8. Podľa Karen Armstrongovej je dokonca možné, že Boh Abraháma, „Strach“ Izáka a „Presilný“ Jákoba sú traja odlišní bohovia.
9. Ich základ tvorí „jah“ alebo „jahu“ alebo odvodené formy, ako v prípade mena Eliáš (hebr. Elivahu).
10. „A postavil tam aj oltár a nazval ho Mocný je (El-elohe) Boh Izraela.
11. A on hovoril: „Ja som Boh (El), Boh (Elohim) tvojho otca. Neboj sa zostúpiť do Egypta, lebo tam z teba urobím veľký národ.
12. Jedným z argumentov pre synonymizáciu Ela a Jahveho je fakt, že sa výraz el v niektorých pasážach hebrejskej biblie používa ako hodnotiaci epiteton Jahveho v zmysle pán alebo mocný. Holandský religionista Karel Van Der Toorn však upozorňuje, že tento argument neberie dostatočný ohľad na ústup Ela začiatkom doby železnej z pozície „živého boha“ do nominálnej úrovne. „Táto skutočnosť vysvetľuje, prečo hebrejská biblia neobsahuje žiadne stopy polemík voči Elovi,“ píše Van Der Toorn. „Možno preto tvrdiť, že hladká identifikácia Ela za Jahveho bola založená nie na identite charakteru, ale na Elovom rozklade. Jeho meno sa čoraz častejšie používalo ako všeobecné označenie boha, konkrétne osobného boha.“
13. „Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako Všemohúci Boh (El Šadaj), ale pod svojím menom Pán (Jahve) som sa im nedal poznať.“ Ibaže pasáži protirečí Gn 4,26: „Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (Jahve)“
14. Písomnosti Ugaritických knižníc, ktoré ponúkajú unikátny náhľad do kanánskej mytológie, pochádzajú zo 14. až 12. storočia pr. n. l.
15. Známe aj ako Kumránske zvitky, datované sú do 3. až 1. storočia pr. n. l., tým pádom sú zhruba o tisíc rokov staršie ako v poradí ďalšie najstaršie známe písomné verzie Starej zmluy (nerátajúc útržky), Codex Orientales 4445 z 9. storočia n. l.
16. Jahve je rekonštrukcia božieho mena písaného ako JHVH, ktorého výslovnosť sa nezachovala, pretože sa meno prestalo vyslovovať.
17. Transjordánsko – územie južnej Levanty na východ od rieky Jordán, dnes zväčša obsiahnuté v Jordánsku.
18. Elohim - slovo je identické s množným číslom slova el (boh), v jednotnom čísle sa niekedy používa pre rôzne bytosti ako aj pohanských bohov, no zároveň pre izraelitského boha. V kanaánskej mytológii sa slovom elohim označujú nižší bohovia, vykonávajúci prácu najvyššieho Ela.
19. Zavlečenie časti Izraelitskej populácie v 6. storočí pr. n. l.
20. Doslovné chápanie biblie uvádza prof. Hayesová ako exemplárny príklad žánrového omylu („genre mistake“), kedy sa čaká historická presnosť od literárneho žánru, ktorému o niečo také vôbec nešlo.

Použitá a odporúčaná literatúra
Armstrong, K. 1996: Dějiny boha. Argo
Bowker, John 2002: God a brief history. Dorling Kindersley London. (vyšlo aj po slovensky ako Boh: Krátka história. Ikar, 2004)
Day, J., 2000: Yahweh and the Gods and Goddesses of Canaan. Sheffield Academic Press
Dever, W. G., 2001: What Did the Biblical Writers Know & When Did They Know It? What Archaeology Can Tell Us about the Reality of Ancient Israel. William B. Eerdmans Publishing
Finkenstein, I., Silberman, N. A., 2007: Objevování Bible: Svatá Písma Izraele ve světle moderní archeologie. Vyšehrad
Gnuse, R. K., 1997: No Other Gods: Emergent Monotheism in Israel. Continuum
Hayes, Ch., 2006: An Introduction to Old Testament. Prednáškový cyklus, Univerzita v Yale
Steussy, M., 2003: Chalice Introduction to the Old Testament. Chalice Press
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail