21.12.2016-11:29:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Zbúrané mýty
#Longformy
Predchádzajúce časti série Biblia vs história: 1. Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie, nájdete, 2. Patriarchovia a mýtické korene židovstva, kresťanstva a islamu, 3. Biblia vs história: Mojžiš, 10 egyptských rán a oslobodenie Izraelitov z Egypta.


Biblický kontext: Bohom nariadená genocída?

V predchádzajúcej časti série Biblia vs história sme sa venovali Mojžišovi, ktorý po sérii dramatických udalostí, neslávne známych desiatich božích ranách Egyptu a zázračnom prekročení Červeného mora suchou nohou, údajne vyviedol svoj ľud z Egypta. Nasledovali desiatky rokov putovania púšťou do „zasľúbenej zeme“, Kanaánu (oblasť Blízkeho východu, kde dnes leží Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria). Mojžiš ale zomrel bez toho, aby vkročil do zasľúbenej zeme. Jeho nástupcom sa stal Jozue, ktorý v predošlých biblických knihách vystupoval ako jeden z popredných Izraelitov a Mojžišov oddaný žiak, pomocník a nasledovník.



Podľa Knihy Jozue bola zasľúbená zem obývaná – žili tu semitské kmene Kanaáncov, a v blízkosti Stredozemného mora taktiež Filištínci (tradične sú bádateľmi považovaní za jeden z „morských národov“). Jozue tak vedie vojenské kampane, ktoré tvoria značnú (Joz 5,13–12,24) časť knihy nesúcej jeho meno1. Izraeliti podľa Biblie dokonca dostali od Boha príkaz „vyhladiť“ pôvodné obyvateľstvo (Dt 20,16): „V mestách týchto národov, ktoré ti dáva Hospodin, tvoj Boh, do dedičného vlastníctva, nenecháš nažive nič, čo dýcha“ .

Kniha Jozue, opisujúca vykonávanie tohto príkazu, patrí medzi jednoznačne najkontroverznejšie knihy Biblie. „Už letmé čítanie prezradí, že ide o mimoriadne šovinistické dielo, ktoré velebí vojenské činy nemilosrdného, brilantného generála, oproti ktorému sa Patton zdá ako plyšový medvedík,“ píše  expert na archeológiu starovekého Izraela William G. Dever. „Jozue vedie systematické vojnové ťaženie proti civilnému obyvateľstvu Kanaánu – mužom, ženám a deťom - na úrovni genocídy.“ Dodáva otázku, ako sa podobný text vôbec mohol stať súčasťou „svätého písma“.


-

Prvým z mnohých miest, ktoré údajne padli pred Jozueho mocou, malo byť silne opevnené Jericho. Jeho hradby sa vraj zrútili vďaka zázraku – potom, ako Izraeliti trúbili na baranie rohy (Joz 5, 20; zachytené na obrázku vpravo). Podľa biblickej knihy nesúcej jeho meno Jozue porazil 31 kráľov (Joz 12, 9-24) a dobyl mnohé mestá či regióny, napríklad Aj (Joz 8, 1-29; kompletne vyvraždené), v bitke pri Gibeone porazil alianciu piatich kráľov – okrem iného aj vtedajšieho kráľa Jeruzalema – (Joz 10, 1-27), okrem toho (Joz 10, 28-39) dobyl mestá Makkedu (a obyvateľov pobil mečom, „nijakému živému tvoru nedovolil ujsť“), Libnu („usmrtil všetko živé v meste a žiadnemu tvoru nedovolil ujsť“), Lachíš („ostrím meča pobil všetky živé tvory“), ľud gezerského kráľa Horáma, ktorý prišiel na pomoc Lachíšu („nezostal nikto, kto by mohol ujsť“), nasledovalo mesto Eglón („na všetkých živých vykonali kliatbu tak, ako to urobili s Lachíšom“), Hebron („pobili jeho kráľa, všetky k nemu patriace mestá i všetko živé v nich. Nenechali nikoho, kto by mohol ujsť“), a Debir („Obsadil ho i s jeho kráľmi, so všetkými jeho mestami a pobil ich mečom. Vykonal v ňom kliatbu na všetkom živom a nedovolil nikomu uniknúť.“). Pri vodách Merómu porazil obrovskú koalíciu vedenú chacórskym kráľom Jabínom („ich porazili a prenasledovali... pobili ich a nenechali nikoho, kto by im mohol ujsť“) a napokon si podmanil i mesto samotné (Joz 11, 1-11; „Všetko živé pobili v ňom mečom a vykonali na ňom kliatbu. Neostalo nič, čo dýcha.“).


-


Mapa ťažení Izraelitov vedených Jozuem.


Pri opise ťaženia v južnom Kanaáne sa uvádza (Joz 10,40-42), že Jozue „porazil celú krajinu“, na všetkom živom „vykonal kliatbu“ a „nenechal nikoho ujsť“, a to preto, „lebo Hospodin, Boh Izraela, bojoval za Izrael.“ Boh sa dokonca miestami zapojil priamo do akcie a vrhal z nebies kamene (Joz 10, 11), či predĺžil trvanie dňa „zastavením slnka“ (Joz 10, 12-13). K zmieru dôjsť nemohlo. „Hospodin im [Kanaáncom] totiž naplnil srdcia vzdorom, aby bojovali proti Izraelu a padli pod kliatbu. Nezmiloval sa nad nimi, ale vyhubil ich, ako prikázal Hospodin Mojžišovi“ (Joz 11, 20).



Časť knihy, ktorá sa venuje dobytiu Kanaánu zakončuje prehľad dobitých území (Joz 11, 16-23) a porazených kráľov (Joz 12). Zvyšné kapitoly Knihy Jozue (Joz 13-24) sa venujú zväčša prerozdeleniu územia medzi jednotlivé izraelitské kmene.

Historický kontext: Čas kolabujúcich civilizácií

Starozákonná história obsiahnutá v Knihe Jozue hovorí o veľkolepom vojenskom dobytí pôvodne cudzieho územia a prakticky genocíde miestneho obyvateľstva. No ako bližšie píšeme na konci tohto článku, Izraeiliti neboli prišelcami do cudzej krajiny obývanej Kanaáncami, ale vlastne samotnými Kanaáncami. Presnejšie, vyvinuli sa z nich. Naznačuje to kontinuita vo vývoji materiálnej kultúry, keramiky, jazyka (hebrejčina vznikla ako kanaánsky dialekt), náboženstva (náboženstvo raných Izraelitov sa výrazne nelíšilo od kanaánskeho), aj kontinuita osídlenia. Nemáme žiadne dôkazy o realite hromadného odchodu z Egypta, či akejkoľvek masívnej migrácii do Kanaánu.

Archeologické nálezy skutočne naznačujú, že začiatkom doby železnej, čiže v 12. storočí pred n. l., došlo v južnej Sýrii a Kanaáne k nezriedka náhlemu alebo aj násilnému zániku mnohých miest. Táto udalosť však automaticky nepotvrdzuje autentickosť biblického naratívu alebo invázie Izraelitov. Dané obdobie je totiž v oveľa širšom európskom a blízkovýchodnom meradle charakteristické kolapsom civilizácií doby bronzovej (zasiahnuté bolo aj obyvateľstvo územia Slovenska). Príčiny tohto kolapsu, ktorý sa niekedy zjednodušene vysvetľuje inváziami „morských národov“, boli zrejme viaceré, v prvom rade klimatické. Od nich sa potom odvíjali ekonomické (kolaps obchodných ciest) a spoločenské (rebélie) faktory (záujemcom o tému odporúčame skvelú knihu tu opakovane citovaného Erica Clina „1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed“).

Čo zistila archeológia: Dobývanie neexistujúcich opevnení

Ako pripomínajú experti na blízkovýchodnú archeológiu Israel Finkelstein a Neil Silberman, je pozoruhodné, aký odlišný bol Kanaán, ktorý mal byť podľa Biblie dobytý, od toho, ktorý existoval podľa archeologických nálezov a historických záznamov. To dokladá okrem iného tzv. stéla faraóna Merenptaha z roku 1204 pred n.l., na ktorej sa chváli víťazstvom nad kmeňmi a mestskými štátmi Kanaánu. Ide o najstaršiu dochovanú písomnú zmienku o Izraelitoch, ktorá zároveň dokladá ich prítomnosť v Kanaáne, nie však ako úspešných dobyvateľov, ale ako egyptských vazalov. Egypťania totiž v 16. až 13. storočí pred n.l. ovládali územie dnešnej Palestíny.

„Biblia nespomína žiadnych Egypťanov mimo hraníc Egypta, rovnako žiadne vojnové konflikty s ich jednotkami. Súdobé písomnosti ako aj archeologické nálezy však ukazujú, že Kanaán ovládali a pozorne dohliadali na pomery v krajine,“ píšu Finkelstein a Silberman. Vládcovia kanaánskych miest, ktorých Kniha Jozue opisuje ako mocných nepriateľov, v skutočnosti boli „pateticky slabí“ egyptskí vazali. „Vykopávky ukázali, že kanaánske mestá v tomto čase sa nepodobali na bežné mestá staroveku,“ uvádzajú Silberman a Finkelstein. Obvykle pozostávali len z paláca, chrámu a hŕstky iných verejných budov, napr. úradov či krčiem. Sedliaci žili obvykle roztrúsene v okolitých dedinách. „Lenže im chýbali hradby. Tie isté kanaánske mestá, ktoré boli podľa biblického rozprávania ohromné, neboli chránené žiadnymi opevneniami!“

Ba čo viac, mnohé konkrétne mestá, ktoré podľa Biblie zničili Jozuem vedení Izraeliti, buď neboli v danom čase zničené alebo obývané. A naopak, mestá ktoré skutočne boli v danom čase zničené, Biblia paradoxne nespomína.




Ako príklad môže poslúžiť Jericho (dnes na území Západného brehu Jordánu), o ktorom sme opakovane písali v kontexte praveku. Jeho opevnenie podľa rádiouhlíkového datovania zaniklo niekedy koncom 17. alebo začiatkom 16. storočia pred n. l. Jozue by tu teda mohol medzi rokmi 1500 a 1200 pred n. l. trúbiť buď neobývaným ruinám alebo neopevnenej osade. A to veru nie je vďačná kulisa. „Jednoducho povedané, z archeologických nálezov vyplýva, že biblický príbeh o páde Jericha, aj keď odhliadneme od zázračných prvkov, nemôže vychádzať z reálnych historických základov. Vyzerá byť celkom vymyslený,“ píše William Dever.

Iným príkladom je veľkolepé mesto Aj (dnes nálezisko Et-Tell, Západný breh Jordánu), kde mali Izraeliti pobiť všetkých 12-tisíc obyvateľov. Toto mesto bolo zničené okolo roku 2200 pred n.l., a následne len veľmi riedko osídlené začiatkom ďalšieho milénia. Od 16. do 12. storočia pred n. l. bolo celkom opustené. Jozue tu mohol masakrovať hady, pavúky a kamene.

Spomeňme tiež, že v bitke pri Gibeone (zvyšky ležia pri dedine el-Džib, Západný breh Jordánu) vraj Jozue porazil alianciu piatich kráľov, pričom obyvatelia mesta prosili o ochranu (Joz 10,6). Lenže ani toto mesto v 13. a 12. storočí pred n. l. nebolo obývané. Osídlenie sa tu okrem doby bronzovej síce podarilo doložiť aj z doby železnej (na Blízkom východe začína od 12. storočia pred n. l.), no najstaršie nálezy z tejto druhej fázy obývania pochádzajú z 8. storočia.

„Z ôsmich archeologických nálezísk, ktoré podľa Biblie dobyli a zničili Izraeliti, súčasné archeologické dôkazy naznačujú, že len jediné2, Chacor (dnes Tel Chacor v Izraeli), by mohlo demonštrovať úroveň deštrukcie, akú by sme na základe biblického rozprávania očakávali, a iba jedno ďalšie, ktoré by mohlo korelovať s neskorou deštrukciou Izraelitmi,“ píše archeológ a expert na neskorú dobu bronzovú Eric H. Cline.

Pri meste Chacor sa pozastavme, keďže je jednak „nádejné“ ako doklad autenticity biblického podania, ale zároveň paradoxné. Našli sa tu dôkazy o deštrukcii a spálený palác. Niektorí bádatelia (napr. Amnon Ben-Tor z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme) vidia v zániku tohto mesta na konci 13. storočia pred n. l. (ojedinelý) dôkaz historického jadra knihy Jozue (ale rozpor so štvrtou a piatou kapitolou Knihy sudcov, podľa ktorej bolo toto mesto aj po Jozueho výbojoch pevne v kanaánskych, nie izraelitských rukách). Archeologička Sharon Zuckermanová, ktorá viedla vykopávky na nálezisku spolu s Ben-Torom, však s jeho závermi nesúhlasí. Nálezisko podľa nej vykazuje známky postupného úpadku, ktorý predchádzal zničeniu paláca. Tú podľa nej spôsobila vzbura, ktorá pochádzala priamo z radov obyvateľov mesta. „Nikde v nálezisku nenachádzame archeologické dôkazy o vojenskom konflikte, ako napríklad ľudské telá v blízkosti zbraní,“ píše Zuckermanová, podľa ktorej náhly útok na prosperujúce kráľovstvo nesúhlasí s archeologickými nálezmi. Pravdepodobnejším vinníkom boli podľa nej „stupňujúce sa vnútorné konflikty a postupný úpadok, ktorý kulminoval v konečnom napadnutí hlavných politických a náboženských činiteľov mestskej elity.“ To je scenár, aký bol v čase kolabujúcich civilizácií na prelome doby bronzovej a železnej (koniec 13. storočia pred n. l.) podľa všetkého vcelku bežný.




Ako vznikol Jozue: Legendy, vrstvy kompozície a rozhorčení autori po návrate z exilu

Dôkazy o dobytí Kanaánu Izraelitmi v takej podobe, ako ho podáva Biblia (a vlastne ani žiadnej inej podobe), teda nemáme. Chýbajú tiež doklady historickej existencie hlavného hrdinu vojenského ťaženia – Jozueho. Nemožno sa tomu čudovať. Zmienky o ňom v Štvrtej a Piatej knihe Mojžišovej (Numeri, Deuteronómium) sú nepôvodné, ide o neskoršie redakčné úpravy. A kniha, ktorá nesie jeho meno, je podľa Richarda D. Nelsona, profesora biblickej hebrejčiny a Starého zákona na Southern Methodist University, čerpala zväčša zo zozbieraných legiend a ľudových príbehov.

Mnohé mali dôležitý účel. Izraelitom napríklad vysvetľovali, aký majú pôvod mnohé krajinné prvky (Joz 4,9; 5,3; 10, 27; 11,5), pamätihodnosti (Joz 4, 20; 7,26) či ruiny miest a dávnych hradieb (Joz 6, 26; 8, 28). Názorným príkladom je rozprávanie o dobytí a zničení kanaánskeho mesta Aj, ktoré poslúžilo na vysvetlenie vzniku veľkého nahromadenia sutín ležiacich neďaleko Jericha. „Jozua vypálil Aj a urobil z neho večné zbúranisko — pustatinou je dodnes.“ píše Joz 8, 28. Toto zbúranisko pritom vzniklo takmer tisíc rokov predtým, než máme doložených Izraelitov, okolo roku 2200 pred n. l. Takémuto používaniu historických naratívov hovoríme etiologické mýty. Ďalším dôležitým účelom používania historických popisov v Biblii bolo legitimizovať dobové inštitúcie a idey. Čítaním „biblickej histórie“ teda nezistíme veľa o období, do ktorého autori biblického textu situujú svoje rozprávanie, no môžeme sa veľa naučiť o ich vlastnom období a predovšetkým o ich ideológii. 

O akom historickom období a ideológií je reč, ak to nie je obdobie Jozuových výbojov na konci doby bronzovej? Odborníci donedávna pomerne jednotne predpokladali, že Kniha Jozue vznikla ako súčasť tzv. deuteronomistickej histórie spolu s Knihou sudcov, Prvou a Druhou knihou kráľov a Prvou a Druhou knihou Samuelovou. Tento literárny korpus býval pripisovaný ucelenej škole autorov či redaktorov/editorov, ktorí žili v siedmom alebo šiestom storočí pred n. l. Od konceptu jednotnej deuteronomistickej histórie však biblisti od konca minulého storočia upúšťajú. Profesor Starého zákona Thomas Dozeman vo svojom rozsiahlom komentári k prvým dvanástim kapitolám Knihy Jozue (2015) napríklad dospel k záveru, že kniha vznikla ako samostatný dokument.3

Švajčiarsky profesor biblickej hebrejčiny a biblickej archeológie Ernst Knauf vo svojom vlastnom rozsiahlom komentári ku Knihe Jozue (2008) ako aj nasledovnej samostatnej analýze historických čŕt textu (2010) rozoznal päť vrstiev kompozície (z toho dve záverečné spadajú do toho istého obdobia). Najstaršia je prvá polovica knihy, teda tá, ktorá pojednáva o dobývaní Kanaánu, predmete tohto článku. V rámci nej siaha najhlbšie história šiestej a desiatej kapitoly, a to podľa Knaufa až do konca siedmeho storočia pred n. l. (obdobie vlády Judského kráľa Joziáša). Zvyšné časti vykazujú známky vzniku koncom šiesteho storočia až začiatkom štvrtého storočia pred n. l., v tzv. post-exilovom období (k podobnému záveru dospel vo svojom rozsiahlom komentári a prostredníctvom odlišného postupu aj Dozeman4).




Väčšia časť Knihy Jozue teda bola skomponovaná až po zániku nezávislého Izraelského a Judského kráľovstva5 a deportácii Izraelitov do Babylonskej ríše začiatkom 6. storočia pred n. l. Jej autormi boli tí Izraeliti, ktorým bolo umožnené vrátiť sa z Babylonského exilu do svojich pôvodných domov po tom, ako roku 539 Novobabylonskú ríšu dobyli Peržania. Nešlo však o návrat do slobodnej krajiny, ale do novej perzskej provincie Jehud. Tento kontext sa na knihe Jozue výrazne podpísal. „Posolstvom Knihy Jozue je odpor voči cudzej nadvláde v zasľúbenej zemi, ktorú reprezentujú mestské štáty, autor naproti tomu idealizuje jednoduchší a vidiecky život v zasľúbenej zemi,“ konštatuje Thomas Dozeman.

Zložitý vývoj Knihy Jozue dokladá aj to, že si jej text v zásadných otázkach protirečí. V protiklade k naratívu o úplnom dobytí Kanaánu a vyhladení jeho obyvateľstva viaceré pasáže uvádzajú, že kým kanaánski králi boli pokorení, Kanaánci v ich mestách nie (Joz 15, 63; 17, 11-13). „V biblickom rozprávaní sa očividne skrývajú dva príbehy: v jednom Jozuea a Izraeliti ovládli Kanaán úplne, a  podľa druhého krajinu ovládli, ale nevyvraždili a neutlačovali jej obyvateľov,“ píše Eric Cline. Podľa Thomasa Dozemana je táto druhá, miernejšia tvár Knihy Jozue textovou vrstvou doplnenou neskôr, aby kniha viac ladila s Knihou sudcov, ktorá po nej nasleduje a zobrazuje život izraelitských kmeňov po boku iných národov v Kanaáne. „Námet totálneho dobytia podnecuje čítanie Jozueho ako ukončenie Pentateuchu,“ dodáva.

Záver: Prinajlepšom pár šarvátok

„Vo svetle dostupných dôkazov musíme konštatovať, že príbehy vojenských kampaní Jozueho sú z veľkej časti alebo úplne fiktívne,“ píše John J. Collins, profesor  Starého zákona z Yale Divinity School. Podľa neho „vyzerá byť jasné“, že knihu skomponovali oveľa neskôr, ako sa mali udalosti odohrať, a to z ideologických dôvodov.

„Rozsiahla sága dobývania v Knihe Jozue predstavuje fiktívnu literárnu kompozíciu,“ konštatuje profesor židovskej histórie Nadav Na'aman. Podľa neho je väčšina príbehov odvodená od oveľa neskorších vojenských ťažení Izraelitov, ktoré autorovi/autorom poslúžili ako model.



„Z rozprávania knihy Jozue o náhlej, rozsiahlej deštrukcii kanaánskych miest a vyhubenia miestnej populácie je možné ponechať len málo. Takýto sled udalostí sa jednoducho neodohral. Archeologické dôkazy sú neodškriepiteľné. Je možné, že existoval vojenský náčelník a ľudový hrdina s menom Jozue, ktorý vyhral pár šarvátok tu a tam. Ale žiadne dobytie väčšiny Kanaánu Izraelitmi sa jednoducho neodohralo,“ konštatuje Eric Cline.

„Musíme sa zmieriť s faktom, že mimobiblické hmotné dôkazy nepodporujú prakticky nič z biblického rozprávania o veľkej, sústredenej vojenskej invázii do Kanaánu, či už tú, ktorú spomína Numeri [vedená ešte Mojžišom, pozn. autora] a týka sa oblasti východne od rieky Jordán, alebo Kniha Jozue a týka sa územia na západ od rieky Jordán,“ konštatuje William Dever. A Eric Cline dodáva, že takýto je záver nielen drvivej väčšiny archeológov, ale aj súčasných biblistov a historikov.

-

Za množstvo cenných pripomienok, ktoré výrazne prispeli k vylepšeniu článku, autor ďakuje historičke Evine Steinovej PhD.

-

Poznámky:
1. Knihu Jozuemu prisúdila rabínska tradícia z polovice prvého tisícročia n. l.
2. Popri meste Chacor sa inokedy spomína zničenie mesta Lachíš (dnes Tel Lachíš v Izraeli). Ibaže aj v tomto prípade je páchateľ neznámy. Vieme len, že k nemu došlo zrejme sto rokov po zániku mesta Chacor (najskôr v polovici 12. storočia pred n. l.), čo vylučuje, aby obe mestá padli za obeť tej istej vojenskej kampani.
3. A to, podľa Dozemanovho názoru, na území niekdajšieho severného kráľovstva Izraelitov – po rozpade izraelitskej monarchie koncom 10. storočia pred n. l. vzniklo severné Izraelské kráľovstvo (tiež Samária) a južné Judské kráľovstvo
4. Dozeman vychádzajúc z iného prístupu (analýza jazyka, vplyv príbehov o kráľovských vojenských ťaženiach Novoasýrskej ríše na štruktúru a témy v deviatej až dvanástej kapitole knihy, čerpanie autora textu z Pentateuchu – piatich kníh Mojžišových) tvrdí, že prevažná väčšina prvých dvanástich kapitol Knihy Jozue nevznikla skôr ako koncom 6. storočia pred n. l.
5. Kráľovstvá Izraelitov, ktoré vznikli po rozpade spoločnej izraelitskej monarchie koncom 10. storočia pred n. l.

Zdroje:
Cline, E. H. 2015 (9. vydanie): 1177 B.C.: The Year Civilization Collapsed. Princeton
Cline E.H., 2008: From Eden to Exile: Unraveling Mysteries of the Bible. National Geographic 
Collins, J. J., 2014 (2. vydanie): Introduction to theHebrew Bible And Deutero-Canonical Books. Fortess Press.
Dever, W. G., 2006: Who Werethe EarlyIsraelites and Where Did They Come From? Wm. B. Eerdmans Publishing Co.
Dozeman, T., 2015: Joshua 1-12: A New Translation with Introduction and Commentary. Yale University Press
Finkenstein, I., Silberman, N. A., 2001: The Bible Unearthed. Free Press 
Chapman, S.B., Sweeney, M.A., (eds.) 2016: The Cambridge Companion to the Hebrew Bible/Old Testment. Cambridge University Press.
Knauf, E. A., 2008: Josua. ZBK. Zürich: Theologischer Verlag
Knauf E. A., 2010: History in Joshua. IN Grabe, L.,L., (ed.) Israel in Transition: From Late Bronze II to Iron IIA (c. 1250-850 B.C.E.). Volume 2. The Texts. Bloomsbury T&T Clark

Ilustrácie: perexový obrázok - Jim Padgett, zvyšné - public domain & fair use
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail