Príspevok je voľným pokračovaním resp. čiastočnou aktualizáciou článku Ako vznikol Boh? Pôvod a vývoj židovsko-kresťanského boha

Žiaril ako zahalená pochodeň

„Kolosálny stĺp z mračien sa čnel do veľkej výšky nad vodou… Žiaril ako zahalená pochodeň a tiahol sa až k zenitu,“ píše Mark Twain vo svojom cestopise Roughing It (1872, česky „Jak jsem se protloukal“).

Slávny spisovateľ sa stal svedkom erupcie havajského vulkánu Kilauea. Geologické divadlo mu pripomenulo biblické verše, konkrétne oblačný (dymový) a ohnivý stĺp (Exod. 13, 21), ktorý cez deň aj v noci ukazoval cestu Izraelitom po ich úteku z Egypta.



„Pomyslel som si, že niečo také sa možno neobjavilo od čias detí Izraela putujúcich púšťou pred mnohými storočiami po ceste osvetľovanej záhadným ohnivým stĺpom. A zrazu som si bol istý, že som si vedel tak živo predstaviť, ako tento majestátny stĺp ohňa vyzeral, až sa mi to zdalo ako zjavenie.“

Twain nebol prvý, a rozhodne nie posledný¹, kto si všimol, že biblický boh Izraelitov sa zjavuje a koná spôsobom pripomínajúcim sopečnú činnosť.

Boh metalurgie?

Zjavenie na „božej hore“, čiže biblickom Sinaji (= Horebe²), predstavuje jednu z najdôležitejších udalosti v Starom zákone. Boh, ktorého Izraeliti poznali pod menom Jahve (JHVH³, v slovenčine sa prekladá ako Hospodin alebo Pán), tu uzatvára zmluvu s „vyvoleným“ národom a Mojžišovi, ktorý ho vedie, dáva 10 božích prikázaní.

Povaha tohto zjavenia pomáha odhaliť pôvodnú povahu Jahveho - božstva, ktoré sa síce stalo národným bohom Izraelitov, ale jeho pôvod bol cudzí (podrobne o tom píšeme TU).

„Na úsvite tretieho dňa začalo hrmieť a blýskať sa, vrch zahalil hustý oblak, znel silný zvuk rohu a všetok ľud v tábore sa chvel strachom. Mojžiš vyviedol ľud z tábora v ústrety Bohu a zostal stáť na úpätí vrchu. Celý vrch Sinaj bol v dyme, lebo Hospodin zostúpil naň v ohni. Dym z neho vystupoval ako z taviacej pece a celý vrch sa prudko zachvieval. Zvuk rohu mohutnel. Mojžiš hovoril a Boh mu v hrmení odpovedal.“ (Ex 19, 16–19)

„Zjavenie na hore Sinaj podrobne opisuje nie menej ako sedem odlišných fáz sopečnej erupcie, všetky uvedené v správnom chronologickom poradí,“ upozorňuje biblista Nissim Amzallag z Univerzity v Negeve.

„V staroveku sa sopečná činnosť špecificky spájala s bohmi, ktorí boli patrónmi metalurgie,“ vysvetľuje Amzallag. Táto asociácia vznikla kvôli podobnosti medzi lávou vytekajúcou zo sopky a troskou vznikajúcou pri tavení rudy. „Dôkazy o tomto prepojení nachádzame aj v Biblii,“ upozorňuje bádateľ.



Amzallag zdôrazňuje, že vulkanické obrazy v biblických textov nemajú povahu, ktorá by indikovala, že ide len o literárny nástroj, ktorými chceli biblickí autori zdôrazniť veľkú moc božstva. „Odrážajú metalurgické korene v teológii Izraelitov,“ píše biblista. Dodáva, že hypotézu taktiež podporuje skutočnosť, že Jahve pôvodne dominoval predovšetkým v oblastiach, ktoré sú spájané s intenzívnou baníckou činnosťou, a mal špeciálny vzťah ku kovorobotníkom.

Sopečné prejavy Jahveho

Biblický Jahve sa často považuje za búrkového boha na spôsob kanaánskeho Baála Hadada. Lenže kým takéto vykresľovanie prevažuje v mladších biblických tradíciách, najstaršie tradície spájané s Jahvem sa oveľa viac hodia pre božstvo asociované so sopečnou činnosťou. Pozrime sa podrobnejšie na niektoré ďalšie biblické pasáže, ktoré ich reflektujú.

2. kniha Mojžišova (Exodus)
Horiaci krík, prostredníctvom ktorého k Mojžišovi prvý raz prehovoril Jahve (Ex. 3, 1-6) – výjav zodpovedá vulkanickým puklinám či prieduchom, cez ktoré unikajú sopečné plyny niekedy zapálené ohromným teplom magmy. „Veľké a farebné plamene sa niekedy objavujú aj nad puklinami a prieduchmi vulkánu Kilauea na Havaji,“ pripomína Biblista Jacob Dunn z Univerzity v Georgii, ktorý sa špecializuje na najstaršiu históriu Izraelitov.

Zjavenie Jahveho na Sinaji: (Ex. 13, 16-19, uvedené vyššie) - medzi najdôležitejšie obrazy patria blesky a hromy. Hoci to nie je všeobecne známe, v skutočnosti sú blesky bežným sprievodným javom sopečných erupcií. Fenomén je dobre preskúmaný a vzniká kvôli statickému napätiu v mračne sopečného popola a prachu. Geofyzik Paul Krehbiel napríklad pozoroval sopečnú erupciu Aljašskej sopky Mt. Redoubt a uviedol: „Aktivita bleskov bola prinajmenšom porovnateľná ak nie silnejšia ako pri veľkých búrkach [amerického] stredozápadu.“ Nielenže sú sopky typické „stĺpmi“ dymu a ohňa, ktoré stúpajú do výšky mnohých kilometrov, no dokážu rozpútať hromobitie ako najsilnejšie búrky, pričom vírivé, bleskami pretínané prúdy prachu a sopečného popola, tzv. vulkanické mezocyklóny, môžu pripomínať tornáda.

Zjavenie Jahveho zároveň sprevádza zemetrasenie, čo je jav typický pre sopečnú erupciu. Rovnako sa na sopečnú erupciu dokonale hodí obraz „dymu stúpajúceho z taviacej pece“. Zaujímavá je zmienka o silnom zvuku rohu, ktorý evokuje zvuky vydávané vulkanickými plynmi prudko vychádzajúcimi z úzkych štrbín a škár v sopečných horninách. Teológ a starozmluvný bádateľ Hugo Gressman pre zmenu uvažoval, že zmienka odráža, ako Izraelitom znelo samotné dunenie vulkánu.

Zavŕšenie Jahveho zjavenia (Ex. 20, 18-19: „Všetok ľud pozoroval hrmenie, blesky, zvuk rohu a dymiaci vrch. Keď to ľud videl, chvel sa od strachu. Stáli obďaleč a Mojžišovi povedali: Ty s nami hovor a my budeme počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nezomreli.“) - Opäť sa spomínajú hromy a blesky, čiže javy „špinavého“ hromobitia sopečnej činnosti. „Obzvlášť pozoruhodné je, že Izraeliti kvôli erupcii evakuujú svoj tábor na úpätí hory a hľadajú úkryt. V týchto mnohých spôsoboch teofánia [zjavenia] na hore Sinaj neodráža búrky, ale sopečnú erupciu,“ zdôrazňuje Dunn.

Biblista pripomína, že iné pasáže 2. knihy Mojžišovej píšu, že sláva Jahveho (čím sa myslí jeho prítomnosť) sa javí „ako spaľujúci oheň na končiari vrchu“ (Ex. 24, 17).



Príbuzná tradícia opisuje, že po stretnutí s Jahvem si musel Mojžiš zakrývať tvár závojom (Ex. 34, 29-33⁴) Ak spomenieme na opis „Jahveho slávy“ ako spaľujúceho ohňa a Sinaj ako sopečný vrch, podľa Dunna „zohyzdnenie Mojžišovej tváre nie je záhada, sálajúca páľava zo sopečného prieduchu blízko vrcholu hory mu spálila pokožku tváre alebo spôsobila na nej pľuzgiere.“

4. kniha Mojžišova (Numeri)
„Vzplanul proti nim Hospodinov oheň a spálil okraj tábora,“ píše Nm. 11, 1. Neskôr sa roztvára zem aby pohltila 250 mužov, ktorí „znevážili Hospodina“ (Nm. 16, 31-35⁵). Podobné rozširujúce sa praskliny, niekedy viac ako meter či dva široké a kilometer dlhé, vznikajú, keď si magma pretláča cestu do pôvodne malých puklín v horninách.

5. kniha Mojžišova (Deuteronómium)
Aj 5. kniha Mojžišova obsahuje tradíciu, v ktorej Jahve vystupuje ako boh ohnivého vrchu. Deut. 4, verše 33 respektíve 36 spomínajú že Jahve ukázal svoj veľký oheň a prehováral „zo stredu ohňa“. A Dt. 5, 2-5⁶ podčiarkuje, že Jahve prehováral z ohňa a že Izraeliti sa ho báli.

Deut. 4, 10-11 podáva ešte živší vulkanický obraz: „Pamätaj na deň, keď si na Horebe [Sinaji] stál pred Hospodinom, svojím Bohom, keď mi Hospodin povedal: Zhromaždi mi ľud, aby počul moje slová, a tak sa naučil báť sa ma po celý svoj pozemský život a učil podobne aj svojich synov. Keď ste sa vtedy priblížili a stáli ste na úpätí vrchu, zatiaľ čo za tmy oblakov a mrákav vrch blčal v ohni až po samé nebo.“

„Pasáž hovoriaca, že vrch blčal v ohni naznačuje, že z jeho krátera vytekala láva a v blízkosti sopečného prieduchu jasno žiarila,“ vysvetľuje Jacob Dunn. „Navyše, temnotu s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobilo zatemnenie oblohy hustým dymom a popolom.“

Ďalšie biblické knihy
Eliášovo stretnutie: V 1. knihe kráľov sa na púť k „božej hore“ (Horeb čiže Sinaj) vydáva Eliáš. Jacob Dunn poznamenáva, že opäť ho sprevádza zjavenie Jahveho evokujúce naivný opis erupcie – víchor, zemetrasenie, oheň (láva) a zvuk tečúcej lávy (1 Kr. 19,11-13⁷). Eliáš si zakrýva tvár, tak ako to urobil Mojžiš, keď sa mu na tej istej hore zjavil Jahve ako horiaci ker.

Izaiáš (30, 27-33): „Hľa, Hospodinovo meno prichádza zďaleka, — jeho planúci hnev je ako ťažký kúdol, jeho pery sú plné hnevu, jeho jazyk ako stravujúci oheň, jeho dych je ako rozvodnený potok, čo siaha až po krk, aby ničivým otrasom zatriasol národmi a na čeľuste národov nasadil uzdu, čo ich privedie k poblúdeniu. Budete spievať ako v noci, keď sa svätí sviatok, a zo srdca sa budete radovať ako ten, čo kráča s flautou na Hospodinov vrch ku Skale Izraela. Hospodin sa ohlási svojím vznešeným hlasom a ukáže, ako jeho rameno spočinie v prudkom hneve a v plameni stravujúceho ohňa, v prietrži mračien a v krupobití. Asýria sa zdesí Hospodinovho hlasu, keď udrie palicou; a každý úder palice, ktorý jej zasadí Hospodin, bude sprevádzať zvuk bubnov a hárf. V prudkom boji bude proti nim bojovať. Oddávna je už prichystané miesto na spálenie, aj pre kráľa je pripravené, je to hlboké ohnisko s veľkou hŕbou dreva, ktoré Hospodinov dych rozpáli ako prúd síry.“

Jacob Dunn vyzdvihuje zmienku o síre, typicky asociovanej so sopečnou činnosťou. Okrem toho pripomína, že text už reflektuje prisudzovanie niektorých atribútov Baála Hadada (búrkový boh), ku ktorému dochádzalo v neskoršom období.



Micheáš (1, 4): „Vrchy sa rozplynú pod ním [Jahvem] a údolia sa rozštiepia. Budú ako vosk pri ohni a ako vody vyliate na svah.“ Opis evokuje tečúcu lávu a seizmické javy sprevádzajúce sopečnú činnosť.

Nakum (1, 5-6): „Vrchy sa pred ním trasú a pahorky vlnia, dvíha sa pred ním zem, svet a všetci, ktorí v ňom bývajú. Kto odolá jeho zlosti? Kto obstojí pred páľavou jeho hnevu? Jeho prchkosť sála ako oheň, až skaly pred ním pukajú.“ Nachádzame ďalšiu narážku na roztavené horniny, zemetrasenia a oheň.

Habakuk (3, 6-7)⁸: „Zastal, premeriava zem a pohľadom dáva do pohybu národy. Pradávne vrchy sa rozpadávajú, večné kopce sa prepadávajú. Jemu patria cesty večnosti. Stany Kušánu vidím v súžení, šiatre Midjánu sa otriasajú.“ Jacob Dunn pripomína, že prepádavanie kopcov evokuje prepádavania sopečných kráterov, pod ktorými sa vyprázdnila zásoba magmy, za vzniku tzv. kalder.

Žalmy: Starodávnu tradíciu o sopečných prejavoch Jahveho zachovávajú aj niektoré žalmy.
11, 6 – „Dážď žeravého uhlia a síry spustí na bezbožníkov, horúci vietor bude ich údelom.“
18, 8 – „Zem sa pohla a zatriasla, zachveli sa základy vrchov, pohli sa, lebo vzplanul hnevom.“
104, 32 – „Keď pozrie na zem, chveje sa; dotkne sa vrchov, dymí sa z nich.“

Zničenie Sodomy a Gomory ohňom a sírou (Gen. 19, 24 & 28): „Hospodin zoslal na Sodomu a Gomoru síru a oheň; bolo to od Hospodina z neba.“ / „Pozrel smerom k Sodome a Gomore i na celé okolie a videl vystupovať dym zo zeme ako dym z huty.“ Podobne ako v prípade zjavenia na Sinaji, nachádzame prirovnanie k taviacej peci („huta“ v slovenskom preklade).

„Nepochybne, v najstarších biblických tradíciách spojených so zjavením na posvätnej hore v Midjáne [dnešný severozápad Saudskej Arábie] predstavovalo ničenie ohňom a zemetrasením modus operandi Jahveho,“ konštatuje Jacob Dunn. Súhlasí s ním aj profesor biblických štúdií G. I. Davies z Cambridgskej univerzity. „Je ťažké odmietnuť záver, že verše Ex. 19, 18 a Dt. 4, 11 naznačujú erupciu sopky. Žiadni usadlo žijúci ľudia Levantu nepopisovali božský zásah týmto spôsobom.“

Nejde o literárny nástroj

Nissim Amzalag upozorňuje, že „vulkanické prejavy“ Jahveho nemôžu predstavovať iba živú metaforu. Okrem iného preto, že očividne neslúžia iba ako literárny nástroj na zdôraznenie Jahveho majestátnosti, ale zasahujú do deja spôsobom, ktorým v prípade zjavenia na Sinaji zásadne obmedzuje priebeh deja, ktorý je stredobodom príbehu: „Vulkanizmus obmedzuje spôsob, akým možno k Jahvemu pristúpiť. Napríklad Izraeliti musia stáť ďaleko od hory, aby vôbec prežili zjavenie. Nebezpečie sa explicitne prezentuje ako dôsledok vulkanickej povahy zjavenia.“

Biblista dodáva, že v 5. knihe Mojžišovej sa Izaeliti dokonca odmietajú stretnúť s Jahvem a odôvodňujú to strachom, že zahynú pri tom, čo by sme označili za sopečnú erupciu (Dt. 5, 25): „Prečo by sme mali teraz pomrieť? Veď nás strávi tento veľký oheň. Ak budeme ďalej počúvať hlas Hospodina, nášho Boha, zomrieme.“

Biblista konštatuje, že takéto obmedzenia sú celkom neočakávané, pokiaľ by prejavy vulkanizmu slúžili len na literárne účely: „Namiesto toho ich prítomnosť indikuje zásadnú súvislosť medzi Jahvem a vulkanizmom, nezávislú od akéhokoľvek historického pozadia alebo literárnej kontingencie.“

Vzťah k metalurgii

Tavenie rudy na kov v peci s vytekajúcou škvarou (troskou) podľa Amzallaga predstavuje dokonalý ekvivalent tečúcej lávy. „Vysvetľuje to, prečo boli v staroveku sopky spravidla spájané s bohmi metalurgie. Hefaista, gréckeho boha kováčskeho remesla, taktiež nazývajú princ Etny. Rímsky a Etruský ekvivalent Hefaista, Sethlans a Vulkán, boli pre zmenu plne identifikovaní s aktívnymi vulkánmi. A obdobnosť metalurgie a vulkanizmu je doložená aj z mytológií strednej a severnej Európy.“

Vulkanizmus sa podľa bádateľa dostal do Biblie presne tak, ako je doložené u iných starovekých náboženstiev: aby vyjadril bytostný súvis medzi božstvom, v tomto prípade Jahvem, a metalurgiou. Túto súvislosť vysvetľujú aj početné, na prvý pohľad možno zvláštne biblické pasáže.

Kniha proroka Izaiáša popisuje trón Jahveho, okolo ktorého stoja drakom podobní serafi. Stoja blízko „žeravých uhlíkov“ (Iz. 6, 6), z ktorých vychádza hustý dym (Iz. 6, 4). „Tieto detaily naznačujú, že Jahveho trón je tu symbolicky zobrazený na spôsob taviacej pece a sopky.“ Uvedený obraz potvrdzuje Kniha proroka Daniela (7, 10), podľa ktorej „Odveký“ sedí na tróne, spod ktorého vyviera a vyteká „ohnivá rieka“.



Amzallag tiež upozorňuje, že jediná aktivita, s ktorou má Jahve podľa Biblie špeciálny vzťah, taktiež súvisí s metalurgiou (napr. Iz. 54, 16: „Hľa, ja som stvoril kováča, čo rozdúchava uhlie v ohni a svojou zručnosťou vyrába zbrane.“)

Pôvod v baníckych (sopečných) oblastiach – ďaleko od Izraelitov

Najstaršie biblické tradície hovoria o „pôvode“ Jahveho v hornatých oblastiach Seíru, púšte Paránu a biblického Sinaja (Deut. 33, 2; Sud. 5, 4; Hab 3, 3). „Spoločným znakom týchto oblastí je prítomnosť bohatých ložísk medenej rudy, “ zdôrazňuje Nissim Amzalag.

Metalurgická aktivita koncom druhého tisícročia pred n. l., čiže v čase zrodu Izraelitského národa a niekoľko storočí pred vznikom najstarších biblických písomností, bola obzvlášť intenzívna v údolí Arava, ktoré sa tiahne od Mŕtveho mora po Červené more. Ležia tu banícke oblasti Punon (na severe údolia Arava = siaha sem hornatá oblasť Seír) a Timna (juh údolia Arava = siaha sem Paránska púšť). „Vo všetkých týchto oblastiach je v staroveku doložené mimoriadne intenzívna banská činnosť a produkcia medi, ktorá zanechala obrovské objemy trosky.“

Spracovanie medenej rudy bolo prakticky jedinou aktivitou v týchto púštnych regiónoch. „Je preto pravdepodobné, že Jahve bol patrónom spracovávania medenej rudy,“ konštatuje Amzallag.

Biblista tiež upozorňuje na zaujímavú nezrovnalosť. Krajina, ktorú Jahve prisľúbil Izraelitom, má byť bohatá na železnú a medenú rudu (Deut. 8, 9: Jahve Izraelitov zavedie „do krajiny, ktorej kamene obsahujú železo a z ktorej vrchov budeš ťažiť meď.“). Ibaže v „zasľúbenej zemi“, kde sa Izraeliti usídlia, v skutočnosti tieto nerastné suroviny prakticky úplne chýbajú.

Spracovávali meď, „priniesli“ Jahveho

Seír, Parán aj biblický Sinaj, odkiaľ Jahve podľa najstarších biblických tradícií prichádza, ležia ďaleko od územia, ktoré obývali Izraeliti. To súhlasí s poznatkom biblistov, že bohom najstarších Izraelitov nebol Jahve, ale kanaánsky El. (A kontinuita náboženských predstáv, doložená do mnohých detailov, pre zmenu zapadá do archeologickej a lingvistickej kontinuity medzi Kanaáncami a Izraelitmi, viac o vzniku Izraelitov píšeme TU). V pasážach, v ktorých sa vyskytuje El aj Jahve, sú tieto božstvá zobrazené ako odlišné bytosti (napr. Gen 49; Numeri 23–24; Žalmy 82). Navyše, mená postáv z najstarších biblických tradícií odkazujú na Ela (napr. Išma-EL, ako aj samotný názov Izra-EL). Synonymizovať tieto božstvá sa pokúšajú až mladšie tradície⁹, v ktorých mená postáv začínajú odkazovať na Jahveho.

Ako sa Jahve dostal k Izraelitom? Staré biblické tradície (kénitská resp. kénitsko-midjánska tradícia) naznačujú, že dôležitú úlohu hrali kočovní Kéniti. Čo je dôležité pre centrálnu tému tohto článku, Kéniti sa zameriavali na spracovávanie kovov a obývali Midján, vulkanicky mimoriadne aktívnu oblasť, na ich území sa Izraeliti – konkrétne Mojžiš – prvý raz dostávajú do kontaktu s Jahvem. Navyše, Izraeliti boli v kontakte s Kénitmi, a to prostredníctvom obchodných karaván.

Midján sa rozprestieral na severozápade dnešnej Saudskej Arábie. Siahal po údolie Arava, ktoré sa tiahne južne od Mŕtveho mora. Izraeliti osídľovali územie západne a severozápadne od Mŕtveho mora.

Podľa biblického príbehu bol Mojžišov svokor Jetro, kénitský kňaz Jahveho kultu a žil v Midjáne neďaleko posvätnej božej hory (Horeb čiže Sinaj). „Je veľmi dôležité, že Mojžiš sa dozvedel pravú identitu boha ako Jahveho, identitu údajne Izraelitom dovtedy neznámu (Ex 6, 3) potom, ako strávil dva roky životom neďaleko Jetra,“ upozorňuje Nissim Amzallag.

Nissim Amzallag pripomína, že cudzí, výhradne vulkanický boh by sa sotva presadil na území, kde žiadne vulkány v historickej dobe neboli činné. Naopak, presný opak platí pre vulkanické božstvo asociované s metalurgiou: „Metalurgia mala v dobe bronzovej centrálny kultúrny a náboženský význam.“

Keďže však v Jahveho v novej domovine chýbali ako aktívne, tak vyhasnuté vulkány, postupne si osvojoval atribúty podobných, ale búrkových bohov, aké boli na tomto území známe – predovšetkým Baála Hadada. A zároveň v povedomí Izraelitov časom splynul s kanaánskym Elom.



-

Dodatok: Kde leží biblický Sinaj?
Biblická hora Sinaj sa často stotožňuje s horou Džabal Músa („Mojžišova hora“) ležiacou na juhu Sinajského polostrova. Táto identifikácia je však založená na pomerne neskorých tradíciách z prvých storočí nášho letopočtu.

Iní bádatelia¹ obrátili pozornosť na severozápad Saudskej Arábie. Vychádzali zo skutočnosti, že päť kníh tradíciou prisúdených Mojžišovi venuje pomerne veľa pozornosti kénitsko-midjánskej tradícii. Čiže skutočnosti, že si Mojžiš vzal za manželku nie izraelitskú, ale midjánsku ženu (Cipporu), dcéru v Midjáne žijúceho kénitského kňaza (Jetra), a prvý raz sa stretáva s Jahvem v podobe horiaceho kra na posvätnej hore na pôde či neďaleko krajiny Midján. Nuž a Midján sa rozprestieral na severozápade Saudskej Arábie.

V prospech severozápadu Saudskej Arábie hovorí aj vulkanická povaha zjavenia Jahveho na Sinaji. Ako sme videli, indikuje, že „božia hora“ hora v skutočnosti predstavuje sopku. A kým na Sinajskom polostrove sa nenachádzajú aktívne ani nedávno aktívne sopky, v Saudskej Arábii áno. Za posledných 1500 rokov sa tu odohralo viac ako 20 erupcií. A vulkanicky mimoriadne aktívna je práve oblasť niekdajšieho Midjánu.

Jacob Dunn upozorňuje, že na území niekdajšieho Midjánu sa v okolí nedávno činných sopiek podarilo objaviť starodávne obchodné cesty. Z „midjánskych vulkánov“ vyzdvihuje predovšetkým sopku Hala-'l Badr. S biblickým Sinajom ju od 19. storočia stotožnili viacerí biblisti a geológovia (Musil, Koening, van Paddang, Silverstenová). Preukázateľne soptila geologicky nedávno (v holocéne), pričom neďaleko sa v minulých tisícročiach s veľkou pravdepodobnosťou nachádzala oáza. Dlhé táborenie Izraelitov pri púštnom Sinaji, aké opisuje Biblia, dáva zmysel, pokiaľ pri svätej hore ležala oáza.

Presne podľa očakávania, Hala-'l Badr predstavuje najvyššiu horu široko-ďaleko. Satelitné fotografie (vyššie spomenutí bádatelia ich nemali k dispozícii) navyše nedávno odhalili dávnu, dobre vyšliapanú cestu vedúcu z neďalekého údolia na vyvýšenú plošinu v blízkosti vulkánu. Satelitné fotografie taktiež odhalili štruktúry pripomínajúce zvyšky sezónnych táborov kočovníkov, ktoré sa koncentrujú v okolí niekdajšej oázy. Vek týchto geoglyfov je neistý. Podľa expertov na tento typ útvarov v Saudskej Arábii, ako je David Kennedy, sa prestali používať najneskôr začiatkom prvého tisícročia n. l.

Čo je dôležité, ide o sopku s explozívnymi erupciami (index vulkanickej explozivity je prinajmenšom 2) a 5 kilometrov vysokým „dymovým stĺpom“, čo sa zhoduje s biblickými opismi. Explozívne erupcie okrem geologickej klasifikácie dokladá aj legenda miestnych beduínov zo 7. storočia nášho letopočtu. Hovorí, že hora „chrlí oheň a skaly“ (v geologickom žargóne „sopečné bomby“), ktorými zabila mnoho ich pastierov a ich zvierat.


Poznámky
1. Hypotézu o vulkanickej povahe prejavov Jahveho (ako aj umiestnení hory Sinaj na severozápade Saudskej Arábie) predložil už v 70. rokoch 19. storočia biblista a cestovateľ Charles Tilstone Beke. Nadviazali naňho, okrem iného, český cestovateľ, geograf a zároveň bývalý teológ Alois Musil, nemecký historik Starej zmluvy Hermann Gunkel, nemecký historik Eduard Meyer, slávny biblista Martin Noth, vulkanológ Neumann von Padan, biblistka Jean Koenigová, v 90. rokoch izraelský geológ Yaakov Ben-Tor, nedávno fyzik Colin Humphreys, a dokonca aj Sigmund Freud.
2. Názov Horeb sa v rámci Biblie spája s rovnakými udalosťami, aké sa odohrali na Sinaji. Keďže sa názvy neobjavujú v pasážach, ktoré pochádzajú z tých istých „zdrojov“ – či komplexov zdrojov –, podľa všetkého ide o synonymá.
3. Biblia uvádza vlastné meno izraelského boha ako JHVH, čiže bez samohlások, pričom Jahve je jednou z interpretácií.
4. „Keď Mojžiš schádzal z vrchu Sinaj, mal pri zostupe v rukách dve tabule svedectva. Mojžiš nevedel, že mu po rozhovore s Hospodinom pokožka tváre žiarila. Keď Áron a všetci Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari pokožka na tvári, báli sa k nemu priblížiť. Keď ich Mojžiš zavolal, prišli k nemu Áron a všetci vodcovia pospolitosti. Keď sa s nimi rozprával, priblížili sa k nemu aj ostatní Izraeliti. Rozpovedal im všetko, čo mu Hospodin na vrchu Sinaj prikázal. Keď Mojžiš prestal hovoriť, dal si na tvár závoj.“
6. „Len čo to dopovedal, roztvorila sa pod nimi pôda, zem otvorila svoje ústa a zhltla ich s príbytkami spolu so všetkými tými, čo boli pri Korachovi aj s ich majetkom. Zaživa zostúpili do podsvetia so všetkým, čo mali, a zem sa nad nimi zavrela; tak zmizli spomedzi zhromaždenia. Keď všetci Izraeliti, ktorí boli okolo nich, počuli ich nárek, rozutekali sa a vraveli: Len aby zem nezhltla aj nás! Od Hospodina vyšľahol oheň a strávil tých dvestopäťdesiat mužov, ktorí priniesli kadidlo.“
7. „Hospodin, náš Boh, uzavrel s nami na Horebe [Sinaji] zmluvu. Túto zmluvu neuzavrel Hospodin s našimi otcami, ale so všetkými nami, ktorí tu dnes žijeme. Z tváre do tváre sa Hospodin zhováral s vami na vrchu priamo z ohňa. Ja som vtedy stál medzi Hospodinom a vami, aby som vám oznámil Hospodinovo slovo, lebo ste sa báli ohňa a nevystúpili ste na vrch.“
8. „Strhol sa mohutný a prudký víchor, ktorý vyvracal vrchy a drvil pred ním bralá. Hospodin však nebol vo víchre. Po ňom nastalo zemetrasenie, ale ani v ňom nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. Po ohni sa ozval tichý a príjemný šelest. Len čo ho Eliáš počul, zahalil si tvár plášťom, vyšiel a postavil sa pred vchod do jaskyne. Vtom ho niekto oslovil: Čo tu robíš, Eliáš?“
9. Boh sa predstavuje Izraelitom (Abrahámovi) ako El Šadaj (El z Hory), čo bol jeden z tradičných titulov najvyššieho kanaánskeho boha Ela (Gen 17, 1). No keď Boh údajne prvýkrát prezradí svoje meno (Exodus 6, 3), dodá, že hoci predtým nebol známy ako Jahve, odjakživa bol Jahvem. „Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako Všemohúci Boh (El Šadaj), ale pod svojím menom Pán (Jahve) som sa im nedal poznať.“ Ibaže pasáž protirečí Gen 4, 26: „Aj Setovi sa narodil syn a dal mu meno Enos. Vtedy sa začalo vzývať meno Pánovo. (Jahve)“


Použitá literatúra:
Amzallag, N.: Some implications of the volcanic theophany of YHWH on his primeval identity. Cuadernos del Centro de Estudios de Historia del Antiguo Oriente 12 (2014)
Dunn, J. E.: A God of Volcanoes: Did Yahwism Take Root in Volcanic Ashes? Journal for the Study of the Old Testament Vol 38, Issue 4, 2014
Smith, M.S: The Early History of God., Eerdmans, 2002 (2. revidované vydanie)

Doplnková odporúčaná literatúra:
Amzallag, N.: The material nature of the radiance of YHWH and its theological implications. Scandinavian Journal of the Old Testament. Vol, 80-96, 2015
Amzallag, N.: Furnace re-melting as the expression of YHWH's holiness: Evidence from the meaning of qanna (קנא) in divine context. Journal of Biblical Literature Vol. 134, No. 2 (Summer 2015), pp. 233-252.
Blenkinsopp, J.: The Midianite–Kenite Hypothesis Revisited and the Origins of Judah. Journal for the Study of the Old Testament, 33/2 (2008): 131-153.

Pozri tiež

» Biblia vs história: Mojžiš, 10 egyptských rán a oslobodenie Izraelitov z Egypta
» Biblia vs história: Preberanie mýtov, bohovia v rozklade a popletené stvorenie
» Biblia vs história: Patriarchovia a mýtické korene židovstva, kresťanstva a islamu
» Biblia vs história: Invázia do zasľúbenej zeme a genocída jej obyvateľstva
» Ako vznikol Boh? Pôvod a vývoj židovsko-kresťanského boha
» Jánova Apokalypsa: Zistíme podľa Biblie, kedy nastane koniec sveta?
» Zrodený z legiend, histórie aj propagandy: Inšpiráciu biblického Mojžiša popravili
» Ako vznikol Satan? Pôvod a vývoj diabla
» Nebo nebolo pre ľudí: Pôvod predstáv o posmrtnej blaženosti
» Bohovia dávnych Indoeurópanov: Ktoré božstvá uctievali naši prapredkovia?
» Prečo chce, aby sme ho uctievali? Židovsko-kresťanský boh v historickom kontexte

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet