16.02.2021-12:30:00   |   Marek Dzurenko
#Evolúcia
#Pravek
#Živá príroda
Naša planéta je v súčasnosti ochudobnená o zhruba polovicu veľkých druhov suchozemských zvierat. K tomuto výraznému zníženiu diverzity pritom došlo celé tisícročia predtým, než náš druh začal s rapídnou premenou a devastáciou prírodného prostredia, aké pozorujeme v súčasnosti. Z geologického hľadiska môžeme vyhynutie megafauny v neskorom pleistocéne považovať za začiatok šiesteho veľkého vymierania.

Osudové stretnutia

Typická fauna protinožcov dnes pozostáva napríklad z kengúr, vombatov a emu, pred 50 tisíc rokmi ale v Austrálii žilo oveľa viac druhov omnoho väčších a podivnejších zvierat. V buši žili príbuzní vombatov veľkí ako nosorožce, kengury vyššie ako človek, veľké nelietavé vtáky a exotické predátory v podobe vakoleva a gigantického varana. Ešte pred asi 11 tisíc rokmi obývali americký kontinent chobotnatce v podobe mamutov, mastodontov a gomfotérií, desiatky druhov pozemných leňochodov, obrí príbuzní pásavcov, ťavy, kone, šabľozubé mačky, levy či zvláštne medvede s krátkymi papuľami a dlhými nohami. O niečo menšie straty utrpela Európa, ktorá počas poslednej doby ľadovej hostila rôznorodé spoločenstvo pozostávajúce z glaciálnych špecialistov ako srstnaté mamuty a nosorožce, ale aj veľkých šeliem, ktorých pozostatky často nachádzame v podzemných priestoroch – jaskynných levov, hyen, medveďov a šabľozubých homotérií.


-


Slony a nosorožce pôsobia na nás Európanov exoticky, ich huňatí príbuzní prispôsobení chladným podmienkam doby ľadovej sa však ešte koncom poslednej doby ľadovej pohybovali aj na území Slovenska.




Neskôr, iba pred pár storočiami, postihol podobný osud veľké živočíchy na ostrovoch. Na Madagaskare vyhynuli veľké lemury a taktiež vurony – najväčšie vtáky všetkých čias. Obrie operence Nového Zélandu – vtáky moa – skončili rovnako. Ďalšie vyhynutia prebehli na ostrovoch v Karibiku a v južnom Pacifiku. Vymiznutie veľkých zvierat vo všetkých týchto rôznorodých geografických oblastiach má jeden spoločný menovateľ – príchod moderného človeka. Prakticky všade, kde sa dostal Homo sapiens, došlo o niekoľko storočí až tisícročí k vymieraniu megafauny.

Musím však dodať, že hoci sa príchod nášho druhu často nápadne zhoduje s viac či menej náhlym vymieraním na príslušnom mieste, odborníci sa stále nezhodujú v tom, či to bol skutočne hlavný alebo jediný faktor. Je otázne, či boli ľudia v dobe kamennej schopní sami spôsobiť tak rozsiahle vymierania. Populárna je hypotéza nadmerného lovu (angl. overkill hypothesis). Podľa tohto scenára by exploatácia megafauny viedla k rýchlemu vymieraniu v priebehu pár tisícročí. Zástancovia overkill hypotézy ho pripodobnili k bleskovej vojne (blitzkrieg).

Mnohí vedci sa ale prikláňajú k verzii, že megafauna vyhynula skôr v dôsledku zmeny klímy. Možné je aj to, že klimatické zmeny a nadmerný lov pôsobili synergicky a kombinácia oboch činiteľov bola pre megazvery neúnosná. Dokonca nie je ani vylúčené, že vymieranie v Severnej Amerike spôsobil dopad kométy. V podstate je situácia jasná iba na ostrovoch – ostrovné druhy vyvíjajúce sa v izolácii sú zvlášť citlivé na príchod nových predátorov a preto vyhynuli krátko po tom, ako ostrovy osídlili ľudia.


-


Mapa zobrazuje načasovanie šírenia nášho druhu. Po kolonizácii nových oblastí ľuďmi moderného typu sa za geologický okamih vytratili mnohé dovtedy bežné a početné druhy veľkých zvierat.




Zaujímavé je, že v Afrike a južnej Ázii megafauna prežila dodnes. V týchto dvoch oblastiach by sme vyhynuté druhy zrátali na prstoch jednej ruky, čo je v ostrom kontraste s masívnym úbytkom megafauny v Austrálii, Európe a Severnej a Južnej Amerike. Ako je možné, že slony, nosorožce, divé kone (zebry), tigre či levy prežili práve tu?

Spoločná evolúcia

Na túto otázku poskytuje veľmi dobrú odpoveď takzvaná hypotéza koevolúcie (angl. co-evolution hypothesis). Podľa nej sa africká a ázijská megafauna vyvíjala po dlhý čas spoločne s človekom a jej zástupcovia sa preto dokázali včas prispôsobiť spolužitiu. Vďaka tomu ich nepostihol osud megazverov v oblastiach, kde sa ľudia dostali omnoho neskôr. Náš vlastný druh sa vyvinul v Afrike z primitívnejších hominidov, ktoré koexistovali s africkou megafaunou milióny rokov. Podobne je na tom južná Ázia, do ktorej sa dostal náš predchodca Homo erectus už pred asi 1,5 miliónom rokov. Nedávna štúdia ukázala, že podiel vyhynutej megafauny v Indii je porovnateľný s tým v subsaharskej Afrike. Zároveň je omnoho nižší, než v iných častiach sveta.


-


S výnimkou juhoamerického jaguára dnes nájdeme veľké mačkovité šelmy skupiny Pantherinae už len v Afrike a Ázii. Počas poslednej doby ľadovej ale naše územie obývali okrem levov aj leopardy, jaguáre a šabľozubce.


Diametrálne odlišná bola situácia na ostatných kontinentoch. Megafauna Austrálie sa vyvíjala bez vplyvu človeka až do doby pred asi 65 tisíc rokmi a podľa niektorých názorov relatívne krátko po jeho príchode vymizla. Otázka vplyvu prvých ľudských obyvateľov Austrálie na vyhynutie tamojšej megafauny je ale stále kontroverzná. Na niektorých lokalitách totiž ľudia preukázateľne koexistovali s megafaunou takmer 15 tisíc rokov a ich populačná hustota bola až do doby pred asi 10 tisíc rokmi dosť nízka. Čas príchodu moderných ľudí do Ameriky je stále predmetom sporov, najskôr sa tak ale udialo pravdepodobne pred vyše 15 tisíc rokmi*. Rovnako ako v Austrálii, aj tu za niekoľko tisícročí po tom megazvery vyhynuli. Dodnes ale nie je vôbec isté, či bol predačný tlak zo strany človeka hlavným faktorom. Európa bola počas štvrtohôr ťažko skúšaná ľadovými dobami, počas ktorých pokrýval veľkú časť jej územia ľadovec. Po tisíce rokov ju obývali neandertálci, vymieranie megafauny ale začalo až po tom, ako ju pred zhruba 45 tisíc rokmi natrvalo osídlili príslušníci nášho druhu. Sami neandertálci vyhynuli krátko po tom.

*V posledných rokoch sa hromadia dôkazy o tom, že k osídleniu amerického kontinentu došlo omnoho skôr, možno už pred 30 tisíc rokmi.



Zvieratá, ktoré žili po milióny rokov bez kontaktu s človekom, nemali žiadne obranné mechanizmy či prirodzenú ostražitosť, aby dokázali ustáť predačný tlak zo strany tohto nového protivníka, ktorý navyše disponoval technológiou výroby ohňa a pokročilých kamenných nástrojov. A to sa im nakoniec stalo osudným. Aj keď by sme dokázali ochrániť a zachovať všetky dnes žijúce veľké živočíchy, je už neskoro. O významnú časť megafauny – veľkých zvierat, ktoré sú kľúčové pre chod ekosystémov – sme prišli. Pôvodná podoba divokej prírody geologickej súčasnosti je navždy stratená.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje
Boivin, N. L., Zeder, M. A., Fuller, D. Q., Crowther, A., Larson, G., Erlandson, J. M., ... & Petraglia, M. D. (2016). Ecological consequences of human niche construction: Examining long-term anthropogenic shaping of global species distributions. Proceedings of the National Academy of Sciences, 113(23), 6388-6396.
Jukar, A. M., Lyons, S. K., Wagner, P. J., & Uhen, M. D. (2020). Late Quaternary extinctions in the Indian Subcontinent. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 110137.
Malhi, Y., Doughty, C. E., Galetti, M., Smith, F. A., Svenning, J. C., & Terborgh, J. W. (2016). Megafauna and ecosystem function from the Pleistocene to the Anthropocene. Proceedings of the National Academy of Sciences, 113(4), 838-846.
Martin, P. S. (2005). Twilight of the mammoths: ice age extinctions and the rewilding of America (Vol. 8). Univ of California Press.
Sandom, C., Faurby, S., Sandel, B., & Svenning, J. C. (2014). Global late Quaternary megafauna extinctions linked to humans, not climate change. Proceedings of the Royal Society B: Biological Sciences, 281(1787), 20133254.
Stuart, A. J. (2015). Late Quaternary megafaunal extinctions on the continents: a short review. Geological Journal, 50(3), 338-363.

Obrázky: Alastair Rae (perex), Simi, Dbachmann, Pixy.org
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail