James Dean, neskôr slávny herec, sa začiatkom 50. rokov minulého storočia vyhol vojenskej službe vďaka priznaniu k homosexualite. V tom čase sa evidovala ako psychická choroba. Ak by sa k nej priznal napríklad vo Veľkej Británii, mohol skončiť v base. Ku dekriminalizácii homosexuality tu došlo až v roku 1967, dvanásť rokov po jeho smrti. Všeobecné tolerovanie náklonnosti k vlastnému pohlaviu však zostávalo aj napriek neskorším priznaniam mnohých známych osobností naďalej ojedinelé. Zo zoznamu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie napríklad homosexualitu vylúčili až v roku 1992.



Dodnes sa ozývajú hlasy, ktoré spájajú rastúcu akceptáciu homosexuality s úpadkom morálky. Možno za nemorálny považovať vzťah dvoch dospelých ľudí založený na vzájomnej náklonnosti? Diskusia vrie. Liberálne aj konzervatívne názorové skupiny vyťahujú sa rôzne otázky. Je sexuálna orientácia prirodzená alebo neprirodzená? Je vrodená alebo získaná? Dá sa zmeniť? A čo manželstvá? Oba protichodné tábory sa pri obhajobe svojich stanovísk obháňajú názormi rôznych odborníkov a výsledkami výskumov. Ako znie konsenzus expertov? A existuje vôbec?

Vplyv prostredia?

Horúcou témou debát o povahe homosexuality je jej pôvod. Zástupcovia konzervatívnych názorových prúdov ju obvykle považujú za získanú pod vplyvom prostredia. Napríklad psychológ a biochemik Neil E. Whitehead vo svojej knihe „Gény ma donútili urobiť to!“ z roku 1999 píše: „Stupne spoločensko-psychologického vývoja smerom ku dospelej heterosexualite sú jasne vyhranené, známe a chápané vývinovými psychológmi, a sú tak očividne naučené, že homosexualita jednoznačne nie je geneticky podmienená. Štúdie dospelých homosexuálov ukazujú na nápadné deficity vo viacerých z týchto vývinových stupňov – to ukazuje, že homosexualita je kultúrna a environmentálna a nie genetická.“

Podobne zmýšľajúci vedci sú však v posledných rokov v čoraz výraznejšej menšine. Podľa Americkej psychiatrickej asociácie sa síce homosexualita kedysi považovala za dôsledok problémov v rodine alebo porúch psychologického vývinu jedinca, ale „dnes vieme, že tieto názory vychádzali z dezinformácií a predsudkov.“ Táto veľká organizácia psychiatrov v publikácii „Problémy gejov, lesieb a bisexuálov“ z roku 2000 zdôrazňuje: „Ako príčinu homosexuality sa nepodarilo identifikovať žiadnu konkrétnu psychosociálnu alebo rodinnú dynamiku, a to sa týka aj prípadov sexuálneho zneužívania detí.“ Rovnaké stanoviská prezentujú prakticky všetky veľké, nábožensky nezávislé psychologické, psychiatrické alebo pediatrické organizácie.

Gény homosexuality

Nemožno čakať, že by homosexualitu spôsoboval niektorý konkrétny gén. Genetika funguje často tak, že jednu vlastnosť kóduje viacero génov. Či vôbec treba hľadať pôvod homosexuality v génoch sa pokúsili zistiť napríklad výskumy na dvojčatách. Neil Whitehead poznamenáva, že identické dvojčatá majú identické gény, „a ak by mala homosexualita pôvod v DNA, tak by sa mala prejaviť u oboch dvojičiek, ale nestáva sa tak.“ V skutku, rôzne štúdie udávajú konfliktné percentá. Podľa niektorých štúdií je až 50% identických dvojčiat homosexuálov rovnako orientovaných, podľa iných sa tak deje pri približne 30%, alebo pri 14-11%. Štúdie s vysokým percentom zhody orientácie navyše v mnohých prípadoch čelili kritike: kameňom úrazu sa ukazovala nevhodná metodika, ako napríklad skutočnosť, že na podobné výskumy sa vo väčšej miere zrejme hlásili súrodenecké páry s oboma súrodencami orientovanými homosexuálne.

Štúdie na dvojčatách tak na prvý pohľad spochybňujú výrazný vplyv génov ako aj vplyv vnútromaternicového prostredia nenarodeného dieťaťa. V skutočnosti to tak nie je. Ako obšírnejšie vysvetľujeme inde, metodika výskumu štúdií na dvojčatách má za následok, že vo výsledkoch sa vplyv génov podhodnocuje. Taktiež netreba zabúdať, že existencia jednovaječných dvojčiat, pri ktorých je len jeden zo súrodencov homosexuálov, nevyvracia vplyv génov ako taký, len znamená, že heritabilita homosexuality nie je 100-percentná.

Ale keby aj - keby sme aj napriek uvedeným skutočnostiam vylúčili genetickú zložku, ktorá ma vplyv na vznik homosexuálnej orientácie jedinca, zostanú u jednovaječných dvojčiat možnosti odlišných vplyvov na embryonálny vývin každého z nich. Ako je to možné? Asi štvrtina z jednovaječných dvojčiat sa pred narodením vyvíja nie v jednej, ale vo dvoch placentách.



Nedávne zistenia poukázali na ďalší možný vplyv. Podľa nedávneho výskumu genetika Williama Riceho a kolegov môže hrať úlohu nie genetický typ dedičnosti, ale iný, epigenetický. Epigenetika predstavuje dedičnosť nie kvôli zmenám vo vnútri DNA, ale akýmsi „vonkajším“ značkám – môže ísť o chemickú zmenu alebo zmeny v proteínoch, ktoré s génmi manipulujú (tzv. zbaľovanie DNA). Podľa Ricea a kolegov by takéto značky prenesené z matky na syna alebo z otca na dcéru mohli spôsobiť sexuálnu príťažlivosť k vlastnému pohlaviu.

Zmena sexuálnej orientácie

Okrem toho, že dr. Whitehead považuje homosexualitu za získanú a nie vrodenú, zastáva taktiež názor, že túto orientáciu možno zmeniť. Tento výskumník, ktorý viaceré svoje práce publikuje prostredníctvom kontroverznej Národnej asociácie pre výskum liečenia homosexuality, tvrdí napríklad to, že polovica homosexualov a bisexualov sa aj bez terapie orientuje smerom k heterosexualite. Tieto zmeny, hovorí, sa dejú bez akýchkoľvek zásahov či terapií, prirodzene, častokrát veľmi rýchlo. Navyše, pokračuje, prevažná väčšina nastávajúcich zmien v sexuálnej orientácii vedie k výlučnej heterosexualite. Podľa Whiteheada tak dnes chodí po svete viac homosexuálov, ktorí sa zmenili na heterosexuálov, ako aktuálnych homosexuálov.

Veľká väčšina psychológov, psychiatrov a biológov však s Whiteheadovými tvrdeniami nesúhlasí a považuje za nebezpečné, ak sa myšlienka o možnej zmene sexuálnej orientácie stáva predmetom terapie – ide o tzv. konverznú terapiu. Ako typický môže poslúžiť prípad Johna Smida, ktorý sa tri roky potom, ako sa priznal k homosexualite, pridal ku evanjelikánskemu kresťanskému hnutiu a pokúsil sa zo svojej sexuálnej orientácie „vyliečiť“. Považoval sa za jedného z „ex-gejov“, oženil sa, a stal sa riaditeľom pastorského úradu pre bývalých gejov Love in Action. „Po 24 rokov som si uvedomil, že zmeny, v ktoré som dúfal, o ktoré som sa modlil, nikdy nenastali,“ spomína dnes. Podobnú snahu, vyliečiť sa z homosexuality, skúšal v rámci evanjelikánskeho hnutia aj známy britský iluzionista a mentalista Derren Brown. Ani jemu, ani nikomu, koho spoznal, sa to však nepodarilo – tí, ktorí o sebe vyhlasovali, že viac neboli „teplí“, podľa Browna priznávali, že náklonnosť k vlastnému pohlaviu nestratili, len ju potlačujú.



Podľa profesora psychológie Gregoryho M. Hereka je veľmi pochybné, že by konverzné terapie mohli byť účinné, pretože všetky správy o ich úspechoch pochádzajú z ojedinelých anekdot, ktoré sú nespoľahlivé, a nie zo systematického výskumu. Veľké asociácie psychológov a psychiatrov s ním vo svojich stanoviskách súhlasia a zdôrazňujú, že neexistujú hodnoverné výsledky výskumov, ktoré by naznačovali ich efektivitu alebo bezpečnosť. Podľa nedávneho výskumu psychológov Ariel Shildovej a Michaela Schroedera je situácia ešte horšia: takéto terapie vo väčšine prípadov spôsobia psychologickú ujmu.

Manželstvo

Ďalším z citlivých bodov verejnej diskusie ohľadom homosexuality je otázka homosexuálnych manželstiev. Podľa niektorých ide o narušenie alebo násilné pretvorenie inštitúcie manželstva, iní namietajú, že ide len o odstránenie diskriminácie. Adresujme aspoň niekoľko výhrad. Po prvé, existuje námietka, že homosexuálne manželstvo nemá tradíciu. Námietka je sporná už preto, že existujú historické indície o opaku v časoch starovekého Egypta, Číny alebo antiky. Aj keby skutočne nemal tento typ zväzku historickú tradíciu, jej absenciu nemožno používať ako argument. Historickú tradíciu má napríklad otroctvo, ale nie ľudské práva (deklarácia v roku 1948).

Obava, že sa kvôli homosexuálnym manželstvám naruší konvenčné manželstvo sa v krajinách, v ktorých majú homosexuáli možnosť uzatvárať manželské zväzky, nepotvrdila. Namietať, že zväzok je zlý kvôli tom, že mení definíciu manželstva taktiež neobstojí. Inštitúcia manželstva nebola nikdy nemenná, odlišovala sa v rôznych kultúrach a historických érach. V niektorých krajinách na západe i na východe nemali ženy v rámci manželstva žiadne práva, boli v podstate majetkom muža. Súčasná povaha manželstva ako vzťahu dvoch rovnoprávnych ľudí je z historického pohľadu vlastne novotou.

Výchova detí

Hoci sa tejto možnosti nedožadujú všetci homosexuáli, možnosť adopcie a výchovy detí rodičmi rovnakého pohlavia sprevádza rovnaké množstvo demagógie ako v predchádzajúcich prípadoch. Búrlivé reakcie vyvolal nedávno napríklad článok „Štúdia novej rodinnej štruktúry“ z pera sociológa Marka Regnerusa z Texaskej univerzity. Regnerus prezentoval výskum štedro financovaný (sumou asi 700-tisíc dolárov) ultrakonzervatívnym Witherspoonovým inštitútom. Jeho výsledky podľa autora „jasne ukazujú, že najvyššiu šancu uspieť v dospelosti – v mnohých prípadoch a naprieč širokou škálou odvetví – majú deti vtedy, keď strávia celé detstvo s manželským párom ženy a muža, a to predovšetkým pokiaľ ich rodičia zostanú spolu až do ich dospelosti.“

Na nešťastie, oveľa menšiu pozornosť ako samotný článok si vyslúžili výsledky dodatočnej kontroly iniciovanej periodikom Social Science Research, ktorý ho publikoval: podľa výsledkov kontroly bol článok vadný. Negatívny postoj k nemu zaujala aj väčšina významných vedeckých inštitúcií a dokonca i Regnerusovi kolegovia, ďalší sociológovia z Texaskej univerzity. Profesor sociológie Darren Sherkat z Unirerzity južného Illinoisu, kritizoval napríklad problematickú metodiku a taktiež množstvo menej očividných technických chýb: „Regnerus pripúšťa, že iba dvoch jeho respondentov v skutočnosti vychovával pár rovnakého pohlavia, ale s ohľadom na jeho obmedzené dáta pochybujem, že mohol vedieť čo i len to.“ Podľa Sherkata sa Regnerus, ktorý je zhodou okolností konzervatívny evanjelikánsky kresťan, článkom v odbornej komunite zdiskreditoval. Vyvodzoval totiž zavádzajúce závery z chabého výskumu. „V skutku, keďže nevychádzal z náhodnej vzorky, štúdiá nemá čo povedať o ničom,“ dodáva.



Čo hovorí na dôsledky výchovy rodičmi rovnakého pohlavia väčšina odborníkov? Konsenzus vystihuje napríklad vyhlásenie Americkej asociácie pediatrov: „Rastúce množstvo vedeckej literatúry ukazuje, že deti, ktoré vyrastajú s jedným alebo dvomi rodičmi homosexuálnej orientácie sú po emocionálnej, rozumovej, spoločenskej stránke a stránke sexuálneho fungovania na tom rovnako ako deti, ktorých rodičia sú heterosexuálni.“

Zaujímavosti

Podľa dlhodobého konsenzu psychológov a psychiatrov je homosexualita normálnou a pozitívnou variáciou ľudskej sexuality.

Podľa výskumov malo 2 až 11% ľudí vo svojom živote nejaký typ pohlavného styku s osobou vlastného pohlavia, pričom sexuálnu náklonnosť k vlastnému pohlaviu pocítilo 16 až 21% - za homosexuálov sa však považujú iba 2-3% populácie.

Podľa Americkej asociácie psychiatrov je veľmi pravdepodobné, že príčinou homofóbneho správania mužov je potláčanie homosexuálnych sklonov

Približne 40% ľudí si myslí, že homosexualita je ovplyvnená výchovou a prostredím, 37% si myslí, že je vrodená.

Možnosť uzavrieť homosexuálne manželstvo existuje v Argentíne, Holandsku, Belgicku, Brazílii, Islande, Kanade, Juhoafrickej Republike, Nórsku, Portugalsku a v Španielsku, Švédsku a v niektorých častiach USA a Mexika.

Adopcie detí sú povolené vo Veľkej Británii, Švédsku, Dánsku, Holandsku, Belgicku, Španielsku, Kanade a Juhoafrickej Republike.

Homosexualita je protizákonná mnohých krajinách Blízkeho východu, Afriky a Ázie. V šiestich zaň hrozí doživotie, v desiatich trest smrti.

Výskyt homosexuality sa zdá byť medzi zvieratami viac univerzálnym pravidlom ako výnimkou. Samce sa maznajú a bozkávajú, samice vytvárajú dlhodobé páry, alebo sa stretávajú iba na krátko kvôli sexu. Zvieratá toho istého pohlavia spolu stavajú hniezda a domovy, a mnohé takéto páry vychovávajú mláďatá bez pomoci členov opačného pohlavia.

-

Príspevok je upraveným úryvkom článku Homosexualita: Fakty a dezinformácie, ktorý vyšiel v magazíne GoldMan, leto 2013.
Perexová foto: Ludovit Bertron

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet