11.03.2021-20:30:00   |   Marek Dzurenko
#Evolúcia
#Pravek
#Longformy
Vtáky sú dinosaury. Nemyslím iba to, že vtáky sú dinosaurom príbuzné a že sa z nich vyvinuli, aj keď tieto dva výroky platia tiež. Vtáky sú dinosaury úplne rovnakým spôsobom, akým sú napríklad netopiere, veľryby či ľudia cicavce. Niektorí anatómovia a paleontológovia viktoriánskej éry identifikovali možné evolučné spojenie medzi dinosaurami a vtákmi len pár desaťročí po objave prvých dinosaurov. A to bolo pred vyše 150 rokmi! Potom sme ale túto stopu stratili a pri hľadaní pôvodu vtákov sme sa vydali na veľmi dlhý čas nesprávnym smerom.

V prvej časti série článkov o evolúcii vtákov som sa venoval tomu, ako a kedy sa z nevtáčích dinosaurov vyvinuli vtáky a čo ich vo svetle aktuálnych vedeckých poznatkov spája. V druhej časti vám v predstavím kľukatú cestu za poznaním, že dinosaury nikdy nevyhynuli a stále žijú medzi nami.

Evolučná ikona

V roku 1860, len rok po tom, ako otec evolučnej teórie Charles Darwin publikoval svoju revolučnú prácu O pôvode druhov, sa vo vápencoch v Bavorsku podarilo nájsť izolované fosílne pero. Nikto nepochyboval, že patrilo vtákovi. Podľa všetkého išlo o zďaleka najstaršieho dovtedy známeho operenca. A tak dostal názov Archaeopteryx, v preklade „prastaré krídlo“. V nemčine mu prischla prezývka Urvogel, čo znamená „pravták“ ale aj „prvý vták“. V slovenskom jazyku sa zvyčajne označuje pojmom pravták.



V nasledujúcich rokoch sa v rovnakých vápencových horninách našli ďalšie jedince, tentokrát v podobe z viac alebo menej kompletných kostier. Najkrajší z nich - takzvaný berlínsky exemplár - býva oprávnene považovaný za „Monu Lisu fosílií“. Pri pohľade na nádhernú skamenelinu musí byť aj laickým očiam úplne jasné, aký to bol na konci 19. storočia senzačný nález. Samotný Darwin vo svojej knihe lamentoval nad vtedajšou absenciou skamenelín, ktoré by predstavovali prechodné formy a slúžili ako dôkaz pre ním postulované veľké evolučné transformácie. A zrazu sa zjavil Archaeopteryx – dokonalý prechodný článok medzi plazmi a vtákmi. Operené telo zjavne poukazovalo na to, že Archaeopteryx musel byť vtákom. Žiadny vtedy známy vták však nemal typicky plazie znaky v podobe čeľustí vyzbrojených zubami a dlhého chvosta vystuženého stavcami.


-


Dodnes bolo nájdených tucet skamenelín archeopteryxa. Všetky pochádzajú z vrchnojurských vápencov v bavorskom Solnhofene starých 150 miliónov rokov. Najkrajší a najkompletnejší je berlínsky exemplár, vystavený v Prírodovednom múzeu v Berlíne.


Ikonický pravták sa stal jedným z centrálnych predmetov sporu medzi vedeckými tábormi, ktorý môžem ilustrovať na príklade dvoch slávnych viktoriánskych prírodovedcov. Darwin a jeho kontroverzná teória mali svojich neoblomných odporcov a o nič menej neústupčivých stúpencov. Richard Owen ako prvý rozoznal, že skameneliny obrích suchozemských plazov z druhohôr patria unikátnej skupine zvierat, pre ktorú stanovil názov Dinosauria. Keď však opísal archeopteryxa, určil ho jednoznačne ako vtáka. Owenovi sa Darwinova nebezpečná myšlienka nepáčila a v anonymnej recenzii (z tónu ktorej bolo ľahké vydedukovať jej autora) argumenty predostrené v knihe O pôvode druhov ostro napadol. Naopak, medzi najhlasnejších obhajcov Darwinovej teórie patril Thomas Henry Huxley, trefne prezývaný „Darwinov buldog“. Huxley si už vtedy všimol, že Archaeopteryx sa nápadne podobá na iného fosílneho tvora z bavorských vápencov, malého mäsožravého dinosaura rodu Compsognathus. Huxley správne rozpoznal podobnosti dinosaurov a vtákov a idea ich blízkeho evolučného vzťahu bola na konci 19. a začiatku 20. storočia široko akceptovaná.

Prečo nám teda znie výrok „vtáky sú dinosaury“ ako nový, prevratný a tak trochu škandalózny? Nuž, z istých dôvodov hypotéza o spojení dinosaurus – vták upadla na dlhé desaťročia do nemilosti. Čo sa vlastne stalo?

Doba temna

Dánsky anatóm Gerhard Heilmann publikoval v roku 1926 knihu Pôvod vtákov (orig. The Origin of Birds), v ktorej predostrel alternatívnu teóriu o evolúcii vtákov. Za ich predkov považoval „tekodonty“, čo je dnes už neuznávaná skupina raných archosaurov. Heilmann videl potenciálneho predka vtákov v triasových plazoch ako napríklad Ornithosuchus, ktorý pripomínal dvojnohého krokodíla. Hoci uznal, že dravé dinosaury sa skutočne na vtáky ponášajú, túto podobnosť považoval za výsledok konvergentnej evolúcie. Hlavný argument spočíval v tom, že vtáky majú kľúčne kosti, ktoré u nich zrastajú do takzvanej vidlice (furcula). Keďže znalosti o anatómii teropódnych dinosaurov boli v tom čase obmedzené, prevládol názor, že teropódy kľúčne kosti nemali* a preto nemohli predstavovať vtáčích predkov. Heilmannove argumenty boli natoľko presvedčivé, že ovplyvnili myšlienky o evolúcii vtákov na dlhé desaťročia.

*V skutočnosti sa nakoniec ukázalo, že dinosaury kľúčnymi kosťami naozaj disponovali a teropódy ich mali dokonca spojené do podoby vidlice ako vtáky.

A tak boli všetky spoločné znaky dinosaurov a vtákov po viac ako polstoročie považované za výsledok konvergentnej evolúcie. Vtáky a dinosaury neboli blízko príbuzné, taká bola paleontologická ortodoxia. Dinosaury vyhynuli a nezanechali žiadnych potomkov. Navyše sa paleontológia dinosaurov v tom čase považovala tak trochu za stratu času. Keďže dinosaury mali podľa vtedajších predstáv reprezentovať síce dlhodobo úspešnú, no na vyhynutie odsúdenú skupinu, vedci ich z hľadiska pôvodu a evolúcie súčasných foriem života prestali považovať za zaujímavé. Tu pramenia zastarané predstavy o dinosauroch ako o pomalých a tupých plazoch, ktoré nedokázali konkurovať pokročilejším cicavcom a pre svoju neprispôsobilosť nakoniec vymreli. Podotýkam, že v tej dobe ešte nikto nemal ani len tušenie o tom, že éru dinosaurov ukončila kozmická kataklyzma globálneho rozsahu.


-


Proavis – tohto hypotetického prapredka vtákov predstavil v roku 1906 anglický zoológ William Plane Pycraft. Podľa neho bol Proavis plachtiaci dinosaurus žijúci na stromoch. Na obrázku je Proavis podľa Heilmanna, ten si ho však predstavoval ako stromového „tekodonta“.




Na konci 60. rokov minulého storočia a v nasledujúcich desaťročiach však túto ortodoxiu začali niektorí paleontológovia spochybňovať. A pod ťarchou presvedčivých fosílnych dôkazov a nových vedeckých postupov sa k nim pridávali ďalší. Všetko to začalo nálezom kostry jedného dravého dinosaura v americkej Montane, ktorý očividne predstavoval aktívneho, inteligentného zabijaka a v mnohom pripomínal vtáky. Práve on bol predlohou pre smrtiace raptory z filmovej série Jurský park. Tento objav odštartoval revolúciu, ktorá celkom zmenila náš pohľad na dinosaury. Dinosaury začali byť opäť „in“.

Dinosauria renesancia

Americký paleontológ John Ostrom opísal v roku 1969 nový rod dinosaura, ktorého nazval Deinonychus, v preklade „strašný pazúr“. Z jeho anatómie bolo zrejmé, že išlo o rýchleho a bystrého predátora, ktorý sa celkom vymykal vtedajšej ortodoxnej predstave o dinosauroch. Ostrom porovnal skelety deinonycha a archeopteryxa a identifikoval celý rad spoločných anatomických znakov. Napríklad pre vtáky typickú dozadu smerujúcu lonovú kosť a polmesiacovité kosti zápästia, ktoré umožňujú skladať predné končatiny ako krídla. Ostromove práce inšpirovali novú generáciu paleontológov, zvlášť svojrázneho Roberta Bakkera, ktorého publikácie boli motorom „dinosaurej renesancie“. Ostrom a Bakker spustili lavínu, ktorú už nebolo možné zastaviť. V knihe Dinosaurie kacírstva (orig. Dinosaur Heresies) Bakker predstavil dinosaury ako dynamické, životaschopné a teplokrvné tvory a nabúral tak utkvelé predstavy. A hoci sa v niektorých ohľadoch mýlil, mnohé z jeho hypotéz nakoniec našli podporu vďaka novým objavom.


-


Deinonychus antirrhopus bol asi 3,5 metra dlhý dromeosaurid zo spodnej kriedy Severnej Ameriky. Jeho objav naštartoval dinosauriu renesanciu – zmenu v paradigme, ktorá viedla k úplnej transformácii našich predstáv o dinosauroch.


Veda o dinosauroch nabrala druhý dych. Objav dinosaurích hniezdísk ukázal, že aspoň niektoré z nich sa o svoje potomstvo starali podobným spôsobom, ako vtáky. A prelomová práca Alwarezovcov z roku 1980 poskytla dôkazy o skutočnej príčine zániku dinosaurej dynastie. Prítomnosť na Zemi vzácneho prvku irídia vo vrstvách hornín na prelome kriedy a treťohôr indikovala, že vymieranie spôsobil dopad vesmírneho telesa. O niekoľko rokov neskôr vedci našli pozostatok tejto katastrofy vo forme obrovského kráteru Chixculub na Yucatánskom polostrove. Dinosaury nevyhynuli preto, lebo boli neschopné. Jednoducho mali smolu. Ich vládu predčasne ukončila obyčajná náhoda. Nebyť nej, dinosaury by pravdepodobne naďalej dominovali planéte, cicavce by ostali v ich tieni a my by sme nikdy nevznikli.

V 80. rokoch sa v paleontológii navyše začala uplatňovať nová metóda klasifikácie organizmov na základe odvodených znakov. Hovoríme jej fylogenetická systematika alebo kladistika. Keď vedci aplikovali kladistické metódy na dinosaury, aby ujasnili ich príbuzenské vzťahy, ukázalo sa, že Archaeopteryx a všetky vtáky jednoznačne patria medzi dinosaury. A Deinonychus bol jedným z ich najbližších príbuzných. Zdalo sa, že otázka pôvodu vtákov je vyriešená. Ale vedecký konsenzus sa netvorí zo dňa na deň. Väčšina pochybností sa rozplynula až o dekádu neskôr, keď svet uzrel spektakulárne skameneliny operených dinosaurov z Ďalekého východu.

Fantastické objavy z Číny

Čínska provincia Liaoning sa nachádza na severovýchode krajiny. Tamojšie náleziská vydali tisíce skvostných skamenelín, ktoré vznikli vďaka kombinácii dvoch environmentálnych faktorov – sopečnej činnosti a prítomnosti jazier. Jedovaté plyny vypúšťané sopkami periodicky usmrtili veľké množstvo organizmov, ktoré následne padli na dno jazier a v ich jemných sedimentoch skameneli tak, že si uchovali najmenšie anatomické detaily vrátane mäkkých tkanív. Skutočne prelomový objav sa čínskym vedcom podaril, keď tu objavili perfektne zachovanú fosíliu malého mäsožravého dinosaura so zvláštnymi, akoby štetinovitými útvarmi pozdĺž chrbta a chvosta. Nález vyvolal v paleontologickej verejnosti vlnu nadšenia. To, o čom paleontológovia iba snívali, sa stalo skutočnosťou. Živočích opísaný v roku 1996 ako Sinosauropteryx („jašterie krídlo z Číny“) sa stal prvým nevtáčím dinosaurom, ktorý bol preukázateľne operený. A to bol len začiatok.


-


Fosília druhu Sinosauropteryx prima bola prvou z plejády skamenelín operených dinosaurov z čínskej provincie Liaoning. Sinosauropteryx žil počas spodnej kriedy a bol blízko príbuzný európskemu rodu Compsognathus.


Fosílie operených dinosaurov, ktoré postupne mazali hranicu medzi dinosaurami a vtákmi začali pribúdať rapídnym tempom. 1997: Protarchaeopteryx, ktorý však napriek názvu nebol predkom archeopteryxa, ale patril medzi primitívnych zástupcov skupiny Oviraptorosauria. 1998: Caudipteryx, ďalší raný oviraptorosaur. 1999: Beipiaosaurus, zavalitý terizinosaur s kosákovitými pazúrmi na predných končatinách a Sinornithosaurus, malý dromeosaurid s dlhým perím na predných i zadných končatinách. 2000: Microraptor, drobný dromeosaurid, ktorý mal takisto dlhé perá aj na nohách. A v novom miléniu sa s objavmi tohto typu priam roztrhlo vrece. Každý rok vedci opíšu hneď niekoľko nevtáčích dinosaurov, u ktorých sa zachovali hmatateľné dôkazy svedčiace o prítomnosti operenia alebo štruktúr veľmi podobných periu. Dnes ich poznáme už vyše 60!

Teraz už nemohol nikto pochybovať. A predsa...



Zo zeme nahor alebo zo stromov nadol?

Ale ešte predtým, než sa zameriam na kontroverzie okolo dinosaurieho pôvodu vtákov, nemôžem opomenúť jeden z ústredných sporov o tom, ako vlastne vtáky začali lietať. Prakticky ihneď po objave archeopteryxa sa sformovali dve hlavné hypotézy o pôvode vtáčieho letu. Podľa prvej, ktorá sa nazýva „zo zeme nahor“ (angl. ground-up) alebo kurzoriálna hypotéza, boli predkovia vtákov behavé (kurzoriálne) formy, ktoré žili na zemi a čoraz väčšmi skákali do vzduchu alebo poháňali svoj beh mávaním primitívnych krídel. Sám Ostrom bol priaznivcom kurzoriálnej hypotézy a navrhol, že predkom vtákov sa vyvinuli krídla primárne k tomu, aby pomocou nich chytali hmyz ako do siete. Ostromov model by však v praxi sotva fungoval a nemá oporu vo fosílnom zázname. Kurzoriálna hypotéza má niekoľko významných slabín. Žiadny súčasný živočích nepoužíva krídla na to, aby urýchlil svoj pohyb pri behu. A čo je ešte dôležitejšie, prekonať silu gravitácie skákaním zo zeme nahor je energeticky oveľa náročnejšie, ako spúšťať sa nadol zo stromov.

Hoci línie teropódov blízke vtákom ako oviraptorosaury a väčšina deinonychosaurov boli naozaj behavými tvormi žijúcimi primárne na zemi, objavy z Číny ukázali, že viaceré rody ako napríklad Anchiornis či Microraptor sa zjavne prispôsobili životu na stromoch (arboreálne). A tieto dinosaury vedeli podľa všetkého plachtiť zo stromu na strom. Hypotéza, podľa ktorej aktívnemu vtáčiemu letu predchádzalo plachtenie, sa nazýva „zo stromov nadol“ (angl. trees-down) alebo arboreálna hypotéza. Tento model vzniku vtáčieho letu je pravdepodobnejší, keďže nevyžaduje neúmerne veľké množstvo energie na prekonanie gravitácie. Naopak, gravitácia je silou, ktorá poháňa samotný kĺzavý let.

V posledných rokoch sa objavila tretia hypotéza vzniku letu, ktorá v sebe spája oba prechádzajúce modely. V angličtine sa jej hovorí Wing Assisted Incline Running (WAIR), čiže „krídlami podporený beh po naklonenej rovine“. Predkovia vtákov si mohli pri šplhaní smerom nahor (napríklad po kmeni stromu) pomáhať mávaním primitívnymi krídlami. Keď už boli hore, mohli svoje operené predné končatiny použiť ako padáky pri spúšťaní sa opäť na zem. Ide o elegantný kompromis, ktorý navyše pozorujeme aj u mláďat niektorých dnešných vtákov.


-


Microraptor gui zo spodnej kriedy Číny patril medzi malé stromové dromeosauridy zo skupiny Microraptoria, ktoré sa vyznačovali dlhými letovými perami na predných i zadných končatinách. Objavy plachtiacich stromových foriem operených dinosaurov svedčia v prospech arboreálnej hypotézy.


Námietky a pochybnosti

Významná časť vedeckej obce bola spočiatku skeptická. Ale čím viac dôkazov pribúdalo, tým dinosaurí pôvod vtákov nachádzal širšiu podporu. Dôkazy o vysoko aktívnom metabolizme dinosaurov, spoločné anatomické a behaviorálne znaky teropódov a vtákov, nové metódy klasifikácie – to všetko prispelo k tomu, že väčšina paleontológov na začiatku 90. rokov uznala, že vtáky naozaj predstavujú žijúce dinosaury. Ostávajúcich skeptikov presvedčili nasledujúce úžasné nálezy z Číny. Ale nie všetkých. Stále ostávalo niekoľko nevyriešených problémov a pochybovači na ne s veľkou chuťou upozorňovali.

Čínske fosílie niektorých nepresvedčili. Už od začiatku bola identita pernatých vlákien sinosauropteryxa spochybňovaná a viacerí odborníci sa nazdávali, že v skutočnosti ide o kolagénové vlákna, ktoré tvorili hrebeň či plachtu na chrbte zvieraťa alebo sa v procese fosilizácie oddelili od tela. Nasledujúce analýzy a predovšetkým identifikácia pigmentových buniek vo vláknach však tieto námietky zmietli zo stola. Sinosauropteryx bol skutočne pokrytý primitívnym perím, ktoré pripomínalo srsť. Identita vlákien sinosauropteryxa je však v kontexte neskorších nálezov pokročilejších typov operenia u nevtáčích dinosaurov bližšie príbuzných vtákom beztak pre otázku pôvodu vtákov irelevantná.



Ešte na začiatku 21. storočia skeptici pripomínali, že všetky dovtedy objavené operené dinosaury z Číny pochádzali zo spodnej kriedy. Boli teda o desiatky miliónov rokov mladšie, než Archaeopteryx a preto nemohli byť predkami vtákov. Spolu s ďalšími fosíliami z tohto veku a miesta sú súhrnne označované pojmom jeholská biota. Podporovatelia dinosaurieho pôvodu vtákov ale nikdy netvrdili, že operené dinosaury jeholskej bioty sú priamymi predkami vtákov, iba to, že mali s nimi spoločného predka, ktorý musel žiť už niekedy počas strednej alebo až spodnej jury. Tento tzv. temporálny paradox vyriešili ďalšie skameneliny, tentokrát už „správneho“ veku. Dinosaury zo skupiny Anchiornithidae (napríklad Anchiornis, Aurornis, Pedopenna či Xiaotingia) opísané v rokoch 2005 až 2011 zo sedimentov datovaných do strednej až vrchnej jury sú v porovnaní s archeopteryxom staršie o približne 10 miliónov rokov. Podľa najnovších fylogenetických analýz stoja na počiatku línie Avialae. Tá zahŕňa aj archeopteryxa, všetky druhohorné vtáky a taktiež moderné vtáky tradične označované ako Aves. Avialae sú teda vtáky v širokom zmysle slova a ak rané avialany považujeme za vtáky, znamená to, že Archaeopteryx už nie je najstarší známy vták.


-


Problém s prstami. Pár skeptikov stále trvá na tom, že vtáky nemôžu byť potomkami dinosaurov, pretože vtáčie „ruky“ sú tvorené prstami II, III a IV, kým u teropódov pozostávajú z prstov I, II a III.


O dosť komplikovanejší a zamotanejší problém spočíval v tom, že prsty nevtáčích teropódov a vtákov nemuseli byť byť homologické. To znamená, že by nešlo o anatomické štruktúry s rovnakým pôvodom. Redukované prsty na krídlach súčasných vtákov boli tradične považované za pozostatky druhého, tretieho a štvrtého prsta. Naproti tomu sú tri prsty na predných končatinách nevtáčích teropódov interpretované ako prsty I, II a III. Ako možné vysvetlenie sa ponúkal tzv. frameshift, embryologická udalosť v evolúcii teropódov, pri ktorej mohol byť skutočný prst I stratený a prst II sa stal prstom I. Podľa najnovších štúdií to ale vyzerá tak, že vtáky vlastne majú identitu prstov I, II a III a predtým použité embryologické metódy určovania identity prstov nie su spoľahlivé.

Kuriózne je to, že malá skupina vedcov, prevažne z radov ornitológov, sa stále nedokázala zmieriť s tým, že vtáky sa vyvinuli z dinosaurov. Vďaka svojej tvrdohlavosti si v kuloároch vyslúžili úsmevnú prezývku BAND (Birds Are Not Dinosaurs, v preklade „vtáky nie sú dinosaury”). Keď už bolo jasné, že podobnosti v anatómii operených dinosaurov a vtákov nemôžu byť len konvergencie, BAND otočili svoj argument opačným smerom. Dinosaury ako Velociraptor, Deinonychus či Oviraptor podľa BAND nepredstavujú vôbec dinosaury, ale vtáky, ktoré druhotne stratili schopnosť letu. Vtáky nie sú dinosaury a dinosaury, ktoré vyzerajú ako vtáky, nie sú dinosaury. Týmto obratom ale celkom popreli svoje prechádzajúce tvrdenia, keď dlhodobo hovorili, že Deinonychus nemá s vtákmi nič spoločné. Hypotéza o sekundárnej nelietavosti pritom nemusí byť celkom pritiahnutá za vlasy a navrhli ju aj niektorí vedci, ktorí podporujú dinosaurí pôvod vtákov. Tí však rozhodne nepochybujú o tom, že Velociraptor bol dinosaurus a nie nelietavý vták, ktorého predkom bol akýsi bližšie neurčený plaz z triasu.

Vták z triasu?! Kauza Protoavis

Na záver ešte musím spomenúť jednu kontroverznú fosíliu, ktorú v roku 1991 opísal paleontológ Sankar Chatterjee z vrchného triasu Texasu. Chatterjee skamenelinu starú zhruba 220 miliónov rokov pomenoval Protoavis texensis (nemýliť si s čisto hypotetickým proavisom) a podľa neho reprezentuje zďaleka najstaršieho vtáka. Autor opisu síce nespochybňuje dinosaurí pôvod vtákov, ale ak bol Protoavis skutočne vták, posunulo by to počiatok skupiny o nejakých 70 miliónov rokov do minulosti. Táto interpretácia však naráža na dva zásadné problémy. Prvým je fakt, že skamenelina je v mizernom stave. Ide o chaotickú hromadu rozdrvených a zdeformovaných úlomkov kostí, čo mimoriadne sťažuje paleontológom prácu, pokiaľ ide o jej správne určenie a zaradenie. Podľa viacerých paleontológov pritom fosília ani nepozostáva z jedného typu zvieraťa. V tom prípade by išlo o fosílnu chiméru, pomiešanú zmes viacerých nepríbuzných druhov, ktoré zdanlivo tvoria jeden organizmus.



Kým sa nepodarí objaviť ďalšie kompletnejšie fosílie tohto problematického taxónu, jeho identita ostane otázna. Nateraz ostáva len kuriozitou, ktorá obvykle nevstupuje do serióznych diskusií o vtáčej evolúcii. V porovnaní s dokonale zachovanými fosíliami archeopteryxa a operených dinosaurov z Číny je Protoavis jednoducho príliš fragmentárny a poškodený, aby vedcom poskytol hodnoverné informácie. Jeho možný chimerický status z neho navyše robia potenciálne imaginárne zviera, ktoré nikdy neexistovalo.

V ďalšom dieli sa budem v každom prípade venovať omnoho lepšie zdokladovaným a z vedeckého hľadiska relevantnejším fosílnym tvorom, ktorých existencia nie je dohadom sporov či špekulácií. Predstavím vám operence druhohornej éry, ktoré na konci kriedy vyhynuli a uvoľnili miesto pre moderné formy vtákov.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje
Alexander, D. E. (2015). On the wing: Insects, pterosaurs, birds, bats and the evolution of animal flight. Oxford University Press, USA.
Chang, M. M. (2011). The Jehol fossils: the emergence of feathered dinosaurs, beaked birds and flowering plants. Academic Press.
Chatterjee, S. (2015). The rise of birds: 225 million years of evolution. JHU Press.
Dyke, G., & Kaiser, G. (Eds.). (2011). Living dinosaurs: the evolutionary history of modern birds. John Wiley & Sons.
Fastovsky, D. E., & Weishampel, D. B. (2016). Dinosaurs: A concise natural history. Cambridge University Press.
Mayr, G. (2016). Avian evolution: the fossil record of birds and its paleobiological significance. John Wiley & Sons.
Pickrell, J. (2014). Flying Dinosaurs: How Fearsome Reptiles Became Birds. Columbia University Press.
https://blogs.scientificamerican.com/tetrapod-zoology/the-birds-are-not-dinosaurs-movement/

Obrázky: Julius Jääskeläinen/Dallas Krentzel (perex), H. Raab, Gerhard Heilmann, Emily Willoughby, Sam/Olai Ose/Skjaervoy, Fred Wierum, Conty
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail