Prvé pochybnosti priniesli geografi: Preplnená archa

Pred 17. storočím o celosvetovej potope nepochybovali duchovní ani prírodovedci. Potom sa situácia zmenila. Zemepisci objavovali nové a nové typy živočíchov, čím Noemovu archu zakrátko preplnili. Poznatky o faunách cudzích krajín navyše ukázali, že sa zvieratá v nedávnej minulosti určite nešírili z jedného miesta – miesta vylodenia archy po potope. Napokon, prečo by do Austrálie dokráčali koaly a wombaty, ale nedoleteli by tam vrabce (ľudia ich do Austrálie zavliekli až koncom 19. storočia)?

Prírodovedci skúmajúci geologický záznam sa predstáv o globálnej záplave držali o čosi dlhšie. No už po prvotných výskumoch usadených hornín pod tlakom svojich objavov upustili od tradičnej predstavy o jedinej takejto katastrofe.

Prvé poznatky z geológie: Desiatky cyklov záplav?

Francúzsky zoológ a paleontológ Georges Cuvier si začiatkom 19. storočia všimol, že v niektorých oblastiach sa nachádzajú horninové sledy obsahujúce viacero súvrství usadených hornín. A každé jedno súvrstvie obsahuje odlišné skameneliny, pozostatky samostatného spoločenstva dávnych organizmov. Cuvier, ktorý odmietal prvotné evolučné myšlienky rovesníka Lamarcka, záhadu vyriešil tak, že pozostatky považoval za dôkaz predbiblických potôp, samostatných svetov, ktoré Boh stvoril a zničil pred udalosťami z knihy Genesis.

Prírodovedec Alcide D'Orbigny pristupoval podobne k horninám juhozápadných Álp. Vo vrstvách, ktoré dnes geológovia datujú do obdobia jury, napočítal celkovo 27 cyklov stvorenia a potopy.

Vtedy, v polovici 19. storočia, si európski geológovia uvedomili, že následnosť skamenených fáun je v ktoromkoľvek úseku geologického záznamu príliš dlhá a zložitá nato, aby sa dala vtlačiť do hŕstky tisícročí, teda veku Zeme podľa doslovného výkladu Biblie.

Naivné snahy

Biblickí literalisti (ľudia, ktorí trvajú na doslovnej pravdivosti Biblie) majú dodnes rovnako hmlistú predstavu o povahe geologického záznamu, ako pred stopäťdesiatimi rokmi. Dokazuje to spôsob, akým sa začiatkom druhej polovice minulého storočia pokúsili vysvetliť geologický záznam v rámci predstáv o jedinej celosvetovej potope, na ktorej stále trvajú. Zhruba storočie potom, ako geológovia a paleontológovia pochopili jeho zložitú stavbu, začali bez akéhokoľvek terénneho výskumu, dokonca očividne bez akéhokoľvek štúdia výskumných prác, ktoré sú geologickému záznamu venované tvrdiť, že v jeho „vyšších“ vrstvách nachádzame iné druhy preto, že vyspelejšie živočíchy (cicavce, vtáky), dokázali pred potopou úspešnejšie unikať ako plazy a obojživelníky, ktoré nachádzame v hlbších vrstvách. Ťažké schránky morských bezstavovcov pre zmenu skončili v tých najspodnejších vrstvách.



Čo hovoria na toto vysvetlenie experti, ktorí strávili život skúmaním skamenelín a horninových sledov? „Tento model sa snaží vysvetliť karikatúru, zjednodušený náčrt v knižkách pre deti, nie akýkoľvek skutočný stratigrafický sled,“ upozorňuje americký geológ a paleontológ Donald Prothero.

Keby sa odohrala, dôkazy by boli. A to celkom jasné. Ale žiadne niet

Geológovia ako Donald Prothero upozorňujú, že globálna záplava by v geologickom zázname zanechala charakteristický skalný podpis. Ako je to možné? Ak by sa odohrala, postupná zmena z vysokoenergického, turbulentného vodného prostredia na pokojné by vytvorila podobné usadeniny, aké tieto prostredia zanechávajú aj dnes, ale vo väčšom meradle.

„Model celosvetovej potopy predpokladá jednoduchú, celosvetovo rozšírenú vrstvu hrubozrnného štrku a piesku, na ktorej by ležala celosvetová vrstva ílovcov,“ upozorňuje Prothero. Nič také neexistuje. Geologický záznam, hoci značne neúplný, je namiesto toho plný rozličných vrstiev. A ich charakteristiky jasne poukazujú na prostredie, v ktorom vznikli.

V geologickom zázname teda nevidíme len striedanie odlišných fáun, ale aj postupné striedanie odlišných prostredí vzniku: hlbokomorské, plytkomorské, pobrežné, riečne, púštne... každé prostredie možno vďaka charakteristickým usadeninám, ktoré zanechávajú, identifikovať. Aj prostredie dávnych záplav.

Keďže mnohé vrstvy v horninových sledoch nesú stopy po dlhodobom rozpade pred pochovaním mladšími vrstvami (napr. jav zvaný paleokras - praveké krasové útvary) aj bez datovania (a odhliadnuc od obsahu skamenelín a dôkazov o striedaní prostredia vzniku) s istotou vieme, že nevznikli pri jednorazovej udalosti, ale postupne, v priebehu miliónov rokov.

Žiadnu oporu neposkytuje ani archeológia. Archeológ Kenneth L. Feder upozorňuje, že globálna potopa, pri ktorej by zahynuli všetci ľudia okrem hŕstky plávajúcej na jednom korábe, by bola „absolútne jasná v archeologickom zázname“. Feder zdôrazňuje: „Videli by sme devastáciu, ktorú katastrofa spôsobila prostredníctvom zničených materiálnych pozostatkov osád spred čias potopy. Ale hlavne by sme zaznamenali ostrú diskontinuitu vo vývoji ľudských kultúr. Všetky pokroky v technológii, umení, architektúre a poznaní, ktoré sa do tej doby podarili, by boli stratené. Kultúrny vývoj ľudstva odzrkadlený v archeologickom zázname by sa po potope celkom reštartoval.“ Lenže nič také nepozorujeme.

Absurdnosti

Paleontologicko-ekologické nezmysly

Vrstvy geologického záznamu skrývajú množstvo samostatných živočíšnych a rastlinných spoločenstiev. Nemohli existovať oddelené len v priestore, nie v čase? Nuž, týchto samostatných flór a fáun sú tisíce. Toľko, že by ste pre ne skrátka nenašli dostatok miesta. Navyše, nebolo by možné ich celkom izolovať tak, aby nedochádzalo k premiešavaniu druhov (napríklad pre vtáky, „vtákojaštety“ pterosaury, lietajúci hmyz alebo peľové zrná s doletom stoviek kilometrov, je to určite nemožné). To isté platí pre tisícky plytkomorských fáun, ktorých geologický záznam je podstatne kompletnejší ako záznam suchozemských živočíšnych spoločenstiev. Ak má pravdu scenár potopy sveta (a pár tisíc rokov starej Zeme), paleontológovia by mali nachádzať nie následnosť fáun naprieč stámiliónmi rokov, ale totálny faunistický mišmaš, a to úplne všade. To sa nedeje.

Vývoj dinosaurích fáun na náleziskách z Utahu. Hoci je tu fosílny záznam na pevninské pomery mimoriadne bohatý, oproti plytkomorskému prostrediu je výrazne nekompletný (porovnajte s detailnosťou biozonácie plytkomorských bezstavovcov krátkeho výseku druhohôr)

Katastrofické roztrhanie?

Obhajcovia mýtu o celosvetovej potope radi poukazujú na údajnú zhodu medzi ich predstavou o priebehu tejto katastrofy a dôkazmi o pohybe kontinentov, konkrétne o rozpade superkontinentu Pangea. Predstavujú si katastrofické roztrhanie kontinentov, ktoré vzápätí do ich súčasnej polohy uháňali rýchlosťou desiatok kilometrov za hodinu. Pravda, takéto pohyby kontinentálnych blokov sú celkom nereálne - vznikajúce teplo by pevniny zrejme úplne roztavilo a ak nie, zanechalo by to množstvo dôkazov v podobe rozsiahlej, celoplošnej metamorfózy (premeny) hornín. Žiadne také nie sú.

Biblickí literalisti celkom zabúdajú, že presne tie isté typy dôkazov, aké svedčia o existencii a rozpade Pangey, svedčia aj o existencii starších superkontinentov, v ktorých sa spojili svetové pevniny - Ur, Kenorland, Kolumbia, Pannotia, Rodinia, Nuna. No ich existencia už nezapadá do mytológie doby bronzovej, ktorej veria.

Postavme archu – s malou skupinkou amatérov

Podľa Biblie dosahovala Noemova archa dĺžku 137 m a šírku 23 m. To sú rozmery, aké sa v námorníctve nezačali vyskytovať do 40. rokov 20. storočia. „A tieto lode stavali ohromné počty špecialistov, nie hŕstka neskúsených ľudí ako v prípade Noema a jeho rodiny,“ pripomína Kenneth Feder. Archeológ dodáva, že technológie potrebné na vybudovanie plavby schopného korábu rozmerov Noemovej archy, neexistovali do 19. storočia. „Vieme, ako vyzerali lode pred 5-tisíc rokmi, keď mali Noemovu archu údajne postaviť“ pripomína vedec. Tie najväčšie dosahovali rozmery... 1,5 % biblického korábu!

Mýty o katastrofických záplavách: Vznik a rozšírenie

Možno ste sa stretli s tvrdením, že mýtus o mimoriadne katastrofickej záplave je univerzálne rozšírený. To nie je pravda. Geológ David Montgomery upozorňuje, že „celkom chýba napríklad vo väčšine oblastí Európy„ mimo Grécka a Škandinávie. „To isté platí pre Afriku„ (napr. starovekých Egypťanov) a starovekú Čínu, kde síce mýty o potope existujú, ale majú celkom inú povahu (a nevyhubili ľudstvo).



Vznik mýtov o katastrofickej potope je rozmanitý. Niektoré môžu súvisieť s výzdvihom morskej hladiny o viac ako 120 metrov koncom poslednej ľadovej doby. More pohltilo rozsiahle úrodné územia ako Doggerland či Oázu perzského zálivu (jej obyvatelia sa mohli neskôr podieľať na vzniku mezopotámskych civilizácií). Príbehy o katastrofických záplavách z prímorských oblastí mnohých končín sveta (Havaj, Nový Zéland, Indonézia...) pre zmenu nezmieňujú žiaden dážď a indikujú, že ich pôvodne inšpirovali katastrofické vlny cunami. Ďalšie zrejme slúžili na vysvetlenie nálezov skamenelín morských organizmov vysoko v horách. Alebo často išlo jednoducho o zveličenie regionálnych záplav. Geológ David Montgomery konštatuje: „Ak je váš svet dosť malý, každá potopa sa zdá svetová.“

A čo biblický mýtus o potope sveta?

Mezopotámske rieky mali sklon k náhlym zmenám koryta. Nenarážali na prírodné prekážky, takže záplavy sa vyskytovali často a neraz boli ničivé. Nečudo, že biblický mýtus o ničivej potope má svojich o mnoho stáročí starších sumerských, akkadských a babylonských predchodcov. Biblická kniha Genesis, ktorá príbeh o potope obsahuje, bola podľa názoru väčšiny biblistov skomponovaná okolo 6. storočia pred n. l. (donedávna sa myslelo, že je o čosi staršia). No napríklad svojho času veľmi populárny a rozšírený Epos o Gilgamešovi vznikol niekedy okolo roku 2100 pred n. l. Obdobou biblického Noema je tu Utnapištim. Akkadský mýtus o potope Atrachasís vznikol okolo roku 1800 pred n. l. V sumerskom mýte o potope je analógom Utnapištima/Noema Ziusudra. Písomnosti sú datované približne do roku 1600 pred n. l., pričom samotný mýtus vznikol niekedy v treťom miléniu pred n. l.

„Nielenže je dejová línia v podstate rovnaká, ale mnohé drobné detaily sú taktiež rovnaké, a to napriek skutočnosti, že tieto verzie od seba delia stáročia a v niektorých prípadoch tisícročia,“ píše archeológ a expert na dobu bronzovú Eric Cline. Pripomína, že väčšina bádateľov považuje mezopotámsky mýtus o potope za najnázornejší príklad tzv. preneseného príbehu, ktorý sa prenášal nielen naprieč generáciami, ale taktiež naprieč civilizáciami.

150 rokov demagógie

Iste, geologický záznam zachytáva aj záplavy. Sú však lokálne. O celosvetovej potope mlčí. Vytrhávanie výrokov vedcov z kontextu tak, aby sa zdalo, že tvrdia pravý opak toho, čo naozaj a prekrúcanie faktov (napr. tvrdenie, že všetky vrstvy geologického záznamu mohli vzniknúť náhle preto, že pri sopečných erupciách vulkanické horniny niekedy náhle vytvárajú usadeniny s množstvami vrstiev) je to jediné, čím sa biblickí literalisti posledných 150 rokov obháňajú. Keď sa skutoční vedci snažia dokázať hypotézy, postupujú celkom inak.



Ako v prípade teórie platňovej tektoniky, evolučnej teórie, bizarného fenoménu horizontálneho presunu horstiev po pevnine na mnohé kilometre a mnohých iných hypotéz či teórií, venujú obrovské množstvo času terénnemu a laboratórnemu výskumu. Ak sa nazbiera dostatočné množstvo faktov, ktoré hypotézu potvrdia, napokon dôjde k jej univerzálnemu prijatiu. Tento aspekt, jeden z hlavných rozlišovacích znakov vedy od pseudovedy, u biblických literalistov nenachádzame.

-

Zdroje:
Cline E.,: From Eden to Exile: Unraveling Mysteries of the Bible. National Geographic, 2008.
Feder, K. L.: Frauds, Myths and Mysteries: Science and Pseudoscience in Archaeology (8. vydanie). Central Connecticut State University, 2014.
Montgomery, D.: The Rocks Don´t Lie. Norton, 2012.
Prothero, D.: What the Fossils Say and Why It Matters. Columbia University Press, 2007.
Prothero, D., Dott, R.: Evolution of the Earth. McGraw-Hill Science/Engineering/Math, 2009.

Text predstavuje doplnenú a aktualizovanú verziu staršieho článku "Celosvetová potopa".

-

perexový obrázok: reddit.com

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet