Kto chce nájsť Atlantídu, ktorú opisuje Platón, má smolu. Ako podrobnejšie vysvetľujeme v tomto článku, všetko, čo vieme o histórii a geológii, jasne ukazuje, že kontinent či veľký ostrov identický s touto pevninou ako aj civilizácia, ktorá ho údajne obývala, sú fikciou.



Teraz dobrá správa. Hoci je Atlantída s najväčšou pravdepodobnosťou fiktívna, jej obdoby skutočne existovali. A nemáme na mysli mestá zatopené v dôsledku stúpania morskej hladiny, poklesávania pobrežia alebo geologických porúch. Nemáme na mysli ani civilizácie, ktorých záhubu údajne spôsobili katastrofy ako sopečné erupcie. Narážame na čosi celkom iné. Geológovia totiž zistili, že za istých okolností sa rozľahlé kusy kontinentálnej kôry ocitajú hlboko pod morskou hladinou alebo dokonca končia pochované pod ťažkou oceánskou kôrou. Na rozdiel od bájnej Atlantídy, skazu týchto tzv. mikrokontinentov nespôsobili náhle katastrofické udalosti. Ich záhuba prebiehala pomaly, celé milióny rokov.

Roztrhaná a zatlačená pevnina

Jednou zo zaniknutých pevnín bola aj donedávna hypotetická Maurícia. Prvé presvedčivé dôkazy o jej existencii sa objavili až začiatkom r. 2014. Týmito dôkazmi sú zdanlivo zanedbateľné, no v skutočnosti mimoriadne informatívne zrná odolného minerálu menom zirkón. Geológovia ich objavili v piesku ostrova Maurícius.

Tento sopečný ostrov vznikol iba pred asi 8 miliónmi rokov, nájdeným zirkónom však datovanie prisúdilo vek 700 miliónov až takmer 2 miliardy rokov. Keďže sa v okolí nenachádza žiaden potenciálny zdroj zirkónu, zrná tohto minerálu podľa geológov pochádzajú z fragmentu kontinentálnej kôry pochovanej hlboko pod ostrovom. Odtiaľ sa na povrch dostali zrejme vo vnútri skalných úlomkov (tzv. xenolitov) vynesených stúpajúcou magmou.

Objavený fragment Maurície nielenže leží pochovaný viac ako 10 km pod povrchom ostrova Maurícius, dokonca sa nachádza pod oceánskou kôrou Indického oceánu. Ako sa tam dostal? Môže za to pohnutá história tejto pevniny.

Keď objavené zirkóny vznikli, Maurícia tvorila súčasť superkontinentu zvaného Rodinia. Po jeho rozpade koncom prvohôr sa stala súčasťou ďalšieho superkontinentu, Pangey. V priebehu vlády dinosaurov sa Maurícia spolu s dnešným Madagaskarom odtrhla od ostatných pevnín. Spojenie s Madagaskarom zaniklo koncom druhohôr, pred asi 80 miliónmi rokov. Samostatná existencia Maurície však nemala dlhé trvanie. Pohyby zemskej kôry ju zakrátko roztrhali na niekoľko kusov. A to nebolo všetko. Nasledovali masívne výlevy žeravých hmôt z hlbín Zeme. Ťažké magmatické horniny bazaltového typu, aké tvoria aj oceánske dno, pokryli celý roztrhaný mikrokontinent a svojou váhou ho postupne „zatlačili“ do hĺbky. Nuž a z magmatických hornín, ktoré Mauríciu prekryli, postupne vznikla nová kôra oceánskeho dna.

Mimochodom, geológom sa možno podarilo odhaliť ďalšie pochované fragmenty Maurície. Gravitačné anomálie siahajúce od ostrova Maurícius až po 1500 km vzdialené Seychely totiž poukazujú na prítomnosť niekoľkých rozsiahlych oblastí, v ktorých je zemská kôra hrubá vyše 30 km. Takáto hrúbka zodpovedá kontinentálnej kôre – oceánska kôra je obvykle 4-krát až 6-krát tenšia.

Kontinent na škripci

Pred 23 miliónmi rokov more pohltilo mikrokontinent, ktorý veru nebol vôbec „mikro“. Vďaka rozlohe 3,5-milióna km² – to je viac ako rozloha Indie alebo Grónska - dosahoval polovičnú veľkosť Austrálie. Názov tejto pevniny je Zélandia.

Zélandia sa na sklonku druhohôr, pred asi 85 až 65 miliónmi rokov, odtrhla od Austrálie. Samostatne existovala niekoľko desiatok miliónov rokov. Potom, tak ako Maurícia, padla za obeť pohybom v zemskom vnútre. Nebola však pochovaná vystupujúcou žeravinou. More ju zalialo kvôli tzv. extenzii. Jednoducho povedané, rozbiehavé pohyby horúcich hmôt vo vnútri Zeme Zélandiu v priebehu mnohých miliónov rokov natiahli ako na škripci. Toto natiahnutie spôsobilo stenčenie kôry, ktorá mikrokontinent tvorí, na približne 20 km. V dôsledku stenčenia podložia povrch pevniny výrazne poklesol, a tak celú Zélandiu zalialo more.

Dnes je situácia iná. Koncom treťohôr geologické pochody spôsobili opätovný výzdvih niektorých oblastí, takže Zélandia už niekoľko miliónov rokov neleží úplne celá pod morskou hladinou. Približne 7 percent jej povrchu sa týči nad vlnami a tvorí ostrovy ako Nový Zéland alebo Nová Kaledónia.

Nový mikrokontinent

Pred 130 až 110 miliónmi rokov sprevádzali rozpad južného superkontinentu zvaného Gondwana rozsiahle výlevy lávy. Táto láva však obsahovala oveľa viac kremíka ako „ťažké“ bazaltové lávy tvoriace oceánske dno. Nevznikla preto iba ďalšia magmatická oceánska plošina, ale celý nový mikrokontinent. Koncom druhohôr a začiatkom treťohôr sa celkovo trikrát na dlhé milióny rokov týčil nad morskou hladinou. Rástli na ňom bujné ihličnaté lesy a v nich behali rôzne dinosaury a neskôr veľké pracicavce. More tento tzv. kerguelenský mikrokontinent definitívne pokorilo pred asi 20 miliónmi rokov. Pozostatok, Kerguelenskú plošinu, nájdeme na juhu Indického oceánu, asi 3-tisíc kilometrov juhozápadne od Austrálie. Väčšina jej povrchu sa nachádza v hĺbke 1 až 2 kilometre, niektoré vyvýšené oblasti však z oceánu vyčnievajú a tvoria Kerguelenské, Hardove a McDonaldove ostrovy.

-

Príspevok je úryvkom z rovnomenného článku, ktorý vyšiel v magazíne GoldMAN.

Obrázky: pixabay, public domain

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet