Planéty, ktoré nikdy neboli

Planéta X (pôvodný koncept)

V časoch, keď sa Pluto ešte považovalo za planétu, niektorí astronómovia uvažovali o existencii ďalšieho, väčšieho telesa za jeho orbitou. Táto "planéta X" by vysvetlila niektoré nepravidelnosti v obežných dráhach vonkajších planét. Neskôr sa zistilo, že problematické nepravidelnosti sú o niekoľko rádov menšie, ako sa pôvodne zdalo. Navyše, za obežnou dráhou Neptúnu sa podarilo sa objaviť tzv. Kuiperov pás. Takáto oblasť ľadových sutín by sa v prítomnosti tiaže blízkej planéty nevytvorila. Koncept "planéty X" ale nebol zavrhnutý definitívne. V upravenej podobe ho astronómovia nedávno znovu oprášili (pozri nižšie).

Faeton

Hypotetická planéta, ktorej zničením vznikol pás asteroidov medzi Marsom a Jupiterom. V súčasnosti sa tento scenár považuje za nepravdepodobný. Pás asteroidov je zrejme pozostatkom akrečného disku slnka, a teda svojím spôsobom planétou, ktorá nikdy nevznikla.

Vulkán

Malá kamenná planéta, ktorá mala existovať vo vnútri obežnej dráhy Merkúru a spôsobovať poruchy jeho orbity. Jej existenciu navrhol ešte v 19. storočí francúzsky matematik Urbain Le Verrier. Neskôr sa tieto poruchy podarilo vysvetliť pomocou Einsteinovej všeobecnej teórie relativity.

Planéty, ktoré už nie sú

Vznikajúce planetárne systémy sú nestabilné miesta, z ktorých planéty bežne "vypadávajú" kvôli akémusi gravitačnému biliardu alebo sa navzájom zrážajú. Takýmto stratám sa nevyhla ani slnečná sústava.

Planéta V*

Terestrická (kamenná) planéta, ktorá dosahovala asi jednu pätinu hmotnosti Marsu a rozmery planéty Merkúr. Podľa počítačových simulácií Johna Chambersa a Jacka Lissauera obiehala medzi obežnou dráhou Marsu a pásmom asteroidov s obežnou dráhou vo vzdialenosti asi 1,8 až 1,9 AU** (Mars obieha vo vzdialenosti približne 1,5 AU). Spočiatku mala stabilnú orbitu, ktorú však zhruba po 200 alebo až 600-miliónoch rokov narušili gravitačné vplyvy vonkajších planét. Orbita telesa sa zmenila z málo excentrickej (pomerne kruhovitej) na výrazne excentrickú (eliptickú). Planéta V zrejme napokon kolidovala so slnkom.

Hádes

Podľa súčasných modelov vzniku a raného vývoja slnečnej sústavy migrovali ľadoví obri*** Urán a Neptún smerom od slnka. Simulácie "hladkej" migrácie Jupiteru a Saturnu však mali za následok odlišne usporiadanú slnečnú sústavu, než vidíme dnes. Problém vyriešil až scenár "skákajúceho Jupitera", ktorý predložil vedecký tím okolo astronóma Ramona Brassera. Z tohto modelu zároveň vyplýva, že krátko po vzniku planét slnečnej sústavy z nej bol gravitačne vyhodený ľadový obor veľký asi ako Neptún. Pôvodne obiehal kdesi medzi obežnou dráhou Saturnu a Uránu.

Theia

Teleso veľké asi ako Mars, ktoré pred asi 4,53 miliardami rokov zaniklo kvôli zrážke so Zemou. Vyvrhnuté žeravé hmoty postupne vytvorili dve telesá, ktorých zrážkou a spojením vznikol Mesiac. Uvedený scenár vzniku vysvetľuje mnohé zvláštnosti v stavbe a zložení Mesiaca, ako napríklad pomerne veľké rozmery, iba drobné kovové jadro alebo horninové zloženie prakticky identické s horninovým zložením Zeme s tou výnimkou, že mesačným skalám chýbajú prchavé prvky ako síra, vodík a dusík. To naznačuje dávne roztavenie. Mimochodom, ak by kolízia planéty Theia so Zemou prebehla pod iným uhlom, Zem by úplne zničila.

Planéty, ktoré sme ešte neobjavili

Tyche

Astronóm John Matese spolu s kolegami z Univerzity v Lousiane navrholv roku 1999 hypotézu o existencii plynného obra v Oortovom mračne. Existenciu planéty predbežne nazvanej Tyche vyvodil zo zvláštností dráh tzv. dlhoperiodických komét prichádzajúcich práve z tejto okrajovej oblasti slnečnej sústavy. Podľa Mateseho naznačujú, že ich gravitačne ovplyvňuje teleso prinajmenšom také masívne ako Jupiter alebo až štvornásobne hmotnejšie, obiehajúce vo vzdialenosti 10-tisíc až 30-tisíc AU. Ostatní astronómovia ale namietli, Mateseho dáta sú vraj nejednoznačné. Oblasť, v ktorej by sa planéta mala nachádzať, nedávno mapoval teleskop WISE. NASA začiatkom marca 2014 informovala, že teleskop planétu Tyche neobjavil, práve naopak. Jeho pozorovania vylúčili prítomnosť planéty veľkej ako Saturn do vzdialenosti 10-tisíc AU a planéty veľkej ako Jupiter do vzdialenosti 26-tisíc AU. Keďže však Oortovo mračno siaha do vzdialenosti vyše 50-tisíc AU, existencia planéty Tyche zatiaľ nie je úplne vylúčená.

Planéta X (nový koncept) a planéta IX

Výskumy (TU a TU) vedcov z Cambridgskej a Madridskej univerzity naznačili, že ďaleko za obežnou dráhou Pluta, dokonca ďaleko za vonkajšou hranicou Kuiperovho pásu (vo vzdialenosti 200 resp. 250 AU) okolo slnka obiehajú prinajmenšom dve neznáme planéty veľké ako Zem alebo ešte väčšie. Optickými prístrojmi ich zatiaľ nedokážeme pozorovať. Ich existenciu však naznačuje rozmiestnenie a orbitálne parametre iných, menších ľadových telies. Vyzerajú akoby na ne vplývala tiaž vzdialených planét. Výsledky anglicko-španielskeho tímu súhlasia s minuloročným vyhlásením objaviteľov vzdialenej trpasličej planéty 2012 VP113, podľa ktorého obežná dráha telesa vykazuje vplyv vzdialenej kamennej planéty, zrejme dva až desaťkrát väčšej ako Zem.

Neskorší výskum priniesol presvedčivé indície o existencii deviatej planéty slnečnej sústavy. Podľa simulácii autorov charakteristiky obežnej dráhy telies Sedna, 2012 VP113, 2007 TG422, 2004 VN112, 2013 RF98, 2012 GB174 najlepšie vysvetľuje existencia telesa päť- až desaťnásobne prevyšujúceho hmotnosť Zeme (a až 5000-krát hmotnosť Pluta). Malo by teda ísť o svet v kategórii mini-Neptún či ľadový trpaslík a nie o super-Zem, ako uvádzajú niektoré mediálne správy.

Na jednej strane je štanca, že zistená konfigurácia orbít mohla vzniknúť náhodne, podľa autorov výskumu na úrovni 0,007 %. Na druhej strane, stále nemáme istotu, že planéta IX exituje.

Ak je planéta reálna, podľa odhadov obehne okolo slnka raz za 10- až 20-tisíc rokov. Jej priemerná vzdialenosť od slnka by mala dosahovať okolo 600 AU - dvadsaťnásobne viac ako Neptún.

Podľa niektorých astronómov by mohlo ísť o planétu "vyhodenú" z vnútornej časti slnečnej sústavy počas jej raného vývoja, teda Hádesa. Na druhej strane, Planéta 9 je približne o polovicu menej hmotná, než mal byť Hádes. Druhou možnosťou je, že ide o exoplanétu, ktorú slnko takpovediac ukradlo inej hviezde.

Podľa nedávnej štatistickej a numerickej analýzy obežných dráh šiestich vzdialených telies slnečnej sústavy, ktoré majú indikovať vplyv tiaže Planéty 9, zo scenáru jednej planéty za Neptúnom vyplýva nestabilita ich obežných dráh. Z dlhodobého hľadiska sa v nich neudržia, vypadávajú z nich a sú nahrádzané podobnými telesami z Oortovho mraku (asi 1000 AU od slnka). Ak sú však obežné dráhy uvedených telies stabilné, potom sa za Neptúnom musia skrývať ďalšie, doposiaľ neobjavené veľké telesá. "Sme presvedčení, že okrem Planéty 9 by mohla existovať aj Planéta 10 a možno ďalšie," uviedol astronóm Carlos de la Fuente Marcos.


-

Poznámky
* Názov sa používa aj pre ďalšiu hypotetickú piatu planétu, navrhnutú americkým astronómom Tomom Van Flandernom ale na základe odlišného teoretického podkladu.
** AU - astronomická jednotka rovnajúca sa vzdialenosti Zeme od slnka, planéta obiehajúca vo vzdialenosti 10 AU od slnka teda obieha desaťkrát ďalej ako Zem
*** Urán a Neptún sa podľa novšej klasifikácie nepovažujú za plynných, ale ľadových obrov, keďže významnú časť ich zloženia tvorí ľad

Obrázky: ESO / L. Calçada, NASA, Caltech/R. Hurt

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet