14.03.2016-12:31:00   |   Dušan Valent
#Myslenie
#Zbúrané mýty
Poznámka redakcie: Hoci spravidla neútočíme na svetonázory ako také, u niektorých je dôležité poukázať na to, že viaceré ich kľúčové piliere sú jednoznačné voloviny. Dovoliť si to môžeme jednoducho preto, že vychádzajú z prekrútenia vedeckých konceptov či faktov alebo naivných interpretácií niektorých fyzikálnych javov. Ukážkovým prípadom sú mnohé mimoriadne populárne, ale rovnako mimoriadne nezmyselné tvrdenia myšlienkových smerov vychádzajúcich z New Age (resp. ezoteriky) o „sile myšlienok“ či „vytváraní vlastnej reality“. V tomto seriáli si postupne vysvetlíme, prečo sú „celkom mimo“.



Abraham Lincoln a John F. Kennedy boli za amerického prezidenta zvolení v rozmedzí sto rokov. Oboch zastrelili atentátnici, ktorí mali tri mená s pätnástimi písmenami, John Wilkes Booth a Lee Harvey Oswald. A ani jeden z nich nebol súdený.

A to nie je všetko.

Kennedy mal sekretárku, ktorá sa volala Lincolnová. Oboch prezidentov zabili v piatok, keď sedeli vedľa svojej manželky. Lincoln prišiel o život v divadle Ford Theater, Kennedy v aute značky Ford. Oboch nahradil muž s menom Johnson – po Lincolnovi prišiel Andrew a po Kennedym Lyndon. Andrew sa narodil v roku 1808, Lyndon v roku 1908.

Aká je šanca, že k tomu všetkému mohlo dôjsť náhodou? Na tom nezáleží. Ale skôr, ako si vysvetlíme, prečo, pozrieme do minulosti. Do čias predtým, ako sa úsilie o pochopenie ľudskej mysle zakladalo na snahách o jeho čo najobjektívnejší výskum. Vtedy sa zrodil koncept ukážkovo demonštrujúci skreslenia v ľudskom uvažovaní týkajúce sa náhodných javov.

Ako velikána zlákali klamy

Áno, na mysli máme Carla Junga a jeho synchronicitu. Švajčiarsky psychiater takto začiatkom 20. storočia označil princíp vzniku „zmysluplných náhod“ (v ezoterike často označované za „náhody popierajúce logiku“), teda udalostí, ktoré sú z perspektívy človeka, ktorý ich zažije, zmysluplné, hoci nie sú navzájom príčinne spojené.



Ako jeden z najnázornejších príkladov uvádzal Jung nasledovnú príhodu so skarabeom a snom jednej klientky:

„Po niekoľkých neplodných pokusoch o zmiernenie jej racionalizmu trochu humánnejším uvažovaním - som sa musel obmedziť na nádej, že sa jej snáď prihodí niečo nečakané a iracionálne, niečo, čo by mohlo rozbiť intelektuálnu retortu, do ktorej sa uzavrela.“ A potom sa to stalo: Najskôr mala pôsobivý sen, v ktorom jej niekto daroval drahocenný šperk - zlatého skarabea. Druhý deň mal Jung so svojou klientkou sedenie, pri ktorom sa prihodilo niečo zvláštne: „Kým mi tento sen rozprávala, začul som, ako za mnou niečo ticho klope na okno. Otočil som sa a uvidel som dosť veľký lietajúci hmyz, ktorý zvonku narážal do okeníc a snažil sa dostať do temnej miestnosti. To sa mi zdalo zvláštne. Ihneď som okno otvoril a prilietajúci hmyz som chytil vo vzduchu. Bola to Cetonia aurata, Scarabaeidae, zlatoň obyčajný, ktorý sa vďaka svojej zelenozlatej farbe podobá na Skarabea. Podal som chrobáka svojej pacientke sa slovami: ,Tu máte svojho skarabea.ʻ Táto udalosť prerazila do jej racionalizmu potrebnú dieru a ľad jej intelektuálneho odporu sa tým prelomil. Liečba mohla teraz úspešne pokračovať.“

Jung radil synchronistické fenomény do troch kategórií: (1) zhody duševných stavov (idey, pocity, obrazy) so súčasnými vonkajšími udalosťami, ktoré im zmysluplne korešpondujú; (2) rovnaké zhody duševného stavu a súčasnej vonkajšej, zmysluplne prepojenej udalosti, ktorá je mimo pozorovateľovho okruhu vnímania; (3) zmysluplné náhody mentálneho stavu s budúcimi udalosťami.

Je to pseudoveda

Koncept synchronicity je veľmi populárny v ezoterických kruhoch kvôli svojmu nádychu paranormálna a pretože predpokladá akýsi skrytý význam pre existenciu – puto alebo spojenie medzi psychikou a materiálnym vesmírom, ktorú možno poznať len pomocou intuície. Ibaže hoci koncept synchronicity znie zaujímavo a Jungova argumentácia sofistikovane, synchronicita je na tom rovnako ako Jungove kolektívne nevedomie či archetypy - chýbajú na jej podporu akékoľvek hodnotné dôkazy.



Zážitky, ktoré sú označované a synchronistické sú otvorené širokým možnostiam interpretácie. Takmer akákoľvek náhoda môže byť považovaná za synchonistickú udalosť, pokiaľ ju za takú považuje pozorovateľ.

Synchronicitu nemožno otestovať ani falzifikovať (hodnotné hypotézy musia byť postavené tak, aby bolo jasné, aké zistenia by ich vyvrátili), čo znamená, že ide o pseudovedecký koncept.

Poznatok, ktorý väčšine z nás uniká

Spisovateľ a filozof Lev Nikolajevič Tolstoj varoval: „Neobávaj sa nevedomosti, ale falošného poznania.“ Rozvoj bádania v rôznych odvetviach psychológie mu dal za pravdu. Ukazuje sa, že nie je nič ľahšie, ako obalamutiť sám seba. Viac ako stovka klamov v uvažovaní má za následok, že naše dojmy a (aj veľmi silné) intuitívne presvedčenia sú veľmi často celkom nesprávne.

Najčastejšie klamy myslenia sa týkajú náhod a súvislostí. Náhodné javy sa ľudskej mysli priečia, a naopak, celkom prirodzené je pre ňu v náhodných javoch a udalostiach vidieť súvislosti a zmysel.

„Už v 30. rokoch vedci zistili, že ľudia nedokážu ani vytvoriť postupnosť čísel, ktorá je z matematického hľadiska náhodná, ani spoľahlivo rozoznať, či predložená postupnosť náhodná je,“ hovorí fyzik a matematik Leonard Mlodinow. „Keď je v hre náhoda, ľudský úsudok je často celkom nespoľahlivý. Tieto závery sa opierajú ako o celý rad výsledkov z matematiky a tradičných vied, tak aj kognitívnu psychológiu, behavioristickú ekonómiu a modernú neurológiu.“

Mlodinow upozorňuje, že hoci boli tieto zistenia ovenčené Nobelovou cenou (za ekonómiu), neprenikli z akademických kruhov medzi bežných smrteľníkov.

Sklon vidieť pravidelnosti, súvislosti a význam v náhodnom šume má zrejme evolučnú príčinu. Prehliadnutie súvislostí bolo väčším rizikom, ako opačná situácia.



„Schopnosť vyhodnotiť zmysluplné súvislosti medzi rôznymi javmi v našom okolí môže byť tak dôležitá, že stojí za to sa občas pachtiť za chimérou. Ak hladný človek v jaskyni vidí na vzdialenej skale čmuhu, môže ho prísť draho, ak nad tým len mávne rukou a v skutočnosti je to vypasená chutná jašterica, než keď sa rozbehne a ukáže sa, že je to pár zelených listov,“ píše Mlodinow. „Vyvinuli sme sa zrejme tak, aby sme sa vyhli minulým chybám i za cenu, že občas urobíme iné.“

Mlodinow argumentuje, že zrejme celé profesie (alebo prinajmenšom ich premrštené platy) stoja na zámene schopností s náhodným šťastím, na čo poukazujú napríklad štúdie výsledkov športových tímov po výmene trénerov, alebo filmových štúdií či veľkých podnikov po výmene ich vedenia. Najnázornejšie príklady samozrejme prinášajú výskumy v kontrolovaných laboratórnych podmienkach.

„Požiadajte ľudí, aby ovládali rozsvecovanie žiaroviek tým, že stlačia s ničím nespojené tlačidlo, a budú veriť, že sa im to podarilo, i keď sa v skutočnosti svetlá rozsvecujú náhodne,“ upozorňuje vedec. Dodáva, že stačí ľudom ukázať kruh, v ktorom náhodne blikajú svetlá, a ak im experimentátori povedia, že pomocou sily mysle môžu docieliť, aby sa svetlá rozsvecovali jedno po druhom v smere hodinových ručičiek, oni budú nad sebou žasnúť, že to dokázali. „Môžeme mať taktiež dve skupiny, ktoré sa o to pokúšajú, jedna chce, aby sa svetlá točili po smere a druhá proti smeru hodinových ručičiek – a obe skupiny budú presvedčené, že uspeli,“ dodáva Mlodinow.

Alebo iný zaujímavý príklad. Obyvatelia Londýna si počas druhej svetovej vojny všimli, že nemecké bombardovanie systematicky obchádzalo niektoré štvrte. A tak došli k presvedčeniu, že tam žijú nemeckí špióni. Až analýza vykonaná o mnoho rokov neskôr Danielom Kahnemanom a Amosom Tverskym potvrdila, že práve taký vzorec by sa dal očakávať aj od celkom náhodného dopadu bômb.

Prečo sa dejú mimoriadne nepravdepodobné náhody?

Zákon skutočne veľkých čísel hovorí, že pokiaľ máte dostatočne veľký počet príležitostí, zákonite sa udejú aj mnohé nesmierne málo pravdepodobné udalosti. Na svete žije taký počet ľudí a odohráva sa taký počet udalostí, že je nepravdepodobné, aby nedochádzalo k nepravdepodobným udalostiam.

Alebo inak: Je málo pravdepodobné, že nastane konkrétna nepravdepodobná udalosť. Ale nemôžete povedať, že je nepravdepodobné, že sa stane nejaká nepravdepodobná udalosť. Chyba v uvažovaní nastáva, keď sa zameriame na konkrétnu udalosť a hľadáme alebo prisudzujeme jej špeciálny význam.

Geniálny fyzik Richard Feynman na túto skutočnosť upozorňoval nasledovnou anekdotou: „Dnes večer sa mi stala úžasná vec. Cestou sem, keď som prechádzal cez parkovisko. A neuveríte, čo sa stalo. Uvidel som auto s ŠPZ-kou ARW 357. Viete si to predstaviť? Z toľkých miliónov ŠPZ-tiek v celom štáte, aká bola šanca, že túto noc narazím práve na ňu? Úchvatné!“

Richard Feynman hovorieval: „Dnes večer sa mi stala úžasná vec. Cestou sem, keď som prechádzal cez parkovisko. A neuveríte, čo sa stalo. Uvidel som auto s ŠPZ-kou ARW 357. Viete si to predstaviť? Z toľkých miliónov ŠPZ-tiek v celom štáte, aká bola šanca, že túto noc narazím práve na ňu? Úchvatné!“





Záver

Americký psychológ B. F. Skinner skúmal pred šesťdesiatimi rokmi správanie holubov. Odmeňoval ich jedlom, keď sa naučili do zobáka chytiť kľúč v kŕmiacich aparátoch. Raz aparáty nastavil tak, aby potravu poskytovali náhodne. Zvieratám stačilo iba čakať, ale nerobili tak. Napríklad keď holub zhodou okolností pozrel ponad svoje ľavé plece vtedy, keď odmeňovací mechanizmus klikol, zviera nadobudlo presvedčenie, že pohľad ponad ľavé plece mu priniesol potravu. A tak sa pozrelo ešte raz.

Ak vtedy, čistou zhodou okolností, odmeňovací mechanizmus poskytol potravu znova, holuba to utvrdilo v presvedčení, že je to práve pohľad ponad ľavé plece, čo mu prináša potravu. A už mu nebolo pomoci. Pokračoval a pokračoval, až sa z neho stal maniak v pozeraní sa ponad ľavé plece. Niektoré jedince tak urobili aj 10 000-krát.

Naše uvažovanie niekedy nie je o nič múdrejšie, ako uvažovanie Skinnerových holubov. To, že si je niekto „istý“, že nejaká udalosť nemohla byť náhoda (ale napr. zásah vyššej moci), bez dôkazu nič neznamená.

Na Zemi žije vyše sedem miliárd ľudí. Podľa odhadov človek zažije asi milión udalostí mesačne. Je výsostne nepravdepodobné, aby sa každému z nás aspoň párkrát v živote neprihodilo čosi výsostne nepravdepodobné :)

-

Odborný dohľad: Vladimír Marček PhD

Hlavné zdroje:
Bonds, Ch.: Synchronicity. In: Shermer, M. (ed.): The Skeptic Encyclopaedia of Pseudoscience. Skeptics Society, 2002.
Gilovich, T.: How We Know What Isn't So: The Fallibility of Human Reason in Everyday Life. Free Press 1993.
McRaney, D.: You Are Not So Smart. Gotham Books, 2011.
Mlodinow, L.: Život je jen náhoda. Slovart, 2009
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail