Napríklad mne kedysi dávno veľmi dobre padlo, keď som sa kdesi (je úplne jedno kde*) dočítal, že prax akupunktúry môže u nás vykonávať len človek s titulom MUDr. Trochu ma vtedy mrzelo, že bežný človek bez medicínskeho vzdelania túto skvelú metódu nemôže legálne praktikovať, ale potešujúce bolo, že išlo o alternatívu, ktorú - z môjho vtedajšieho pohľadu - uznali aj autority z bažín vymytých mozgov.

Keď potom v jednom nemenovanom dokumente (tiež je úplne jedno ktorom) kapacita menom Michio Kaku rozprávala o tom, ako myšlienky menia realitu či niečo podobné, moje ezoterické srdce poskakovalo ako dieťa na cukrovej kúre.



Je príjemný pocit „mať pravdu“. Je úplne nepodstatné, že nič v takom zmysle, v akom mi to vtedy vyhovovalo, nemalo súvis s realitou, ani že Michio svojimi tvrdeniami občas vyvoláva veľmi divné pocity. (1) Nie je ani podstatné, že praktizovanie alternatívnej medicíny „odborníkmi“ samo o sebe neznamená, že ide o účinnú metódu.

Povedala to nejaká autorita!

To úplne stačí. A v tom tkvie azda najväčší problém šírenia hlúpostí. Autority, ľudia s prístupom k mocným metódam šírenia informácií – médiá, „odborníci“, ľudia s titulmi, známe osobnosti, nasiaknutí bludmi a pavedeckými nezmyslami. Ako povedal Neil deGrasse Tyson:

“I want to put on the table, not why 85% of the members of the National Academy of Sciences reject God, I want to know why 15% of the National Academy don’t.”

[Otázka, ktorú chcem nastoliť, neznie, prečo 85 % členov Národnej akadémie vied neverí v Boha, ale prečo 15 % členov Akadémie v neho verí.]

Parafrázujem: problém netkvie v tom, že laická verejnosť nemá ani šajnu o vedeckom pokroku a nedokáže rozlišovať kvalitné informácie od výmyslov, problém tkvie najmä v tom, že tomu podliehajú aj študovaní ľudia, dokonca vedci. A tí to svojimi titulmi, úspechmi, slávou, legitimizujú ako relevantné poznatky. Ako fakty.

Prečo to nefunguje naopak?

Akoby vám niekto, kto prešiel rokmi štúdií, ktoré ste nikdy neabsolvovali, povedal, že vaše postoje prameniace z občasných úvah, sú ekvivalentné odbornosti v odbore. Príjemný pocit vyzdvihnutia vlastného ega. Nezáleží už na tom, že je pravdepodobnejšie, že daný „odborník“ podlieha súborom vlastných omylov, vďaka ktorým tvrdí niečo, čo odporuje faktom, za ktoré dané tituly dostal. Alebo už vôbec nezáleží na tom, že daný človek nemá odbornosť v téme, o ktorej sa vyjadruje.



Prečo ale nefunguje opačný spôsob: že autorita niečo tvrdí, podloží to faktami a ľudia zmenia svoje postoje, ak zistia, že neboli správne? To už ego nehladí, ale drása, a je potom jednoduchšie presviedčať sa, že autorita alebo ktokoľvek, kto tvrdí niečo, čo vám nesedí, je agentom tajného sprisahania. Ego môže naďalej pokojne podriemkavať v kresle svojej pohodlnosti.

Tituly ešte neznamenajú, že daný človek myslí kriticky a nepodlieha tým najtriviálnejším omylom v uvažovaní. Že je k sebe intelektuálne úprimný a že hľadá fakty bez ohľadu na to, či sa mu páčia alebo mu vyhovujú. Aj odborníci sú len ľudia, mnohých z nich kriticky myslieť nikto neučil a preto nemajú kvalitné sito na informácie.

Vždy je dostatok odborníkov, ktorí vám to potvrdia!

Takže ak sa niekto chce cítiť na koni vo svojej viere v alternatívy, je si z čoho vyberať. Či už sú to samozvaní veteráni veľkých korporácií, ktorí po vyhadzove vytiahnu obrovskú konšpiráciu (za ktorú by ich v nimi načrtnutom svete stihli stiahnuť z kože skôr, než by o nej čo i len vzdychli), alebo sú to lekári s homeopatickou, biorezonančnou, anti-parazitickou, odkysľovacou, detoxikačnou, reiki, akupunktúrnou, energetickou, bielidlovou či inou „praxou“, vedci, ktorí neustále nechápu evolučnú teóriu, odborníci, ktorí radi robia závery týkajúce sa iných odborov formou argumentu z neznalosti, či slávne osobnosti propagujúce gumené náramky s trblietavou samolepkou.

Kritické myslenie chýba tam, kde by malo byť prvoradé

Bez kritického myslenia sa žiť dá. Benefity, ktoré z toho plynú, síce človek nikdy neochutná, ale z toho si vrásky robiť nemusí. Tu i tam ho niekto podvedie, on si to však samozrejme nebude uvedomovať. Jeho názorový svet sa bude opierať o rôzne nezmysly, ktoré mu však nemusia fyzicky škodiť. Možnože občas zaplatí za bezvýznamnú „liečbu“ nehorázne peniaze, ale bude spokojný. Ak seba alebo blízkeho nechá nahovoriť na nejakú totálnu hlúposť, možno aj zdraviu škodlivú, bude si to schopný v hlave nejako obhájiť – koniec koncov vždy je dosť korporácií a rôznych špinavcov, ktorí za jeho problémy budú zodpovední v prvom rade.

Lenže veda, technika, odbory, ktoré potrebujú narábať s relevantnými faktami, potrebujú kriticky mysliacich ľudí. Potrebujeme ich tam my všetci. Pretože aj od nich závisí náš svet. Ak si váš lekár prečíta, že všetky choroby vylieči sóda s javorovým sirupom, budete radi, ak vám ho predpíše len na nádchu.


Kriticky mysliacich ľudí by sme mali chcieť aj v médiách (aby sa im nestávalo, že skopírujú nejaký úlet zo stránky Onion news), a to najmä v odborných.

Prečo to robia?

Aj odborníci sú len ľudia. A kritické myslenie nepatrí automaticky do výbavy človeka (5), museli sme ho vyvíjať a opierať o poznatky ľudskej psychológie (2,3), čerpať z vedeckých metód poznávania a trénovať ho. Naopak, do výbavy človeka patrí hľadanie potvrdenia „vlastnej pravdy“, neschopnosť ustáť kritiku názoru, s ktorým sa bytostne stotožňujeme a preceňovanie vlastných znalostí.



Prečo niektorí odborníci tvrdia veci, ktoré sú v rozpore s faktami? Ten lepší dôvod podľa môjho názoru je, že nedokážu myslieť kriticky. Nikto ich to neučil, nikto ich k tomu nedoviedol, alebo sa im nechce. Horší prípad je, že to vedia, ale nezmysly šíria schválne. Možností je veľa, ale ponúka sa tu ešte jedna:

Za šírenie bludov, pavedy a nebezpečných výmyslov, nie je nikto stíhaný. Pretože zodpovednosť sa dá ľahko preklopiť na laikov: „my sme iba informovali, to oni sa rozhodli sami od seba“. Je to tak jednoduché a krásne vo svojej čistote: vy ste zodpovední za to, čomu uveríte. Nie ten, ktorý zneužije vašu dôveru, nevedomosť a nainfikuje vás nezmyslami. Vy si nepriznáte, že nemáte prehľad, a ak ste si nezmysel osvojili, už je váš, už si ho budete chrániť. Žiaľ.

Možno by sa to zlepšilo, ak by sa kritické uvažovanie a metódy hodnotenia informácií učili aj na základných a stredných školách.

Ako zmeniť tútp smutnú realitu?

V odboroch, ktoré stoja na vedeckých faktoch, sú ľudia neschopní zhodnotiť, čo je nezmysel a čo sú fakty. To je smutnou realitou. Legitimizujú škodlivé mýty, bludy, výmysly a koľkokrát aj podvody. Mnohí na nich dobre zarábajú, lebo ich obete majú v informáciách často ešte väčší guláš.
Asi nemôžeme chcieť, aby sa laická verejnosť dokázala obrniť proti nezmyslom osvojením si kritického myslenia, ak to nedokážu ani jednotliví odborníci, ktorí mali povinnosť preukázať porozumenie svojmu odboru absolvovaním rôznych skúšok.

Ale mali by sme aspoň trvať na tom, aby odborníci kriticky mysleli a boli zodpovední za to, čo svojou autoritou pomáhajú legitimizovať. A sami za seba – osvojiť si aspoň štipku kritického myslenia. Keď už pre nič iné, tak aspoň ako obranu pred škodlivými nezmyslami, ktoré na nás preosievajú autority, ktorým by sme si priali aspoň trochu dôverovať.

-

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.

Zdroje:

-

*Je úplne jedno, kde som sa to dočítal a kto to písal. Vtedy mi stačilo, že to potvrdilo moje úvahy o alternatívnej medicíne a viac ma nezaujímalo. Veď prečo by niekto podmieňoval prax titulom MUDr., ak by metóda nebola ničím iným, než kontroverzným placebom? „Každopádne môžeme tvrdiť, že ak sa chceme držať EBM, tak neexistujú presvedčivé dôkazy o efektivite tejto metódy.“ Ak vám to natrhlo predstavy, viac sa dočítate tu alebo tu.

Literatúra:
(1) http://www.math.columbia.edu/~woit/wordpress/?p=1208
(2) Kahneman, Daniel. Thinking, Fast and Slow. New York: Farrar, Straus and Giroux, 2011. Print.
(3)Pinker, Steven. How the Mind Works. New York: Norton, 1997. Print.
(4) EAGLEMAN, David. Inkognito, aneb, Tajný život mozku. Vyd. 1. Překlad Markéta Hofmeisterová. Praha: Dybbuk, 2012, 254 s. ISBN 978-807-4380-792.
(5) SHERMER, Michael. Why people believe weird things: pseudoscience, superstition, and other confusions of our time. Rev. and expanded. New York: A.W.H. Freeman/Owl Book, 2002, xxvi, 349 p. ISBN 08-050-7089-3.

Perexová fotografia: Campus Party Brasil

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet