„Myseľ nevytvára to, čo vníma, o nič viac, ako oko vytvára ružu, ktorú pozoruje.“ - Ralph Waldo Emerson

Naše túžby a priania patria medzi hlavné prekážky, ktoré nám bránia poznávať svet taký, aký je.

Motivačná literatúra na jednej strane, mystické interpetácie fyziky na strane druhej, obe sú vždy pripravené čitateľom servírovať presne to, čo chcú počuť. Trh je tu veľký a čitatelia voči hlboko znejúcim mystifikáciám vrelí – čo sa o odbornej komunite, ktorá na dezinterpretácie, zveličenia a niekedy úplné nezmysly týchto kníh nenaletí, povedať nedá.



Ukážkovým príkladom je obľúbené tvrdenie guruov populárnej psychológie či ezoteriky, podľa ktorého je ľudská myseľ tvorcom reality. Na prvý pohľad (počutie) povznášajúca a oslobodzujúca myšlienka. Teda pokiaľ o nej nezačnete uvažovať do dôsledkov so štipkou kritického myslenia.

Fráza „každý si vytvára vlastnú realitu“ sa prvý raz objavila v 70. rokoch v dielach americkej poetky a samozvanej jasnovidky Jane Robertsovej. Nadšenci často tvrdia, že ju potvrdzujú zistenia kvantovej fyziky. Na čo majú fyzici relevantných odborov... trochu iný názor. „Tvrdenie, že ľudská myseľ kontroluje realitu, vychádza z dezinterpretácie kvantovej mechaniky,“ zdôrazňuje časticový fyzik a filozof Victor Stenger.

Čiže opäť sa dostávame k prekrúcaniu kvantovej mechaniky, ktoré sme si vo všeobecnosti, ale aj s dôrazom na vplyv vedomia, predstavili nedávno. V tomto článku sa teda pre zmenu zameriame na logické respektíve filozofické dôsledky tohto presvedčenia. (Skôr, ako začneme, ešte jedna potenciálne užitočná rada – ak niekto prichádza s mimoriadnymi interpretáciami kvantovej mechaniky, ale nie je to teoretický alebo časticový fyzik, berte ho s veľkou rezervou.)

Logický nezmysel

Filozofi Theodore Schick a Lewis Vaughn pripomínajú, že viera, že každý vytvára vlastnú realitu, obsahuje logický rozpor: „Ak je pravda, že naše presvedčenia menia realitu, potom čo sa stane, ak rôzni ľudia zastávajú protichodné názory?“ (Vo filozofii sa zástancovia krajného subjektivizmu, tzv. solipsisti, tomuto problému vyhli tak, že podľa nich existuje na celom svete jediný človek, a ten vytvára úplne všetko...).



Aj biológ Ted Schultz zdôrazňuje absurdné logické dôsledky tohto presvedčenia. „Čo ak by bol schizofrenik celkom presvedčený o tom, že dokáže lietať. Dokázal by to? Ak áno, prečo nemáme z psychiatrických ústavov množstvo hlásení o podobných zázrakoch?“ píše vedec. „A čo veľké skupiny ľudí ako Svedkovia Jehovovi, ktorí tak hlboko verili v návrat Ježiša v konkrétny deň? Neočakávali jeho príchod márne už dvakrát, v rokoch 1914 a 1975? A čo ak by obyvatelia nejakej inej planetárnej sústavy verili, že fyzikálne zákony vo vesmíre sú celkom odlišné, než veríme my na Zemi? Mohli by byť oba presvedčenia správne zároveň? Ak nie, ktorému by vesmír takpovediac vyhovel? A čo veľký počet katolíkov na Zemi, stáva sa vďaka nim ich predstava o Bohu a svätcoch skutočnosťou? Mal by som sa báť kvôli tomu, že katolícku vieru spochybňujem? A bola Zem v staroveku skutočne plochá, lebo tomu každý veril? Zmenila svoj tvar na guľovitý až potom, ako sa ustálil všeobecný konsenzus?“

Filozofi Schick a Vaughn argumentujú aj celkom prostými zážitkami. Predstavte si, že máte na chate porušenú strechu, a tak keď sa rozprší, pod dieru podložíte vedro. Na hodinu z chaty odídete a keď sa vrátite, z preplneného vedra voda preteká a zmáča koberec. Milióny a milióny podobných jednoduchých zážitkov nás každodenne presviedčajú, že reťazec príčin a následkov pokračuje nezávisle od toho,či ho vnímame alebo nie.

Otvoríte dvere a – prekvapenie! – na hlavu vám spadne kniha, hoci posledná vec, ktorú ste mali na mysli, boli padajúce knihy. Je to akoby udalosti boli kauzálne prepojené mimo ľudskú myseľ. Večer idete spať a keď sa ráno prebudíte, všetko je celkom rovnaké ako tesne predtým, než ste zaspali. Celkom ako keby vaša izba nepretržite existovala nezávisle od toho, či ste na ňu mysleli alebo nie...

„Každý deň ste si vedomí rozdielu medzi zážitkami, ktoré vytvárate (fantazírovanie, myšlienky, predstavy), a tými, ktoré vám takpovediac nanútilo vonkajšie prostredie (ako napríklad nepríjemné pachy, hlasné zvuky, chladný vietor). Len pokiaľ existuje nezávislý vonkajší svet, tento rozdiel dáva zmysel,“ píšu Schick a Vaughn. „Existencia nezávislého vonkajšieho sveta vysvetľuje naše zážitky oveľa lepšie než akákoľvek iná alternatíva. Máme dobré dôvody veriť, že svet, ktorý sa zdá na nás nezávislý, taký skutočne je. A naopak, nemáme žiadne dobré dôvody veriť, že svet je výtvorom našej mysle.“

„Pre niekoho, kto nepochybuje o externom svete, nie je žiadna záhada, prečo všetci vidíme tie isté fenomény,“ píše matematik a jeden z najvplyvnejších popularizátorov vedy 20. storočia Martin Gardner. „Chodíme po tých istých uliciach tých istých miest. Nachádzame tie isté budovy na tých istých miestach. Dvaja ľudia môžu nezávisle od seba pozorovať na oblohe teleskopom tú istú špirálovitú galaxiu. A nielen to, uvidia tú istú štruktúru jej špirál.“



Hypotéza, že existuje vonkajší svet, ktorý nie je závislý od ľudských myslí, je podľa Gardnera „tak očividne praktická a tak silno potvrdená skúsenosťami počas celých vekov, že ju môžeme bez zveličenia považovať za najlepšie potvrdenú hypotézu všetkých čias.“ Matematik dodáva: „Tak užitočný je tento predpoklad, že v tomto bode ho môže spochybňovať jedine blázon alebo profesionálny metafyzik.“

Biologický nezmysel

Biológa Radoslava Janoštiaka z Yale University svojho času zaujali rôzne publikácie o „vytváraní reality vedomím/mysľou“. Napokon dospel k záveru, že táto téza nedáva zmysel nielen z hľadiska logiky a fyziky, ktorú dezinterpretuje, ale aj z hľadiska biológie.

Tvrdenie, že realitu na kvantovej úrovni (kolaps vlnovej funkcie), ale aj tej makroskopickej, čiže úrovni ľudí, planét a galaxií, tvorí vedomie pozorovateľa, má totiž veľký problém aj kvôli „nekompatibilite s evolúciou, a teda životom ako takým“.

„Evolúcia funguje na princípe pokus – omyl, vyberá zo znakov, ktoré sa prejavili,“ zdôrazňuje dr. Janoštiak. Výskumník pripomína, že ak by namiesto „jednotnej reality“ bez vplyvu vedomia existovala len množina alternatív s rôznou pravdepodobnosťou, ako táto téza implikuje, „žiadne znaky by sa neprejavili, prírodný výber by nefungoval, a teda mozog produkujúci vedomie by nikdy nevznikol.“

„Tým pádom by nemal kto vytvoriť realitu, na základe ktorej funguje prírodný výber – a tak môžeme pokračovať ďalej a ďalej... Dostaneme sa do začarovaného kruhu,“ zdôrazňuje biológ. „Jedno riešenie je asociovať schopnosť kolapsu vlnovej funkcie s každým živým organizmom – dal by sa tak vyriešiť problém biologickej evolúcie. Ale prisudzovať vedomie nejakej prvotnej baktérii je šialené.“

Za ešte šialenejšie považuje, že tá prvotná baktéria by mala stvoriť všetko medzi počiatkom vesmíru a sebou, obdobie „iba“ nejakých 10 miliárd rokov. „Druhé, jednoduchšie riešenie je postulovať, že vedomie presahuje časopriestor a nevzniká v ľudskom mozgu, ale ľudia ho len vnímajú - v tom prípade sa vedomie rovná bohu, čiže by sme mali ďalšie prázdne náboženstvo prezlečené za vedeckú teóriu,“ konštatuje Janoštiak.

Psychologický nezmysel

Zavrite oči a predstavte si svoje nové ja. Pomyslite, ako dobre by ste vyzerali v tých tesných džínsoch, randiac s Bradom Pittom alebo Angelinou Jolie, sediac v luxusnom koženom kresle, alebo na vrchole hierarchie vo vašej firme, alebo chlipkajúc piña coladu, kým vám jemné vlny Karibiku jemne omývajú chodidlá...



„Dobrá správa je, že tento typ cvičenia odporúča motivačná literatúra už roky. Zlá správa je, že veľké množstvo výskumov dnes ukazuje, že takéto cvičenia sú prinajlepšom neefektívne a prinajhoršom škodlivé,“ píše profesor psychológie Richard Wiseman.

Požiadavka, aby ste si predstavili svoje ideálne ja, môže pomôcť cítiť sa lepšie, no takéto mentálne úniky môžu mať taktiež neželané vedľajšie účinky. „Ocitnete sa nepripravený na problémy, črtajúce sa na skalnatej ceste k úspechu, čo zvýši pravdepodobnosť vášho zapotácania sa pri prvej prekážke namiesto vytrvania vo svojom snažení v ústrety budúcnosti,“ varuje vedec. „Fantazírovanie o nebi na Zemi vám môže vyčariť úsmev na tvári, ale je nepravdepodobné, že pomôže pretaviť vaše sny v skutočnosť.“

„Presvedčenie, že naše myšlienky tvoria našu realitu je rovnako scestné ako lákavé,“ upozorňuje psychológ John Amodeo. „Bolo by pekné mať neobmedzenú silu meniť všetko okolo seba, lenže my úplnú kontrolu nad životom nemáme. Iní ľudia majú slobodnú vôľu a rozhodujú sa na základe ich vlastných potrieb a záľub. Balamutíme sami seba, ak sa nazdávame, že môžeme ovládať voľby iných a sily vonkajšieho prostredia, ktoré na nás vplývajú.“

Psychológ pripomína, že tvrdenie o „vytváraní vlastnej reality“ vieme priblížiť skutočnosti malým poopravením na „často sa podieľame na vytváraní našej reality“.

„Nemáme úplnú kontrolu ohľadom toho, čo sa nám stane. A často dokonca žiadnu. Ale máme veľkú moc nad tým, ako sa k tomu, čo sa nám stane, postavíme,“ píše Amodeo.

Filozofi Theodore Schick a Lewis Vaughn súhlasia: „Hoci je absurdné myslieť si, že naše mysle vytvárajú vonkajšiu realitu, je celkom rozumné veriť, že naša myseľ tvorí naše presvedčenia o vonkajšej realite,“ píšu. „Relativizmus znie lákavo, pretože mnohí ľudia nesprávne predpokladajú, že jeho náprotivok, realizmus, nevyhnutne predpokladá absolutizmus – tvrdenie, že existuje jediný správny spôsob ako opísať či vnímať realitu.“

Naše mysle síce nie sú tvorcami reality, ale podmieňujú povahu našich zážitkov - sú teda tvorcami toho, ako prežívame realitu.



-

Ďalšie zdroje:
Schick, T. & Vaughn, L.: How to Think About Weird Things. Critical Thinking for a New Age. McGraw-Hill, 2014 (7. vydanie).
Wiseman, R.: 59 Seconds. Pan Books, 2009.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet