Existovala vraj námorná veľmoc obývajúca pevninu veľkú ako Líbya a Malá Ázia dokopy. A mala si podmaniť rozsiahle oblasti západnej Európy a Afriky asi 9600 rokov pred n. l. No po neúspešnom pokuse podmaniť si Atény v priebehu jedného dňa a noci zanikla. Pevnina, na ktorej sa civilizácia rozprestierala, sa totiž vraj zrútila do mora kvôli zemetraseniam a záplavám.

Čo hovorí geológia

Sprvu sa naozaj zdalo možné, že sa v dávnej minulosti na západ od Gibraltáru nachádzal zaniknutý kontinent. Tým myslíme časy, keď „teória všetkého“ geológie, platňová tektonika, predstavovala iba hudbu budúcnosti, a o pohyboch pevnín ani o povahe dna Atlantického oceánu sme nič nevedeli. Napokon, staré hypotézy, vysvetľujúce súčasné rozšírenie fauny a flóry vo svete s nehybnými kontinentmi, naozaj počítali so zaniknutými pevninami či pevninskými mostami. Podrobný výskum oceánskeho dna však začiatkom druhej polovice minulého storočia nenechal pre zaniknutý kontinent žiaden priestor. Ibaže by sa trosky Atlantídy premenili na jemné hlbokomorské usadeniny...



Geológovia okrem toho zistili, že kontinenty a veľké ostrovy (ktoré taktiež tvorí kontinentálna kôra) nezanikajú. Spájajú sa, trhajú, ale nepoznáme prírodnú silu, ktorá by ich dokázala zničiť. Dokázala by to azda len planetárna zrážka. Ale ak by k nej pred pár tisícročiami došlo, Zem by dnes obývali prinajlepšom baktérie.

Príčina, prečo kontinenty nezanikajú, je jednoduchá. Kontinentálnu kôru tvoria pomerne ľahké horniny, ktoré takpovediac plávajú na oveľa hustejších hlbinných hmotách. Preto kým sa ťažká oceánska kôra v priebehu vekov priebežne obnovuje - vzniká v oblasti stredooceánskych chrbtov a zaniká na miestach, kde sa vnára do planetárneho vnútra - kontinenty od úsvitu histórie našej planéty iba rastú.¹ Na ilustráciu: pred asi 4 miliardami rokov na Zemi existoval jediný kontinent, ktorý dosahoval veľkosť súčasnej Austrálie.

Zaniknúť môžu ostrovy celkom odlišnej veľkostnej kategórie, akú údajne mala Atlantída, a to malé ostrovy a ostrovčeky. Dochádza k tomu napríklad sopečnou činnosťou, abráziou morským príbojom alebo pri veľkom zemetrasení a s ním spojenými tektonickými pohybmi. Ale nie bez stôp. „Dnešná morská geológia je pokročilá veda,“ upozorňuje geológ Zdeněk Koukal. „O morskom dne dnes toho vieme toľko, že sme schopní rozpoznať, v ktorých častiach morí sú potopené alebo novo vzniknuté ostrovy.“

Pôvod

Príbeh o Atlantíde je skôr mýtom o staroveku² ako starovekým mýtom.



V staroveku nebol príbeh tradovaný. O Atlantíde nekolovali žiadne príbehy u národov Stredomoria či západnej Európy. Namiesto toho vieme pôvod príbehu vystopovať ku konkrétnemu človeku a konkrétnym dvom dielam. Najstaršia a jediná známa pôvodná zmienka o Atlantíde pochádza z 30-stránkového (!) diela Platóna, dialógov Timaios a Kritias, konkrétne z pasáží venovaných utopickým spoločenstvám.

Nadšenci záhad trvajúci na tom, že pasáže hovoriace o Atlantíde opisujú históriu, zabúdajú, že dokonca aj kontext Platónových dialógov je fiktívny. „Sú to zväčša vymyslené rozhovory medzi Sokratom a jeho študentmi,“ pripomína archeológ Kenneth Feder. „Diskusie v Platónovi sa nikdy skutočne neodohrali. Obvykle obsahovali reálnych ľudí, ale mnohí žili v odlišných obdobiach. Napríklad Kritias, ktorý rozpráva príbeh o Atlantíde, bol identifikovaný s Platónovým prastarým otcom z matkinej strany.“

Ale aj keby to tak nebolo, neznamenalo by to, že je príbeh o Atlantíde vierohodný.

V Platónovom texte Kritias rozpráva príbeh Sokratovi. Tento príbeh počul ako desaťročný (!) od svojho starého otca, ktorý mal v čase rozprávania vraj skoro 90. A starý pán počul príbeh od svojho otca, ten od aténskeho politika Solóna, a ten od istých „nemenovaných“ kňazov v Egypte okolo roku 590 pred n.l. Čiže by sme mali prinajlepšom veľmi nepriamu verziu príbehu podaného asi 240 rokov predtým, ako ho Platón spísal. Mimochodom, čitateľa by na tomto mieste mohla zaujímať skutočnosť, že ústne podanie podľa výskumov sprevádzajú dramatické zmeny. Nielenže vypadávajú detaily, príbehy sa obohacujú o nové prvky a menia na nepoznanie.

Inými slovami, aj keby sa uvedený scenár odohral (čo sa takmer určite nestalo), Platónova verzia príbehu a verzia egyptských kňazov by zrejme nemali veľa spoločného.

Svedectvo archeologických prameňov

Údajná existencia a rozmach civilizácie Atlantídy spadá do čias poslednej ľadovej doby, keď o žiadnych vyspelých Aténach, s ktorými mali Atlanťania zápoliť, nemohlo byť ani reči. Z Grécka poznáme len súdobé náleziská lovcov a zberačov.

Ako vysvetľujeme v samostatnom článku, v tejto dobe je nesmierne naivné očakávať akúkoľvek vyspelú civilizáciu. A taká, ktorá by si podmanila veľké územie Európy a Afriky, by zanechala rukolapné archeologické dôkazy o svojej existencii, jednoznačne vyčnievajúce nad rámec typických nálezov pre dané obdobie. Tu je dôležité podotknúť, že civilizácia Atlantídy údajne používala železné zbrane a iné predmety zo železa. Z archeologického záznamu by mali doslova a do písmena vyskočiť. O to viac, ako upozorňujú archeológovia Israel Finkelstein a Neil Silberman: „Moderné archeologické techniky sú schopné odhaliť aj veľmi skromné stopy aktivity lovcov a zberačov a kočovných pastierov po celom svete.“

A keby sa udalosti odohrali neskôr a nie na sklonku ľadovej doby? Tam narážame na nový problém mlčania historických záznamov (napríklad písomné záznamy Egypťanov, ktoré by si „nevšimli“ podmanenie krajiny Atlanťanmi), pričom problém mlčania archeologického záznamu sa nevytráca, ale sa kvôli jeho väčšej detailnosti prehlbuje.

Svedectvá Aristotela, Herodota a ďalších historických prameňov

Solón sa podľa Platónovho príbehu dozvedel o Atlantíde v Egypte. Ibaže odtiaľ nemáme o údajnom bájnom kontinente a jeho civilizácii žiaden záznam.



V piatom storočí pred n.l. grécky historik Thoukydides podrobne opisoval vojenské a politické zápasy starovekých Atén, ale víťazstvo nad civilizáciou Atlantídy nespomína. Mlčia aj staroveké kroniky histórie a vojenských víťazstiev Atén. Paradoxne, práve údajné najväčšie víťazstvo tam chýba. Atlantídu nezmieňuje³ ani grécky historik Herodotos, ktorý žil 100 rokov pred Platónom.

„Je nemysliteľné, aby sa neobjavila žiadna zmienka ohromného vojenského víťazstva starovekých Atén nad Atlantídou – alebo akýmkoľvek iným podobným miestom – v prácach gréckych historikov, ktorí prišli po Platónovi. A presne toto sa stalo. Grécki historici nespomínali Platónov príbeh o Atlantíde, pretože nepovažovali príbeh za nič viac ako fikciu, tak ako to zamýšľal Platón,“ konštatuje Kenneth Feder.

Jednoznačný argument ponúka „korunný svedok“. Človek, ktorý by mal o Atlantíde vedieť po Platónovi najviac – Platónov žiak a slávny filozof Aristoteles. Ten sa na margo Atlantídy skutočne vyjadril. Jasne vyhlásil, že Platón použil jej popis ako kulisu v rozprávaní o ideálnom štáte. Dodal dokonca, že „ten, kto si Atlantídu vymyslel, ju nechal opäť klesnúť pod morskú hladinu.“ To by malo znamenať koniec všetkým sporom.

Aj tak ju stále „nachádzame“

Nespočetne veľa ľudských sídel skončilo pod hladinou mora, dokonca kedysi najúrodnejšie a najbohatšie oblasti Európy a Blízkeho východu. V priebehu prvých tisícročí po skončení posledného zaľadnenia totiž morská hladina stúpla až o 120 metrov. A pomaly stúpala aj naďalej. Odhaduje sa, že počas staroveku ľudia na pobreží Stredozemného mora vybudovali približne 300 veľkých prístavov, okrem toho prístavy mali aj tisíce malých miest a rybárskych osád. Asi polovica z nich sa ocitla pod vodou. Ale nehľadajte v nich zvyšky Atlantídy.

Všetko, čo vieme o histórii, archeológii a geológii naznačuje, že príbeh o Atlantíde nie je nič viac ako podobenstvo. Bájny kontinent nezodpovedá žiadnemu reálnemu miestu v histórii, predstavuje len prostriedok na vyjadrenie morálneho posolstva. Podobne je tomu pri inom známom Platónovom podobenstve, podobenstve o jaskyni a ľuďoch uväznených v nej, vidiacich iba tiene. Žiadna takáto jaskyňa samozrejme nikdy neexistovala, slávny filozof si ňou iba vypomohol pri snahe tlmočiť myšlienky týkajúce sa vnímania reality.



Mýtická povaha Atlantídy samozrejme nebráni nadšencom záhad v tom, aby ju znovu a znovu „nachádzali“. Niekedy stačia obyčajné skaly, konkrétne pre laika neobvykle symetrické erózne horninové útvary⁴ - veď kto by veril geológom pri posudzovaní skál, a toho, či niektoré vznikli prírodnými procesmi alebo nie.

Keď si dostatočne prispôsobíte Platónov opis, a pri argumentácii selektívne vyberáte, čo sa vám hodí a ignorujete zvyšok, „nachádzať“ Atlantídu nie je také zložité. Podarilo sa to mnohým (vlastne je prekvapivé, že naši „ufoslovania“ akosi zaháľajú). Archeológ Kenneth Feder napríklad vymenúva, že len v posledných desaťročiach viac či menej seriózni autori identifikovali Atlantídu s Krétou (zánik vraj spôsobila sopečná erupcia pred 3600 rokmi), ostrovom Santorini (detto), mestom v západnom Turecku, s malým zatopeným ostrovom Spartel v Cádizskom zálive, s istou Španielskou bažinou, jedným náleziskom v Škandinávii, alebo náleziskami na ostrove neďaleko britského Cornwallu, v Juhočínskom mori, v Južnej Amerike, neďaleko pobrežia Kuby, neďaleko pobrežia Japonska, v pobrežných vodách bahamského ostrova Bimini, 150 kilometrov od pobrežia Cypru a dokonca na Antarktíde (keď tam bolo teplejšie). Celkovo máme k dispozícii takmer 50 „Atlantíd“.

Niektoré (!) doposiaľ identifikované miesta možnej lokalizácie Atlantídy alebo jej prípadnej historickej inšpirácie.

„Atlantída sa nenachádza na žiadnom z týchto údajných miest, pretože sa nenachádza nikde. Tak ako Oz, Stredozem alebo Tatooine, je mýtické miesto, vymyslené s cieľom povedať príbeh,“ píše Feder. „Atlantída je v skutočnosti jednoducho literárny nástroj, ako vyjadriť ponaučenie týkajúce sa politickej, spoločenskej a ekonomickej organizácie dobre fungujúceho spoločenstva.“

Reálna inšpirácia?

Iste, nemožno celkom vylúčiť, že Platóna k podobenstvu o Atlantíde inšpirovala reálna udalosť. Za najpravdepodobnejšieho kandidáta sa považuje osud krétskej Minojskej kultúry, ktorú zdevastoval sopečný výbuch a zemetrasenie. Pravda, jej reálie ani umiestnenie v čase a priestore sa s mýtom o Atlantíde príliš nezhodujú. Napokon, prírodná katastrofa neznamenala koniec Minojcov. Podľa egyptských záznamov pokračoval obchod medzi oboma ríšami neprerušene ešte 100 rokov po nej.



Pri opise civilizácie Atlantídy a prírodných reálií pevniny Platón podľa geológa Zdenka Koukala „premiešal grécku, kartágijskú, egyptskú a snáď aj inú súčasnosť s gréckou, krétskou a inou minulosťou, o ktorej mal dosť prameňov, hlavne z Herodota.“

Koukal sumarizuje, že architektonický ráz mesta pripomína Kartágo, príroda niektorý stredomorský ostrov, vojna medzi Praaténčanmi a Atlanťanmi pre zmenu epizódy grécko-perzských a grécko-kartagijských vojen. A ponorenie pod hladinu? Práve počas Platónovho života bolo po zemetrasení zaplavené mesto Helike v Korinstkom zálive.

-

Poznámky:
Príspevok predstavuje druhú, prepracovanú a podstatne rozšírenú verziu článku, ktorý pôvodne vyšiel 7. 1. 2014.

1 veľmi ojedinele môžu byť intenzívnou vulkanickou činnosťou zničené a oceánskou kôrou pohltené úlomky kontinentálnej kôry, tzv. mikrokontinenty
2 v podstate o praveku, keďže zánik Atlantídy spadá do obdobia poslednej doby ľadovej – na druhej strane, koniec praveku definujeme vznikom písma, a Atlanťania písmo údajne poznali
3 spomína síce akýchsi „Atlanťanov“, tí však nemajú nič spoločné s Platónovou Atlantídou (je však možné, že názov si Platón od Herodota vypožičal), v kontexte severoafrických kmeňov sa „Atlanťania“ spomínajú aj v rímskej literatúre
4 napr. 800 metrov dlhý val viac či menej pravidelných (ako aj celkom nepravidelných...) kamenných útvarov Biminská cesta, ktorý skúmalo množstvo amerických aj švajčiarskych geológov a považovali ho za prirodzene vzniknutý erózny útvar. V skutočnosti je rozpad hornín do pravidelných tvarov (často podstatne pravidelnejších ako v prípade Biminskej cesty) pomerne bežný a pozorujeme ho u rôznych typov usadených aj magmatických hornín

-

Ortgonálne pukliny na pobreží Tasmánie. (foto: Felix Andrews).


Použitá literatúra:
Feder, K. L.: Frauds, Myths and Mysteries: Science and Pseudoscience in Archaeology. Central Connecticut State University, 2014.
Kukal, Z.: Atlantis ve světle moderní vědy. Praha, 1985.
Linse, P.: Atlantis In: Shermer, M. (ed.): The Skeptic Encyclopaedia of Pseudoscience. Skeptics Society, 2002.
Selley, R.C. (ed.): Encyclopedia of Geology. Academic Press, 2004.

Perexový obrázok: Ann Wuyts

Pozri tiež

» Hory putujúce po kontinentoch: Najväčšia geologická hádanka?
» „Superrýchly“ rast pohorí?
» Zamrznutá planéta: Zem ako snehová guľa
» Pradejiny Zeme naruby - dinosaury a trilobity po boku človeka?
» Potopa sveta: O dôkazoch, mýtoch a naivite
» Zrod bigfoota: Ako médiá pomohli vytvoriť príšeru
» Skalné relikty z veku Hádesa
» Záhada bermudského trojuholníka: 10 zásadných faktov, na ktoré sa zabúda
» Skutočné Atlantídy: Zaniknuté kontinenty pradávnych čias
» Keď históriu przní nacionalizmus: Fantázie o Praslovákoch a Praslovanoch kontra výskumy
» Iliada vs história: Pôvod príbehov o trójskej vojne
» Zlostné frflanie mrzutého geológa: Bosnianske pyramídy alebo Pyramídové šialenstvo časť 1.
» Zhltnuté morom: Stratené raje našich prapredkov
» Zlostné frflanie mrzutého geológa: Egyptské pyramídy alebo Pyramídové šialenstvo časť 2.
» Zlostné frfľanie mrzutého geológa: Tajomstvo vzniku záhadných kamenných gúľ
» Civilizácie a megastavby praveku: Prečo mimoriadne vyspelé civilizácie prehistórie sú a zostanú fantáziou
» Prekvapivá, ale málo známa pravda o vraždiacej kliatbe Tutanchamona
» Úvod do prekrúcania našich dejín
» Utópia: Raj alebo peklo? Sen alebo trolling?

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet