28.04.2014-10:57:00   |   Dušan Valent
#Zem
#Pravek
V geologickom období hadaika (pred 4,5 až 3,8 miliardami rokov) by sa grécky boh podsvetia Hádes cítil ako doma. Zem bola nepokojnou a nehostinnou pustatinou. Kvôli vnútru, ktoré bolo oveľa horúcejšie ako dnes, trpela extrémne silným vulkanizmom a mimoriadne rýchlymi pohybmi zemskej kôry (ešte oveľa neskôr, pred 2,5 miliardami rokov, boli až 10-krát rýchlejšie ako dnes). Pred asi 4,1 miliardami rokov sa pridala fáza intenzívneho bombardovania asteroidmi. Počas tohto stámilióny rokov trvajúceho armagedonu došlo k opakovanému roztaveniu rozsiahlych oblastí zemského povrchu.



Náhodné objavy


-

Nečudo, že z hadaika sa nezachovali prakticky žiadne horniny, pričom hŕstku súvrství, ktoré sú vekom blízke tomuto obdobiu, tvoria premenené horniny (metamorfity), vznikajúce pri deštrukcii starších skál teplom a tlakom. Kvôli divokej mladosti Zeme tak najstaršie skalné bloky našej planéty predstavujú kusy ruly, bridličnatej metamorfovanej horniny, ktoré geológovia nachádzajú v Severozápadných teritóriách v Kanade - ruly súboru Acasta, v Grónsku - zelenokameňové pásmo Isua, alebo západnej Austrálii - Narryerská rula. Tu všade na povrchu ležia súvrstvia s horninami starými okolo 3,6 – 3,8 miliardy rokov. Objavovanie tých celkom najstarších fragmentov zostáva v réžii náhody. Ťažko ich hľadať pretože sú extrémne deformované a neveľké, tvorené niekedy iba zoskupeniami hŕstky minerálov. V súčasnosti vedú fragmenty ruly súboru Acasta, predstavujúce koreňovú zónu dávno zarovnaného horstva, ktorých vek sa podarilo stanoviť na čosi viac ako 4 miliardy rokov.

Matuzalem sveta minerálov


-

Prastaré ruly prežili veky ničivých geologických procesov viac vďaka šťastiu ako vďaka mimoriadnej odolnosti. Celkom iným prípadom sú takmer nezničiteľné kryštály zirkónu. Skaliská, ktorých sú tieto minerály súčasťou, sa časom rozpadnú kvôli vplyvu vetra, dažďa, mrazu a horúčav. No zirkóny zostanú neporušené. Riečne prúdy ich možno presunú, ale ony sa takmer nedotknuté opätovne usadia a stanú súčasťou nových skál. Ak ich pochovajú hrubé vrstvy hornín a zasiahnu horotvorné procesy, nevadí. Zirkón prežije aj extrémne stlačenie či dokonca pretavenie okolia. Niektoré zrná takto prežili niekoľko cyklov horotvorných procesov. Inými slovami, postupne sa stali súčasťou niekoľkých majestátnych, kilometre vysokých skalných masívov a prežili ich úplné zničenie.



Chladná Zem

Vďaka svojej odolnosti dokáže zirkón vniesť svetlo aj do záhadného obdobia hadaika. Ako sme si spomenuli, kvôli ničivým geologickým procesom a fáze kozmického bombardovania sa z tých čias zachovalo len pár skalných úlomkov. V 3,8 miliardy rokov starých Narryerských rulách nájdených v suchej, hornatej západnej Austrálii, však geológovia objavili zirkóny datované až na 4,4 miliardy rokov. To je iba o približne 150 miliónov rokov menej ako vek našej planéty! Porovnanie pomeru izotopov lítia v týchto zrnách s pomermi v zrnách s dobre známymi podmienkami vzniku ukázali, že na Zemi už pred 4,3 až 4,4 miliardami rokov existovali zárodky kontinentov, veľké množstvá vody – možno oceány a pomerne nízke teploty. Legendárny „oceán lávy“ teda na našej planéte existoval zrejme iba veľmi krátko.

Platne z mŕtvych veľhôr


-

Čím sú zirkóny medzi minerálmi, tým sú medzi gigantickými horninovými blokmi tzv. kratóny, ploché, miliardy rokov staré jadrá kontinentov. Vo svojich extrémne deformovaných útrobách zachovávajú stopy procesov, ktoré ich stvorili: rozsiahleho pretavovania skál, vrásnenia súvrství do nepoznania a výstupov žeravých magmatických chocholov, taviacich všetko, čo im stálo v ceste. Vzniku kratónov totiž predchádzali kolízie veľkých krýh zemskej kôry, sprevádzané rozsiahlymi deformáciami, zhrubnutím zemskej kôry a rastom veľhôr. Po 200 - 400 miliónoch rokov ustavičného narúšania zvetrávaním a eróziou sa však aj tie najimpozantnejšie horstvá rozpadli. Po odstránení ťarchy nadložia sa z hĺbok na povrch postupne tlačili vrásnením a teplotou drasticky deformované, no tlakom skompaktnené korene horstiev. Miestami sa na povrchu ocitli sekcie koreňových zón pôvodne pochované v hĺbke 40 km! Tieto hlbinné časti zaniknutých veľhôr už boli tak zocelené, že ich nepoznačili žiadne ďalšie vrásnenia. Namiesto deštrukcie a ďalších deformácií sa na ne postupne prilepovali ďalšie a ďalšie podobne vyhladené časti niekdajších koreňových zón mŕtvych veľhôr. V konečnom dôsledku vytvorili prevažne ploché, stovky až tisíce kilometrov dlhé a široké skalné platne.



Najstaršími kratónmi sveta sú kaapvaalský kratón južnej Afriky a pilbarský kratón západnej Austrálie. Podobnosti v ich štruktúre naznačujú, že pred miliardami rokov vytvárali jednu pevninu, najstarší známy superkontinent sveta zvaný Vaalbara, ktorého sú jedinými známymi pozostatkami. Vaalbara existovala pred 3,5 miliardami rokov alebo možno ešte skôr. Paleomagnetické dáta naznačujú, že oba kratóny sa spojili alebo prinajmenšom ležali blízko seba už pred takmer 3,9 miliardami rokov. Superkontinent zanikol pred 2,8 miliardami rokov, keď ho roztrhali ničivé pohyby zemskej kôry.

Hoci v čase svojej najväčšej slávy predstavovala prakticky všetku pevninu sveta, Vaalbara nebola ani taká veľká ako dnešná Austrália. Hmota kontinentov totiž v priebehu dejín Zeme takmer výlučne narastá. Ako je to možné? Kontinenty pozostávajú z ľahkých hornín, takže na rozdiel od ťažkej oceánskej kôry iba veľmi zriedkakedy končia vtlačené do žeravého zemského vnútra. Ich rast čerpal hmotu zo sopečnej činnosti, ktorá na povrch vytláčala aj rozmerné objemy taveniny relatívne ľahkých hornín. Tie v hlbinách zostali z čias počiatočného premiešania ťažkých a ľahkých hmôt vo vnútri Zeme - dôsledku vzniku Zeme gravitačným pozliepaním rozmanitého skalného materiálu ranej slnečnej sústavy.



-

Zdroje
Prothero, D., Dott, R.: Evolution of the Earth. McGraw-Hill Science/Engineering/Math, 2009.
Reichwalder, P., Jablonský, J.: Všeobecná geológia. Bratislava. Univerzita Komenského, 2003.
Selley, R., Cocks, L. R. M., Plimer, I. R. (eds): Encyclopedia of Geology. Elsevier, 2004.

Obrázky: http://euroasianews.com/, užívateľ wikimédie Pedroalexandrade, Rob Lavinsky, http://www.indiana.edu/
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail