Precízne nastavenie konštánt?
Začneme usporiadaním atómu, konkrétne tým, že protón je o niečo ľahší než neutrón. Z toho plynie, že sa neutróny môžu premieňať na protóny nachádzajúce sa v nižšom energetickom stave. Keby bol protón o obyčajné jedno percento ťažší, než v skutočnosti je, mohol by sa rozpadnúť na neutrón. Všetky jadrá by potom boli nestabilné a rozpadli by sa. Atómy by sa rozlietali a život by nebol možný.
Inou priaznivou kozmickou okolnosťou umožňujúcou život je to, že protón je stabilný a nerozpadá sa na antielektrón. Experimenty dokázali, že prípadný polčas rozpadu protónu je doslova astronomický, ďaleko dlhší než vek vesmíru. K vzniku stabilnej DNA postačuje, aby bol protón stabilný stovky miliónov rokov.
Keby bola silná jadrová interakcia o niečo slabšia, jadrá deutéria by sa rozlietali a následne by nemohol nukleosyntézou vnútri hviezd vzniknúť žiadny z ťažších prvkov vo vesmíre. Ak by bola, naopak, jadrová sila o niečo silnejšia, hviezdy by vyčerpali jadrové palivo príliš rýchlo a život by sa nestihol vyvinúť.
Pokiaľ by sme zmenili silu slabej jadrovej interakcie, opäť zistíme, že život sa stáva nemožným. Pre prenos energie z vybuchnutej supernovy von sú nutné neutrína interagujúce pomocou slabých síl. Príslušná energia je zodpovedná za tvorbu chemických prvkov ťažších než železo. Keby slabá interakcia bola o niečo slabšia, neutrína by v podstate neinteragovali a supernovy by nemohli vyprodukovať ťažšie prvky. Keby slabá interakcia bola trošku silnejšia, neutrína by nedokázali uniknúť z jadra hviezdy a ťažšie prvky tvoriace naše telá i náš svet by tiež nevznikli.
Vedci zostavili dlhý zoznam podobných „šťastných kozmických náhod“. Keď doň nahliadnete, ohromí vás, s akou fantastickou presnosťou sú nastavené známe prírodné konštanty. Keby sa napríklad len jedna jediná zmenila, nikdy by nevznikli hviezdy, vesmír by sa rozplynul, neexistovala by DNA a život v našej podobe by nebol možný.
Astronóm Hugh Ross prirovnal danú situáciu k lietadlu Boeing 747 náhodne zostavenému tornádom potom, čo sa prehnalo smetiskom, aby zdôraznil tú neuveriteľnú výnimočnosť.
Antropický princíp
Všetky uvedené argumenty spadajú pod takzvaný antropický princíp. Na tento dosť kontroverzný princíp je možné pozerať z niekoľko rôznych hľadísk.
Fyzik Freeman Dyson kedysi vyhlásil: „Akoby vesmír vedel, že prídeme.“ Tento výrok je dôkazom silného antropického princípu. Podľa neho nie je jemné naladenie fyzikálnych konštánt náhodné, ale poukazuje na existenciu nejakého plánu. (Slabý antropický princíp naproti tomu jednoducho konštatuje, že fyzikálne zákony vesmíru sú také, že inteligentný život je možný.)
Fyzik Don Page zhrnul rôzne varianty antropického princípu, ktoré sa v priebehu rokov vynárali. Stručné rozdelenie znie nasledovne: Slabý antropický princíp, silný- slabý antropický princíp, silný antropický princíp a finálny antropický princíp.
Silný antropický princíp berie vážne napríklad Viera Kistiakowská pracujúca ako fyzička na MIT. Považuje ho za prejav Boha. Doslovne hovorí: „Dokonalý poriadok, ktorý sa odráža v našom vedeckom poznaní fyzikálneho sveta, vyžaduje božský úmysel.“ Tomu názoru sekunduje John Polkinghorne, časticový fyzik, ktorý sa vzdal miesta na Cambridgeskej univerzite a stal sa anglikánskym kňazom. Píše, že vesmír „nie je len tak hocijaký, skôr špeciálne nastavený, aby bol vyhovujúci pre život, pretože je dielom Stvoriteľa, ktorý si prial, aby tomu tak bolo.“
I sám Newton, ktorý prišiel s pojatím nemenných zákonov ovládajúcich bez Božskej intervencie planéty a hviezdy, veril, že elegancia týchto zákonov poukazuje k existencii Boha.
Pohľad z opačnej strany
Nositeľ Nobelovej ceny, fyzik Steven Weinberg o tom však presvedčený nie je. Uznáva, že antropický princíp má svoj pôvab: „Ľudia môžu len veľmi ťažko odolať viere v to, že ich súvislosť s vesmírom je niečím špeciálna, že ľudský život nie je len groteskným vyústením reťazca náhod, ktorý siaha späť až k prvým trom minútam existencie vesmíru, a že sme doň boli nejakým spôsobom zabudovaní už od počiatku.“ Uzavrel to však tým, že antropický princíp nie je nič viac ako „obyčajná mystická zlátanina.“
Ani mnohí ďalší nie sú o sile antropického princípu presvedčení. Fyzik Heinz Pagels ním bol kedysi priam oslnený, ale nakoniec oň stratil záujem, pretože nemá žiadnu prediktívnu schopnosť. Je to neoveriteľná hypotéza a nie je možné získať pomocou nej žiadnu novú informáciu. Vedie len k nekonečnému reťazcu prázdnych tautológií – existujeme tu preto, že tu existujeme.
Alan Guth antropický princíp takisto odmieta slovami: „Je pre mňa ťažké uveriť, že by ktokoľvek použil antropický princíp v situácii, keby mal k dispozícií lepšie vysvetlenie. Napríklad som ešte nikdy nepočul o antropickom princípe svetových dejín... Na tento princíp sa ľudia odvolávajú vtedy, keď nemajú poruke nič lepšie.“
Že vesmírny „fine tuning“ nie je celkom „fine“ si myslí známy astronóm Neil deGrasse Tyson: „Proces vzniku hviezd je úplne neefektívny. Väčšina miest vo vesmíre by život okamžite zabila. Okamžite!“ zdôrazňuje. Na argument, že prírodné sily sú ideálne nastavené pre život lakonicky odpovedá: „Prepáčte. Len sa pozrite na objem vesmíru, v ktorom nemôžete žiť, ale okamžite zomriete.“
Iní vedci sa domnievajú, že náhodou údajne ťažko vysvetliteľné nastavenie vesmírnych konštant poskytuje dôkaz pre existenciu multiverza. O tom však už pojednáva
iný článok.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok