11.11.2016-11:12:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Zbúrané mýty
V nedávnom článku sme si predstavili prekvapivo pestrý evolučný klan tyranosaura (skupina Tyrannosauroidea). Vyvrcholením vývojových trendov, ktoré sme v priebehu 100 miliónov rokov evolúcie tejto skupiny pozorovali, je jej najslávnejší zástupca – Tyrannosaurus rex - asi jediný vymretý tvor*, ktorého možno považovať za filmovú hviezdu (ktorej však údajne v žalúdku leží nemálo hollywoodskych hercov).



V tomto článku sa na tyranosaura pozrieme z dvoch uhlov. Na jednej strane vyzdvihneme jeho unikátnosť, vďaka ktorej bol skutočným dinosaurím superpredátom. Na strane druhej odhalíme jeho laickej verejnosti málo známu pravú tvár.

Časť. I.: T-rex, superpredátor



Skvelé zmysly

V známej scéne Jurského parku (1993), pri nočnej konfrontácii protagonistov s naklonovaným tyranosaurom, zachránilo postavám život, že ich obrovitý dinosaurus nevidel, pokiaľ sa nepohybovali. V skutočnosti mal ale T-rex podľa všetkého skvelý zrak. Jeho očnice patrili medzi najväčšie zo všetkých suchozemských stavovcov! Vavyše smerovali dopredu, vďaka čomu, na rozdiel od iných dravých dinosaurov (ako aj väčšiny iných tyranosauridov), získal tzv. binokulárne videnie – obrazy videné oboma očami sa prekrývali v jeden, ako u ľudí, čo zvieraťu umožňovalo vnímať hĺbku, a tak efektívnejšie loviť.

Keďže ostrosť videnia možno odvodiť od veľkosti očníc (pokiaľ iné parametre zostávajú rovnaké), podľa výskumu Kenta Stevensa z Oregonskej univerzity mal tyranosaurus asi 13-násobne ostrejší zrak ako človek a 3,6-násobne ostrejší ako orol.

Tvar mozgovne navyše naznačuje prítomnosť mimoriadne veľkého čuchového bulbusu, čo je časť mozgu zodpovedná za čuch.

Nebol výhradný zdochlinožravec

Mnohé televízne dokumentárne filmy posledných rokov sa snažili navodiť dojem, že zúri živá vedecká diskusia, či bol tyranosaurus výhradný mrchožrút alebo lovec. V skutočnosti nikdy taká kontroverzia neexistovala. Nielenže dnes - nerátajúc supy či kondory, ktoré lietajú - nepoznáme výhradné mrchožrúty, keďže aj hyeny sú primárne lovci. Uvedený názor zastával, ale vo vedeckej literatúre nikdy nepublikoval (!) z relevantných expertov len Jack Horner. Napokon ho presvedčivo vyvrátili nálezy ako slon ťažkých vtákopyskatých a rohatých dinosaurov, ktoré vykazovali zranenia so známkami hojenia, zranenia, aké mohol spôsobiť jedine tyranosaurus. Tieto nálezy definitívne dokázali, že tyranosaurus aktívne lovil veľké bylinožravé dinosaury. Pravda, tak ako väčšina veľkých predátorov, nepohrdol ani zdochlinou.



Drvič kostí

Predné zuby hornej čeľuste T-rexa mali pomerne malé rozmery a v priereze tvar písmena D, pretože slúžili na zoškrabovanie mäsa z kostí. Zvyšné ale nadobudli nielen mimoriadnu veľkosť (až 31 cm, čiže toľko ako tesáky šabľozubého „tigra“ smilodonta!), ale aj enormnú, dvojnásobnú hrúbku oproti rovnako veľkým dravým dinosaurom (napríklad karnosaurom).

Mimoriadna hrúbka zubov ide ruka v ruke s nevídanou robustnosťou lebky. Zaráža predovšetkým hĺbka sánky. Tá naznačuje prítomnosť ohromne vyvinutých žuvacích svalov. Tyrannosaurus rex mal podľa všetkého najvyššiu silu zahryznutia zo všetkých suchozemských živočíchov. Odhady profesora Masona Meersa Univerzity v Tampe hovoria o schopnosti vyvinúť tlak 183-tisíc až 235-tisíc N. To je 60-násobne viac ako u leva a predstavuje silu takú drvivú, ako keby sa na vás postavilo päť slonov.


-


Porovnanie lebky jedného z najväčších karnosaurov, giganotosaura (píšeme o ňom na konci tohto článku), s lebkou tyranosaura. Hoci giganotosaurus disponoval o čosi väčšou lebkou, táto bola neporovnateľne ľahšie stavaná. Všimnite si predovšetkým hlbokú sánku tyranosaura, na ktorú sa upínali mimoriadne masívne žuvacie svaly.


Neprávom opomínaný gigant

Tyrannosaurus vstúpil do povedomia verejnosti ako najväčší dovtedy objavený dravý dinosaurus. V populárnej literatúre sa neskôr čas od času spomínali rôzne nekompletné nálezy, ktoré naznačovali existenciu väčších dravcov. No až v roku 1994 sa zdalo, že slávny tyranosaurus definitívne prišiel o korunu najväčšieho dravého dinosaura – vďaka objavu karnosaura rodu Giganotosaurus, ktorý mal byť podľa odhadov viac ako 14 metrov dlhý. Naproti tomu seriózne odhady maximálnej dĺžky tyranosaura hovorili o trinástich metroch.

Vec je ale trochu zložitejšia.

Na jednej strane, najväčšia pomerne kompletná kostra tyranosaura (dostala prezývku Sue) meria 12 m, pričom expert na tyranosaury David Hone pripomína, že jej chýba asi meter z chvosta. Poznáme tiež viaceré ďalšie jedince tyranosaura, ktoré boli viac ako 12 metrov dlhé, pričom niektoré nekompletné nálezy naznačujú existenciu ešte väčších jedincov ako Sue.



Čo sa týka Giganotosaura, respektíve podobne gigantických karnosaurov ako takých (keďže sa ich vyvinulo neúrekom), ukazuje sa, že veľkostné odhady hovoriace o dĺžke viac ako 14 metrov boli nadhodnotené. V skutočnosti máme k dispozícii jedince, ktoré boli dlhé okolo 12, ojedinele tesne nad 13 metrov. A to je stále veľkostné rozpätie tyranosaura. Inými slovami, nemôžeme povedať, že by giganotosaurus či ktorýkoľvek jeho príbuzný bežne dorastal do väčšej dĺžky ako T-rex. A ako píšeme nižšie, všetko nasvedčuje tomu, že pri zhruba rovnakej dĺžke bol tyranosaurus o niekoľko tisíc kilogramov ťažší.

Kým priemerne veľké tyranosaury vážili podľa odhadov okolo 6 – 8 ton, v prípade (takmer) trinásťmetrových jedincov ako Sue to bolo zrejme vyše 9 ton, čiže asi toľko, ako dva slony. Sue však určite nebola rekordným jedincom. „Bol by som veľmi prekvapený, keby neexistovali jedince, ktoré vážili viac ako 10 ton a merali viac ako 15 metrov, a možno ešte podstatne viac“, píše expert na tyranosaury paleontológ David Hone v knihe The Tyrannosaur Chronicles.

Super-robustný, ale nie super-pomalý

Karnosaury, hlavné veľké až gigantické dravé dinosaury v priebehu 100 miliónov rokov, mali veľké, vysoké hlavy podobne ako zástupcovia vývojovej línie tyranosaurov, ktorí ich koncom druhohôr nahradili. Hlavy karnosaurov však boli úzke a jemne stavané. Robustnosť hlavy tyranosaura rexa je však pozoruhodná aj v porovnaní s jeho najbližším príbuzným, ázijským „evolučným súrodencom“, tarbosaurom. Kým pri pohľade z boku vyzerajú ich lebky takmer na nerozoznanie podobne, pri pohľade zhora je situácia celkom iná - tá tyranosaurova je taká široká, že nadobúda tvar písmena T!


-


Porovnanie lebky tarbosaura (vľavo), s lebkou tyranosaura. Všimnite si podobnosť pri pohľade z boku, ale rozdiel pri pohľade zhora (tarbosaurus bol zrejme najbližším príbuzným tyranosaura).


Mimoriadna robustnosť charakterizovala celé telo tyranosaura rexa. A tak, hoci niektoré karnosaury možno dorastali do o čosi väčšej dĺžky, pri pohľade zhora mali užšiu siluetu, ľahšie stavané telo a celkovo o niekoľko tisíc kilogramov nižšiu hmotnosť.

Oproti gigantickým karnosaurom však nohy tyranosaura vykazovali adaptácie na rýchlejší pohyb – kým veľké karnosaury ako Giganotosaurus mali výrazne dlhšiu stehennú kosť ako holennú kosť (typový jedinec 143 cm vs 112 cm), čo je typické pre pomalé zvieratá neschopné rýchleho behu, tyranosaurus mal holennú kosť takmer rovnako dlhú ako kosť stehennú. Ďalšie adaptácie na rýchly pohyb nachádzame na chodidle - vtlačená vrchná časť predpriehlavkovej kosti prostredného prsta chodila, tzv. arktometatarzus - zvyšovali jeho elasticitu a schopnosť tlmiť nárazy. S rýchlym pohybom tyranosaurovi pomáhali aj svaly chvosta, upínajúce sa až na stehennú kosť. Vďaka nim mal T-rex oveľa širší, svalnatejší chvost, ako sme si v minulosti mysleli - jeho osvalenie bolo podľa nedávnych zistení Scotta Personsa z Univerzity v Alberte podhotnotené o 25 až 45 %.



Pravda, to všetko boli zdedené špecializácie na beh, nie adaptácie, ktoré sa vyvinuli samotnému tyranosaurovi. Aj tak ale naznačujú, že išlo o neporovnateľne pohyblivejšieho tvora, ako boli rovnako veľké dravé dinosaury skorších čias.

Ako rýchlo dokázal T-rex bežať? To je predmetom živých debát. S najväčšou pravdepodobnosťou nie oveľa rýchlejšie ako 40 km/h. Ale to ani nepotreboval, pretože jeho korisť sa nepohybovala práve rýchlo. Navyše, jedným faktorom úspešného lovu je rýchlejší beh, ďalším vytrvalejší beh – a práve v tomto ohľade mohol mať tyrannosaurus oproti jeho potenciálnej koristi, veľkým hadrosaurom (vtákopyskatým dinosaurom) výhodu.

Dva typy dravca v jednom

Dospelý tyranosaurus predstavoval až komixovo robustného predátora. Jeho mláďatá však telesnými proporciami ale aj tvarom zubov pripomínali rané tyranosauroidy – mali mimoriadne dlhé zadné nohy, čo je charakteristický znak mimoriadne rýchlych bežcov, a relatívne malé hlavy s úzkymi zubami, ktorým očividne chýbala neskoršia špecializácia na drvenie kostí. Mladé tyranosaury podľa všetkého žili celkom odlišným životom a lovili celkom odlišnú korisť ako dospelé jedince. Najskôr poľovali na pštrosom podobné ornitomímosaury alebo dvojnohé tescelosaury.

Časť II.: Pravá tvár T-rexa



-


Bol operený
Nález 1,5-tonového evolučného „prastrýka“ tyranosaura rodu Yutyrannus z Číny dokázal, že aj veľké dinosaury niesli kabát z primitívneho peria. Je teda veľmi pravdepodobné, že aspoň čiastočnú pernatú pokrývku by sme našli aj na T-rexovi.

Dohryzené tváre

Vzájomné súboje, či už o teritórium, samicu alebo korisť, sprevádzali počas života aj tyranosaury. Jediným miestom na tele, kde by ich nesmierne silné čeľuste nespôsobili vážnu stratu krvi alebo hlboké zranenia, boli masívnymi kosťami tvorené lebky. Na pozostatkoch mláďat ako aj dospelých jedincov tak nachádzame stopy po uhryznutiach inými zástupcami vlastného druhu. Zväčša sú vyhojené, čo znamená, že zviera potýčku prežilo.

Malé, no silné predné končatiny

Obludný, 13-metrový Tyrannosaurus rex niesol predné končatiny dlhé zhruba ako ľudské, necelý meter. Rástli na nich však len dva prsty. Hoci sa môžu zdať slabé, či dokonca zbytočné, v skutočnosti boli ich kosti pomerne robustné a svalové úpony prezrádzajú úctyhodnú silu. Tyranosaurus dokázal len pomocou bicepsu zodvihnúť bremeno vážiace až 200 kg. Hoci mali obmedzený rozsah pohybu, dvojprsté predné končatny mohli pomáhať pridržať korisť alebo slúžiť ako akési háky pri párení.



Nemal úplne odkryté zuby

Väčšina zastaraných ilustrácií zachytáva tyranosaura aj iné dravé dinosaury s celkom odhalenými zubami na spôsob krokodílov. Tento spôsob zobrazovania na prvý pohľad dáva zmysel. Krokodíly sú predsa, nerátajúc vtáky, najbližší žijúci príbuzní dinosaurov. V skutočnosti sú však zároveň úzko špecializovaní na lov vo vodnom prostredí, kde potrebujú, aby im voda pri útoku a kŕmení rýchlo vytekala von z papule. Všetky iné plazy, napríklad varany komodské, majú zuby zvonka prekryté perami. Podobne na tom bol zrejme aj tyranosaurus.

Bol štrbavý

Zuby dinosaurov sa neustále obmieňali – vypadávali im a rástli nové. Zlomený zub tyranosaura trápil možno pár dní. Zakrátko ho nahradil iný. Táto skutočnosť je zároveň príčinou, prečo by ste u živého tyranosaura po otvorení papule nikdy nevideli rad plne veľkých zubov, ako vídame vo filmoch či na ilustráciách. Pravda, takýto pohľad je zrejme estetickejší ako štrbavý tyranosaurus.

-

Poznámky:
*ďalším kandidátom by mohli byť (veloci)raptory Jurského parku, ktoré však nemajú nič spoločné s reálnymi velociraptormi (odmyslime si teraz anatomické nepresnosti ako celkom zdeformované ruky a depilované telo) a aj z hľadiska vedeckých poznatkov 80. rokov minulého storočia pripomínajú (veľkosťou, lebkou) skôr rod Deinonychus

Obrázky: RJPalmerArt, Kabacchi, Jørn H. Hurum a Karol Sabath, Durbed
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail