22.09.2018-10:00:00   |   Marek Dzurenko
#Pravek
Ikonický rev tyranosaura v Jurskom parku je čistá fikcia, ktorá s realitou nemá nič spoločné. Zvukový efekt ohlušujúceho revu kráľa dinosaurov bol vytvorený v štúdiu za jediným účelom – aby znel pôsobivo a v divákoch vyvolal údiv zmiešaný s hrôzou. Legendárny zvuk vznikol kombináciou hlasových prejavov viacerých druhov zvierat, konkrétne slona, tigra a aligátora. Zvuky filmových velociraptorov boli vytvorené obdobne – audiomágovia sa pohrali s hlasmi husí, koní či dokonca páriacich sa korytnačiek a tak vytvorili presvedčivý “jazyk” raptorov.

Aká je teda skutočnosť? A dokážeme vôbec rekonštruovať hlasové prejavy (vokalizáciu) zvierat, ktoré vyhynuli pred desiatkami miliónov rokov? Odpoveď je áno aj nie. V nasledujúcich odstavcoch si priblížime súčasné hypotézy o vokalizácii nevtáčích dinosaurov. Oprieme sa o dôkazy získané najnovším výskumom, no nevyhneme sa ani špekuláciám.


O krokodíloch a vtákoch

Zvuky mäsožravých dinosaurov Jurského parku sú zjavne inšpirované vokálnymi prejavmi veľkých šeliem. Ak si predstavíme súčasného veľkého suchozemského predátora, napadne nás napríklad lev alebo medveď. Cicavce však nie sú najlepšou analógiou pre dinosaury. Cicavce totiž majú hlasivky, ktoré ostatným stavovcom chýbajú. Dinosaury tak v žiadnom prípade nemohli revať podobne ako veľké šelmy. Ak sa chceme dozvedieť viac o živote dinosaurov, veľa nám môžu napovedať ich najbližší žijúci príbuzní. Všetky vtáky sú žijúcimi potomkami nevtáčích dinosaurov, a sú teda de facto žijúce dinosaury. Krokodíly zas môžeme považovať za dinosaurích bratrancov, pretože majú spoločného predka, ktorý žil niekedy na rozhraní permu a triasu pred asi 250 miliónmi rokov.

Krokodíly vydávajú zvuky pomocou hrtanu (larynxu). Dospelé jedince - zvlášť samce - produkujú nízke tóny najmä v období rozmnožovania, kým mláďatá pomocou vyšších, piskľavejších zvukov ohlasujú matke liahnutie a udržiavajú s ňou kontakt. Samce krokodílov a aligátorov sú dobre známe svojou schopnosťou “hrmieť” – pri zásnubných rituáloch vydávajú infrazvukový signál, ktorý rozvibruje okolité prostredie.

Väčšina vtákov má špeciálny hlasový orgán – syrinx. Nachádza sa v spodnej časti priedušnice v mieste, kde sa priedušnica vetví na dve priedušky a jej majiteľovi umožňuje vydávať celú škálu zvukov. Niektoré vtáky spomedzi spevavcov a papagájov dokážu napodobňovať volania iných vtákov, či dokonca rôzne zvuky, ba aj ľudský hlas. Vtáčia vokalizácia má mnoho rôznych podôb, jej hlavná funkcia je však stále rovnaká – vnútro a medzidruhová komunikácia.

Ako vidíme, najbližší príbuzní dinosaurov patria medzi veľmi “ukecané” tvory, čo však nutne neznamená, že aj ony museli byť rovnako vokálne. Krokodíly a vtáky toho na prvý pohľad veľa spoločného nemajú, pár podobností by sme však našli – život (alebo v prípade krokodílov aspoň tolerancia) v sociálnych skupinách, vnútrodruhová komunikácia pomocou špeciálnych zvukových signálov, schopnosť počuť zvuky s rôznou frekvenciou – všetky tieto vlastnosti by sme takmer určite pozorovali aj u vyhynutých dinosaurov.


Na vydávanie zvukov nemusíte otvárať ústa

Dinosaury zrejme syrinx nemali, darmo by ste tak od nich očakávali taký zvukový repertoár, akým sa môžu pýšiť ich lietajúci potomkovia. V prospech absencie syrinxu u nevtáčích dinosaurov svedčí najmä nález fosilizovaného syrinxu u husotvarého vtáka rodu Vegavis z kriedy. Objav bol opísaný v roku 2016 a je najstarším dokladom existencie tohto orgánu. Pri fosíliách dinosaurov toho istého veku však akékoľvek stopy po syrinxe chýbajú. Vegavis bol už vývojovo pokročilý vták, ktorý sa dá zaradiť do blízkeho príbuzenstva kačíc a husí. To znamená, že syrinx je novým znakom unikátnym pre moderné vtáctvo, ktorý sa ešte u ich dinosaurích predkov nevyskytoval a vznikol až dávno po tom, ako sa objavili inovácie v podobe peria, vzdušných vakov a aktívneho letu.

Znamená to teda, že dinosaury boli nemé? To určite nie, veď krokodíly taktiež nemajú syrinx a sú pomerne hlučné. Zvuky sa dajú totiž robiť aj inak a netreba pritom ani otvoriť ústa.

Pred pár mesiacmi bola publikovaná zaujímavá nová štúdia, ktorá vniesla trochu viac svetla do problematiky. Väčšina vtákov vokalizuje s otvoreným zobákom, naprieč vtáctvom je však veľmi rozšírená aj vokalizácia so zatvoreným zobákom nafukovaním hrdla. Takýto typ hlasového prejavu generuje tóny o nízkej frekvencii a je typický najmä pre veľké vtáky. Vedci zistili, že vokalizácia so zatvorenými ústami sa u rôznych skupín vtákov vyvinula celkovo šestnásťkrát nezávisle od seba. Vzhľadom k veľkým rozmerom väčšiny nevtáčích dinosaurov a faktu, že tento typ vokalizácie vznikol veľakrát aj u vtákov, je veľmi pravdepodobné, že dinosaury vydávali nízkofrekvenčné zvuky so zatvorenými ústami.

Okrem toho je zvuky možné produkovať aj bez akýchkoľvek hlasových orgánov – napríklad syčaním, trením a natriasaním šupín a peria, rýchlym opakovaným zatváraním a otváraním čeľustí alebo dokonca „bubnovaním“ či dupaním o podklad. Tieto spôsoby tvorby zvuku úspešne využíva množstvo dnešných plazov a vtákov.


Duniaci tyran

Ako asi mohol znieť Tyrannosaurus ozývajúci sa skrz zatvorenú papuľu? To sa zrejme nikdy nedozvieme, môžeme sa však tomu priblížiť. Nedávno britská televízia BBC odvysielala nový dokumentárny film o tyranosaurovi s názvom The Real T. rex (v preklade “Skutočný T. rex”) a vytvorili preň veľmi uveriteľný zvukový efekt. Skombinovali volanie volavkovitého vtáka bučiaka veľkého (Botauris stellaris, vyskytuje sa aj na Slovensku) s hlasom aligátora čínskeho (Alligator sinensis) a následný mix zosilnili na takú úroveň, akoby pochádzal od 8 tonového teropódneho predátora. Výsledný nízkofrekvenčný hluk silne vibruje a najlepšie ho oceníte, ak si nasadíte slúchadlá a nastavenie „volume“ stočíte doprava.


Od 2:30. Celkom strašidelné, že? Nie je to síce pravý zvuk živého tyranosaura, ide ale o celkom slušnú aproximáciu. V každom prípade by ste zvuk približujúceho sa tyranosaura skôr pocítili, než počuli.



Dinosaurie vuvuzely

Jedna skupina dinosaurov, o ktorej sa už celé desaťročia hovorí v súvislosti s vokalizáciou, sú ornitopódne hadrosaury, niekedy ľudovo nazývané kačicozobé dinosaury. O funkcii zložitých kostených hlavových ornamentov týchto zvierat – či už ide o dlhý, dozadu smerujúci hrebeň rodu Parasaurolophus, alebo “prilbu” rodu Corythosaurus – bolo predložených viacero hypotéz. Podľa jednej staršej išlo o akési “šnorchle”, ktoré ich majiteľom mali umožňovať dýchať atmosférický kyslík pod vodou, čo ale bolo ešte “za starých čias”, keď boli dinosaury považované za obyvateľov močiarov. Podľa iných hypotéz hrebene vylepšovali čuchový zmysel svojho nositeľa alebo mali termoregulačnú funkciu.

Ako zďaleka najpravdepodobnejšia sa však javí možnosť číslo štyri – hadrosaury používali svoje hrebene ako zvukové rezonátory. Podľa jednej štúdie nemal hrebeň parasaurolofa žiadny význam pri čuchu, pretože hypertrofia (nadmerný rast hrebeňa) nosovej dutiny bola dosiahnutá predĺžením tej časti nosovej predsiene, ktorá nemá olfaktorickú (čuchovú) funkciu. Pomocou počítačového modelu dokonca vedci v roku 1997 zrekonštruovali, ako asi mohol zvuk z hrebeňa znieť. Nečakajte nič elegantné či nebodaj vznešené, aspoň nebudete sklamaní. :)


Od 0:23. Započúvajte sa do ľubozvučného majestátu dva a pol tonovej druhohornej vuvuzely.


Čo všetko prezradilo "cétéčko"?

Neskorší výskum ďalších troch hadrosaurov z rodov Corythosaurus, Lambeosaurus a Hypacrosaurus podrobil ich lebky detailnej analýze pomocou počítačovej tomografie (CT). Táto technológia už odhalila mnohé tajomstvá fosílnych tvorov, pretože vedcom umožňuje vypracovať podrobné trojrozmerné modely kostí, vrátane vnútornej štruktúry lebky, v ktorej je uložený mozog – mozgovne. A to bez jediného rezu. Na základe tvaru a veľkosti mozgu a jeho jednotlivých súčastí je možné získať cenné informácie o zmysloch a schopnostiach jeho majiteľa. Stavba vnútorného ucha dinosaurov dokazuje, že boli schopné vnímať aj veľmi nízke frekvencie.


-


Kačicozobé bylinožravce, ako napríklad tento Olorotitan, používali svoje exotické hrebene ako audiovizuálne signalizačné pomôcky na komunikáciu s príslušníkmi vlastného druhu. Zvuky s rôznym tónom a frekvenciou mohli mať rozličné funkcie – deklarovanie teritória, vyhľadávanie partnera, udržanie kontaktu rodičov s mláďatami či varovanie pred nebezpečenstvom.


CT skeny lebiek spomínaných hadrosaurov poskytli viacero indícií v prospech húkajúcich kačizobých hrebenatcov. Časť predného mozgu zodpovedná za spracovanie čuchových vnemov (bulbus olfactorius) bola slabo vyvinutá, čo znamená, že hlavové ornamenty naozaj nemali nič spoločné s oňuchávaním. Štruktúra ucha poukazuje na dobre vyvinutý sluch a schopnosť zachytávať nízkofrekvenčné zvuky. Mozog hadrosaurov bol väčší ako u iných, porovnateľne veľkých dinosaurov a blížil sa veľkosti mozgu niektorých teropódnych dinosaurov zo skupiny Maniraptora, ktorá obsahuje najbližších príbuzných vtákov a aj samotné vtáky. Pomerne veľký mozog svedčí o vysokej inteligencii a komplexnom sociálnom správaní hadrosaurov, čo je v súlade s poznaním, že žili v stádach. Dokladajú to nálezy celých fosílnych čried, hniezdnych kolónií či hromadných fosílnych odtlačkov stupají.

V súčasnosti tak môžeme s veľkou istotou povedať, že hrebene hadrosaurov slúžili ako audiovizuálne signály pre vnútrodruhovú komunikáciu. Jednak mohli pomocou nich vydávať zvuky a komunikovať tak na veľkú vzdialenosť, na druhej strane sa dokázali pomocou tvaru a veľkosti hrebeňov navzájom rozpoznať. Hadrosaury boli nepochybne denné tvory s dobrým farebným videním a vizuálne signály mohli byť pre ne rovnako dôležité, ako tie akustické.


Hlas hromových jašterov

Obrie sauropódne dinosaury taktiež dobre počuli nízkofrekvenčné zvuky a je možné, že mohli pomocou hrtanu takisto produkovať počuteľné nízke tóny až infrazvuk. Infrazvukové signály používajú dnešné slony a veľryby na vnútrodruhovú komunikáciu. Gigantické telá, extrémne dlhé krky a rozsiahla pneumatizácia (odľahčenie kostry pomocou dutín a vzdušných vakov) sauropódov mohli napomáhať k zosilňovaniu ich (infra)zvukových signálov.

Je tu ešte jeden potenciálny spôsob, akým mohli niektoré sauropódy produkovať zvuk – najmä diplodokoidy skupiny Flagellicaudata (doslovne „bičochvosté“, patrili sem známe rody ako Diplodocus, Apatosaurus a Brontosaurus) mali mimoriadne dlhé, bičovité predĺženie konca chvosta, ktorým mohli veľmi nepríjemne šľahnúť po útočiacom alosaurovi. Tu sa vnúka aj iná funkcia – podľa počítačových modelov je možné, že tenký koniec chvosta pri rýchlom prasknutí podobnom biču prekonal rýchlosť zvuku. Prekonanie zvukovej bariéry (1 mach = približne 1225 km/h) je sprevádzané ohlušujúcim zvukom známym ako aerodynamický alebo sonický tresk.

Takýto zvukový prejav by poriadne vystrašil aj veľkého predátora túžiaceho po brontosaurom rebierku. Taktiež mohol slúžiť na to, aby mal každý mnohotonový kŕmiaci sa kolos svoj “osobný priestor”, ktorý deklaroval hlučným švihaním chvosta. Pasúce sa sauropódy si tak navzájom nezavadzali, keďže sa mohli o svojej prítomnosti vzájomne konštantne informovať sonickými treskami. Ide o fascinujúcu hypotézu, voči ktorej sú však viacerí paleontológia skeptickí.


-


V roku 1997 prišiel geniálny polyhistor a vynálezca Nathan Myhrvold spolu s paleontológom Phillipom J. Curriem s hypotézou, že niektoré sauropódy, ako napríklad tu zobrazený Diplodocus carnegii, dokázali švihnutím chvosta prekonať rýchlosť zvuku a spôsobiť tak ohlušujúci rachot. Svoju kontroverznú myšlienku podporili počítačovým a neskôr aj reálnym mechanickým modelom.


Tu som ale už definitívne pri špekuláciách a na záver len dodám, že výskum zvukových prejavov prehistorických zvierat je stále prakticky v plienkach a je bohužiaľ takmer isté, že sa nikdy nedozvieme presne ako znel T. rex či Parasaurolophus. S určitosťou vieme jedno – dinosaury určite nevydávali zvuky namixované z revu tigra a trúbenia slonieho mláďaťa. A ak sa naozaj chcete započúvať do zvukov skutočných, žijúcich dinosaurov z mäsa a kostí, stačí otvoriť okno. Sú všade okolo nás.

Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje

Clarke JA, Chatterjee S, Li Z, Riede T, Agnolin F, Goller F, Isasi MP, Martinioni DR, Mussel FJ & Novas FE (2016) Fossil evidence of the avian vocal organ from the Mesozoic. Nature 538: 502-505.
Evans DC (2006) Nasal cavity homologies and cranial crest function in lambeosaurine dinosaurs. Paleobiology 32(1): 109-125.
Evans DC, Ridgely R & Witmer LM (2009) Endocranial anatomy of lambeosaurine hadrosaurids (Dinosauria: Ornithischia): A sensorineural perspective on cranial crest function. The Anatomical Record 292: 1315-1337.
Hallett M & Wedel MJ (2016) The Sauropod Dinosaurs: Life in the Age of Giants. Johns Hopking University Press. 336 pp.
Myhrvold NP & Currie PJ (1997) Supersonic sauropods? Tail dynamics in the diplodocids. Paleobiology 23(4): 393-409.
Pickrell J (2014) Flying Dinosaurs: How Fearsome Reptiles Became Birds. Columbia University Press, New York. 240 pp.
Riede T, Eliason CM, Miller EH, Goller F & Clarke JA (2016) Coos, booms, and hoots: The evolution of closed-mouth vocal behavior in birds. Evolution 70: 1734-1746.
Senter P (2008) Voices of the past: a review of Paleozoic and Mesozoic animal sounds. Historical Biology 20(4): 255-287.
Shay D & Duncan J (1993) The Making of Jurassic Park. Ballantine Books. 195 pp.

Obrázky: Chris Alban Hansen, ДиБгд, Fred Wierum
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail