Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Veľké, úzke hlavy, neraz s ozdobnými kostenými výrastkami, a krátke, trojprsté predné končatiny. To sú poznávacie znaky karnosaurov, top predátorov druhohôr predtým, ako nastal čas tyranosaura a jeho príbuzných.

Takmer sme o ne prišli

Začiatkom druhej polovice minulého storočia sa ako karnosaury označovali všetky veľké mäsožravé dinosaury. A tým malým sa hovorilo celurosaury (Coelurosauria). Lenže neskôr sa ukázalo, že zoskupovanie podľa veľkosti neodrážalo skutočné príbuzenské vzťahy. Napríklad slávny tyranosaurus sa ukázal ako bližšie príbuzný drobnému kompsognátovi (Compsognathus) ako inému velikánovi, alosaurovi (Allosaurus). A tak tyranosaurus a mnohé iné dinosaury na základe nových výskumov zo skupiny karnosaurov takpovediac vypadli.



Skupina Carnosauria¹, síce drasticky okýptená, prežila. Alosaurus v nej zostal. A v posledných dekádach sa okolo neho združilo nemálo gigantov, ktorí sa telesnými rozmermi vyrovnali najväčším tyranosaurom. Alebo ich dokonca tromfli.

Ale karnosaury neboli len skupinou gigantov. Najprimitívnejší a najstarší² zástupca skupiny, čínsky Gasosaurus spred 168 až 166 miliónov rokov, napríklad meral sotva štyri metre a nevážil viac ako levica, asi 150 kg. Dominantné veľké dravce vtedy boli o čosi archaickejšie megalosauridy. To sa ale malo zakrátko zmeniť.

Priekopnícke metriakantosauridy

Ako prvá vývojová vetva karnosaurov sa rozšírili metriakantosauridy (Metriacanthosauridae, syn. Sinraptoridae). Najstarší zástupca², Xuanhanosaurus, žil po boku gasosaura. Meral čosi vyše štyroch metrov a vážil iba asi 250 kg. Jeho zvláštnosťou boli až 65 cm dlhé predné končatiny. V minulosti sa myslelo, že sa mohol pohybovať štvornožky. V skutočnosti však predné končatiny nedokázal vytočiť tak, aby boli pri chôdzi užitočné.

Zhruba v rovnakom čase vznikol ďalší primitívny zástupca skupiny, Yangchuanosaurus. Zviera sa vyznačovalo relatívne krátkou lebkou s výraznými ozdobnými výrastkami. Spočiatku hralo takpovediac druhé husle po boku množstva iných dravých dinosaurov. Neskôr, pred asi 164³ miliónmi rokov, vo svojom biotope jednoznačne vládol. Nečudo, v dospelosti meral až okolo jedenásť metrov. Takíto obri vážili okolo štyroch ton, čiže toľko, čo slon.

Nález gigantického zuba však naznačuje, že nasledovníci jangčchuanosaura pred 160 miliónmi rokov boli ešte o čosi väčší – zrejme preto, že narástla aj ich korisť: po ich boku sa vyskytovali 35-metrové mamenchisaury (M. sinocanadorum). Zhruba v rovnakom čase sa metriakantosauridy objavujú v Európe (napr. Metriacanthosaurus alebo nepomenované či bližšie neurčené formy z kontinentálnej Európy).



Koncom jury, čiže zhruba pred 145 miliónmi rokov, sláva metriakantosauridov upadá. A z nasledovného obdobia kriedy sú už doložené len jediným, približne 135 miliónov rokov starým rodom z Thajska (stredne veľký Siamotyrannus).

Allosaurus, vládca jurského západu

Iná vývojová vetva karnosaurov – čeľaď Allosauridae - sa presadila na území dnešnej Severnej Ameriky a západnej Európy⁴ (konkrétne Portugalska) pred asi 155 miliónmi rokov a predstavovala tu dominantné veľké dravce až do konca obdobia jury pred 145 miliónmi rokov.

Problém gigantických alosauridov
Systematika čeľade je trochu nejasná. Nie je jasné, koľko rodov a druhov máme v nájdených pozostatkoch k dispozícii.

Alosaurus dosahoval v priemere dĺžku okolo 8,5 m a hmotnosť približne 1,5 až 2 tony. Izolované nálezy veľkých kostí však naznačujú, že najväčšie jedince merali až okolo 12 - 13 metrov, čo zodpovedá tyranosaurovi. Pravda, tieto kosti v skutočnosti môžu pochádzať nie od samotného alosaura, ale od zástupcov samostatných, blízko príbuzných rodov. Dva také už paleontológovia vyčlenili, a síce Epanterias (12 m) a Saurophaganax (10 - 13 m).



Ohľadom toho, či skutočne išlo o samostatné rody príbuzné alosaurovi, o nové druhy alosaura, alebo sú pozostatky na druhovej úrovni bližšie nezaraditeľné (prípadne kosti zanechali mimoriadne veľké jedince niektorého známeho druhu) medzi paleontológmi nepanuje zhoda. S určitosťou však išlo o zástupcov čeľade Allosauridae.

S trochou prísnosti si pre veľkú väčšinu severoamerických a portugalských pozostatkov pripísaných čeľadi Allosauridae vystačíme len s rodom Allosaurus, a tento prístup pre jednoduchosť dodržíme.

Dvaja konkurenti?
Svojho času bol Allosaurus jednoznačne najhojnejší veľký predátor. Po jeho boku sa však vyskytovala dvojica ďalších - rohatý Ceratosaurus (6 – 7 m, 1 tona) a veľkohlavý Torvosaurus (10 m, 4 tony). Z anatómie týchto potenciálnych konkurentov a miest nálezov ich fosílií však vyplýva, že trojica si zrejme vzájomne nekonkurovala. Ceratosaurus a Torvosaurus sa vyskytovali v blízkosti vodných tokov a mali nižšiu, ľahšiu stavbu tela, ktorá poskytovala výhodu v zalesnenom prostredí. Naproti tomu kompaktnejšie a dlhonohejšie alosaury obývali predovšetkým suchšie záplavové nížiny. Tu im neprekážala relatívne obmedzená manévrovacia schopnosť.

Unikátne lovecké metódy
Alosaurus teda predstavoval kompaktné, no zároveň pomerne rýchle zviera. Na veľkého dinosaurieho predátora však mal pomerne malé zuby. A sila zahryznutia zvieraťa dosahovala porovnateľné hodnoty so silou zahryznutia leoparda. Čo rozhodne nie je veľa. Na dvojtonového dinosaura.

Až pohľad na niektoré ďalšie znaky vykreslí obraz pozoruhodného a veľmi účinného zabijaka, aký dnes nemá obdobu. Zviera malo mimoriadne pevnú lebku: v smere hore-dolu dokázala zniesť mnohonásobne silnejší tlak, než vyprodukovali jej čeľuste. Nesmierne silné bolo tiež krčné svalstvo. A predné končatiny niesli hákovité, 30 cm dlhé pazúry.

Paleontológovia Bakker a Rayfieldová s kolegami navrhujú, že alosaurus lovil svojsky. Pri veľkej koristi doširoka roztvoril papuľu, čo dokázal až do tupého uhla, a čeľusť použil ako sekeru alebo pílu – zuby v ústach mu fungovali ako jednotlivé zuby na ostrí. Okrem toho bol výborne prispôsobený na „spásanie“ mäsa tých najväčších dinosaurov. Po jeho boku žili dlhokrkí titani s hmotnosťou celého stáda slonov. Pohyblivý alosaurus by ich zrejme dokázal prekvapiť zo zálohy, vyskočiť im na bok, a potom vyššie popísanou metódou vytrhnúť veľký kusisko mäsa. Alosaurus by sa nasýtil, no jeho obeť by sa zo zranenia spamätala. Dnes sa podobným spôsobom kŕmia napríklad kosatky dravé na veľkých veľrybách.

Rozmanité neovenatoridy

Na prelome jury a kriedy nastalo jedno z „menších“ masových vymieraní. Je možné, že súviselo s dopadom trojice asteroidov v priebehu pomerne krátkeho (geologického!) času, len niekoľkých miliónov rokov. Stopy po dopadoch sa podarilo objaviť v Južnej Afrike (Morokwengský kráter, 80 km), v Barentsovom mori (kráter Mjølnir, 40 km) a v Austrálii (kráter Bluff, 25 km). Vymieraniu padli za obeť okrem iného aj alosauridy, ťažko zasiahnuté boli metriakantosauridy.

No karnosaury zostali dominantnými dravcami. Vymreté skupiny nahradili nové. Napríklad neovenatoridy, vyznačujúce sa - aspoň obvykle - nadmerne vyvinutými, silnými prednými končatinami, a to predovšetkým u podskupiny Megaraptora⁵.

Neovenatoridy sa vo fosílnom zázname objavujú pred viac ako 130 miliónmi rokov. Rozšírili sa po celom svete, pričom z fosílneho záznamu sa vytrácajú pred 88 - 84 miliónmi rokov rodom Aerosteon⁶.

Starobylé obry
Archaickí zástupcovia skupiny ako anglický Neovenator (narážame na pozostatky jedinca MIWG 4199) spred 125 miliónov rokov alebo oveľa robustnejší čínsky Chilantaisaurus spred 92 miliónov rokov mohli dorásť do veľkosti 10 respektíve 11 - 13 metrov a hmotnosti okolo troch respektíve šiestich ton. Podobný gigant bol aj severoamerický Siats spred 93 miliónov rokov, ktorého nájdený nedospelý jedinec vážil podľa odhadov takmer štyri tony. Vyspelí zástupcovia Neovenatoridae však boli menší, spravidla okolo 6 až 8 m dlhí a štíhlejší (hmotnosť okolo 500 kg).

Imitátor tyranosaura

Nedávne nálezy paleontológom umožnili rozpoznať novú podskupinu štíhlych, behavých neovenatoridov. Paradoxne, kým väčšina ostatných zástupcov skupiny sa vyznačovala silnými prednými končatinami, zástupcovia tejto (zatiaľ bezmennej) podskupiny mali predné končatiny pomerne slabé. Najkurióznejším z nich bol patagónsky Gualicho spred 93 miliónov rokov. Nielenže mu predné končatiny zakrpateli, ale aj stratili tretí prst, takže zviera na prvý pohľad vyzeralo ako tyranosaurus (či skôr jeho štíhlejší bratranec albertosaurus). Gualicho dosahoval dĺžku asi 7 metrov a hmotnosť približne pol tony.

Súčasťou tejto podskupiny sú zrejme aj dva dravé dinosaury, ktoré dlhé roky putovali v rôznych analýzach hore-dole po rodostromoch, a to 8-metrový Deltadromeus a záhadný, azda až 12-metrový Bahariasaurus. Oba zvieratá sa vyskytovali približne pred 100 miliónmi rokov na území dnešnej severnej Afriky po boku obludného Spinosaura.



Megapazúry
Existenciu druhej hlavnej podskupiny neovenatoridov, Megaraptora, najprv naznačili len nálezy obrovských zahnutých pazúrov z argentínskej Patagónie. 90 miliónov rokov staré fosílie boli dlhé vyše 30 cm (40 cm po vonkajšej hrane) pričom za života ich pokrývala rohovina, vďaka čomu merali ešte viac. Paleontológovia sa sprvu nazdávali, že patrili najväčším známym dromeosauridom (príbuzným „velociraptorov“ Jurského parku), ktorým rastú podobné pazúry na nohách. Napokon sa však ukázalo, že pazúry patrili na predné, nie zadné končatiny. Ich majiteľ, príznačne pomenovaný Megaraptor, podľa všetkého meral okolo osem metrov a vážil jednu tonu.

Austrálsky Australovenator zo skupiny Megaraptora.

Príbuzní megaraptora sú známi predovšetkým z Južnej Ameriky a Austrálie, kde sa im darilo predovšetkým pred približne 95 až 85 miliónmi rokov. Je možné, že v neprítomnosti svojich gigantických bratrancov (čítaj nižšie) predstavovali dominantných predátorov. Najstarší známy zástupca ale pochádza zo 130 miliónov rokov starých vrstiev Japonska.

Veľkohlaví giganti

Na rad prichádza evolučne veľmi plodná vývojová vetva karnosaurov, Carcharodontosauridae. Karcharodontosauridy charakterizovali nadmerne veľké hlavy, často nesúce nízke kostené hrebene, a naopak, zmenšené (ale stále trojprsté) predné končatiny. Mimochodom, žiadna iná skupina živočíchov si nevyvinula toľko mnohotonových predátorov, ako táto čeľaď. Ani samotné tyranosauridy nie.

Obrov ako maku
Giganti z radov karcharodontosauridov sa vyskytli v Severnej Amerike (nízkou chrbtovou plachtou vybavený Acrocanthosaurus; 11,5 m a 5 ton), v Ázii (Kelmayisaurus;, 10 – 11 m a 4 tony). Najviac sa im však darilo na kontinentoch južnej pologule. V Afrike už najstarší známy zástupca skupiny, vrchnojurský Veterupristisaurus (150 miliónov rokov starý) dosahoval dĺžku okolo desať metrov a hmotnosť statného nosorožca. Pred približne 100 miliónmi rokov po boku vyššie zmieneného bahariasaura žil ozrutný, dvanásťmetrový Carcharodontosaurus.

V Južnej Amerike sa pred 115 až 95 miliónmi rokov vystriedal celý rad 12 až 14-metrových a 6 až 8-tonových gigantov: Tyrannotitan, Giganotosaurus (vyobrazený) a Mapusaurus. Lebka Giganotosaura napríklad mohla merať takmer dva metre. Nález celej skupiny rôzne starých jedincov mapusarua, ktoré zahynuli spoločne pri prírodnej katastrofe, naznačuje, že prinajmenšom tento rod a možno ďalšie veľké karnosaury, žili a azda aj lovili v skupinách. Útok v tlupe by mapusaurom zrejme dovolil strhnúť aj „supertitanov“ ako bol Argentinosaurus, 30-metrový a ako stádo slonov ťažký bylinožravý dinosaurus.

Exotický Európan
Vyvinuli sa aj viaceré stredne veľké karcharodontosauridy, napríklad približne 6-metrovy Concavenator spred 130 miliónov rokov. Toto na území Španielska objavené zviera je pozoruhodné dvojicou mimoriadne predĺžených tŕňov chrbtových stavcov. Za živa mohli niesť krátku koženú plachtu alebo akýsi hrb. Na lakťových kostiach španielski paleontológovia identifikovali štruktúry, ktoré považujú za stopy po ukotvení veľkých pier. Iní paleontológovia však túto interpretáciu spochybnili.

Kedy vymreli?
Karcharodontosauridy sa z fosílneho záznamu vytrácajú pred približne 92 miliónmi rokov vymretím stredne veľkého čínskeho rodu Shaochilong. V Južnej Amerike ich na nejaký čas nahrádzajú iné karnosaury, neovenatoridy. Potom veľkým dravcom na pevnine neohrozene vládli evoluční „prasynovci“ ceratosaura (viď sekciu „Dvaja konkurenti?“ vyššie), abelisauridy. Kto vládol v Afrike a Austrálii (a Antarktíde) nevieme. V Severnej Amerike a Ázii to boli tyranosauridy.



Pravda, je možné, že karcharodontosauridy ako menej dôležitá súčasť fauny prežili dlhšie. Nálezy zubov z brazílskeho súvrstvia Marília (zrejme 68 - 66 miliónov rokov) a úlomok sánky z brazílskeho súvrstvia Presidente Prudente (približne 72 miliónov rokov) môžu patriť zástupcom tejto skupiny.


-

Poznámky:

1 Carnosauria sa niekedy stotožňuje s termínom Allosauroidea, ktorý však niektorí výskumníci používajú na označenie veľkej podskupiny karnosaurov.
2 História karnosaurov môže siahať o čosi hlbšie do minulosti. Málo známy čínsky Shidaisaurus podľa analýzy príbuzenských vzťahov Carrana a kolegov (2012) a niektorých novších analýz je zástupcom metriakantosauridov. Pochádza z vrstiev datovaných do obdobia pred 174 - 168 miliónmi rokov.
3 Prisudzovanie mladšieho veku je nesprávne. V minulosti sa myslelo, že súvrstvie obsahujúce nálezy jangčchuanosaura je mladšie
4 Údajné nálezy z africkej Tanzánie alebo oveľa mladší nález z Austrálie nepatril zástupcom tejto skupiny.
5 Fylogenetická pozícia tejto podskupiny bola dlhé roky neistá – niektorí paleontológovia sa prikláňali k možnosti, že ide o modifikované karnosaury, iní ich považovali za podskupiny tyranosauroidov (Tyrannosaurodea). Najnovší detailný výskum Novasa a kolegov sa priklonil k prvej možnosti, pričom ukázal, že niektoré predchádzajúce výskumy autorov naznačujúce opak boli chybné.
6 Pôvodné datovanie rodu Orkoraptor z Južnej Ameriky, ktorý sa v minulosti považoval za najmladšieho neovenatorida, bolo korigované, nežil na úplnom konci druhohôr, ako sa pôvodne predpokladalo, ale niekedy pred 95 - 85 miliónmi rokov.

Hlavné zdroje:
Brett-Surman, M. k. (ed.), Holtz, T. (ed.), Farlow, J. (ed.): The Complete Dinosaur. 2012
Foster, J.: Jurassic West: The Dinosaurs of the Morrison Formation and Their World. 2007.
Paul, G.: The Princeton Field Guide to Dinosaurs. 2010


Ilustrácie: Fred Wierum, Duffymeg, T. Tischler, photobom, AntoninJury, Nobu Tamura, Dmitry Bogdanov

Pozri tiež

» Lámači zubov: Chodiace pevnosti praveku
» Jurský svet: Takto nás klamú o výzore dinosaurov
» Ostnaté čudo, kostená ofina či dino-netopier: 7 najzvláštnejších dinosaurov
» 8 prípadov, keď sa evolúcia dinosaurov zbláznila
» Čeľuste, ktoré drvili kosti: Spoznajte evolučný klan tyranosaura
» Tyrannosaurus rex: Pravá tvár dinosaurieho superpredátora
» Zobáky, rohy a zdobené goliere: Rozmanitosť rohatých dinosaurov 1

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet