15.03.2016-16:25:00   |   Michal Hornák
#Myslenie
#Zbúrané mýty
Pre Freuda predstavovali sny kráľovskú cestu k nevedomiu. Rakúsky mysliteľ predpokladal, že ak pochopíme ich mechanizmus, mohli by sme sa dozvedieť niečo zásadné o duševných poruchách. Majú ale sny skutočne nejaký ďalší význam? Nebola teória psychoanalýzy prekonaná? Nie sú sny len bezduché koláže našich spomienok a zážitkov bez akéhokoľvek významu alebo spojenia s našou osobnosťou?

S touto hypotézou prišli Hobson a McCarley ešte v roku 1977. Dnes je natoľko „populárna“, že sa dostala aj do knižky 50 Najväčších mýtov populárnej psychológie3, v ktorej je použitá ako argument proti freudovskému výkladu snov. Je to naozaj tak? Veda prehovorila a vec je uzavretá?



Vo vede je každé tvrdenie predložené odbornej komunite celého sveta, aby mohlo byť kedykoľvek preverené. Niekedy môžu zažité paradigmy pretrvávať dlhšie kvôli tomu, že sa ich málokto rozhodne spochybňovať a preverovať. Je ale len otázkou času, kedy každá nesprávna hypotéza padne pod váhou dôkazov. V tom je čaro vedy a vedeckého poznania.

Sny a REM

Mozgový mechanizmus snívania sa vo všeobecnosti spája so spánkom sprevádzaným rýchlymi pohybmi očí, tzv. REM spánkom. Považovať ale snívanie za totožné s REM spánkom je chyba. Ide dokonca o jednu z najvážnejších chýb, ktorá vznikla z metodologického pochybenia v tomto obore.

Francúzsky neurovedec Michel Jouvet sa skúmaním porušení mozgu pokúšal nájsť oblasť, ktorá generuje REM spánok. Bol veľmi prekvapený, keď zistil, že je možné kompletne odpojiť celý koncový mozog (vyššie mozgové funkcie) od mozgového kmeňa a fáza REM zostáva neporušená. K narušeniu prišlo až pri poškodení strednej oblasti primitívneho mozgového kmeňa na úrovni Varolovho mostu. Ďalší výskum potvrdil, že REM spánok sa dá úplne odstrániť vytvorením značne rozsiahlych prerušení vo Varolovom moste (Jones,1979).

Jednoduchšie povedané, tieto výskumy dokázali, že REM spánok bol generovaný štruktúrami primitívneho mozgového kmeňa. A keďže je koncový mozog sídlom všetkých našich vyšších duševných funkcií, vedci prišli k záveru, že spánok REM a sny sú „bezmyšlienkovitá“ aktivita.4 To prirodzene prinieslo závažné pochybnosti o každej psychologickej teórii týkajúcej sa príčiny snov.



Vyplývalo, že sny spôsobuje niečo, čo sa deje vo Varolovom moste a čo sa zapína automaticky každých 90 minút bez ohľadu na stav mysle. A keďže okolité štruktúry mozgového kmeňa riadia očné pohyby, srdečný tep a dýchanie, javilo sa ako samozrejmé, že snívanie je len vedľajším produktom tohto fyziologického procesu.

Spánkový prepínač

V roku 1975 Hobson a McCarley publikovali slávnu štúdiu, v ktorej tvrdili, že stav REM je zapínaný a vypínaný dvoma vzájomne komunikujúcimi centrami. Jedno vylučuje neuroprenášač acetylcholín, ktorý REM stav zapína, a druhé dva neuroprenášače serotionín a norepinefrín, ktoré REM vypínajú.5 V roku 1975 sa tak zdalo, že bolo rozlúštené jedno z veľkých tajomstiev spánku a snívania.

O dva roky Hobson s McCarleym navrhli model samotného snívania. Podľa nich koncový mozog „vykonáva zlú prácu, najlepšie ako vie“, keď sa počas spánku snaží vytvoriť zmysluplné prežívanie z nezmyselných vedomých reprezentácií obrazov, ktoré mu mozgový kmeň predkladá. Špekulatívny druh tejto hypotézy existoval už v roku 1900 a Freud mal preň svoje vlastné označenie. Nazýval ho „Träume sind Schaume“, čo doslova znamená „Sny sú pena“.6

Práca Hobsona a McCarleyho predstavovala hrozbu pre freudovskú psychoanalýzu a samotný Hobson to neváhal zdôrazniť na výročnom stretnutí Americkej psychiatrickej asociácie v roku 1976. Na stretnutí sa dokonca odhlasovalo, že Freudova teória snov vo svetle Hobsonových poznatkov nie je ďalej vedecky udržateľná. Keďže Freud považoval sny za kráľovskú cestu k pochopeniu nevedomej mysle, malo to závažné dôsledky na celú psychoanalýzu.



Ako ale bolo spomenuté na začiatku, táto hypotéza mala jeden závažný metodologický nedostatok. Spoliehala sa na predpoklad, že snívanie a stav REM sú totožné. Výskum však ďalej nepokračoval a nebolo overené, či poškodením oblastí generujúcich REM fázu bude poškodený aj mechanizmus snívania. Akonáhle neurovedci prijali predpoklad, že REM a sny sú totožné, stala sa z toho dogma a takmer nikto nepomyslel na jej ďalšie preverovanie.

Sny a NREM

Môže sa to zdať trochu neuveriteľné, ale až 40 rokov po objavení súvislosti medzi spánkom REM a snívaním bola táto hypotéza podrobená systematickému klinicko-anatomickému skúmaniu. V roku 1997 sa jedného výskumu zúčastnilo 6 pacientov, ktorí utrpeli poškodenie oblasti mozgu generujúcej REM spánok, no ani jeden z nich neprestal snívať. Zato 40 iných pacientov, ktorí mali poškodené isté časti koncového mozgu úplne mimo štruktúr generujúcich REM spánok, prestali mať sny hoci bol u nich REM spánok zachovaný.

Toto zistenie viedlo k ďalšiemu výskumu a objaveniu a potvrdeniu NREM snov.7 Ukázalo sa, že čím bližšie je človek k rannému prebudeniu, tým väčšia je pravdepodobnosť hlásenia snov NREM. Hovorí sa tomu tiež „efekt neskorého rána“. Tieto sny boli maximálne odlišné od stavu REM, pretože ich sprevádzali veľmi vysoké hladiny norepinefrínu a serotonínu a veľmi nízke hladiny acetylcholínu. Bolo teda zrejmé, že snívanie nie je vôbec závislé na REM spánku.

Braunovi a jeho týmu sa v roku 1997 podaril ďalší objav vďaka sledovaniu mozgovej aktivity počas REM spánku pomocou tomografie.8 Z Hobbsonovej a McCarleyho hypotézy snívania vyplývalo, že aktivácia REM prichádzajúca z mozgového kmeňa bude globálne aktivovať celý koncový mozog, a tak vyvolávať náhodné zmyslové obrazy, z ktorých sa skladá predpokladaná „pena“ snov. Toto ale Braun nezistil. Namiesto toho pozoroval, že počas REM snívania sú aktivované len špecifické časti koncového mozgu, zatiaľ čo iné časti sú úplne neaktívne. Časti koncového mozgu, ktoré sa zúčastňujú vytvárania snov, zahrňujú celý limbický systém a väčšinu zrakového systému. To znamená, že mozgové mechanizmy pre sny sú rovnaké ako pre základné ľudské emócie.



Sny a lobotómia

Od roku 1940 do roku 1960 sa pri liečbe závažných duševných ochorení, hlavne schizofrénie, vykonávala lobotómia (chirurgické rozdelenie čelových lalokov). Tento drastický zákrok síce zlepšoval psychotické symptómy ako bludy a halucinácie, ale pacient po ňom stratil veľkú časť toho, čo znamenalo byť človekom. Z tohto dôvodu hľadali chirurgovia nový postup, ktorý by mal rovnaký terapeutický prínos, ale s miernejšími vedľajšími účinkami. Vznikla tak tzv. „ventromediálna leukotómia“, ktorá vytvárala prerušenia na bielej hmote ležiacej vo ventromediálnom kvadrante čelových lalokov.

Ide o tú istú oblasť, ktorá je nevyhnutná pre zachovanie snov a ktorú objavili v 90-tych rokoch skúmaním pacientov, ktorí ju mali poškodenú. Dalo by sa povedať, že ju objavili znovu, pretože už v 50-tych rokoch chirurgovia používajúci leukotómiu pozorovali, že operácia má za následok zánik snov. Psychiatri to vedeli už dávno, ale keď sa operácia prestala používať, poznatok sa nedostal do neurovedeckej literatúry. Jeden psychiater dokonca pozoroval, že zachovanie snov po operácii je zlá prognóza, ktorá naznačovala, že psychóza nebola vyliečená.

Dá sa teda povedať, že práve to, čo vyvoláva psychotické symptómy, by mohlo byť prvotnou hnacou silou pre sny. To, že sny a psychotická porucha nejakým spôsobom zdieľajú spoločný mechanizmus, si všimlo už viacero psychiatrov aj predtým.

Vo svetle súčasných neurovedeckých dôkazov je úplne nesprávne tvrdiť, že sny nie sú spôsobované „predstavami“ a že ich podnecuje „motivačne neutrálny“ proces tak, ako to tvrdili Hobson a McCarley. Naopak, zdá sa, že sny a motivované predstavy sú nerozlučne spojené.



Zhrnutie

Moderná neuroveda mimoriadne rozšírila poznanie o biologickom základe snov, hlavne o mozgových oblastiach a príslušných psychologických procesoch. Toto poznanie je v hrubých rysoch v súlade s Freudovou psychoanalytickou teóriou snov. Nervové mechanizmy snívania sa v niekoľkých dôležitých ohľadoch prekrývajú s nervovými mechanizmami ústredných rysov psychózy, ako sú halucinácie. Tým sa potvrdzuje dlhodobé tušenie Freuda v zmysle, že pochopenie snov by nám mohlo poskytnúť kľúč k pochopeniu duševných porúch všeobecne. Sny sa naoza javia ako „šialenstvo normálneho človeka.“9

-

Zdroje:
1 Ilse Grubrich-Simitis, Early Freud and Late Freud: Reading Anew Studies on Hysteria and Moses and Monotheism (Routledge, 2003).
2 Angela Woods, The Sublime Object of Psychiatry: Schizophrenia in Clinical and Cultural Theory (OUP Oxford, 2011).
3 Scott O. Lilienfeld et al., 50 Great Myths of Popular Psychology: Shattering Widespread Misconceptions about Human Behavior (John Wiley & Sons, 2011).
4 “The Brain as a Dream State Generator: An Activation-Synthesis Hypothesis of the Dream Process,” American Journal of Psychiatry 134, no. 12 (December 1, 1977): 1335–48, doi:10.1176/ajp.134.12.1335.
5 J. A. Hobson, R. W. McCarley, and P. W. Wyzinski, “Sleep Cycle Oscillation: Reciprocal Discharge by Two Brainstem Neuronal Groups,” Science 189, no. 4196 (July 4, 1975): 55–58, doi:10.1126/science.1094539.
6 Patrick Schuster, Sigmund FreudsTraumdeutungimLichte der Neurowissenschaften: EineKontroverse (Bachelor + Master Publication, 2015).
7 J Antrobus, G Fein, and T Kondo, “Later REM Activation and Sleep Mentation,” Sleep Res 18 (1989): 147.
8 A. R. Braun et al., “Regional Cerebral Blood Flow throughout the Sleep-Wake Cycle. An H2(15)O PET Study.,” Brain 120, no. 7 (July 1, 1997): 1173–97, doi:10.1093/brain/120.7.1173.
9 Grubrich-Simitis, Early Freud and Late Freud.


Obrázok: Hartwig HKD
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail