24.04.2017-12:18:00   |   Dušan Valent
#Pravek
Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Hoci popularizačná literatúra často nazýva treťohory a štvrtohory érou cicavcov, nie je to celkom pravda. Presvedčil by vás o tom napríklad pohľad do treťohornej Južnej Ameriky. V jej pralesoch sa to hemžilo obrovskými hadmi či suchozemskými krokodílmi. Otvoreným priestranstvám však vládli forusráky, prezývané z veľmi dobrých dôvodov „hrôzovtáky“.

Vrcholové predátory treťohornej Južnej Ameriky


-


Predstavte si prerasteného pštrosa. Ale namiesto dlhého krku má masívnu šiju a veľkú hlavu podobnú orlovi. Takto nejako vyzerali vrcholoví predátori mladších treťohôr v Južnej Amerike. Spojenie veľkosti a rýchlosti pštrosa (niektoré druhy boli azda ešte rýchlejšie – možno až ako gepard) s dravosťou orla indikuje predátorov, ktorí dokázali pokoriť aj niekoľko stokilové prakopytníky.

Začiatkom treťohôr forusráky (Phorusrhacidae) ešte pripomínali dnešné kariamy – to sú prevažne pozemné dravé vtáky Južnej Ameriky. Kedysi sa radili do skupiny žeriavotvarý. Dnes vďaka molekulárnym analýzam vieme, že predstavujú osobitú skupinu príbuznú sokolom a papagájom. Z vymretých druhov mali blízko práve k forusrákom.



Kariamy merajú necelý meter a majú pomerne malé, len mierne zahnuté zobáky. Poľujú na malé stavovce. Podobne tomu bolo u prvých forusrákov pred asi 35 až 45 miliónmi rokov. Lenže časom sa telesné rozmery týchto operencov zväčšili. Narástli a zmohutneli im zobáky a na konci sa zahli, čím sa stali nebezpečnou zbraňou umožňujúcou lov väčšej koristi. Tú zrejme zabíjali kosti lámajúcimi údermi zobáka a silnými kopancami. Menšie zvieratá mohli zabíjať aj tak, že ich schmatli do zobáka a prudkým kývaním hlavy im dolámali chrbticu. Podobne ako to robia kariamy.

Od obdobia pred 25 miliónmi rokov sa medzi forusrákmi vyskytovali formy vysoké 2,5 m a vážiace okolo 150 až 200 kg (napr. Phorusrhacos, Devincenzia, Titanis). Na porovnanie, najväčší dnes žijúci vták, pštros, váži v priemere okolo sto kilogramov a 2,7 m meria len vďaka dlhému krku. Najväčší známy forusrák - Kelenken spred 15 miliónov rokov, ktorého pretiahnutý zobák meral trištvrte metra, bol tristokilový a vyše trojmetrový.


-


Kelenken


Mýty a zastarané názory

Forusráky obklopujú rôzne chybné interpretácie či nepotvrdené informácie. Zastarané informácie napríklad tvrdili, že obrovitý Titanis si znovu vyvinul funkčné prsty na krídlach. Táto interpretácia skamenelín jeho predných končatín sa ukázala ako nesprávna. Rovnako sa ukázalo ako chybné „mladé“ datovanie jeho pozostatkov na 15-tisíc rokov. Najmladšie dobre datované pozostatky forusrákov aj naďalej zostávajú prinajmenšom 1,8 milióna rokov staré.



Nepotvrdili sa ani predbežné správy o možných skamenelinách forusrákov z Antarktídy. Pozostatky boli nesprávne identifikované. Hoci je skupina nad akúkoľvek pochybnosť doložená len z Južnej Ameriky a z prelomu treťohôr a štvrtohôr aj zo Severnej Ameriky (zmienený Titanis), poznáme možného člena z Afriky a veľmi pravdepodobného zo začiatku treťohôr Európy (1,5-metrový Eleutherornis).

V neposlednom rade, už dávno paleontológovia neuznávajú často spomínané, ale priveľmi zjednodušené vysvetlenie vymretia týchto ohromných predátorov. Vraj ho zapríčinilo vytvorenie pevninského mosta medzi Severnou a Južnou Amerikou koncom treťohôr. Premostenie umožnilo, aby sa do Južnej Ameriky dostali druhy zo severu, obvykle sa zdôrazňuje príchod šeliem. V skutočnosti si forusráky po vytvorení pevninského mosta v konkurencii cudzincov neviedli zle. Prenikli do Severnej Ameriky a prežili tu milióny rokov (rod Titanis). Horšie si viedli na domácej pôde. Postupne vymierali. Ale to už dávnejšie. Keď dravé cicavce severu skutočne dorazili do Južnej Ameriky, skoro žiadne forusráky už nežili.

Obor treťohorných pralesov


-

O jednoznačnej dominancii cicavcov by sme vlastne nemohli hovoriť v prípade takmer celých starších treťohôr, konkrétne časového rozpätia pred 66 až 45 miliónov rokov. Väčšina cicavcov totiž zostávala dlhé milióny rokov po vymretí nevtáčích dinosaurov malá a nevýrazná. Zriedkavo dorastali do veľkosti ovce a celkom ojedinele do väčších rozmerov.



V tomto čase, keď väčšinu planéty - aj polárne oblasti - pokryli husté lesy a pralesy, väčším rozmerom vládli iné skupiny zvierat. Poznáme napríklad pätnásťmetrové hady (Južná Amerika). A čo sa suchozemských dravcov týka, celú severnú pologuľu obývali pozemné krokodíly čeľade Pristichampsidae. Medzi najväčšie zvieratá sveta patrili aj nelietavé vtáky, konkrétne široko rozšírený Gastornis, rod známy zo Severnej Ameriky, Európy aj Ázie. Jeho neskoršie druhy merali až dva metre a vážili vyše 150 kg.

Dravec alebo „prerastená hus“?

Gastornis (známy aj pod názvom Diatryma) na prvý pohľad zaujme robustnou stavbou tela a hrozivým, masívnym zobákom. A skutočne, zver sa dlho považoval za dravca schopného drviť kosti svojej koristi. Pravda, oddávna niektorí paleontológovia poukazovali, že tvar jeho zobáka nepripomína dravé vtáky a uvažovali, že bol všežravý, nie špecializovaný predátor. Niektorí dokonca hovorili o špecializácii na požieranie odolných, mimoriadne tvrdých semien.

Nové výskumy dilemu o skutočnej potrave obrieho Gastornisa vyriešili. Najprv prišli nálezy stôp, na ktorých sa ukázali prsty bez ostrých pazúrov, aké sú typické pre dravce. Zrejme definitívu priniesli izotopové analýzy vápnika jeho kostí. Tie sú nekonzistentné s akýmkoľvek zastúpením mäsa v strave.

A tak, kedysi najslávnejší operený dravec starších treťohôr skončil ako striktný vegetarián...

Že nešlo o hrozivého predátora, v čeľustiach lámajúceho telá prvých koní vcelku (ako zobrazujú viaceré ilustrácie), nie je až také šokujúce, keď uvážime, že evolučne patrí medzi zástupcov husotvarých...

Záhadný ťažkotonážnik

Do evolučnej rodiny husotvarých môže podľa viacerých výskumov z posledných rokov patriť aj ďalší robustný treťohorný rod, „hromový vták“ Brontornis z Južnej Ameriky (vyobrazený na perexovom obrázku vľavo). Doposiaľ bol radený medzi dravé forusráky. Na základe rozmerov a mohutnej stavby tela sa predpokladalo, že na rozdiel od príbuzných, lovil skôr väčšie, pomalé bylinožravce. Alebo bol to mrchožrút.



Podobne ako v prípade staršieho gastornisa, objavili sa názory, že „hromový vták“ Brontornis mohol byť bylinožravec. A tejto možnosti nové výskumy týkajúce sa jeho evolučného zaradenia nahrávajú. Faktom je, že z lebky tohto tvora poznáme len úlomky. A samotná klasifikácia nie je uspokojivo doriešená.

Určite išlo o jedného z najväčších nelietavých vtákov všetkých čias. Meral bezmála tri metre a vážil takmer 400 kg! Vyskytoval sa pred asi 25 až 20 miliónmi rokov.

Hrôzovtáky made in USA


-

Na príklade 2,5-metrového rodu Titanis sme videli, že veľkým nelietavým vtákom sa celé milióny rokov darilo v konkurencii mäsožravých cicavcov Severnej Ameriky. Že obrovské dravé operence nie sú šelmám vôbec podradené dokazuje skutočnosť, že na severoamerickom kontinente sa mnohé milióny rokov pred príchodom titanisa vyvinula vlastná skupina nelietavých operených predátorov. Nazývame ich batornitidy (Bathornithidae).

Batornitidy patria do blízkeho príbuzenstva dnešných kariam a aj zmienených forusrákov – na ktoré sa dlhonohým a veľkohlavým vzhľadom výrazne ponášali. Vytvorili si širokú paletu druhov, ktoré osídli rozmanité prostredia – suché aj močaristé. Najväčšie druhy (Paracrax gigantea, Bathornis geographicus) merali viac ako dva metre a stali sa svojho času vo svojom prostredí dominantnými dravcami. Dokázali to napriek prítomnosti šeliem – napríklad „falošných mačiek“ nimravidov veľkých ako leopard.

Skupina batornitidov sa z fosílneho záznamu vytráca pred asi 20 miliónmi rokov.


-

Imitátori pštrosov

Unikátne skupiny veľkých nelietavých vtákov vznikli nielen v Severnej Amerike. Poznáme viaceré ďalšie úspešné vývojové vetvy, ktoré sa tak ako batornitidy, v populárno-náučnej literatúre spomínajú skôr výnimočne.

Napríklad pred asi 40 miliónmi rokov sa vo vývojovej línii žeriavov vyvinuli akési obdoby pštrosov. U niektorých druhov dokonca došlo k redukcii prstov chodidla, čo je prispôsobenie na rýchly beh (pštrosy majú len dva prsty). Tieto takzvané eogruidy (Eogruidae; na obrázku vpravo je vyobrazený Ergilornis) sa v Ázii vyskytovali takmer do konca treťohôr. Zo Severnej Ameriky a Európy sú známe podobné a možno blízko príbuzné formy, ktoré žili počas starších treťohôr, pred asi 45 - 50 miliónmi rokov (čeľaď Geranoididae).

650-kilová hydina


-


Aj v Austrálii sa v treťohorách vyvíjali unikátne nelietavé vtáky. Medzi najväčšie živočíchy kontinentu totiž popri obrovských varanoch patrili práve nelietavé operence. Konkrétne, bylinožravé dromornitidy (Dromornithidae) z príbuzenstva kurotvarých a husotvarých.

Dromornitidy sa objavili počas mladších treťohôr, pred približne 30 miliónmi rokov. Najmenšie (!) druhy dosahovali rozmery kazuára. Najväčší z nich, Dromornis, vybavený masívnym zobákom na spôsob gastornisa, ale meral ohromné tri metre a v prípade najväčších jedincov vážil neuveriteľných 650 kg. Predstavoval teda najväčšieho vtáka všetkých čias.

Posledné dromornitidy (dvojmetrový Genyornis) vymreli len pred asi 30-tisíc rokmi, či dokonca ešte neskôr. Stretli sa s prvými ľuďmi, ktorí osídlili Austráliu.

Takmer štvormetrová výška


-


Hoci sme si spomenuli viacerých vtáčích obrov, ktorí nosili hlavu vo výške takmer tri metre, ani jeden z nich nebol ohľadom tohto parametra rekordný. Najvyššieho vtáka všetkých čias totiž nachádzame v skupine nelietavých vtákov, ktoré sa vyvinuli na Novom Zélande. Hovoríme im moa.



Zo šiestich známych rodov tejto skupiny patrí veľkostné prvenstvo rodu Dinornis. Jeho najväčší druh nosil hlavu vo výške takmer 3,7 m. Vďaka ľahkej stavbe tela však vážil ani nie 250 kg.

Moa boli krotké, pomalé bylinožravce. Keď na Nový Zéland dorazili koncom 13. storočia nášho letopočtu Polynézania, ich osud bol spečatený. V čase príchodu ľudí ich žilo síce takmer 60-tisíc. O ani nie dvesto rokov nezostal na žive jediný. Do záhuby ich priviedol predovšetkým nadmerný lov.

„Slonie vtáky“ zo 17. storočia?


-

Prehliadka unikátnych skupín nelietavých vtákov nás privádza na poslednú zastávku, ktorou je Madagaskar. Tu žili vtákom moa podobné, ale mohutnejšie operence zvané „slonie vtáky“. Najväčší, z nich Aepyornis maximus, meral 3 metre a vážil okolo 400 kg.

Podobne ako moa, aj „slonie vtáky“ boli pomalé, pokojné bylinožravce. Ich vymretie ale malo mierne odlišnú príčinu. Zdá sa, že ľudia sa nepričinili o ich záhubu ani tak nadmerným lovom, ako skôr konzumáciou ich vajec. Tie dokázali v prípade veľkých druhov nasýtiť celú veľkú rodinu, ak nie menšiu osadu – ich objem bol 160-násobne vyšší ako objem slepačieho vajca. Po obvode merali takmer meter.

Nie je jasné, kedy presne „slonie vtáky“ vymreli. Najmladšie datované pozostatky sú staré tisíc rokov. Posledné vágne správy („domorodci hovoria, že na izolovaných miestach žije veľký, pštrosovi podobný vták“) Európanov zo 17. storočia ale naznačujú dlhšie prežitie. Pravda, či vtedy posledné „slonie vtáky“ skutočne žili, alebo len dávnejšie (kedy?) vymretý živočích nestihol vyprchať z pamäte domorodcov, je otázne.

-

Obrázky: public domain, Michael B.H., Tim Bertelink, Julio Lacedra, Tim Morris, Nobu Tamura, Acrocynus,
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail