30.06.2017-22:06:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Longformy
Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Nenápadný zrod nového sveta

Od katastrofy ubehli státisícročia, ba celé milióny rokov, a zdalo sa, že sa Zem viac-menej vrátila do starých koľají.

Pravda, bolo to len povrchné zdanie. Pozornejší pohľad by odhalil nevídané „evolučné bublanie“.



Pred približne 66 miliónmi rokov územie dnešného Yucatánskeho polostrova zasiahol asteroid väčší ako Mt. Everest. A na opačnom konci glóbu láva zaplavila územie veľké ako India... na mieste, ktoré dnes nazývame India. Lávové prúdy sa tu miestami navŕšili do hrúbky dvoch kilometrov.

Zem v období paleocénu vyzerala podobne ako na sklonku druhohôr, lenže bola ochudobnená. Po pevnine viac nekráčali dinosaury, ovzdušie nekrižovali pterosaury a v oceánoch ubudlo veľkých plazov. Ale nielen ich. Chýbali tiež veľké koralové útesy. Ich zásadní spolutvorcovia, lastúrniky rudisty, taktiež padli za obeť veľkému vymieraniu na rozmedzí druhohôr a treťohôr.

Čiže žiadne staré koľaje. Starý svet skončil, ale nový ešte nezačal.

Napríklad pralesy - pokrývali väčšinu súše, siahali až za polárny kruh a hoci na prvý pohľad evokovali porasty dnešných trópov, v skutočnosti boli celkom odlišné. Dominovali im nahosemenné rastliny, na severnej pologuli predovšetkým dnes vzácne tisovce (Taxodium), ginkgá a metasekvoje (Metasequoia).

A suchozemské živočíchy? Pochopiteľne, po vymretí dinosaurov nastal explozívny rozvoj cicavcov. Severoamerickí paleontológovia rozpoznali pre paleocén, čiže len 10 miliónov rokov, prinajmenšom 15 odlišných, postupne sa striedajúcich spoločenstiev cicavcov. (Predstavte si, aké smiešne musia týmto paleontológom pripadať naivné tvrdenia kreacionistov, podľa ktorých žili zvieratá prakticky celého praveku súčasne, a to v priebehu pár tisícročí pred potopou sveta!)

Pravda, vláda cicavcov nebola v paleocéne, a dokonca ani začiatkom nasledovného eocénu, jednoznačná. Veľké rozmery dosahovali predovšetkým plazy a nemenej búrlivo sa vyvíjajúce operence - tak ako v druhohorách (keď boli veľkými operencami dinosaury). Mimoriadne sa darilo napríklad krokodílom, pričom najväčším živočíchom úsvitu treťohôr bol juhoamerický had, 13 - 15 m dlhý Titanoboa spred 60 miliónov rokov. Vážil viac ako tisíc dvesto kilogramov. V rovnakom čase sa v Európe objavuje obrovský nelietavý vták Gastornis. Postupne osídlil všetky pevniny severnej pologule a presiahol výšku dva metre.



Žiadne známe placentovce v druhohorách

Ako hovorí otrepané konštatovanie, cicavce zostávali počas prakticky celých druhohôr malé a nenápadné. Ak vážili 2 - 5 kg, čo sa stávalo zriedkakedy, mohli ste ich označiť za „veľké“. A iba hŕstka rodov dosiahla za 150 miliónov rokov dinosaurej vlády hmotnosť desiatich kilogramov. Rekordérom vo veľkosti je severoamerický rod Schowalteria spred 70 až 66 miliónov rokov.

Tento tvor veľký zhruba ako statný bobor (okolo 25 kg) patril do skupiny Taeniodonta. Možno tak povedať, že na sklonku druhohôr vlastne predznamenal budúcnosť. A to hneď v dvoch smeroch. Jednak svojimi rozmermi. A tiež tým, kam v rámci rodostromu cicavcov spolu s ostatnými taeniodontmi patril.

Taeniodonty totiž neboli placentovce (skupina, kam radíme cicavce rodiace dobre vyvinuté mláďatá, počas tehotenstva vyživované v placente - vačkovce naproti tomu rodia drobné, nedovyvinuté potomstvo). Taeniodonty a spol. k placentovcom mali blízko na spôsob „evolučných bratrancov“.

Začiatkom treťohôr vlastne existovalo niekoľko veľkých vývojových vetiev cicavcov a zďaleka nebolo isté, ktorá napokon prevládne.

Koncom druhohôr sa darilo predovšetkým dvom skupinám. Vačkovcom a starobylým, zrejme vajcorodým multituberkulátom (pozor, neboli príbuzné dnešným vajcorodým cicavcom Monotremata). Okrem nich sa rozmáhala tretia skupina. Spomenutí „evoluční bratranci“ placentovcov, konkrétne skupina Cimolesta a príbuzné formy. Samotné placentovce zrejme koncom druhohôr existovali, no nepoznáme žiadnych zástupcov1.

Máme teda štyri veľké skupiny cicavcov, ktoré sa vyskytovali na sklonku druhohôr. Ako zamiešalo kartami masové vymieranie?



Vyrovnaná partia

Dopad asteroidu a extrémna sopečná činnosť nezahubili len dinosaury, ale aj množstvo iných skupín. Ťažko zasiahnuté boli taktiež vtáky (vymreli všetky zubaté), ako aj rôzne skupiny cicavcov. Veľké straty utrpeli predovšetkým vačkovce. V druhohorách prosperovali najviac v Severnej Amerike. Tu aj inde na severnej pologuli ich drasticky ubudlo. Naopak, počas paleocénu sa im mimoriadne darilo v Južnej Amerike2, kde tvorili 50 % miestnych cicavčích druhov a vytvorili bylinožravé, všežravé a mäsožravé formy.

O čosi menej vymieranie zasiahlo najúspešnejšiu vývojovú vetvu cicavcov všetkých čias, multituberkuláty (Multituberculata). Táto skupina vznikla už pred asi 180 miliónmi rokov, pričom koncom druhohôr predstavovala najúspešnejšie cicavce severnej pologule. Hoci multituberkuláty navonok pripomínali hlodavce, v skutočnosti k nim nemali blízko - vznikli z najprimitívnejších cicavcov, a teda neboli príbuzní ani k vačkovcov, ani placentovcov. Začiatkom treťohôr žili prevažne rovnakým spôsobom života ako veveričky.

Na severnej pologuli sa mimoriadne darilo aj „evolučným bratrancom“ placentovcov. Cimolesty a ich príbuzní predstavovali najhojnejšie pozemné cicavce. Prežili hrabavé taeniodonty (spomenuli sme si „obrí“ rod Schowalteria) aj skackajúce, dnešným tenkonožcom podobné leptiktidy. Pravda, zlatá éra leptiktidov nastala až v nasledovnom geologickom období, v paleocéne dorastali prinajlepšom do veľkosti potkana. Medzi cimolesty patrili aj najimpozantnejšie cicavce paleocénu, drobnými mozgami charakteristické pantodonty.

A placentovce? Veľmi všeobecne možno povedať, že sa mimoriadne darilo dvom typom. Prakopytníkom a primátom (v širšom zmysle). Archaické primáty (podskupina Plesiadapiformes) boli na severnej pologuli mimoriadne hojné a spolu s multituberkulátmi išlo o dominantné cicavce korún stromov. Dosahovali veľkosť myši až mačky a – paradoxne - stavbou chrupu pripomínali hlodavce. Oproti pravým primátom im chýbal protistojný palec uľahčujúci lozenie.


-


Väčšina cicavcov paleocénu žila na stromoch a veľkosťou i vzhľadom pripomínala veveričky alebo hlodavce. Dominantné zastúpenie mali predovšetkým archaické primáty Plesiadapiformes a starobylá skupina multituberkulátov, medzi ktoré patril aj vyobrazený Carpolestes spred 60 miliónov rokov. Jeho pozostatky sa podarilo nájsť v Severnej Amerike.


Už v paleocéne pozorujeme pomerne výrazné regionálne rozdiely v zložení fauny. Ako sme spomenuli, v Južnej Amerike sa darilo vačkovcom. V Afrike sa rodila unikátna fauna tvorená zástupcami skupiny Afrotheria (dnes sem patria slony, sirény, hrabáče, damany, ako aj tenreky a zlatokrty). Európe takmer úplne chýbali veľké cicavce. A hoci v Európe aj Severnej Amerike boli najhojnejšími skupinami primáty (v širšom zmysle slova) a multituberkuláty, v Ázii sa tieto skupiny vyskytovali zriedkavo. Oveľa úspešnejšie boli pozemné cicavce, predovšetkým archaické bylinožravce pantodonty, hlodavcom podobné tilodonty či predkovia hlodavcov a zajacov. Zdá sa, že odlišnú faunu Ázie podmieňovalo väčšie zastúpenie otvorených biotopov.

Pred 66 až 63 miliónmi rokov: Priekopníci novej éry

Prvé pomerne veľké cicavce kráčali po zemi už pol milióna rokov po konci druhohôr. S výnimkou ako pes veľkých pantodontov z Ázie ich všetky poznáme zo Severnej Ameriky, na území ktorej je fosílny záznam paleocénu najkompletnejší.



Pozíciu obrov medzi cicavcami obhájili cimolesty („evoluční bratranci“ placentovcov) zo skupiny Taeniodonta. V najstarších treťohorných sedimentoch nachádzame pozostatky viac ako 20-kilového rodu Wortmania. Zviera nieslo masívnu lebku a hlboké čeľuste s veľkými tesákmi. Vlastne to boli kly, keďže išlo o bylinožravca. Asi o polovicu menší a podstatne archaickejší Onychodectes pritom ešte stále dobre lozil po stromoch a bol všežravý. Opotrebovanie jeho zubov prezrádza, že už najprimitívnejšie treťohorné taeniodonty konzumovali predovšetkým odolnú rastlinnú potravu.


-



Ďalšieho na svoju dobu obrovského cicavca z úplného úsvitu treťohôr nachádzame medzi placentovcami, konkrétne prakopytníkmi veľmi hojnej, ale výlučne severoamerickej skupiny Periptychidae. Skupina si vytvorila asi tucet rodov, ktoré dosahovali veľkosť veverice, ale v prípade rodu Ectoconus dorástli do veľkosti ovce resp. kapybary (50 - 70 kg). Takéto veľké periptychidy sa vyznačovali robustnou stavbou tela a krátkymi nohami. Ich chrup v niektorých aspektoch pripomínal prasce, čomu zrejme zodpovedala aj ich potrava. Posledný zástupca, 40- až 50-kilový Periptychus, vymrel pred 58 miliónmi rokov.

Podobne ako Wortmania a Ectoconus, pol milióna rokov po vymretí dinosaurov sa objavuje aj Eoconodon. Tento severoamerický rod s masívnymi čeľusťami aj zubami predstavuje najstaršieho pomerne veľkého dravého cicavca treťohôr. V prípade väčších druhov mohol vážiť okolo 5 až 10 kg, čiže toľko ako menší ocelot. Bol predátorom, hoci patril medzi prakopytníky. Nuž, taký bol paleocén – dravcom dominovali kopytníky. Konkrétne skupina Mesonychia, do ktorej Eoconodon patril.


-

Ako sme spomenuli, väčšina zástupcov starobylej vetvy multituberkulátov pripomínala piskora či vevericu a žila na stromoch. Robustní zástupcovia podskupiny Taeniolabidoidea ale uprednostnili pevnú pôdu pod nohami. Najhojnejšie sa vyskytovali v Ázii, ktorá mala začiatkom treťohôr viac otvorených priestranstiev ako iné kontinenty. No ich najväčší zástupca (a zároveň najväčší multituberkulát všetkých čias), viac ako metrový Taeniolabis, je známy zo Severnej Ameriky. Zástupcovia druhu T. taoensis patrili medzi úplne prvé cicavce, ktorých hmotnosť presahovala 100 kg.

Pred 63 až 56 miliónmi rokov

Bratranci placentovcov: 500-kilová méta prekonaná

Najstarším šabľozubým predátorom treťohôr sa nestala žiadna mačka, ani šelma, ba ani len žiaden placentovec. Stal sa ním zástupca skupiny Cimolesta, severoamerický rod Deltatherium. Deltatérium dosahovalo rozmery šakala (5 - 15 kg). Pravda, malo kratšie nohy, dlhší, svalnatejší chvost a lozilo po stromoch. Paradoxne, znaky chrupu prezrádzajú, že jeho najbližšími príbuznými boli zrejme hlodavcom podobné tilodonty, v tomto čase ešte malé a hojné len v Ázii.


-



-



-



Zástupcovia skupiny Taeniodonta od čias rodu Wortmania narástli. Napríklad Psittacotherium (dve ilustrácie hore) vážilo viac ako 50 kg. Sánka zvieraťa bola ešte masívnejšia a hlbšia ako u jeho predchodcu. Tesáky viac nemali tvar klov, ale spolu s rezákmi sa zmenili na masívny, aj odolnú potravu poľahky rozomieľajúci aparát. Masívne predné končatiny s veľkými pazúrmi zrejme pomáhali pri vyhrabávaní podzemných častí rastlín. U neskorších rodov, ako bol (v prípade niektorých druhov) o čosi väčší Ectoganus (perexový obrázok vpravo) spred 57 až 50 miliónov rokov, tesáky rástli neustále, podobne ako rezáky hlodavcov. 80-kilovému rodu Stylinodon z ďalšieho geologického obdobia, eocénu, neustále dorastal dokonca celý chrup.



Do Severnej Ameriky sa v tomto čase z Ázie rozšírili pantodonty. Tieto všestranné pozemné bylinožravce s relatívne drobnými mozgami v novej domovine začali dorastať do čoraz väčších rozmerov. Pred 63 miliónmi rokov sa objavuje ako pes až ovca veľká Pantolambda (55 cm v kohútiku, okolo 45 kg) s masívnym, krátkonohým telom a robustnou, hlbokou hlavou. Pred 62 miliónmi rokov vzniká impozantný Titanoides (do 110 cm v kohútiku, 150 - 200 kg; okrem obrázku nižšie aj na perexovom obrázku vľavo). Tesáky sa zvieraťu predĺžili do takej miery, že evokovali oveľa neskoršie šabľozubé šelmy. Kly mohli slúžiť pri zápasoch samcov o samice alebo pomáhať pri dolovaní podzemných častí rastlín. Tento spôsob obživy naznačujú nadmerne dlhé a masívne predné končatiny, zakončené nie kopýtkami ale pazúrmi.


-



-



Obdobie pred 60 - 56 miliónmi rokov bolo zlatou érou pantodontov, v Severnej Amerike sa súčasne vyskytovalo prinajmenšom päť rodov. Objavil sa napríklad rod Barylambda, ktorého najväčší druh (B. faberi) z úplného sklonku paleocénu presiahol 150 cm v kohútiku a hmotnosť 650 kg. V čase vzniku tohto druhu bola Barylambda najväčším zvieraťom sveta. Prežila do obdobia pred 50 miliónmi rokov. Dlhý, svalnatý chvost zvieraťa zrejme slúžil ako opora pri vztýčenom spásaní vegetácie do výšky takmer troch metrov.

Multituberkuláty: Všestranný posledný Mohykán


-


Pred asi 63 miliónmi rokov sa objavuje severoamerický a možno európsky multituberkulát Ectypodus. Ako sme si spomenuli, iné, menšie druhy žili podobne ako veveričky a dokonca si vyvinuli hlodavé predné zuby. Stromový Ectypodus bol všežravý – čas od času aj lovil. Vďaka všestrannosti prežil väčšinu svojich špecializovaných príbuzných. Hoci multituberkuláty postihol prudký úpadok krátko po skončení paleocénu, Ectypodus prežil o 20 miliónov rokov dlhšie. Vytráca sa pred asi 33 miliónmi rokov. Je ale možné, že multituberkuláty prežili do mladších treťohôr – ak medzi ne patrí skupina Gondwanatheria z južnej pologule. Tá sa z fosílneho záznamu vytráca vymretím hrabavého rodu Patagonia pred približne 17 miliónmi rokov.

Placentovce: Rozmach predátorov s kopytami

Ako sme už spomenuli, medzi dravými cicavcami sa najviac darilo kopytníkom. Patrili sem aj statné, všežravé arktocyonidy. Akrtocyonidy došľapovali na celé chodidlo ako medvede, čo znamená, že to neboli rýchli bežci. Hoci žili prevažne na pevnej zemi, dokázali šikovne šplhať - opäť tak ako medvede. Väčšina druhov nebola vyhranene dravá, ale všežravá, pričom vývoj niektorých druhov dokonca smeroval k výraznejšiemu zastúpeniu rastlinnej stravy. Najznámejší rod, robustný Arctocyon, žil v Európe aj Severnej Amerike. Kým v Amerike dosahoval rozmery šakala, v Európe druh A. primaveus pred 59 miliónmi rokov dosiahol veľkosť menšieho medveďa (výška v kohútiku okolo 50 cm, hmotnosť okolo 80 kg). Zviera malo výrazne predĺžené, takmer šabľovité tesáky sánky. Zapadali do výrazného zárezu medzi tesákmi a rezákmi hornej čeľuste. Na sklonku paleocénu sa objavuje ešte o čosi väčší arktocyonid Mentoclaenodon, taktiež známy ako zo severnej Ameriky tak aj Európy. V jeho prípade sa výrazne predĺžili tesáky hornej čeľuste a nadobudli charakter šabľovitých zubov (tie sa vyskytli aj u severoamerického rodu Anacodon).


-



-




Ďalšou rozšírenou skupinou dravcov boli vlkom podobné mezonychy. Tieto prakopytníky predstavovali krátkonohé zvieratá veľké ako mačka až vlk. Objavili sa však aj výnimky. Pred 63 miliónmi rokov z bežného, ako šakal veľkého rodu Dissacus v Severnej Amerike vzniká Ankalagon a dosahuje rozmery medveďa (200 kg). Bol to najväčší cicavčí predátor svojej doby. Na rozdiel od arktocyona mal chrup uspôsobený aj na lámanie kostí. Ankalagon (vyobrazený hore) sa z fosílneho záznamu vytráca pred 61,5 miliónmi rokov. Úctyhodné rozmery v rovnakom čase dosiahol aj ďalší severoamerický rod, archaický Triisodon (90 - 100 kg). Vyznačoval sa masívnymi čeľusťami a silnými tesákmi. Mezonychiany boli ale najrozmanitejšie a najhojnejšie v Ázii, kde sa koncom paleocénu vyskytoval napríklad ako hyena veľký (75 kg) Sinonyx.

Placentovce: Príbuzní koní... aj na stromoch

Okrem všežravých až mäsožravých kopytníkov sa v rámci placentovcov darilo aj prvotným nepárnokopytníkom a ich príbuzným.

Zhruba pred 63 miliónmi rokov sa vo fosílnom zázname objavujú na severnej pologuli zakrátko veľmi hojné hyopsodonty. Išlo o na stromoch žijúce všežravce (dominovala ale rastlinná zložka potravy) s krátkymi, pazúrnatými nohami a predĺženým telom. Na prvý pohľad pripomínali lasicu. Ako ukázali nedávne štúdie, napriek vzhľadu už predstavovali veľmi archaické nepárnokopytníky. A v ich rodostrome mali blízko k prvým koňovitým. Na sklonku paleocénu sa objavuje hyopsodont rodu Paschatherium, do obdobia pred 49 miliónov najbežnejší európsky cicavec. Hyopsodonty vymierajú zánikom rodu Hyopsodus (vyobrazený nižšie) pred asi 42 miliónmi rokov.


-



-



Ako prvé cicavce sa behavému spôsobu života prispôsobili archaické nepárnokopytníky - fenakodontidy (Phenacodontidae). Zväčša niesli dlhý, svalnatý chvost na spôsob primitívnejších cicavcov a dosahovali rozmery mačky. No vyspelé rody ako 1,5 m dlhý a až 60 kg ťažký Phenacodon (vyobrazený vyššie) predstavovali dobrých bežcov. Vlastne pripomínali prvé koňovité. Phenacodon vznikol koncom paleocénu v Severnej Amerike. Neskôr, pred 55 miliónmi rokov, sa rozšíril do Európy. Tam nahrádza miestne pozemné bylinožravé prakopytníky ako Pleuraspidotherium (20 - 25 kg), ktoré boli menej pohyblivé.

Na sklonku paleocénu sa objavuje ďalší mimoriadne hojný, no podstatne menší (5 - 15 kg), pomalší a výlučne severoamerický fenakodontid Meniscotherium. Aj jeho prispením sa koncom paleocénu fenakodontidy stali dominantnými pozemnými cicavcami Severnej Ameriky - až polovica nájdených jedincov spadá do tejto skupiny. Po skončení paleocénu ale začína ich ústup. Phenacodon aj Meniscotherium napokon pred približne 50 - 48 miliónmi rokov vymierajú. Nahradila ich vývojová vetva koňovitých a príbuzných.

Placentovce: Nové obry


-


Pred 59 miliónmi rokov sa v Ázii objavuje nová skupina veľkých cicavcov – lesné prostredie obývajúce dinoceráty. Nie je celkom jasné, odkiaľ sa vzali a komu sú príbuzné (niektorí paleontológovia považujú za ich najbližších príbuzných... ehm... zajace!). No už svojim prvým zástupcom, rodom Prodinoceras, sa zaradili medzi najväčšie živočíchy sveta. Krátkonohý Prodinoceras (vyobrazený) sa vyznačoval dlhým trupom, krátkymi nohami, pričom v čeľustiach mu rástli do podoby klov predĺžené tesáky. Dĺžka zvieraťa dosahovala takmer tri metre a hmotnosť sa približovala k 400 kg (výška v kohútiku asi 120 cm). Na sklonku paleocénu sa vďaka podobnému rodu Probathyopsis dinoceráty objavujú aj v Severnej Amerike. A najväčší cicavec ranotreťohornej Južnej Ameriky, rod Carodnia (200 – 250 kg) spred 62 ž 49 miliónov rokov, môže taktiež patriť medzi dinoceráty, hoci mu chýbajú charakteristické kly. Dinoceráty počas nasledovného eocénu vytvorili v skutku bizarné, rohaté formy dorastajúce do veľkosti slona.

Úsvit moderných skupín

Doposiaľ sme si hovorili takmer výhradne o skupinách, ktoré vymreli bez potomkov. Lenže paleocén bol zároveň obdobím vzniku mnohých skupín, ktorých rozmach nastal o milióny rokov neskôr a v niektorých prípadoch trvá dodnes. V Ázii napríklad vznikli prvé hlodavce a zajacotvaré, kým z Afriky poznáme prvého zástupcu chobotnatcov, rod Eritherium. Na prvý pohľad nevyzeral ako chobotnatec – chýbali mu kly, chobot a vážil sotva 5 kg. A jeho chrup pripomínal okrem slonov aj morské sirény a skupinu nosorožcom podobných arsinoitérií. Takúto podobnosť paleontológovia očakávali, uvedené skupiny sú totiž v rámci Afrotheria najbližšími príbuznými chobotnatcov.

Objavili sa tiež predátory, ktoré na nohách neniesli kopytá. V Severnej Amerike vznikli oxyenidy (Oxyaenidae) s dlhým telom aj chvostom a krátkymi nohami našľapujúcimi na celé chodidlo ako medvede. Hoci trochu evokovali mačky, ich zuby boli prispôsobené na drvenie potravy, podobne ako chrup vlka. V Afrike sa rodom Lahimia objavujú veľkohlavé hyenodonty (Hyaenodontidae), ktoré síce viac pripomínali vlky, no ich chrup bol uspôsobený na rezanie mäsa, podobne ako je tomu u mačiek. Obe skupiny sa vyznačovali relatívne malým mozgom, pričom bývajú spájané do spoločnej skupiny Creodonta, blízko príbuznej šelmám (Carnivora). Viaceré novšie výskumy ale hyenodonty radia do skupiny Afrotheria (kam patria chobotnatce, dugongy, damany, tenreky a rôzne vymreté skupiny).

Celkom blízko k skutočným šelmám mali kunám a cibetkám podobné miacidy a viverravidy. V minulosti sa radili medzi archaické šelmy, v súčasnosti sú považované za ich prastrýkov alebo priamych predkov. Pravé šelmy sa objavujú pred približne 42 miliónmi rokov.

Skupiny spomenuté v tejto sekcii sa výraznejšie presadili v nasledovnom geologickom období, v eocéne. Lenže eocén priniesol nielen rozmach modernejších skupín cicavcov, ale zároveň vznik najimpozantnejších zástupcov tých celkom archaických, ktoré svoj rozmach zaznamenali v paleocéne. Starobylé cicavce sa z evolučnej histórie života porúčali vo veľkom, miestami v skutku obludnom štýle.

Ale o tom viac nabudúce :)

-

Poznámky
1. Nové analýzy príbuzenských vzťahov „vyradili“ z pozície najstarších placentovcov všetkých potenciálnych zástupcov tejto skupiny z druhohôr. Týka sa to napríklad takých známych rodov ako bol potenciálny prvý kopytník Protoungulatum či prvý primát (v širšom zmysle) Purgatorius (oba žijúce na úplnom konci druhohôr v Severnej Amerike). Oba rody sa ocitli tesne pred bránami placentovcov a po boku cimolestov, spoločne s ktorými tvoria veľkú skupinu Eutheria.
2. Paleocénne súvrstvia z Antarktídy a Austrálie, kde vačkovce vládli do príchodu človeka, nie sú známe.

Ilustrácie: Roman Tanglaeo, Sisyphos23, Matt Celesky, Dmitry Bogdanov, SmokejBJB, Nobu Tamura, Stanton Fink, Dylan Bajda, fair use, public domain
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail