Mýtus: Vymieranie dinosaurov je nevyriešená záhada
Hoci zatiaľ sme dopodrobna nepreskúmali detaily, ako vymieranie na konci druhohôr prebiehalo, jeho príčiny sú dobre známe.

Mýtus: Po dopade asteroidu svet zachvátili globálne lesné požiare, kyslé dažde a planetárny ekvivalent mrazivej „nukleárnej zimy“, ktorá trvala mesiace, možno roky.
Pre uvedené katastrofické následky impaktu nemáme presvedčivé dôkazy.



Kyslé dažde a mesiace trvajúci ekvivalent „nukleárnej zimy“ by spôsobili vymretie sladkovodných rýb a obojživelníkov, ktorým sa však darilo prežiť zo všetkých stavovcov najlepšie. Geologický záznam taktiež mlčí o rozsiahlych lesných požiaroch. Dopad asteroidu zrejme spôsobil ničivú tlakovú vlnu a tsunami, ktoré zdevastovali nížinné oblasti. A tiež vyvrhnutým materiálom zatemnil oblohu dosť na to, aby výrazne obmedzil fotosyntézu. Možno až tak, že došlo k zrúteniu potravinovej pyramídy. Väčšina ďalších dramatických udalostí, ktoré sa často zobrazujú v dokumentárnych filmoch, sa však zrejme neodohrali.

Mýtus: Dinosaury vyhubil dopad asteroidu.
S určitosťou vymreli kvôli súčinnosti troch faktorov. Vplyv asteroidu ale zrejme nebol najvýznamnejší.

Najpopulárnejšie vysvetlenie vymretia dinosaurov hovorí o dopade obrovského asteroidu s priemerom asi 10 kilometrov, ktorého 180-kilometrový kráter sa podarilo objaviť pri polostrove Yucatan. Drvivý dopad vymrštil 10 miliárd ton vodnej masy do výšky až 100 km, okrem toho musel spôsobiť desaťkilometrové tsunami a celosvetové klimatické zmeny.

Napriek tomu pramálo paleontológov tvrdí, že asteroid bol jedinou príčinou ekologickej katastrofy na konci druhohôr. A vlastne sa zdá, že nebol ani hlavnou príčinou. Asi 300-tisíc rokov pred jeho dopadom na území dnešnej Indie prebiehali masívne výlevy záplavových bazaltov. Vytekajúca láva po stuhnutí vytvorila 500 000 km² rozsiahle a dodnes až 2 km hrubé vrstvy hornín.

V geologickom zázname sa podarilo doložiť jedenásť rozsiahlych záplav lávy. A všetkých jedenásť sa odohralo v rovnakom čase ako masové vymierania. Naproti tomu katastrofické dopady asteroidov súvisia iba s jediným vymieraním – tým, ktoré postihlo dinosaury.



Akoby toho nebolo málo, v priebehu posledných miliónov rokov druhohôr došlo k jednému z najvýraznejších poklesov morskej hladiny v geologickej histórii Zeme. To znamenalo stratu alebo fragmentáciu rozsiahlych pobrežných nížin – veľmi žičlivého prostredia pre dinosaury. A zároveň ochladenie. Pohľad do geologického záznamu prezrádza, že aj výrazné ústupy morskej hladiny – tak ako výlevy záplavových bazaltov, ale nie dopady asteroidov – často súvisia s masovými vymieraniami.

Komplexný pohľad na koniec druhohôr tak prezrádza situáciu, v ktorej boli populácie dinosaurov a iných druhov oslabené poklesom morí. Do toho prišli katastrofické výlevy lávy. A asteroid mohol byť už len čerešničkou na torte, ktorá sama o sebe nemala zásadný vplyv.

Mýtus: Na rozdiel od dinosaurov cicavce, vtáky, krokodíly, korytnačky prežili bez väčších strát.
Vymreli nielen dinosaury, či iné tradičné obete vymierania na konci druhohôr – morské plazy, pterosaury a hlavonožce amonity. Aj mnohé ďalšie skupiny utrpeli ťažké straty.

Iste, cicavce mali výhodu v zemi hĺbených nôr* a vtákom pomáhala schopnosť letu (prežili skupiny s lepším letovými schopnosťami). A spomenuté malé sladkovodné plazy a obojživelníky pre zmenu ťažili zo skutočnosti, že vďaka premenlivej telesnej teplote (ektotermii) potrebujú niekoľkonásobne menej potravy ako dinosaury rovnakej veľkosti.

Nové výskumy napriek tomu ukazujú, že masové vymieranie na konci druhohôr postihlo – oveľa viac, ako sme predpokladali donedávna - aj vtáky (zdá sa, že kľúčom k prežitiu bol bezzubý zobák a konzumácia semien), cicavce (predovšetkým vačkovce), ryby, jaštery a hady, hmyz, žraloky vymrela aj polovica čeľadí krokodílov (celkovo všetky veľké druhy).

Mýtus: Vymieranie dinosaurov bolo postupné.
Povaha geologického záznamu konca druhohôr neumožňuje, aby sme to spoľahlivo zhodnotili. Zdanlivý pokles rozmanitosti veľkých dinosaurov na západe Severnej Ameriky je celkom v súlade s ekologickými zmenami, aké sprevádzajú pokles morskej hladiny. Neznamená ale vymieranie.



Jedna skupina paleontológov zastáva názor, že vymieranie dinosaurov bolo postupné, iná si myslí pravý opak a tvrdí, že dinosaury si viedli až do úplného konca druhohôr fajn.

Odkiaľ sa berie tento rozpor?

Čo vieme s istotou je nasledovné. Po prvé, na sklonku druhohôr, pred približne 72 až 66 miliónmi rokov, nastal celosvetový ústup morskej hladiny. Pre dinosaury znamenal výrazný úbytok žičlivých, bujnou vegetáciou porastených a vzniku nových druhov prajúcich prímorských nížin. Namiesto nich sa rozširovali rozsiahle vyššie položené a vnútrozemské oblasti.

Po druhé, tvrdenie o postupnom úbytku dinosaurov sa opiera iba** o dáta zo západu Severnej Ameriky, čo je jediné miesto na svete, odkiaľ máme nepretržitý sled dobre datovaných nálezísk dinosaurov z posledných 10 miliónov rokov ich existencie. A tu, zdá sa, rozmanitosť veľkých dinosaurov skutočne klesla, podľa rôznych odhadov zhruba o tretinu až takmer polovicu. (Ibaže, čo je nemenej dôležité, dinosaurov posledné dva-tri milióny rokov neubúdalo.)

A teraz pár poznámok.

Pri hodnotení zmien rozmanitosti dinosaurov v súvrstviach Severnej Ameriky na konci druhohôr treba pamätať, že severoamerický kontinent bol pred 73 - 78 miliónmi rokov rozdelený rozsiahlym vnútrozemským morom na západný, pomerne „tenký“, ale na pobrežné nížiny bohatý pás pevniny Laramídiu a východnejšiu, z hľadiska dinosaurov prakticky neznámu Appalačiu. Prírodné bariéry v Laramídii uľahčovali izolovanie populácií a vznik väčšieho počtu nových druhov. No Tyrannosaurus rex pred 66 miliónmi rokov žil po zániku tohto vnútrozemského mora, po zániku samostatnej Appalačie aj väčšiny jej pobrežných nížin. Inými slovami, k zmenám v rozmanitosti dinosaurov v Severnej Amerike došlo, ale sú presne také, aké by sme očakávali od následkov poklesu morskej hladiny. Má teda vôbec zmysel hovoriť o vymieraní? Obzvlášť, keď tu rozmanitosť klesla len u veľkých druhov, pričom ako píšeme vyššie, samotné dinosaurie spoločenstvá tu boli posledné dva-tri milióny rokov stabilné?

Laramídia a Appalačia koncom druhohôr. Dinosaury z podstatne väčšej Appalačie zostávajú napriek rozmerom pevniny záhadné - dobre poznáme len malú hŕstku, zvyšok len z úlomkov.

Zanikli ekosystémy, ktoré umožňovali veľkú rozmanitosť, a tak rozmanitosť poklesla. Ale ďalej neklesala. Dinosaurie spoločenstvo slávneho tyranosaura a triceratopsa bolo stabilné.

A ešte poznámka k zvyšku sveta. Áno. Iné kontinenty neponúkajú takú následnosť dobre datovaných súvrství zo sklonku druhohôr, aby sme vedeli skúmať priebeh zmien v rozmanitosti a hojnosti dinosaurov v priebehu posledných 10 miliónov rokov ich vlády. No predsa len ponúkajú náleziská z posledných 2 - 3 miliónov rokov druhohôr, ktoré majú výpovednú hodnotu aspoň v tom ohľade, že umožňujú nahliadnuť, ako sa im v tomto čase darilo. Z Európy poznáme niekoľko dobre datovaných a dobre preskúmaných nálezísk spred 70 až 66 miliónov rokov a zdá, že sa tu dinosaurom darilo dobre do úplného konca. V podobnom duchu sa nesú náleziská z Madagaskaru, Indie a Ázie.

Mýtus: Dinosaury vymreli.
Vymreli len tzv. nevtáčie dinosaury. Skupina dinosaurov prežíva dodnes a počtom 10 000 druhov dvojnásobne prevyšuje cicavce.

Všetko, čo má perie, je dinosaurom.



Paleontologické nálezy za posledných 20 rokov odhalili dych vyrážajúcu rozmanitosť operených dinosaurov. Zistili sme, že perie bolo u dinosaurov bežné – dokonca aj u druhov, ktoré neboli blízko príbuzné vtákom (Kulindadromeus). A mali ho, alebo podobné štetinaté štruktúry, dokonca aj veľmi primitívne dinosaury či rohaté dinosaury (Psittacosaurus, dokonca gigantický Triceratops). Perie sa podarilo doložiť aj v evolučnej rodine tyranosaura, a to aj u veľkých rodov, akým bol 9-metrový a ako nosorožec ťažký Yutyrannus. Jeho perá boli dlhé až 20 cm. Ak mal perie Yutyrannus, s veľmi veľkou pravdepodobnosťou by ste nejaké to perie – a vlastne skôr viac ako menej – našli aj na tele samotného T-rexa!

Z pohľadu paleontológov vtáky nie sú nič iné, iba jednou z mnohých skupín operených dinosaurov. Dokonca je možné, že ani nie jedinou, ktorá si vyvinula schopnosť letu. Na vzťah dinosaurov a vtákov by sme mali nazerať podobne ako na vzťah cicavcov a netopierov. Netopiere síce lietajú, ale stále ich považujeme za cicavce.

-

Poznámky/dodatky
*tie si ale hĺbili aj niektoré druhy dinosaurov zo skupiny Thescelosauridae
**Dodatok: Dáta vs interpretácie
Nedávno (máj 2016) sa médiami prehnala správa o výskume Sakamota a kolegov, ktorí porovnávali mieru vymierania druhov dinosaurov v priebehu druhohôr s mierou vzniku nových dinosaurích druhov. Výskumníci zistili, že posledných 40 miliónov rokov svojej existencie u dinosaurov klesla miera schopnosti nahrádzať vymierajúce druhy. So zistenými dátami nemusí byť žiaden problém – zistenia skutočne môžu verne odrážať mieru rozrôzňovania a vymierania dinosaurích druhov. Mnohí paleontológovia však poukázali, že autori zašli priďaleko v interpretáciách svojich dát – dinosaury sa vraj stali náchylné na vymretie, resp. milióny rokov upadali (u nás napr. dr. Matuš Hyžný ). Nehovoriac o tom, ako výskum podali mnohé médiá. Na skutočný vedecký bulvár sa zahral napríklad denník Sme a zverejnil článok s názvom „Dinosaury dlho trpeli a dostali ranu z milosti“. Čo je, keď sa pozriete na samotné zistenia výskumu, nezmysel.



Tu je graf. Vidíte? Nič tragické. Ani náznak utrpenia.

Krivky pre sauropody (modrá), teropody (červená) a vtákopanvé dinosaury (tmavozelená) dokumentujú pokles v rýchlosti vzniku nových druhov - speciácie. U hadrosaurov (svetlozelená) a ceratopsidov (tyrkysová) však došlo pred koncom druhohôr k výraznému rozrôzňovaniu. „Vyššie načrtnutá evolučná dynamika dinosaurov nie je ničím výnimočným. Existuje alebo existovalo množstvo skupín, ktoré po obdobiach rozrôzňovania zažívali pokles druhovej rozmanitosti. Niektoré napokon vyhynuli, iné sa spamätali,“ komentuje paleontológ Matúš Hyžný.

Nielenže sa v rámci dinosaurov nič tragické nedialo. Niektorým skupinám sa podľa dát Sakamota a kolegov darilo mimoriadne dobre (rohaté dinosaury ceratopsidy, vtákopyskaté dinosaury hadrosauridy). A aj skupina dlhokrkých dinosaurov sauropodov, ktorá by mala byť podľa prestrelenej argumentácie autorov najzraniteľnejšia či najviac upadať, si podľa experta na sauropody Mathewa Wedela (Wedel a Hallet, 2016) v skutočnosti viedla koncom druhohôr vďaka takzvaným titanosaurom (konkrétne skupina Eutitanosauria) veľmi dobre – na polovici planéty boli dominantnými bylinožravcami a úspešne sa rozšírili aj do Severnej Ameriky po miliónoch rokoch absencie v geologickom zázname.

V neposlednom rade, práca Sakamota a kolegov hodnotí len „nevtáčie dinosaury“. Inými slovami, zamerala sa na rozmanitosť dinosaurov tak, že ignoruje jednu z ich (už vtedy!) najbúrlivejšie sa vyvíjajúcich skupín – vtáky.

Výskum je síce zaujímavý a jeho autori rozhodne vedia, ako zaujať médiá, no samotné zistenia do diskusie, či dinosaury koncom druhohôr takpovediac strácali dych, veľa svetla nepriniesli.

-

Ďalšie ako linkované zdroje:
Archibald, J.D.: Dinosaur Extinction: Past and Present Perspectives IN: Brett-Surman, M.K, Holtz, T.R., Farlow, J.O., (eds.): The Complete Dinosaurs (2. vydanie). Indiana University Pres, 2012.
Wedel, M., Hallet, M.: The Sauropod Dinosaurs. John Hopkins University Press, 2016.

Obrázky: Public domain, fair use

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet