17.07.2015-13:20:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Kuriozity
Na porovnanie:
Pre lepšiu predstavu o telesných rozmeroch pravekých gigantov článku nie je na škodu pripomenúť si telesné rozmery niektorých dnešných alebo nedávno žijúcich obrov. Údaje - výška v kohútiku a hmotnosť - sa týkajú samcov. Za mimoriadne veľkého jedinca sa považuje zviera väčšie ako 99,9 % dospelej populácie.

Nosorožec indický (spolu s nosorožcom tuponosým najväčší nosorožec súčasnosti)
priemer: 180 - 200 cm, 2,5 tony; mimoriadne veľké jedince okolo 3,8 - 4 tony

Slon africký
priemer okolo 320 cm, 5 - 6 ton; mimoriadne veľké jedince 350 - 380 cm a 8 - 9 ton

Slon indický
priemer okolo 270 cm a 4 tony; mimoriadne veľké jedince 305 - 330 cm a 5 - 6 ton

Mamut srstnatý (M. primigenius, európsky typ)
priemer 315 cm a 6 ton; mimoriadne veľké jedince 350 - 370 cm a 8 - 9 ton



Hmotnostná kategória: 4 tony

Hmotnosť presahujúcu 4-tisíc kilogramov dosiahlo niekoľko evolučných línií cicavcov. Napríklad najväčší známy hroch, Hippopotamus gorgops, ktorý žil v Afrike a Európe pred 7 miliónmi až 500-tisíc rokmi. Nielenže dosahoval výšku v kohútiku, ktorou tromfol najvyššie bizóny, prevážil svojich dnešných "prasynovcov" takmer trojnásobne.


-

Južná Amerika, počas väčšiny treťohôr izolovaná od statných končín sveta, sa stala miestom vývoja unikátnych prakopytníkov. Niektoré, ako pyrotériá a astrapotériá, pripomínali tapíre alebo (vďaka klom) prvotné chobotnáče. Kým dnešné chobotnáče - slony, majú dlhé kly len v hornej čeľusti, ich pravekí predkovia mávali nezriedka až štyri kly, z toho dva vyrastajúce zo sánky. Štvoricou krátkych klov disponoval aj najväčší zástupca skupiny, rod Parastrapotherium. Na prvý pohľad vyzeral ako tapír s klami, väčší ako bizón.


-

Iné juhoamerické kopytníky, toxodonty, vďaka mimoriadne robustnej stavbe tela, územčistej postave a krátkym a širokým papuliam pripomínali hrochy. Napriek vonkajšej podobnosti však nežili vo vode ani v blízkosti močarísk. Uprednostňovali suché, trávnaté plochy. Tam sa s nimi stretli a s obľubou ich lovili aj prví ľudskí obyvatelia oblasti. Najimpozantnejší z toxodontov bol v kohútiku dva metre vysoký a približne ako slon ťažký Mixotoxodon. Ako jeden z mála obyvateľov Južnej Ameriky sa pred asi 1,5 miliónmi rokov po vytvorení pevninského mosta so Severnou Amerikou vydal na sever. Jeho pozostatky sa tak podarilo objaviť až v Texase v USA. Posledné mixotoxodonty vymreli asi pred 30-tisíc rokmi.

Krátko po vymretí dinosaurov síce narástla rozmanitosť cicavcov, len málo druhov však dorástlo do väčších rozmerov ako naše slovenské hnedé medvede. Svetu vládli gigantické hady, nelietavé vtáky a behavé suchozemské krokodíly. Jedným z prvých skutočne gigantických cicavcov bol obludný Eobasileus. V kohútiku dosahoval výšku porovnateľnú so samicami indického slona, vďaka predĺženému telu však vážil viac. Zdanlivo šabľovité zuby tohto tvora boli v skutočnosti kly. Mohli napomáhať pri vyhrabávaní potravy alebo odstrašovať predátorov. Zvláštnu hlavu zvieraťa zdobilo šesť tupých kostených výrastkov. Slúžili na obranu alebo na okrasu. Podobne ako u iných cicavcov raných treťohôr, v lebke eobasilea a iných jeho príbuzných, tzv. dinocerátov, sa nachádzal iba maličký mozog. Zaradenie eobasilea a jeho príbuzných do evolučného rodostromu zostáva problematické: buď išlo o prakopytníky, alebo o vzdialených príbuzných zajacov!


-





Hmotnostná kategória: 5 ton

(chobotnáče si z priestorových dôvodov dovolíme vynechať)


-

Dnes sú leňochy pomerne vzácni, sotva desaťkiloví obyvatelia stromov, no v nedávnej minulosti sa naprieč Amerikou vyskytovali ich obrovské pozemné druhy. Najväčší z nich, Megatherium, obýval trávnaté oblasti a riedke lesy Južnej Ameriky. Táto nemotorná opacha merala vyše 6 metrov. Chodila po vonkajších hranách končatín, aby si neotupila pazúry. Zachované odtlačky stôp ukazujú, že sa vďaka opieraniu o chvost dokázala postaviť na zadné končatiny a dočiahnuť vyššie než väčšina ostatných bylinožravcov. Megatherium si pri takomto postoji mohlo prednými končatinami k ústam priťahovať okolité vetvy. Niektorí vedci špekulujú, že si čas od času mohli pochutiť taktiež na mrcinách.

Po boku mamutov sa po pláňach Európy a Ázie preháňali srstnaté nosorožce. Kým tie európske dosahovali rozmery súčasných afrických nosorožcov, Elasmotherium z Ázie bol podstatne väčší. Vďaka o čosi dlhším nohám a masívnej šiji zviera dosahovalo v najvyššom bode chrbta 2,5 až 3 m, teda toľko, čo indický slon. Vďaka pretiahnutejšej postave však mohlo vážiť 5, azda až 6 ton. Záhadou zostáva tvar či samotná prítomnosť rohu na hlave. Keďže rohy nosorožcov nefosilizujú, pretože ich tvorí podobná hmota ako ľudské nechty, veľkosť a tvar rohov vymretých druhov odvodzujeme na základe kostenej násady, ktorá tvorí základ rohu dnešných druhov. V prípade elasmotéria však zostáva situácia nejasná. Podľa väčšiny bádateľov zviera disponovalo mohutným, azda až dvojmetrovým rohom so širokou základňou. Niektorí paleontológovia sa ale nazdávajú, že žiaden roh nemal.


-



Hmotnostná kategória 10 ton a viac

Koniec treťohôr a štvrtohory by sme mohli označiť za zlatú éru chobotnáčov. Prosperovalo niekoľko podskupín, ktorých zástucpovia dosahovali široký výskyt po celej severnej pologuli a Afrike. V prakticky všetkých podskupinách sa zároveň objavili zástupcovia, ktorých samce bežne dosahovali hmotnosť okolo 12 - 15 ton a výšku v kohútiku okolo 400 cm. Išlo napríklad o druhy Stegotetrabelodon syrticus (400 cm vysoký, 12 ton), ktorý mal okrem dvojice klov v hornej čeľusti aj ďalšie dva vyrastajúce zo sánky, či slonovi podobný, ale nie príbuzný Stegodon (konkrétne druh Stegodon zdansky), o čosi nižší, ale robustnejší.

Gigantické rozmery dosahoval aj blízky príbuzný indického slona, Palaeoloxodon. Jeho africký dlhonohý druh z prelomu treťohôr a štvrtohôr, P. recki, mohol dosiahnuť v kohútiku okolo 450 cm a hmotnosť 14 až 15 ton. Tým zhruba zodpovedal najväčším známym mamutom (M. meridionalis a M. trogontheri), ktorých priemerné jedince dosahovali rozmery rekordného jedinca slona afrického. Mimoriadne veľké jedince týchto "stepných mamutov" z raných a stredných štvrtohôr merali v kohútiku okolo 440 - 480 cm a vážili takmer 18 ton.




-


Deinotherium


Kapitolou samou o sebe sú ohyzdné lesné chobotnáče deinotériá. Žili pred 25 až 2 miliónov rokov, pričom ich rozšírenie zasahovalo aj na územie dnešného Slovenska. Od iných chobotnáčov sa evolučne oddelili veľmi skoro, a tak si vyvinuli pozoruhodný vzhľad. Kly im vyrastali iba zo sánky a stáčali sa dole, pričom z tváre im rástol iba krátky chobot. Napriek širokému výskytu v Európe, Afrike a Ázii nikdy neboli tak hojné, ako iné chobotnáče. Priemerné veľké jedince druhov D. proavum a D. giganteum merali toľko ako rekordný slon africký, mimoriadne veľké jedince okolo 440 - 450 cm pri hmotnosti až 17 ton.

Za najväčšie suchozemské cicavce všetkých čias sa dlho považovali bezrohé dlhonohé nosorožce indrikothériá (vyobrazené na perexovom obrázku; v literatúre označované ako Indricotherium, Paraceratherium, Baluchitherium či Dzungariotherium, zrejme vo všetkých prípadoch išlo o jediný rod, a to Paraceratherium). Nové prehodnotenie telesných rozmerov najväčších chobotnáčov a indrikotérií, z ktorého do veľkej miery vychádza aj tento článok, im však prvenstvo vzalo. Indrikotériá žili pred asi 34 až 23 miliónmi rokov v Ázii a juhovýchodnej Európe. Na prvý pohľad pripomínali mohutnú žirafu či zvláštneho koňa s hlavou podobnou nosorožcovi - pravda, bez rohov. V kohútiku merali až okolo 480 cm, pričom vďaka vyše dvojmetrovému krku mohli spásať rastliny vo výške viac ako 6 metrov. Ich telesná hmotnosť dosahovala 17 ton.

Hmotnostná kategória 20 ton a viac

Nový výskum Asiera Larramendiho priniesol nielen prekvapivé zistenie, že indrikotériá neboli najväčšími cicavcami všetkých čias, ale aj skutočnosť, že ich mohli prerásť hneď viaceré vymreté chobotnáče.


-

Už sme spomenuli "prastrýka" indického slona, paleoloxodonta. Európsky druh rodu, P. antiquus (známy aj ako slon s rovnými klamy) bol o čosi nižší, no robustnejší ako africký P. recki. Vďaka väčšiemu počtu nájdených pozostatkov však vieme odhadnúť veľkosť rekordných exemplárov, ktoré zrejme dosahovali výšku až päť metrov a hmotnosť 23 ton (v priemere to bolo 400 cm a 13 ton).



Ešte väčší bol neskorotreťohorný európsky, africký, ázijský a severoamerický mastodont z druhu Mammut borsoni (známy aj ako Zygolophodon), ktoré pozostatky sme našli aj na Slovensku. Hoci na prvý pohľad pripomínal robustného mamuta (Mammuthus), mal predĺžené telo a mimoriadne dlhé kly, ktoré mohli merať až päť metrov. Napriek pomerne územčistej postave merali rekordné jedince až 510 cm a vážili ohromných 28 ton (v priemere 410 cm a 16 ton).


-


Mammut borsoni (Zygolophodon)


Prvenstvo medzi gigantickými suchozemskými cicavcami podľa nového výskumu však patrí tretiemu druhu paleoloxodonta, P. namadicus (vyobrazený na perexovom obrázku). Tento gigant je známy len z nepočetných pozostatkov, ktoré sú ale spravidla väčšie ako zodpovedajúce časti kostry európskeho druhu P. antiquus (viď vyššie). Jedinec, ktorého rozmery rekonštruoval Asier Larramendi, bol vysoký v kohútiku päť metrov a vážil približne 22 ton. Aké rozmery dosahovali mimoriadne veľké a rekordné jedince? To môžeme len hádať. Na porovnanie, slávne obrovité dinosaury diplodokus a brontosaurus vážili okolo 15 - 17 ton.

-

Obrázky: Sameer Prehistorica, užívateľ wikimédie Rextron, Sergiodlarosa, Dmitry Bogdanov, Nobu Tamura, užívateľ wikimédie DFoidl, Asier Larramendi
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail