Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.


Pevninské mosty počas treťohôr umožňovali medzi Euráziou a Severnou Amerikou neprestajnú výmenu druhov. Južná Amerika, Afrika (či presne Afro-Arábia) a Austrália však zostali na milióny rokov izolované. Kým izolácia Austrálie trvá dodnes a Južná Amerika sa so Severnou spojila len na úplnom konci treťohôr, Afrika svoj „geografický odstup“ stratila už pred približne 25 miliónmi rokov. Napriek tomu tu koncom starších treťohôr (obdobie paleogén) vyvinula celkom svojská fauna.



Na jednej strane bola Afrika akýmsi strateným svetom, kde sa darilo primátom a prašelmám, ktoré v Eurázii a Severnej Amerike koncom starších treťohôr vymierali. Na druhej strane, nastal tu zároveň masívny rozvoj „vlastnej“ vetvy cicavcov nazvanej príznačne Afrotheria – „africké zvery“. Hoci nie je isté, či tu vznikla, ak odrátame vodné druhy, takmer všetci zástupcovia skupiny sa pred napojením Afro-Arábie na Euráziu vyskytovali len tu.

Skupina Afrotheria dominovala Afro-Arábii prostredníctvom nesmierne pestrej palety foriem. Vytvorila si vlastné ekvivalenty ježov (tenreky), krtov (zlatokrty) a iných hmyzožravcov (tenkonožce), ďalej obdoby hlodavcov (damany), veľrýb (lamantíny a dugongy), slabozubcov (hrabáče), ako aj koní a antilop (vymreté damany), tapírov (vymreté chobotnatce), hrochov (vymreté damany a vymreté chobotnatce) a nosorožcov (vymreté arsinoitériá).

Predstavme si strojcov zlatej éry afrotérií.

Arsinoitériá

Pred 35 až 25 miliónmi rokov patrili medzi najväčších obyvateľov Afriky obludné arsinoitériá (rod Arsinoitherium). Vďaka kopytám a dvojici impozantných, až metrových rohov na hlave vágne pripomínali nosorožce, ich kostra však evokovala viac ťažkotonážne chobotnatce, s ktorými zdieľali spoločných predkov. Na rozdiel od nosorožcov, ktorých rohy sú z rohoviny, teda hmoty tvoriacej napríklad naše nechty, boli rohy arsinoitérií kostené a navyše duté a za života pokryté kožou. Špekuluje sa preto, že slúžili ako akési rezonátory na zosilnenie zvuku. Ďalšou odlišnosťou od nosorožcov sú končatiny – boli masívne, stĺpovité a päťprsté, nie trojprsté, a zuby - nerozlíšené na stoličky a rezáky.

Rod Arsinoitherium zastupovali prinajmenšom tri druhy. Dva staršie merali v kohútiku asi 1,6 až 1,8 m a vážili približne 2 - 2,5 tony. Najmladší, nedávno objavený druh A. giganteum ale meral v kohútiku vyše 210 cm a vážil asi o tonu viac.

Obrie damany

Hoci sú dnešné damany malé a na prvý pohľad podobné sysľom, ich zaradenie do skupiny Afrotheria potvrdzuje, že mnohými znakmi pripomínajú slony. Majú krátke kly, slonom podobné pazúry, skvelý sluch a citlivé vankúšiky chodidiel. Taktiež sa vyznačujú dobrou pamäťou a celkovo vyššou inteligenciou ako mnohé iné cicavce.

Dnes prežívajú tri rody a sedem druhov. V minulosti však išlo o nesmierne rozmanitú skupinu, ktorej zástupcovia pripomínali myši, inokedy poníky, obojživelné kapybary, prasce (konzumovali korienky, hľuzy a semená) či tapíry (spásali vyššiu vegetáciu). V izolovanej Afro-Arábii predstavovali dominantné stredne veľké bylinožravce.

Napríklad Titanohyrax nájdený v Tunisku, Alžírsku a Egypte spred 33 až 30 miliónov rokov obvykle dosahoval veľkosť tapíra. Najväčšie druhy rodu však boli veľké ako nosorožec a vážili viac ako tonu. To znamená, že svojho času prerástli takmer všetky žijúce chobotnatce. Približne v rovnakom čase žil Megalohyrax vyznačujúci sa dlhými končatinami a rozmermi menšieho koňa (lebka 40 cm).

Titanohyrax

Potom, ako sa geografická izolácia Afriky pred 25 miliónmi rokov skončila, damany vytlačili z dominantnej pozície prežúvavce, predovšetkým turovité (antilopy, byvoly a pod.). Damany týmto bylinožravcom vybaveným efektívnejšou metódou konzumovania potravy ustúpili, no napriek tomu vznikali ďalšie ich impozantné formy. Napríklad ako ovca až tapír (v závislosti od druhu) veľký Prohyrax spred 18 miliónov rokov z Namíbie, ktorému sa darilo vďaka pohyblivosti - vyznačoval sa vzpriamenejšími končatinami ako iné damany. Vznikla dokonca nová podskupina týchto tvorov, Pliohyracinae, a úspešne sa rozšírila do Eurázie, kde si vytvorila niekoľko ako tapír až kôň veľkých obojživelných foriem.

Veľké damany prežívali v južnej Afrike vďaka rodu Gigantohyrax ešte aj na sklonku treťohôr, pred asi 3 miliónmi rokov. Na Kaukaze sa v rovnakom čase vyskytovali damany výrazne väčšie ako kapybara, napríklad Kvabebihyrax (na obrázku dole).

Prachobotnatce

Po spojení Afro-Arábie s Euráziou mnohé z domácich živočíšnych skupín zaznamenali náhly (arsinoitériá), iné postupný úpadok (damany). Chobotnatce sa však široko rozšírili a v priebehu ďalších miliónov rokov zaznamenali búrlivý vývoj, ktorý sa skončil – vlastne kvôli vymretiu viac ako tucta druhov v priebehu pár tisícročí stroskotal - len prednedávnom.

Ako trpasličí hroch

Najlepšie známym chobotnatcom starších treťohôr je Moeritherium, ktorému sa darilo v oblastiach riečnych delt pred 40 až 30 miliónmi rokov. Zver na prvý pohľad pripomínal dnešného trpasličieho hrocha – mal pretiahnuté, krátkonohé telo, krátke kly, podobné rozmery (asi 250 kg) a žil podobným, obojživelným spôsobom života. Znaky na lebke však jednoznačne poukazujú na príbuznosť so slonmi.

Poznáme niekoľko druhov rodu Moeritherium, u ktorých možno pozorovať postupný vývoj väčších klov, väčších telesných rozmerov, ako aj zmenu chrupu. Je pozoruhodné, že ekvivalentné obojživelné formy si vyvinuli aj prvotné párnokopytníky. Ich čeľaď Anthracobunidae, ktorej zástupcovia sa vyskytovali pred asi 50 až 40 miliónmi rokov, pripomínali meritériá, boli však o čosi menšie a chýbali im kly. Keďže Moeritherium predstavuje postrannú, špecializovanú vývojovú vetvu, nejaký čas sa považovali za priamych predkov chobotnatcov.

M. andrewsi

Pokročilejší druh M. lyonsi

Prvé chobotnatce

Chobotnatce v skutočnosti vznikli oveľa skôr. Najstarší známy zástupca, severoafrický rod Eritherium, sa vyskytoval pred 60 miliónmi rokov (len 6 miliónov rokov po vymretí dinosaurov). Veľa o ňom nevieme. Zatiaľ sa podarilo objaviť iba úlomok čeľuste, ktorej chrup pripomínal okrem slonov aj morské sirény a skupinu nosorožcom podobných arsinoitérií. Takúto podobnosť paleontológovia očakávali, uvedené skupiny sú totiž v rámci afrotérií najbližšími príbuznými chobotnatcov.

Phosphatotherium

Zakrátko sa prvotné chobotnatce rozrôznili. Už pred 57 miliónmi rokov sa vyskytovalo väčšie (15 kg, 60 cm dlhé) Phosphatotherium, známe na základe nekompletných pozostatkov lebky objavenej v Maroku. Žilo obojživelne ako tapír a malo zväčšený, citlivý ňufák. Blízko príbuzné Numidotherium – pre zmenu známe z prakticky celej kostry - spred 46 miliónov rokov už bolo dvestokilové a v kohútiku 100 až 150 cm vysoké, stále však viac pripomínalo tapíra ako primitívneho slona. Horné rezáky už naznačovali vývoj smerom ku klom, rovnako ako dolné, ktoré začínali evokovať lyžicovitý tvar typický pre niektoré neskoršie chobotnatce. Končatiny zvieraťa navyše pripomínali neskoršie chobotnatce a nie meritériá.

Prví behemoti

Prvé skutočne veľké chobotnatce boli barytériá (Barytherium) spred 35 až 30 miliónov rokov. Postavou na prvý pohľad evokovali slony indické, no niesli až osem krátkych klov, pričom kly v sánke smerovali priamo dopredu. Tieto tvory už mohli v kohútiku merať 2,5 – 3 metre a vážiť 3 až 4 tony. Len samotná lebka barytérií merala takmer meter. Jej tvar naznačuje prítomnosť krátkeho chobota. Akýmsi prechodom medzi barytériom a skorším numidotériom bolo Arcanotherium, ktorého kly v sánke už nadobúdali plochý lopatovitý tvar.

Barytherium

Pred 30 miliónmi rokov už existovali aj evolučné medzičlánky medzi prvotnými zástupcami chobotnatcov ako bolo numidotérium a neskoršími mamutmi, mastodontmi a slonmi, a to rody Palaeomastodon (1,2 – 1,8 m v kohútiku, podľa druhu) a Phiomia (1,3 m v kohútiku). Nedosahovali síce rozmery barytéria, na rozdiel od skorších druhov však boli robustnejšie a ich telo niesli stĺpovité končatiny. Kly v hornej čeľusti sa im stáčali dodola a neboli oveľa dlhšie ako u starších rodov. Predĺženú sánku ukončovali tupé a široké kly na spôsob lopaty. Chobot bol prítomný, ale len krátky, o málo dlhší ako chobot tapíra.

Phiomia

Palaeomastodon

Oba rody obývali husté pralesy, nie močiare. Napriek vonkajšej podobnosti im v čeľustiach rástol celkom odlišný chrup. Rod Phiomia mal zuby podobné tapírovi, čo naznačuje vyberavé spásanie nadzemnej vegetácie. Palaeomastodon mal chrup komplikovanejší, podobný diviakovi, čo naznačuje širšiu paletu odolnej stravy.



Krátko pred zánikom izolácie Afro-Arábie nastala evolučná radiácia ešte modernejších chobotnatcov. Žiaľ, z obdobia pred 30 až 25 miliónov rokov sa v Afrike zachovalo len málo nálezísk. Objavy v Eritrei a Etiópii (oblasť Chilga) však naznačili, že sa tu vyskytovali prvotní zástupcovia bizarných deinotérií, ktoré sa vyznačovali dvojicou dodola stočených klov v sánke (rod Chilgatherium), prvotní zástupcovia gomfotérií, u ktorých dospel vývoj lopate podobnej sánky do extrému (zuby zo severnej Etópie), ako aj medzičlánok medzi archaickými (Phiomia, Palaeomastodon) a pokročilými (Elephantimorpha) chobotnatcami, 1,3 m vysoké Eritreum, ktoré predstavuje najstarší známy rod chobotnatca s horizontálnym, nie vertikálnym rastom nových stoličiek, ako je tomu u dnešných slonov.

-

Poznámka: názov „mastodonty“ v názve odkazuje na rody Phiomia a Palaemastodon, ktoré sa takto (spolu s mnohými ďalšími vymretými chobotnatcami) označujú v staršej literatúre. Striktne by sa ako mastodonty mali označovať zástupcovia rodu Mammut (pozor, nie Mammuthus, hovorovo „mamut“) resp. jeho čeľade Mammutidae.

Ilustrácie: Nobu Tamura, DagdaMor, rvc.ac.uk, Ryan Somma, Clstaudt

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet