Pri ofrľávaní geológie fantasy svetov sa držím niekoľkých základných pravidiel. Oboznámiť sa s nimi môžete v dodatku na konci článku.

Geologická mapa Reynoldsa (1974) okrem už rozoberaných hôr a platní zobrazuje Anduniský aulakogén (čiarky s trojuholníčkami), ktorým tečie najdlhšia rieka Stredozeme prekvapivo zvaná Anduina (tá je zrejme pomenovaná po bájnom hrdinovi Anduinovi Loth... ups, zlý fantasy svet). Aulakogén... To znie ako nejaký mučiaci nástroj, no význam slova je ešte strašidelnejší. Aulakogény sú duchovia nenarodených oceánov, teda rifty, ktoré zdochli skôr, než sa z nich stihol stať oceán. Rozpad kontinentov je totiž dosť bordelárska záležitosť, obzvlášť v začiatkoch, kedy sa zvyknú trhať nie na dve, ale rovno tri časti, pričom sa z riftov sformuje akási „roztrojka“. Krásnym príkladom je Afrika:

V prípade, že otváranie dvoch vetiev „roztrojky“ preváži a sformuje sa z nich oceán, chúďatko tretia vetva je odstavená a stane sa z nej aulakogén (čo môže, ale aj nemusí byť budúci osud vyššie znázornenej riftovej zóny). Na juh od Rhovanionskej platne sa teda podľa mapy Rheynoldsa otváral oceán, pričom logika diktuje, že sa tak muselo diať pred tým, než do nej narazila Haradská platňa. Rieka Anduina tak za svoju dĺžku vďačí tomu, že sa nachádza uprostred aulakogénu tvoriaceho prirodzenú zníženinu. Keď neprší, aspoň kvapká. Alebo by sa dalo povedať, ak sa neoceáni tak, sa aspoň najdlhšoriekuje. (Tohtoročná cena za najhoršiu slovnú hračku mi určite neunikne! Muhahahahahaaa!)

Ďalej mapa zobrazuje vyzdvihnuté okraje tektonických paniev (čiarky s guľôčkami), pričom vyčleňuje Belfalaskú, Nurnenskú, Gorgorothskú, Nindalfskú a Rhúnsku panvu. Nie, geologické panvy neslúžia na vyprážanie skál. Je to geologický pojem pre miesta, ktoré sú charakteristické dlhodobým poklesom. Preto sú zvyčajne položené nízko, majú málo členitý povrch a akumulujú sa v nich sedimenty. Z rôznych dôvodov môžu ich okraje vytŕčať nad svoje okolie, formujúc vyvýšeniny.



V mape môžete nájsť taktiež Haradský kratón. (Pozor nemýliť s kreténom! Kratón je pojem využívaný v geológii, zatiaľ čo kretén je termín využívaný na označenie autora tohto článku.) Kratóny predstavujú staré, stabilné a zvyčajne hrubé bloky zemskej litosféry, vďaka čomu na nich nenájdete stopy výraznejšej geologickej aktivity.


Konceptami predstavenými v Reynoldsovej mape sa výrazne inšpirovala neskoršia mapa Saerjanta (1992), ktorá pár vecí pozmenila a modernizovala terminológiu:

Za zmienku stoja hlavne maličká Forlidonská platňa zodpovedná za vznik Ered Luin alebo Modrých hôr („Blue Mountains“) a Forodwaithská platňa zodpovedná za vznik Ered Mithrin alebo Sivých Vrchov („Grey Mountains“). Do mapy tiež pribudlo množstvo zlomov, ktoré podmieňovali vznik niektorých vyvýšenín, zníženín a smer toku niektorých riek. Nenápadnou, ale zásadnou zmenou bolo prekrstenie Anduinského aulakogénu na Anduinský rift. Saerjant (1992) jeho vznik nepovažoval za výsledok otvárania sa dávneho oceánu, ale za výsledok vrazenia Mordorskej platne do ostatných, podobne ako možno pri tlaku na valec granitu pozorovať pukliny zhruba paralelné so smerom tlaku:

Najnenápadnejšou, ale zároveň najdôležitejšou zmenou v mape však bolo objavenie sa štyroch horúcich škvŕn, respektíve „hotspotov“: Ereboru (kopec, kde žil Smaug), Dol Gulduru (kopec, kde žil Sauron v Hobitovi), Orthanku (veža, kde žil Saruman) a Hory Osudu (kopec, kde Glum našiel liek na reumu pomocou liečivej procedúry zvanej kúpeľ v láve – vážne to pomáha, kľudne sa ho opýtajte, či mal odvtedy nejaké problémy s reumou). Horúce škvrny sú miesta, kde dochádza (alebo dochádzalo) k vulkanickej činnosti aj napriek tomu, že sa nenachádzajú na okrajoch platní. Masívy Ereboru, Dol Gulduru a kto by tomu veril – aj Hory Osudu tak predstavujú sopky, no iba posledná zmienená je aktívna. Orthank sa nachádza uprostred Železného pásu predstavujúceho veľkú kalderu, teda kráter, ktorý vzniká po skolabovaní vulkánu, pričom samotná veža bola vytesaná do sopečnej ihly – utuhnutým kusom lávy vytlačeným z jedného zo sopúchov kaldery. Ekvivalentom z reálneho sveta je napríklad Pico Cao Grande.

Aké geologické ponaučenie teda plynie z Tolkienových diel? Že horúce škvrny sú miesta absolútneho zla. Preto navrhujem zastreliť Yogiho skôr, než sa pokúsi v niektorom z Yellowstonských vulkánov ukovať prsteň a zbombardovať Havajčanov skôr, než sa s ním pokúsia spojiť a sformovať ríšu zla.

Ešte však nie sme na konci. Zostaňte naladení, pretože v tretej časti mrzutý geológ prednesie svoje vlastné postrehy a poznatky ku geológii Stredozeme (čo samozrejme znamená, že to bude najlepšia časť vôbec).



-

Dodatok: Základné pravidlá
Po prvé: Budem sa čo najviac snažiť vyhýbať magickým vysvetleniam. Preto príbehy o stvorení svetov budem považovať za ekvivalent bájí o stvorení sveta typických pre mnohé ľudské kultúry.
Po druhé: Nebude možné celkom sa vyhnúť chybám. Mnohé svety majú bohatú históriu a sú tak obrovské, že sa v nich občas zamotajú aj ich autori, takže ani o nich nemôžem vedieť všetko (nehovoriac o tom, že niektoré svety poznám viac, iné menej). Koniec-koncov, bavíme sa o vymyslených svetoch, preto nesúhlas, poukazovanie na chyby a diskusia je vítaná.
Po tretie: Budem sa sústreďovať na tie časti fantasy sveta, z ktorých je dostupných čo najviac informácií. Nečakajte siahodlhé rozpravy o geológii hentoho zaprdeného kúta sveta, ktorému sa autor dokopy venoval tri a pol vetami. (Jedine, že by sa viazal na nejaký geologicky zaujímavý fenomén.)
Po štvrté: (Teraz nasleduje veta, o ktorej som dúfal, že ju nikdy nebudem musieť napísať. Nerád totiž podceňujem inteligenciu čitateľov.) Články sú písané položartovným (ak ste pesimisti, tak polovážnym) tónom. Čo sa však geológie týka, tú môžete vnímať s plnou vážnosťou článku o geológii vymysleného sveta.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet