06.06.2017-16:05:00   |   Dušan Valent
#Záhady a zvláštne javy
#Živá príroda
#Longformy
V moriach a oceánoch je stále čo objavovať. A to nielen v najväčších hĺbkach. Jedna vec sú však neobjavené druhy príbuzné a vcelku podobné iným, ktoré dobre poznáme. A čosi celkom iné je tvrdiť, že neforemné hnijúce guče, vyplavené morom a páchnuce na plážach celé roky, alebo zmätené svedectvá vystrašených námorníkov, predstavujú dôkazy existencie bájnych príšer.

Napríklad pokiaľ by sme za očitými svedectvami hľadali skutočné neznáme živočíchy, vyzeralo by to, že morské príšery sú najrýchlejšie sa vyvíjajúcimi tvormi sveta.



Aj očité svedectvá príšer majú svoje módne vlny

Napríklad bájny morský had, napriek obrovskému počtu údajných videní v 18. a 19. storočí, bol v stredoveku prakticky nevídaný (pozri aj prvý dodatok). V tom čase boli populárne iné typy príšer ako napríklad „morské kone“ (hippocampus).

V polovici 18. storočia biskup a historik Erik Pontoppidan v diele Prírodopis Nórska (Versuch einer natürlichen Geschichte Norwegens, 1752 - 1753) píše o stovkách očitých svedkov morských príšer, a to len v jeho vlastnej diecéze. Ľudia tých čias tvrdili, že na mori videli predovšetkým „morských mužov“ („mermen“) alebo dvojkilometrové monštrá vyzerajúce ako falošné ostrovy. V 19. storočí sa veľkej popularite pre zmenu tešili spomenuté morské hady, často s hrbmi. Morskí mužíci a „ostrovné monštrá“ sa vytratili. Drvivá prevaha svedectiev patriaca ohromným „morským hadom“, ale nevydržala dlho.

V 20. rokoch 19. storočia paleontológovia objavili vymreté plesiosaury. Ako zistil morský biológ Adrian Shine, spolu s rastúcou popularitou plesiosaurov sa v druhej polovici 19. storočia zmenila povaha očitých svedectiev údajných morských príšer. Ubúdalo svedkov hovoriacich o hadovitých zvieratách. Namiesto nich sa do popredia dostávali kreatúry s dlhým krkom a malou hlavou – na spôsob plesiosaurov. Vzhľad týchto dlhokrkých druhohorných morských plazov očividne zaujal verejnosť do takej miery, že ovplyvnil spôsob, akým ľudia interpretovali pozorovania na mori.

Súdobý biológ Anthonie C. Oudemans neveril, že plesiosaury prežili do modernej éry. Uvedený typ svedectiev vysvetľoval existenciou veľkého, dlhokrkého príbuzného morských cicavcov, ktorého silueta mimoriadne evokovala siluetu plesiosaurov. Vytýčil preň aj predbežný vedecký názov – Megophias. Iný prominentný bádateľ tejto éry, anatóm a paleontológ Thomas Huxley namietol, že svedectvá o pozorovaní morských príšer sú tak nekonzistentné, že sa za nimi určite neskrýva žiadne konkrétne, skutočné zviera. V rovnakom duchu argumentoval v knihe Mýtické príšery (1886) geológ Charles Gould.

Fantastické ilustrácie nezodpovedajú pôvodným svedectvám


-


Články (aj novinové) a knihy, ktoré sa venujú údajným očitým svedectvám príšer či iných záhadných alebo bájnych bytostí, bežne sprevádzajú sugestívne ilustrácie. Vyobrazenia neraz nepripomínajú žiaden známy živočíšny druh. Problém je, že tieto ilustrácie často hrubo zavádzajú. Najnázornejšou demonštráciou tohto problému je slávny prípad údajnej príšery, ktorú videla posádka lode Daedalus 6. augusta 1848.



Podľa kapitána Petra McQuhaeho sa loď Daedalus pri pobreží Namíbie priblížila k obrovskému živočíchovi s pretiahnutým telom a tupou hlavou. Viditeľná časť údajne merala okolo 18 metrov a vraj pripomínala hada, pričom zvrchu bola tmavohnedá a na údajnom hrdle žlto-biela. Kapitán tiež opísal štruktúru podobnú hrive. Nachádzala sa niekoľko metrov od tela. McQuhae ale dodal, že mohlo ísť o zhluk chalúh. Tiež spomenul, že hoci mala kreatúra tvar hada, nevlnila sa, takže nebolo jasné, akým spôsobom sa pohybuje. (Je očividné, že kapitán nejasné pozorovanie interpretoval ako bájneho morského hada a následne tomu prispôsobil svoj opis.)

Žiaľ, väčšina diskusií o identite kreatúry sa odráža takmer výhradne od dobových ilustrácií. Tieto zobrazovali cudzo pôsobiacu bytosť nesúcu tupý rypák, jednoznačný ústny otvor a oko, ako aj krátku hrivu. Ilustrácie však pôsobili nielen oveľa dramatickejšie, ale aj oveľa jasnejšie ako skutočnosť. Navyše explicitne budili dojem, že išlo o celkom neznámeho morského živočícha.

Dlho sa prehliadal fakt, že existuje nákres kreatúry, ktorý pochádza z pera očitého svedka, poručíka Edgara A. Drummonda. A tento nákres zachytáva oveľa menej pôsobivú bytosť. Zobrazuje dlhý, nízky objekt, sotva odlíšiteľný od vodnej hladiny. Zároveň zachytáva štíhlu, špicatú hlavu – celkom odlišnú od tej, akú spomínal McQuhae. Taktiež na ňom vidieť malú plutvu pozdĺž objektu, ale žiadnu „hrivu“.

Biológovia ako Gary Galbreath a Darren Naish argumentujú, že zviera na vyobrazení vlastne úplne zodpovedá niečomu, čo morskí biológovia dobre poznajú. Veľrybe pri špecifickom type kŕmenia, keď zviera pláva pri hladine, pričom špička jeho hornej čeľuste vytŕča z vody. A hornú čeľusť vytŕčajúcu z vody si posádka lode pomýlila s hlavou príšery. Dokonca možno určiť, o ktorú veľrybu išlo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol vráskavec severný. „Vzhľad týchto zvierat nebol ľuďom tých čias známy – nikto netušil, aké dlhé a štíhle sú,“ pripomína biológ a paleontológ Darren Naish.

Alebo iný, ešte kurióznejší prípad. Týka sa „príšery“ zhliadnutej v roku 1734 pri pobreží Grónska, ktorú opísal dánsko-nórsky misionár Hans Egede (zviera zrejme videl jeho syn). Neskoršie, fantastické a často reprodukované rekonštrukcie zobrazujú zviera s dlhým telom, dlhým chvostom, plutvami a schopnosťou vystrekovať vodu. Pôvodné vyobrazenie je celkom odlišné, oveľa menej pôsobivé, zobrazujúce z vody vytŕčajúci útvar v tvare písmena „S“. V štúdii z roku 2005 morský biológ Charles Paxton s kolegami argumentoval, že pôvodné svedectvá zodpovedajú pozorovaniu veľkej veľryby, pričom esovitý útvar interpretovaný ako chvost v skutočnosti predstavoval penis zvieraťa. Žiadna príšera. Podľa kolektívu biológov išlo jednoducho o zhliadnutia samca v stave sexuálneho vzrušenia.


-


Keď sa vágna kresba vykonaná na základe zmäteného očitého svedectva veľrybieho prirodzenia zveličí, výsledok je takýto.


Tajomstvo Valhally

Ďalší slávny a zároveň veľmi poučný prípad pochádza z decembra 1905. Prírodovedci Edmund G. B. Meade-Waldo a Michael J. Nicholl plávali na jachte Valhalla neďaleko pobrežia Brazílie, keď spolu s ďalšími ľuďmi na palube zhliadli vo vode zvláštne tmavohnedé zviera.



Viditeľná časť merala necelé dva metre. Svedkovia hovorili o dlhom krku, ktorý sa týčil z vody a nachádzal asi pol metra od zvyšku. Spod hladiny sa črtalo mohutné telo. Hlava bola tupo zakončená, podobná cicavcovi a hýbala sa z boka na bok. Najzvláštnejším znakom bola vysoká chrbtová plutva s gumovým vzhľadom, podporená vertikálnymi lúčmi. Ibaže táto plutva nezostala viditeľná po celý čas. Opakovane zmizla pod hladinu. Živočícha videli relatívne zblízka, len zo vzdialenosti 50 yardov.

Vzhľadom na skutočnosť, že zviera videli vedci (Meade-Waldo bol ornitológ, Nicholl entomológ), prípad sa považuje za jedno z najdôveryhodnejších očitých svedectiev „morskej príšery“...

Kombinácia vlastností, aké deklarovali svedkovia – dlhý krk, krátka hlava, vysoká chrbtová plutva gumeného vzhľadu – navyše indikuje niečo celkom odlišné od všetkého, čo morskí zoológovia poznajú.

Pravda, rovnaký pohľad by sa mohol naskytnúť pri pozorovaní uškatca.

„Dnes vieme, že uškatcovité cicavce niekedy plávajú držiac jednu z ich plutiev nad hladinou. Toto správanie sa nazýva plachtenie, hoci oveľa viac súvisí s reguláciou telesnej teploty ako používaním plutvy na spôsob plachty,“ pripomína Darren Naish. „Navyše, uškatcovité niekedy pôsobia pomerne dlhokrko, pričom opis veľkosti zvieraťa, tvar jeho hlavy a jeho sfarbenie, to všetko sa zhoduje s jeho zaradením do čeľade uškatcovitých.“ Iste, uškatce sú typické pre južnejšie vody. Lenže neďaleko od miesta stretu Valhally so zvláštnym zvieraťom sa skutočne podarilo zaznamenať výskyt uškatcov druhu Arctocephalus tropicalis.

Veci nie sú vždy také, ako sa zdajú

Príčinou pozorovaní morských príšer nie sú len živočíchy. Na vlastnej koži sa o tom v roku 1849 presvedčil kapitán lode Brazilian J. A. Herriman. Najprv v ďalekohľade zbadal na mori bytosť, ktorá „jasne vyzerala ako hadovitá príšera plávajúca s vysoko vztýčenou hlavou“. Herriman dokonca údajne videl hrivu zvieraťa. Keďže si spomenul na popularitu morských hadov, nariadil bytosť prenasledovať. „Keď sme sa priblížili, ukázalo sa, že ide len o kus plávajúcich chalúh, očividne odtrhnutý od koralového útesu a unášaný prúdom,“ napísal neskôr kapitán. Chumáče a prúd vody podľa neho vytvorili dojem hadovitého pohybu.

Keby Herriman pohotovo nezareagoval, zrodilo by sa zdanlivo vierohodné svedectvo o morskej príšere, ktorú za denného svetla jasne videlo viacero svedkov.

Podobných prípadov je veľa (prinajmenšom raz vystrašení ľudia povolali na chaluhy vojenské loďstvo, ktoré následne „príšeru“ rozstrieľalo). Spomeňme ešte zážitok kapitána Smitha na lodi Pekin z roku 1858. „Pomocou ďalekohľadu sme jasne videli obrovskú hlavu a krk pokrytý rozcuchanou hrivou, ktorú zviera opakovane dvíhalo nad hladinu. Videli to všetci a vyhlásili, že ide o obrovského morského hada.“ Smith sa následne v člne pokúsil morského hada uloviť. Namiesto mäsitého úlovku však narazil len na „vodnú burinu“: „Tak pripomínali živú príšeru,“ spomína Smith na vzhľad chalúh v diaľke, „že keby mi niečo zabránilo poslať k nim loď, určite by som bol presvedčený, že som videl ohromného morského hada.“



Aromatický dôkaz?

Nadšenci sa pri hľadaní dôkazov o existencii morských príšer či 30- a viac metrových hlavonožcov radi obracajú na beztvaré hnijúce mrciny na pobrežiach. Jedným z najznámejších prípadov je „zhluk zo St. Augustine“. Išlo o dva metre vysokú a 6,5 m dlhú masu ružovej farby, ktorú v roku 1896 vyplavilo more na floridskom pobreží neďaleko mesta St. Agustine.

Smradľavá kopa mala po stranách niekoľko lalokom či tubám podobných štruktúr, ktoré na prvý pohľad pripomínali miesta, odkiaľ by hlavonožcovi vyrastali medzičasom chýbajúce ramená. Miestny prírodovedec a odborník na hlavonožce beztvarú hnijúcu guču považoval za zvyšok gigantickej chobotnice. V literatúre sa neskôr objavili odhady veľkosti hovoriace o rozpätí ramien až 60 metrov.

Našťastie, z vyplavenej hŕby boli odobraté vzorky tkaniva. Najprv ich preskúmal biochemik a kryptozoológ Roy Mackal. V roku 1986 dospel k neurčitému záveru, že hmota je biochemicky viac konzistentná s hlavonožcom ako cicavcom. O necelých desať rokov neskôr biológ Sidney Pierce s kolegami vzorky preskúmal podrobnejšie. Okrem biochemických vlastností sa vedci zamerali aj na mikroštruktúru tkaniva. V oboch prípadoch dospeli k záveru, že vzorka je identická s cicavčím kolagénom. Záver druhej štúdie podporujú aj ďalšie výskumy týkajúce iných, podobných obludných hnijúcich kôp vyplaveného tkaniva.

Hnilosaury

Rozklad dokáže s mŕtvolami veľkých morských živočíchov narobiť skutočné divy. Kto s priebehom týchto procesov nie je dostatočne oboznámený, ľahko nadobudne dojem, že ide o zvyšky príšer – či už hlavonožcov, neznámych osrstených bytostí alebo vymretých plesiosaurov.

„Po strate kostí z plávajúcej [veľrybej] mršiny zostáva otrhaná, hnijúca beztvará masa tvorená kožou a na ňu napojenými svalmi a väzivami,“ vysvetľuje Darren Naish. „Hrudy tkaniva, ktoré zodpovedajú svalom umiestneným medzi rebrami, podľa všetkého vysvetľujú lalokovitý vzhľad týchto mrcín.“ Výslednú masu tvorí zväčša bielkovina kolagén. A ako sa kolagén rozpadáva, nadobúda strapatý až srsti podobný vzhľad. „To vysvetľuje, prečo sú mnohé takéto mrciny podľa svedkov osrstené,“ pripomína Naish.



Samostatnou kategóriou obrovských hnijúcich mŕtvol sú tie, ktoré na prvý pohľad vyzerajú ako telá druhohorných plesiosaurov. Pochopiteľne, patria medzi najpopulárnejšie. Najznámejším prípadom je zrejme mrcina objavená japonskou rybárskou loďou Zuiyo-maru v roku 1977 asi 48 km východne od novozélandského mesta Christchurch. Rybári tu v hĺbke 300 m chytili poriadne veľký, 10-metrový úlovok. Žiaľ, už v pokročilom štádiu hniloby, takže miestami mu vytŕčali kosti. Telu sa črtali štyri veľké plutvy, dlhý krk a malá hlava, čo na prvý pohľad vyzerá celkom ako plesiosaurus. A presne to niektorí nekritickí nadšenci kryptozoológie skutočne tvrdili.

„V priebehu desaťročí sa objavilo viacero podobných prípadov a každý jeden z nich sa ukázal byť rozkladajúcim sa žralokom, obvykle žralokom obrovským, ktorých špecifický vzhľad nie je laikom dobre známy,“ pripomína Darren Naish.

Keď totiž hnije telo žraloka, oblasť žiabrí celkom odpadá, chrbtová a chvostová plutva sa rozpadajú, pričom mršina stráca aj veľké kosti v tvárovej oblasti a čeľustiach, takže zostáva len krabicovitá mozgovňa. „Výsledku sa niekedy hovorí pseudoplesiosaurus, lebo zdanlivo ide o dlhokrké zviera s malou hlavou, dvomi pármi plutiev a dlhým chvostom,“ dodáva Naish.


-


Ak máte trochu fantázie, táto hnijúca mŕtvola vám môže evokovať plesiosaura.



-


Tvar podobný plesiosaurom však celkom prirodzene vzniká pri rozklade mŕtvych tiel žralokov.


Mimochodom, žraločiu identitu mrciny vylovenej loďou Zuiyo-maru okrem uvedených znakov dokazuje aj viditeľná neúplne rozložená chrbtová plutva, pričom „hlava“ tvarom presne zodpovedá žraločej mozgovni. Že rybári vylovili žraloka a nie plesiosaura napokon otvrdila aj analýza vzoriek tkaniva.

Obrie kalmary neboli inšpirácia krakena

Legendárneho monštruózneho hlavonožca - krakena podľa populárneho vysvetlenia inšpirovali stretnutia s obrovskými kalmarmi ako je kalmar obrovský (Architeuthis) alebo kalmar „kolosálny“ (Mesonychoteuthis). Kalmar obrovský dorastá do dĺžky takmer 13 metrov, pričom väčšinu z nej tvoria chápadlá. Existujú síce hlásenia o až dvadsaťmetrových jedincoch, no ich dôveryhodnosť je otázna. Kolosálni zástupcovia rodu Mesonychoteuthis dosahujú o čosi väčších rozmerov. Nielenže môžu byť až 14 metrov dlhí, zároveň majú podstatne kratšie chápadlá. Netvoria ani polovicu z tejto hodnoty.

Hypotéza o reálnej inšpirácii je však takmer určite mylná. Jednak sa uvedené obrovské hlavonožce vyskytujú zväčša viac ako 2,5 km pod hladinou. Navyše, kraken nevyzeral ako zástupca kalmarov. „Ak kriticky zhodnotíme opisy krakena, zistíme, že vôbec nevyzerá ako kalmar. Vlastne je veľmi ťažké určiť typický vzhľad krakena, pretože rôzni autori podávajú celkom odlišné opisy,“ pripomína Darren Naish.

O tom, že by kraken mohol pripomínať kalmara, ako prvý špekuloval biskup Erik Pontoppidan v polovici 18. storočia. A táto špekulácia sa neskôr uchytila (ale nie jeho alternatívna úvaha, že kraken predstavuje zviera podobné hviezdovke!). No hoci autori z predchádzajúceho 17. storočia a skorších čias poznali kalmary, v opisoch krakena sa s charakteristickými znakmi týchto zvierat nestretávame.



Obludy starých máp

A čo početné vyobrazenia príšer na starých mapách? Ich história siaha do čias antického Grécka...

Nuž, nie je dôvod predpokladať, že ide o zobrazenia skutočných živočíchov. Práve naopak.

Expert na antické Grécko profesor archeológie John K. Papadopoulos s kolegyňou archeologičkou Deborah Ruscillovou v roku 2012 argumentoval, že kým umelci z čias antického Grécka vierohodne a detailne opisovali alebo zobrazovali mnohé morské zvieratá, s ktorými prichádzali do kontaktu, neexistuje jediné vierohodné starogrécke zobrazenie jednoznačne identifikovateľnej veľryby. Keďže sa vo vodách Stredozemného mora veľryby vyskytujú pomerne vzácne, pre starých Grékov boli stretnutia s nimi jednak ojedinelé a jednak hrozivé. Pojmy „morská príšera“ a „veľryba“ sa preto v antickej literatúre voľne zamieňali. Pre obe sa používal termín ketos, od ktorého je odvodený latinský názov veľrýb Cetacea. Ako ketos sa vlastne označovalo čokoľvek veľké či inak mimoriadne a žijúce v mori – nielen veľryby, ale aj žraloky či dokonca tuniaky!

Antické vyobrazenia „ketos“ skúmal aj historik umenia a archeológ John Boardman. Vo vyobrazeniach antických morských príšer podľa neho netreba hľadať predobraz žiadneho skutočné neznámeho živočícha. „Možno demonštrovať, že ketos predstavuje umeleckú zmes, ktorá si nerobila starosti s tým, čo naozaj plávalo alebo o čom sa myslelo, že by mohlo plávať v Stredozemnom mori,“ konštatuje Boardman. Navyše, výskum vyobrazení ukazuje, že sa menili v závislosti od módy, čo nezapadá do predstavy o zobrazovaní skutočných zvierat.

Historik kartografie Chet van Duzer pre zmenu argumentuje, že mapy z čias stredoveku a renesancie síce obsahujú vyobrazenia hrozivých morských bytostí, tieto však často slúžili len ako dekorácia, prípadne na zdôraznenie, že vody niektorých oblastí sú viac nebezpečné ako iné.

Podvody

Ako sme videli, očité svedectvá „príšer“ vznikajú z rôznych príčin. Často hrá úlohu kultúrny faktor – nejasné pozorovanie sa interpretuje v duchu bájnych bytostí, ktoré sú v danej dobe a v danom regióne populárne. Inokedy vznikajú vďaka zvláštnemu správaniu či prekvapivej anatómii inak dobre známych zvierat alebo vďaka kuriozitám rozkladových procesov. Celkom na záver sme si nechali tú azda najtriviálnejšiu kategóriu vysvetlení - účelové výmysly a podvody. Sem patrí aj jedno z najfantastickejších pozorovaní, ktoré je dokonca sprevádzané fotografiami.


-

V roku 1964 Robert Le Serrec a jeho priateľ Henk de Jong na dovolenke neďaleko austrálskeho ostrova Hook odfotili obrovskú, podľa odhadov 24 m dlhú morskú príšeru odpočívajúcu v lagúne. Bola tmavej farby a pripomínala žubrienku. Fotografie po zverejnení obleteli svet. Sú však takmer určite podvrhom – na dno umiestnenou tmavou látkou. Tento názor zastával dokonca aj „otec kryptozoológie“ Bernard Heuvelmans, ktorý je často kritizovaný kvôli dôverčivosti a nekritickému prístupu k hodnoteniu prameňov informácií. Jednak je málo pravdepodobné, aby si v turistami preplnenej oblasti obrovského živočícha nikto iný nevšimol. Navyše, Le Serec pred odjazdom na dovolenku, z ktorej vznikla fotka, prezradil niekoľkým ľuďom, že plánuje zbohatnúť na podnikateľskom pláne, ktorý sa mal týkať príšer.

-

Dodatok 1: Bájny morský had vznikol omylom
Ako spomíname v úvode, „bájny morský had“, tak populárny v 18. a 19. storočí, je zo svedectiev stredovekých námorníkov prakticky neznámy. Príšera v podobe morského hada sa objavuje vo folklóre až koncom 17. storočia, v tom čase ešte len v regióne Škandinávie. A vznikla z veľkej miery vďaka nedorozumeniu.

Švédsky kňaz, geograf a spisovateľ Olaus Magnus v diele Historia de Gentibus Septentrionalibus (História severanov, 1555) okrem iných mýtických zvierat zobrazil a opísal obrovskú, hadovi podobnú príšeru, ktorá vylieza z jaskyne. Ako z kresby, tak z opisu bolo evidentné, že ide o suchozemského tvora, hadovitého draka zvaného lindorm. Keď však švajčiarsky prírodovedec Conrad Gessner zverejnil svoju veľkolepú päťzväzkovú Historia Animalium (1551 - 1558), prekreslil Magnusovu ilustráciu vierohodne až na jednu zásadnú zmenu. Lidnorma umiestnil do vôd.

Z hadovitého draka súše sa stal obrovský morský had. Vplyvné dielo vlastne „stvorilo“ moderného morského hada, ktorý sa vzápätí začal objavovať na mapách. A od 17. storočia aj čoraz početnejšie vo svedeckých výpovediach. Zvesť o fantastických stretoch sa v tom čase šírila aj mimo Škandinávie. A zakrátko začali prichádzať údajné očité svedectvá z rôznych kútov sveta.

Dodatok 2. Obrovský morský „takmer-had“
Hoci v mori skutočne žije viacero druhov hadov, všetky sú pomerne malé. Inšpiráciou niektorých svedectiev o videní veľkých morských hadov by ale podľa niektorých biológov mohlo byť čosi iné. Pozorovanie veľmi podivnej ryby. Je ňou hlístuň zo vzácneho druhu Regalecus glesne.

Stužkovité, z boku sploštené telo tohto tvora kvôli zakrpateným prvým párom plutiev a chýbajúcim druhým párom plutiev na prvý pohľad pripomína hada. A čo je dôležité, dosahuje aj mimoriadne rozmery. Regalecus glesne bežne dorastá do dĺžky osem metrov, čo znamená, že je dlhší ako najdlhšie spoľahlivo zmerané hady – či už anakondy alebo pytóny. Rekordný dosiaľ zaznamenaný jedinec tejto ryby meral jedenásť metrov, pričom existujú nepotvrdené správy o jedincoch dlhých neuveriteľných sedemnásť metrov. To by znamenalo, že by gigantický hlístuň tromfol dĺžkou aj najväčšie rybovité tvory sveta, žraloky veľrybie.

Hoci je Regalecus glesne rozšírený po celom svete od mierneho po tropické pásmo, vyskytuje sa pomerne zriedkavo, a tak o jeho správaní nevieme takmer nič.

-

Zdroje:
Naish, D.: Hunting Monsters: Cryptozoology and the Reality Behind Cryptids. 2017.
Loxton, D., Prothero, D.: Abominable Science!: Origins of the Yeti, Nessie, and Other Famous Cryptids. 2013
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail