15.07.2019-19:00:00   |   Jakub Podhorányi
#Myslenie

Ciele ako progres vs. ciele ako záväzok


Na naše ciele môžeme pozerať z dvoch uhlov pohľadu. Buď ich vnímame ako postup (progres), teda pohyb smerom k žiaducemu stavu, alebo ich vnímame z hľadiska záväzku, ktorý k žiaducemu stavu máme. Progres sa vzťahuje k procesu plnenia cieľa, kým záväzok predstavuje to, akú silu pre nás daný cieľ má.


V bežnom živote si často vytyčujeme viacero odlišných cieľov. Rôzne podnety z prostredia, sociálne príležitosti, či osobné faktory, to všetko môže aktivovať odlišné, potenciálne nekonzistentné motivácie. Napríklad si chceme udržať štíhlu postavu, no zároveň vychutnávať kulinárske lahôdky, nakupovať si množstvo vecí, ale zároveň si našetriť peniaze pre budúcnosť. V dôsledku nekonzistentnosti tak existencia viacerých cieľov môže vytvárať seba kontrolnú dilemu. Plnenie dôležitejšieho cieľa príde do konfliktu s menej dôležitými cieľmi a náhle stojíme pred voľbou medzi dlhodobými benefitmi a krátkodobými pokušeniami. Keď máme pred sebou podobnú dilemu, počas uvažovania o riešení môžeme urobiť dve veci. Buď zameriame svoju pozornosť na to, ako sme zatiaľ postúpili v plnení hlavného cieľa, alebo ju upriamime na záväzok, ktorý k danému cieľu máme. Oba prístupy majú podľa štúdií paradoxne opačné následky, pokiaľ ide o správanie v seba kontrolných dilemách. Keď sa zameriavame na záväzok k cieľu, je pravdepodobnejšie, že budeme vyvíjať konzistentné aktivity, ktoré nás k nemu dovedú. Ak sa ale sústredíme na pokrok, ktorý sme už na ceste k cieľu učinili, často potom skĺzneme k aktivitám, ktoré sledujú iné, aj protichodné ciele a lákadlá. Odklon od vytýčenej cesty k cieľu je totiž jednoduchší, ak človek môže ukázať na už vykonané úsilie a postup v plnení hlavného cieľa. Ak ale hlavný cieľ predstavuje definujúcu charakteristiku toho, ako sa vnímame a máme teda k nemu silný záväzok, obrátenie pozornosti k iným cieľom je ťažšie. Fishbach a Dhar (2005) vykonali niekoľko experimentov, ilustrujúcich rozdielne správanie, ktoré nastane, keď cieľ berieme buď z hľadiska progresu, alebo záväzku.

Vzdialenosť od cieľa a vnímaný pokrok v jeho plnení


V prvom experimente sa autori zamerali na ženy držiace diétu a na to, ako manipulácia vnímaného progresu k cieľu ovplyvní ich chuť na vysoko kalorické jedlo. Dojem rýchleho, alebo naopak pomalého postupu sa rozhodli vyvolať prostredníctvom dvoch typov stupníc, krátkej a dlhej, na ktorých mali účastníčky vyznačiť, ako ďaleko sa práve nachádzajú od svojej ideálnej váhy. Rozsah koncových bodov na krátkej stupnici bol od - 2 kilogramov po + 2 kilogramy od aktuálnej váhy, pričom rozsah dlhej stupnice bol od - 11 kilogramov po + 11 kilogramov od aktuálnej váhy. Keďže rovnaká vzdialenosť od ideálnej váhy sa na dlhej stupnici vďaka odlišnej mierke javí menšia než v prípade krátkej stupnice, malo by teda jej použitie viesť k viere, že bol vykonaný dostatočný pokrok k cieľovému stavu.


Výskumu sa zúčastnilo 45 vysokoškoláčok, ktoré dostali experimentálny dotazník s názvom "Ako ďaleko sa nachádzaš od svojej ideálnej váhy?". Do políčka v strede prázdnej obojstrannej šípky mali uviesť svoju súčasnú váhu a vyfarbiť šípku až k bodu, kde vidia svoju ideálnu hmotnosť. Účastníčky, ktoré na šípke naznačili záujem pribrať, boli vyradené z ďalších analýz. Experimentálny dotazník bol vložený v sérii nesúvisiacich dotazníkov aby sa zabezpečilo, že si účastníčky neuvedomia efekt manipulácie na ich nasledujúcu voľbu. Experiment totiž končil tým, že za účasť mali dostať darček podľa vlastného výberu. Zvoliť si mohli medzi jablkom a čokoládovou tyčinkou.

Na krátkej stupnici vyfarbili účastníčky v priemere 80 % časti, predstavujúcej znižovanie hmotnosti. Na dlhej stupnici to bolo ale len 40 %. Hoci ideálna váha bola z hľadiska kilogramov vzdialenejšia pre účastníčky na dlhej stupnici, vizuálne na nej vyzerala bližšie a teda budila dojem, že došlo k výraznejšiemu pokroku k cieľu, než u krátkej stupnice. Ako to však ovplyvnilo voľbu medzi jablkom a tyčinkou? Čokoládovú tyčinku pred jablkom uprednostnilo až 85 % účastníčok, ktoré vyfarbovali šípku s dlhou stupnicou, kým u krátkej to bolo len 58 %. Výsledky sú vsúlade s myšlienkou, že ak vnímame cieľ ako vzdialenejší, naše konanie je s ním konzistentné. Ak však vnímame, že sme už urobili výraznejší pokrok v plnení daného cieľa, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že sa voči cieľu začneme správať nekonzistentne.

Vplyv porovnania na vnímaný progres


V druhej štúdii sa autori zamerali na to, ako môžu vnímanie pokroku k cieľu ovplyvniť rôzne štandardy, s ktorými sa porovnávame. Využili na to experimentálnu manipuláciu, kedy účastníci vypĺňali svoje odpovede do dotazníka, ktorý bol už predtým sčasti vyplnený fiktívnym participantom. Chceli zistiť, či výraznejší vnímaný pokrok k cieľu v akademickej oblasti, sprostredkovaný štandardom fiktívneho účastníka, zvýši túžbu následne podnikať spoločenské aktivity.


Experimentu sa zúčastnilo 40 vysokoškolákov. Na začiatku dotazníka mali účastníci špecifikovať čas, ktorý predchádzajúci deň strávili študijnými aktivitami. Keďže odpovede mali písať do čiastočne vyplneného dotazníka, autori to zahovorili tým, že je to vraj z dôvodu šetrenia papiera. Fiktívny participant totiž vyplnil len položku o čase strávenom študovaním a zvyšok dotazníka ostal nedotknutý. Jeho odpoveď bola prečiarknutá, avšak jasne viditeľná. V závislosti od experimentálnej podmienky uviedol fiktívny účastník buď 30 minút (nízky štandard) alebo 5 hodín (vysoký štandard) strávených štúdiom. Následne mali účastníci na škále so siedmimi položkami ohodnotiť, aký pokrok urobili v plnení svojich akademických úloh. Nakoniec absolvovali ďalšie škály so siedmimi položkami, ktoré zachytávali ich záujem robiť tri neakademické aktivity - ísť von s priateľmi, pozerať televíziu a zabaviť sa. Ako ukázal záver testovania, žiadny z participantov nevyjadril podozrenie ohľadom manipulácie prostredníctvom odpovede fiktívneho participanta.

Ako autori predpokladali, účastníci, ktorí dostali dotazník s 30 minútovým študijným časom prejavili vyšší záujem o neakademické aktivity, oproti tým v podmienke s 5 hodinami. Sociálne porovnanie s nízkym štandardom totiž nepriamo zvýšilo vlastný vnímaný progres v štúdiu, čo vyústilo do zvýšeného záujmu o neštudijné aktivity.

Zameranie na záväzok alebo progres


Tretia štúdia testovala vplyv manipulácie zamerania účastníkov buď na záväzok alebo pokrok smerom k cieľu. Vzhľadom na výsledky predchádzajúcich experimentov autori predpokladali, že ak v počiatku na aktivity nazeráme z hľadiska progresu k cieľu, motivuje to k nekonzistentným voľbám. Keď však na nich nazeráme z hľadiska záväzku k cieľu, malo by to motivovať správanie konzistentné s cieľom.


Výskumu sa zúčastnilo 50 vysokoškolákov. Po príchode do laboratória dostali dotazník s názvom "Seba hodnotenia", v ktorom mali hodnotiť a predpovedať svoje správanie v rozličných situáciách. Na základe pilotných dát autori vytýčili tri oblasti, ktorými sa vo všeobecnosti vysokoškoláci zaoberajú a ktoré poslúžili na tvorbu položiek do dotazníka. Bolo to štúdium, šetrenie peňazí a starostlivosť o zdravie. Účastníci v podmienke, ktorá sa sústredila na záväzok k cieľu boli vyzvaní, aby ohodnotili mieru svojho záväzku k cieľom z jednotlivých oblastí. Participanti v podmienke s pokrokom k cieľu zase hodnotili svoj progres k daným cieľom. Konkrétne v študijnej oblasti ich vyzvali buď uviesť, či sa vždy, keď študujú celý deň cítia zaviazaní k študijným úlohám, alebo či v rovnakej situácii cítia, že urobili pokrok v plnení študijných povinností. Následne na škále so siedmimi položkami udávali pravdepodobnosť, s akou si v podobných dňoch zvolia ísť večer von s priateľmi, čo je aktivita nekonzistentná so študijnými cieľmi. Podobne tomu bolo aj v prípade oblastí šetrenia peňazí a starostlivosti o zdravie.

Tak ako autori predpokladali, v podmienke zameranej na progres k cieľu bola vyššia pravdepodobnosť výberu nekonzistentnej aktivity, než v podmienke zameranej na záväzok k cieľu. Na základe výsledkov to vyzerá tak, že vnímanie záväzku odrádza ľudí od výberu nekonzistentných aktivít, kým vnímanie pokroku k cieľu naopak výber nekonzistentných aktivít podporuje.

Odhadovanie progresu v budúcnosti


Ďalšia štúdia chcela ukázať, ako sa vnímaný pokrok v plnení cieľa môže vzťahovať nielen k minulým, ale aj k budúcim aktivitám. Prehnane optimistické odhady správania totiž môžu podnecovať väčšiu kompenzáciu za očakávaný budúci progres, než za ten skutočne vykonaný. Tento predpoklad autori testovali medzi študentmi, ktorí si dali za cieľ za cieľ byť fit. Očakávania ľudí od nadchádzajúceho cvičenia môžu presiahnuť ich vnímanie cvičenia po jeho skončení, preto by pri zameraní sa na pokrok v plnení cieľa malo byť pravdepodobnejšie, že si vyberieme nekonzistentné aktivity skôr pred, než po cvičení.


Výskumu sa zúčastnilo 52 vysokoškolákov. Experimentátor, ktorý nebol oboznámený s konkrétnym cieľom výskumu, oslovoval každého účastníka individuálne, pred vchodom do univerzitnej telocvične. V závislosti od experimentálnej podmienky boli participanti buď na ceste do telocvične, alebo z nej naopak odchádzali. Všetci mali na škále s desiatimi položkami vyznačiť efektivitu svojho tréningu (dokončeného, alebo nadchádzajúceho) vo vzťahu k cieľu byť fit. Následne na škále s piatimi položkami uvádzali mieru, do akej by si radi dali večer na večeru tučné a nezdravé jedlo.

V súlade s predchádzajúcimi výskumami boli účastníci prehnane optimistickí v hodnotení efektivity nadchádzajúceho tréningu, v porovnaní s tým už vykonaným. Študenti pred tréningom prejavili taktiež väčší záujem o konzumáciu chutnej, avšak tučnej večere, ako tí po tréningu. Na základe výsledkov to vyzerá tak, že nerealisticky optimistické očakávania môžu viesť ľudí k nadhodnocovaniu odhadov budúceho progresu k cieľu. To nás robí náchylnejších k nadmernej kompenzácii za tento budúci pokrok v plnení cieľa. Sme teda schopní si z budúceho progresu "požičať" viac, ako z toho skutočne vykonaného.

Záver


Fischbach a Dhar tak na 4 experimentoch demonštrovali, ako sa zameriame na pokrok v plnení cieľa, môže paradoxne od samotného cieľa odvracať pozornosť. Najprv vnímanie väčšieho progresu spôsobilo voľbu čokoládovej tyčinky, následne došlo k nekonzistentným voľbám, keď bol vnímaný pokrok ovplyvnený prostredníctvom fiktívneho účastníka, ďalšia štúdia ukázala, že zameranie sa na záväzok k cieľu napomáha ku konzistentným aktivitám a posledná zase ilustrovala, ako k nekonzistentným aktivitám dokáže podnietiť už len odhad budúceho pokroku k cieľu. Existuje však ešte nejaký ďalší aspekt, ktorý ovplyvňuje našu schopnosť držať sa vytýčeného cieľa? Mukhopadhyay, Sengupta a Ramanathan (2008) sa vo svojich experimentoch zamerali na vplyv našej impulzivity. Bližšie si ju však rozoberieme v nasledujúcej časti.

Zdroje

Ayelet Fishbach, Ravi Dhar, Goals as Excuses or Guides: The Liberating Effect of Perceived Goal Progress on Choice, Journal of Consumer Research, Volume 32, Issue 3, December 2005, Pages 370–377, https://doi.org/10.1086/497548

Titulný obrázok: www.pixabay.com
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail