12.10.2017-11:16:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Záhady a zvláštne javy
Príspevok je voľným pokračovaním článku Prečo vidíme duchov? Ľudská myseľ, paranormálne javy a kritické myslenie


„Duše tak jako pára do země odešla šustíc.“ - Ilias, XXIII. spev


Obláčikoví ignoranti

Staroveké Grécko počas 8. storočia pred n. l.
Najstaršie predstavy o povahe duchov zachytávajú eposy Ilias a Odysea prisudzované Homérovi a pochádzajúce zrejme z 8. storočia pred n. l.

„Za čias Homéra duše opúšťajúce rozsekaných bojovníkov pred bránami Tróje poletovali a kvílili ako šialené netopiere. Smerovali do Hádovej ríše, kde mali stráviť večnosť pokorne stojac a mrmlajúc jeden k druhému neprítomnými hlasmi,“ píše historik z Oaklandskej univerzity v Rochestri Ronald C. Finucane. „Ich pomerne nudné rozhovory sa týkali klebiet o nových prírastkoch Hádovej ríše, dišputám o rodokmeňoch a dlhým monológom o slávnych bitkách.“



Ako svedčí Odysea, pokiaľ sa mŕtvi v podsvetí nenapili krvi, nedokázali prehovoriť k živým alebo ich spoznať. O tom, čo sa dialo vo svete živých, nevedeli. „Duchovia nepoznali budúcnosť a netušili, čo sa deje v prítomnosti,“ píše historik.

Duchovia Homérových čias boli pasívne, spravidla neškodné bytosti, ktoré sa o žijúcich príliš nezaujímali. A keď sa zjavili, boli asi tak pôsobiví ako chabé obláčiky dymu. „Žiaden triezvo zmýšľajúci Grék sa ich neobával,“ zdôrazňuje Ronald Finucane.

Ubehlo niekoľko stoviek rokov a všetko bolo inak. V časoch, keď Sokrata popravili za „ateizmus“ a iné rozvratné aktivity, duchovia začali byť protivní.

Začiatok teroru

Klasické antické Grécko, 5. – 4. storočie pred n. l.
Oproti ére Homéra, klasické antické Grécko okrem všetkého svojho pokroku prinieslo duchov, ktorí strašili. Sťažovali sa, terorizovali a niekedy mrzačili alebo zabíjali bezbranných ľudí. Opustili hlbiny Hádovej ríše a blúdili medzi živými.

Okrem tradičnej viery v Hádove podsvetie sa rozšírilo presvedčenie, že mŕtvi pokračovali vo svojej existencii v hrobe. Prinášali sa im obety a keď napríklad obetné víno vsiaklo do pôdy, „mal ho“ nebožtík. Často sa tiež verilo, že keď nie v hrobe, duch nebožtíka sa nachádza blízko svojich pozostatkov, a to predovšetkým ak zahynul násilnou smrťou alebo spáchal samovraždu.



Starovekí Gréci často zastávali tieto (a ďalšie) presvedčenia o osude duší zosnulých súčasne. Netrápilo ich, že si vzájomne protirečia. O mŕtvych hovoril raz ako keby sa nachádzali v podsvetí, inokedy ako keby pokračovali v existencii vo svojom hrobe a zase inokedy ako keby sa ich duch nachádzal v okolí hrobky.

Nechcení

Rané kresťanstvo, 2. - 5. storočie n. l.
Otázka povahy posmrtného života zostávala v ranom kresťanstve dlho nevyriešená. Populárna, ale len apokryfická (napokon nezaradená do Biblie) Petrova apokalypsa priniesla obraz pekelných múk a ovplyvnila kresťanskú literatúru a ikonografiu na stáročia. Nebolo ale jasné, čo sa po smrti deje s „dobrými kresťanmi“.

„Niektorí ako Ireneus si mysleli, že duše dobrých kresťanov sa presunú do neviditeľnej oblasti, kde ich zhromaždí Boh a nechá až do vzkriesenia. Iní, ako napríklad Tertulián, boli presvedčení, že duše budú až do súdneho dňa podstupovať odmenu alebo trest. Ďalšou obľúbenou dočasnou destináciou bolo Lono Abraháma, hoci nikto nevie, čo sa tým myslelo a kde sa nachádzalo,“ píše Finucane.

Tak či onak, v prvých storočiach nového náboženstva sa kresťanskí autori snažili dištancovať od všetkého, čo sa typicky spájalo s vierou „pohanských“ obyvateľov Stredomoria, teda predovšetkým rímskym náboženstvom. „V týchto storočiach sa údajné zázraky kresťanskými teológmi nebrali vážne,“ vysvetľuje Roland Finucane. To sa neskôr postupne zmenilo, keď kresťanskí misionári začali prenikať ku civilizačne „zaostalejším“ Germánom a Keltom. „Kresťanskí misionári sa čoraz viac odvolávali na zázraky a nadprirodzené javy, aby zaujali a konvertovali miestnych obyvateľov,“ vysvetľuje historik.

Návrat

Raný stredovek, 5. - 10. storočie
V kresťanských komunitách sa vžila viera v komunikáciu s mŕtvymi, rovnako ako viera v príbehy o zázračných skutkoch kresťanských svätcov alebo účinkoch ich reliktov. A keď sa v písomných prameňoch spomínajú duchovia, správajú sa ako misionári.



„Duchovia raného stredoveku sa zaujímali o ustanovenie a zdôrazňovanie kresťanského učenia, od potreby uctievať relikty po samotnú existenciu nesmrteľnej duše,“ konštatuje Finucane.

Duchovia trpiaci v očistci

Vrcholný a neskorý stredovek, 11. - 16. storočie
V 12. storočí sa v kresťanstve objavuje a v 13. storočí výrazne rozširuje viera v očistec (v roku 1274 bol očistec cirkvou uznaný za „vieroučnú dogmu“). Údajne je to miesto, kde si duše mŕtvych odpykávajú tresty za hriechy, aby po „očistení“ mohli vstúpiť do neba.

Táto nová doktrína takpovediac otvorila brány na druhý svet. Namiesto ojedinelých vízií „druhej strany“, aké sa objavujú v prameňoch skorších storočí, žijúci sa po novom oveľa častejšie dozvedali o druhom svete. A to od samotných mŕtvych. Navyše, mŕtvych viac nebolo potrebné vzývať, privolávať ich, aby sa zjavili vo svete živých.

Nielenže popularita doktríny o očistci priniesla viac zjavení. V písomných prameňoch zaznamenaní duchovia sa snažili predovšetkým demonštrovať existenciu očistca a hodnotu modlitieb pre mŕtvych, ktorí sa v ňom nachádzali. Okrem toho uisťovali o realite posmrtného života a potvrdzovali, že ľudí čaká trest alebo odmena po smrti presne v zmysle dobovej dogmy. (Od 18. storočia duchovia hrozia zatratením len veľmi zriedka.)

Koncom stredoveku sa pridáva dôraz na kresťanské sviatosti, ako napríklad krst, a potrebu odčiniť svoje hriechy. A mení vzhľad duchov.

Rozmachu viery očistec a teda dočasný trest duší zodpovedal rozmach odporných, trpiacich duchov, často v plameňoch alebo vlečúcich svoje čiastočne sčiernené telo. Neskôr ich ubudlo. Z veľkého množstva písomných prameňov je jasné, že väčšina zjavení neskorého stredoveku vyzerala len ako bledšia, smutnejšia verzia živých. Hoci títo duchovia neboli schopní fyzického kontaktu, oproti neskorším storočiam pôsobili oveľa „hmatateľnejšie“. Zjavenia veľmi bežné vo viktoriánskej ére - ohlasujúce nedávnu alebo nadchádzajúcu smrť - sa v neskorom stredoveku ešte vyskytovali iba veľmi zriedkavo.

Duchovia sa zaujímajú o tento svet

Reformácia, 16. storočie
Zmenili sa doktríny – kresťania reformovaných cirkví (okrem iného) neuznávali očistec, len nebo a peklo. Výsledok? Na územiach, kde sa reformácia presadila, sa to odrazilo v povahe miestnych „nadprirodzených zážitkov“.

Keďže neexistoval očistec, duše zosnulých nemohli živých prosiť o modlitby či iné zásahy, aby prispeli k ich spaseniu. Navyše, údajné zjavenia protestanti považovali obvykle nie za duše nebožtíkov, ale démonov či vyslancov diabla. V 16. a 17. storočí sa rozšírilo ďalšie presvedčenie. Viera, že duchovia sú vlastne duše, ktoré uviazli medzi týmto a druhým svetom a v tomto čase sa môžu zjaviť živým.

Zmenili sa aj záujmy duchov.

„Ľudia viac neverili, že duchovia sa snažia zmierniť svoje utrpenie v očistci. Namiesto toho verili, že ich zaujímajú bežné, každodenné záležitosti. A presne takých duchov svedkovia hlásili,“ píše Finucane. „Duchovia sa zaujímali o pomstu, svoju povesť, ozrejmenie zločinov, poklady a majetky.“ Tieto funkcie predtým celkom nechýbali, jednoznačne nový bol ich častejší výskyt a dôraz na ne.

Tam, kde sa reformácia nepresadila, sa ale naďalej uznávali staré katolícke dogmy, a tie naďalej potvrdzovali „tradične katolícky“ duchovia.

Duchovia klopú na dvere

17. - 18. storočie
V Anglicku, na ktoré sa pre toto obdobie zameral Ronald Finucane, si popularitu získal nový typ zjavení. Vzhľad duchov často odrážali, akým spôsobom nebožtík zahynul. Podrezaní niesli jazvy na krku, zastrelení diery po guľkách. Duchovia sa nezvykli zjaviť z čista-jasna, vznášať, alebo prechádzať stenami, ale otvárajú dvere, niekedy dokonca predtým slušne zaklopú.



Kde chýbala viera v očistec, tam sa duchovia neusilovali dosiahnuť vlastnú spásu. Podobne ako v 16. storočí, v centre ich pozornosti boli namiesto toho nezriedka triviálne spoločenské či rodinné problémy.

V 17. storočí sa „zmodernizovali“ príbehy o strašidelných domoch. Začínajú sa objavovať v podobe, v akej ich poznáme dodnes. V západnej Európe si počas 17. storočia získali veľkú popularitu, autori ich od seba voľne kopírovali a ľubovoľne menili a zveličovali. Prvý raz sa stretávame s kombináciou udalostí, ako je záhadné klopanie, ktoré odpovedá na otázky, záhadné zvuky krokov, dvere, ktoré sa otvárajú a zatvárajú samé od seba, premiestňujúce sa alebo údajne poletujúce predmety, zvláštne svetlá, zvuky vychádzajúce z komína, pazúrom podobné stopy zanechané v popole či snehu a nočné ťahanie za vlasy spiacich ľudí... Pravda, v tomto čase sa takéto javy nie vždy prisudzovali duchom či poltergeistom, ale v niektorých najznámejších prípadoch (napr. „Tedwortské strašenie“ z roku 1661) nadprirodzeným silám zlomyseľných ľudí.

Neznámi a živí

19. a 20. storočie
Celkový zjav duchov viktoriánskej éry bol oproti predchádzajúcim storočiam viac krehký a nejasný, pričom zjavenia boli obvykle šedočierne. Duchovia sa na rozdiel od predchádzajúcich období o svetské záležitosti príliš nezaujímali: nerozprávali o zakopaných pokladoch, vraždách, pomste a povesti. Záznamy o dobových svedectvách tiež ukazujú, že boli oproti fantastickým literárnym podaniam „nudné a nezaujímavé“.

Podľa Finucaneho v tomto období duchom zostala jediná, zato však univerzálna úloha: živým slúžili ako dôkaz posmrtného života. „Od čias osvietenstva ľudia hlásiaci videnia duchov v Anglicku a zrejme aj zvyšku západnej Európy im prisudzovali čoraz menšiu spoločenskú úlohu. Namiesto toho rástol dôraz na ich hodnotu ako dôkazu, že osobnosť človeka pokračuje aj po smrti,“ píše historik.

Zaujímavé zistenia priniesla britská spoločnosť na výskum „paranormálnych javov“ Society for Psychical Research (SPR). V rokoch 1889 - 1892 vykonala rozsiahle „sčítanie halucinácií“, ktoré zverejnila v roku 1894. Z vyplnených dotazníkov od 17-tisíc ľudí hlásilo zhliadnutie zjavenia 673 ľudí. Čo je ale pozoruhodné, 44 % zjavení predstavovalo ľudí, ktorí žili. Ďalších 40 % spadalo na celkom neznáme osoby. A len 16 % predstavovalo zjavenia osoby, o ktorej bolo známe, že je mŕtva.

A 20. storočie? „Vo všeobecnosti nevidíme väčší rozdiel medzi zjaveniami hlásenými v 20. storočí a ich predobrazmi z 19. storočia,“ konštatuje Finucane.



Society for Psychical Research v rokoch 1968 a 1974 svoje „sčítanie halucinácií“ zopakovala. Získané dáta ukazujú, že situácia sa nezmenila. Len 18 % ľudí, ktorí videli zjavenie, hovorilo o zjavení človeka, ktorý bol mŕtvy. Zvyšok spadal na neznáme alebo živé osoby. Podobne ako vo viktoriánskej ére, ale v silnom rozpore s fantastickým zobrazovaním duchov a poltergeistov v televízii, filmoch a knihách, príhody opisované svedkami boli skôr nudné a banálne.

Pôvod medzi pravým a ľavým uchom pozorovateľa

Za čias Homéra duchovia kvíli, v stredoveku hovorili hlbokým tónom. Potom, až do 18. storočia, sa ozývali bežným hlasom, ktorý v 19. a 20. storočí stratili, a tak je väčšina dobových zjavení mĺkva a často dokonca hluchá.

Nemenil sa len hlas, ale ako sme videli, aj vzhľad duchov. Z nejasných kúdolov Homérovej éry sa stali odpudiví trpitelia v očistci a neskôr zdanlivo hmatateľné postavy podobné živým – čo sa obrátilo a prevážila podoba nejasných, neulapiteľných bytostí. V 19. storočí sa náhle zjavovali a prechádzali stenami tak často, ako v predchádzajúcich stáročiach klopali na dvere predtým, ako vošli.

„Počas každého historického obdobia sa zjavenia vnímali podľa istých konkrétnych očakávaní. A ako sa menili očakávania, tak sa menili samotné zjavenia. Z týchto zistení je zjavné, že v očistci trpiace duše čias Tomáša Akvinského, tieň vražednej milenky čias Karola II., a tiché sivé panie viktoriánskej éry nepochádzajú z iného sveta, ale z tohto,“ konštatuje Finucane.

Duchovia nie sú jediným prípadom, keď sa v závislosti od kultúry a miestnych či dobových očakávaní mení aj povaha rôznych údajne paranormálnych zážitkov. V druhej polovici 20. storočia existoval rozmanitý miestny folklór aj ohľadom mimozemšťanov. „Namiesto toho, aby boli univerzálne, príbehy o únosoch mimozemšťanmi sú neuspokojivo lokálne. Väčšina z nich pochádza zo Severnej Ameriky,“ napísal v roku 1995 známy astronóm a astrofyzik Carl Sagan. „V iných krajinách ľudia hlásia mimozemšťanov s hmyzími hlavami, či takých, čo pripomínajú plazy, roboty, alebo majú modré oči.“ Každá z týchto skupín sa má podľa Sagana správať odlišne. Ich tvar je podľa neho poznačený neschopnosťou našej predstavivosti a zaujatím ľudskými starosťami. „Je očividné, že tu hrajú významnú úlohu kultúrne faktory.“

Miestnu a dobovú kultúru odrážajú aj zmeny neidentifikovaných lietajúcich objektov. Ľuda odnepamäti čas od času zhliadli na oblohe úkaz, ktorý pod vplyvom vlastnej nevedomosti a psychiky interpretovali v zmysle populárnych dobových presvedčení. V 19. storočí mali byť údajné UFO z dreva a poháňali ich vrtule. Na začiatku minulého storočia podľa svedkov vyzerali ako vzducholode alebo zložito zdobené lietajúce stroje z diel H. G. Wellsa. Neskôr prišli do módy koráby, ktoré niesli veľké výfuky. Mánia lietajúcich tanierov začala koncom 40. rokov, aj to len vďaka nešťastnej, ale široko publikovanej dezinformácii.V predchádzajúcich dekádach sa pritom údajné lietajúce taniere neobjavili ani v publikáciách takých notorických zberateľov správ o zvláštnych udalostiach, ako bol Charles Fort.

-

Zdroje:
Bartholomew, R. E, Radford, B.: Hoaxes, Myths and Manias. Why We Need Critical Thinking. Prometheus Books, 2003.
Finucane, R.C. Ghost: Appearances of the Dead & Cultural Transformation. Prometheus Books, 1996.
Sagan, C.: The Demon-Haunted World: Science As a Candle in the Dark. Ballantine Books, 1995.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail