Zlatá éra objavovania nových druhov?

Biológovia každoročne identifikujú asi 13-tisíc nových druhov živočíchov. Zhruba polovicu tvorí hmyz (entomológ Terry Erwin v Paname raz napríklad napočítal 1100 druhov chrobákov na 19 stromoch!), no niekoľko stoviek spadá aj na stavovce. V minulej dekáde biológovia napríklad každý rok opísali v priemere 60 nových druhov plazov, 80 druhov obojživelníkov, 200-druhov rýb a viac ako štyridsať nových druhov cicavcov.



Vedci neobjavujú nové druhy len v divočine ale často v dávno odležaných zbierkach prírodovedných múzeí. Pri opravovaní nesprávne zaradených exemplárov vysvitne, že v skutočnosti nepatria žiadnemu doposiaľ opísanému druhu. Inokedy stačí pozornejší pohľad na zvieratá, ktoré síce dávno poznáme, ale považujeme ich len za poddruhy či miestne variety. Vďaka analýze DNA sme napríklad nedávno iba v roku 2001 zistili, že v Afrike žije druhý druh slona, slon pralesný. (Ak niekto z vašich známych vyhlási, že odmieta akceptovať evolúciu preto, že dnes nevidíme vznikať nové druhy, pokojne odpovedzte: ich vznik si nemusíme všimnúť ani keď ide o slony!*)

Podobná reklasifikácia v prípade stavovcov prináša zhruba dve tretiny novoidentifikovaných druhov. Zvyšok tvoria síce zväčša malé zvieratá, no čas od času sa podarí objaviť aj čosi poriadne veľké a predtým celkom neznáme. Samozrejme, nečakajte bigfoota, nessie či iné bytosti moderných mýtov. No veľryby, konkrétne skupina čudesných vorvaňovcov, to je celkom iný príbeh.

Obrí potápači

Vorvaňovce patria spolu s delfínmi, kosatkami a vorvaňmi do skupiny tzv. bezkosticovcov. Hoci mnohé druhy pripomínajú delfíny, spravidla sú niekoľkonásobne väčšie. Väčšina druhov meria okolo 6 až 8 metrov, poniektoré, ako vorvaňovec severný (známy aj ako vorvaňovec veľký, Berardius bairdii, vyobrazený) vďaka trinásťmetrovej dĺžke presahujú rozmery menších vráskavcov.



Biológovia zatiaľ klasifikovali takmer dva tucty druhov, dobre poznáme však len tri či štyri z nich. Príčina je jednoduchá. Vorvaňovce sa rodia, žijú aj umierajú vo vodách otvoreného oceánu. V hlbokých oceánskych vodách sa často mimoriadne hlboko potápajú. Najhlbší zaznamenaný ponor trval vyše dvoch hodín a dosiahol hĺbku takmer troch kilometrov. Medzi morskými cicavcami je to rekord.

Vorvaňovec Longmanov

Dve lebky vyplavené na breh s odstupom sedemdesiatich troch rokov na miestach vzdialených tisíce kilometrov (Queensland v Austrálii, Somálsko). Zo sedemmetrového vorvaňovca Longmanovho (Mesoplodon pacificus alebo Indopacetus pacificus) sme takmer osemdesiat rokov nepoznali nič viac. To sa zmenilo koncom júla v roku 2002. Na pobrežie Japonska more vyplavilo mŕtvolu veľryby. Cetológovia (biológovia špecializovaní na veľryby) vo fotografiách rozpoznali telesné znaky typické práve pre tohto tvora. Zhodou okolností, už o mesiac neskôr more vyplavilo ďalšieho jedinca druhu na pobreží Južnej Afriky. Vďaka poznatkom z týchto zdochlín napokon cetológovia vorvaňovcovi Longmanovmu priradili taktiež dávnejšie nájdené pozostatky dvoch jedincov, pôvodne nesprávne priradené iným druhom.

Nikdy sme ich nevideli živé

Kým z vorvaňovca Longmanovho máme v súčasnosti k dispozícii celovo 12 zdochlín a podarilo sa ho spozorovať vyše šesťdesiatkrát, živých zástupcov menšieho, štvor- až pätmetového druhu Mesoplodon traversii doposiaľ ľudské oko nevidelo. Prinajmenšom ľudské oko schopné identifikovať, na aký živočíšny druh sa pozerá.



Druh bol opísaný už dávno, pred poldruha storočím, na základe troch fragmentov lebky. Ibaže ďalší materiál sa podarilo získať až v roku 2010, keď na novozélandskom pobreží stroskotala a zahynula samica s mláďaťom.

Najnedávnejšie opísaným vorvaňovcom je druh Mesoplodon perrini. Jeho zdochliny našli vedci na kalifornskom pobreží už v roku 1975, no až oveľa neskoršia analýza DNA ich odlíšila od vorvaňovca Hectorovho (Mesoplodon hectori). Mesoplodon perrini bol opísaný v roku 2002, no dodnes nemáme zdokumentované pozorovania živých jedincov.

V staršej literatúre sa spomína aj neopísaný, iba z fotografií známy Mesoplodon „druh A“. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o vorvaňovca peruánskeho (Mesoplodon peruvianus). Ten bol vedecky opísaný iba v roku 1991, pričom prvé dôkazy o jeho existencii sa objavili v podobe rozpadávajúcej sa lebky v roku 1976.

Nový vráskavec

Na pobreží Japonska v roku 1998 vyvolala menší rozruch asi jedenásťmetrová mŕtvola veľryby. Na prvý pohľad pripomínala vráskavca myšoka. Ten je však asi dvakrát väčší. Pozorné oči biológov našli taktiež odlišnosti v stavbe kostry. Že ide o zástupcu dovtedy neznámeho druhu potvrdili napokon aj analýzy DNA. Po vytýčení druhu sa cetológom podarilo v múzeách objaviť aspoň desať pôvodne nesprávne identifikovaných jedincov, ktorí doň patria.



Nový druh, vráskavec Omurov (Balaenoptera omurai), má oproti príbuzných vráskavcom plochšiu a širšiu lebku s menším počtom kostíc v čeľustiach. Pravda, jeho identifikácia nebola veľkým prekvapením. O tom, že v Šalamúnovom mori a východnom Indickom oceáne pláva doposiaľ neklasifikovaný druh veľryby mali japonskí veľrybári podozrenie už od 70. rokov.


-

Poznámky:
* V skutočnosti prebiehajúci vznik nových druhov či prebiehajúce evolučné zmeny väčšej miery v prírode naozaj pozorujeme.

Zdroje:
Cell Press. "World's rarest whale seen for the first time." ScienceDaily. ScienceDaily, 5 November 2012.
Bille, M.A.: Shadows of Existence – Discoveries and Speculations in Zoology. Hancock House 2006.

Obrázky: Chris huh, telegraph.co.uk

Pozri tiež

» Bondo: Záhadný obrovský ľudoop Konga, ktorý naozaj existuje
» Žijeme v ére trpaslíkov?
» Kvílenie ľadovcov, ľadový prst smrti či „rev príšery“ bloop: Záhady a kuriozity sveta ľadu
» Od hnijúcich žralokov po veľrybie erekcie: Kuriózna pravá identita morských príšer
» Čudesná Dendrogramma: Vyriešenie jednej záhady prinieslo ďalšiu

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet