19.06.2016-19:58:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Kuriozity

Megapásavce

Južná Amerika sa spojila so Severnou Amerikou len krátko pred začiatkom štvrtohôr. Dlhé milióny rokov predtým sa jej živočíšstvo vyvíjalo v úplnej izolácii. Vznikli tu preto unikátne skupiny cicavcov. Niektoré ako keby imitovali kone, prvotné chobotnatce, ťavy či dokonca mačkovité šelmy. Vznikli aj obrovskí zástupcovia pásavcov, glyptodonty.

Chrbát týchto tvorov kryli polguľovité kostené panciere zo zrastených kostených doštičiek. Prirastali k panve, na úrovni pliec už boli voľné. Najväčšie glyptodonty dorastali do veľkosti malého osobného auta. A niektoré, ako Doedicurus, niesli na konci chvosta ostnatý kyjak. Jeho hlavným účelom zrejme nebolo odháňanie dravcov. Tieto dvojtonové obrnence si kvôli pancieru nevideli za chrbát, a tak predátora za sebou by zasiahli iba náhodne. Kyjak nachádzal využitie predovšetkým pri vzájomných súbojoch, zranenia po ktorých možno pozorovať aj na ich skamenelinách.

Doedicurus meral až 4 metre. Vážil toľko ako statný nosorožec, čiže približne dve tony.



Podobne ako iné slabozubce (Xenarthra), glyptodonty mali pomalší metabolizbus ako iné cicavce, a tak oproti iným cicavcom rovnakej veľkosti nižšie nároky na potravu . Posledné glyptodonty vymreli iba približne pred 7 tisíc rokmi.


-


Doedicurus (vľavo) a Glyptodon.


Dokonalý obrnenec?

Statné, ale nemotorné ankylosauridy (čeľaď Ankylosauridae) možno označiť za skutočné dinosaurie tanky. Mali pomerne krátke nohy a široké hlavy s lístkovitými zubami v čeľustiach a bezzubým zobákom. Ich charakteristickými znakmi však boli predovšetkým široké telá nesúce takmer nepreniknuteľný pancier: trup, krk aj koreň chvosta chránili rady kostených dosiek a štítkov. Lebku pokrývali kostené pláty a kostené boli dokonca ich očné viečka. Na konci chvosta niesli nebezpečný kostený kyj, ktorým udierali asi 350-násobne silnejšie ako hráči baseballu svojou palicou. Dokázal tak dolámať nohy veľkým dravcom ako boli tyranosaury, čo potvrdzuje skutočnosť, že paleontológovia u týchto obludných dravcov objavili početnejšie zlomeniny predkolení než u starších skupín veľkých mäsožravých dinosaurov.


-


Ankylosaurid Ziapelta.


Za najlepšie obrneného dinosaura zrejme možno považovať stredoázijský rod Saichania žijúci pred približne 75 miliónmi rokov. Tento tvor bol aj na pomery ankylosauridov nadmerne robustný a mimoriadne územčistý. Okrem tradičnej defenzívnej výbavy mu aj končatiny pokrývali rady štítkov a taktiež chránili brucho. Chrupka spojila rebrá, čím vytvorila súvislú kostenú plochu. Táto chodiaca pevnosť žila v polopúštnych až púštnych podmienkach a horúcom podnebí. Prispôsobenie naň naznačujú rozmerné nozdry, ktorých stavba dovoľovala chladiť vzduch bez zbytočnej straty vody. Zdá sa tiež, že zviera disponovalo žľazou na vylučovanie soli, ktorá sa nachádzala hneď za nozdrami. Saichania patrila medzi najväčšie ankylosauridy. Dosahovala hmotnosť indického slona a dĺžku asi 6 až 7 metrov. Napriek rozmerom, pancieru a nebezpečnému kyjaku si na ňu predátory čas od času predsa len trúfli. Indikuje to objav zranenia na lebke jedného z jedincov, ktoré spôsobil zub niektorého z ázijských tyranosauridov. Zranenie však bolo zahojené, čo znamená, že opancierovaný bylinožravec vyšiel zo súboja víťazne.



Iné typy brnenia

Unikátnym variantom defenzívnej výbavy ankylosauridov bol asi 3,5-metrový Crichtonsaurus z Číny. Kostené útvary zasadené v chrbtovom pancieri sa mu nerozširovali, ale rástli do výšky, takže na pohľad evokovali chrbtové dosky platňochrbtých stegosauridov. Crichtonsaurus zrejme patril medzi ankylosauridy, no nie je isté, či už disponoval kosteným kyjakom na konci chvosta.

Hoci sú ankylosauridy zrejme najpopulárnejšie obrnené dinosaury, poznáme aj viaceré ďalšie typy, ktoré však neniesli kyjak na konci chvosta. Väčšina z nich patrí do čeľade Nodosauridae.

Približne v rovnakom období ako Saichania sa na území dnešného západu Severnej Ameriky vyskytoval sedemmetrový a až trojtonový nodosaurid Edmontonia. Charakterizovala ho užšia lebka, než mali ankylosauridy. Priečne rady kostených plátov mu chránili krk a šiju, pričom z pliec vyrastali nebezpečné, dopredu smerujúce tŕne.


-


Edmontonia


O asi 50 miliónov rokov skôr sa darilo celkom iným typom nodosauridov. Tieto archaickejšie formy, ako napr. severoamerický rod Sauropelta, niesli v oblasti pliec a krku dlhé tŕne smerujúce do strán. Rod Sauropelta patril medzi najvčäčšie opancierované dinosaury, dosahoval dĺžku až 7 – 8 metrov a hmotnosť statného nosorožca.


-


Sauropelta


Veľmi pôsobivé brnenie chránilo nodosauridy zo skupiny Polacanthinae. Bedrá im kryla široká kostená platňa, kým trup rady dlhých plochých ostňov a platní. Na rozdiel od sauropelty, ich obrnená hlava bola široká. Spravidla dosahovali o čosi menšie rozmery, 4 – 6 metrov, ako v prípade severoamerického rodu Gastonia a anglického Polacanthus. Zatiaľ neopísané pozostatky nájdené v Utahu však svedčia o druhu s dĺžkou takmer 8 metrov a 2-metrovou výškou na úrovni bedier.


-


Polacanthus




Panciernatí behemoti

Chrbtový pancier si vyvinula aj skupina dlhokrkých dinosaurov, tzv. sauropódov. Väčšina vývojových vetiev sauropódov bola typická gigantickými rozmermi, ktoré ich v dospelosti samé o sebe ochránili pred dobiedzajúcimi dravcami. Paradoxne, bola to práve vývojová línia sauropódov zvaná Titanosauria, ktorá si koncom druhohôr vyvinula mnohých malých zástupcov s hmotnosťou “len” jedného či dvoch slonov. Chrbty týchto tvorov chránili 10 až 15-centimetrové kostené platničky podobné tým, ktoré nesú na chrbte krokodíly. Najlepšie známy je argentínsky 13-metrový Saltasauruvs spred 70 miliónov rokov. Niektoré panciernaté titanosaury, ako Rapetosaurus, podľa nových výskumov využívali svoje kostené doštičky na ukladanie zásob minerálnych látok, ktoré čerpali v obdobiach nedostatku potravy či sucha.


-


15-metrový zástupca skupiny Titanosauria Diamantinasaurus z Austrálie.


Bylinožravé “takmer krokodíly”

Pred 230 až 210 miliónmi rokov, teda začiatkom druhohôr, keď dinosaury ešte neboli celosvetovo jendoznačne dominantné, sa darilo opancierovaným prastrýkom krokodílov, ako boli bylinožravé etosaury. Tieto zvieratá mali nízke krokodílovité telo chránené kostenými doštičkami z chrbtovej aj brušnej strany. Ich silné predné končatiny a ostré rypáky naznačujú prispôsobenie sa na vyhrabávanie korienkov a hľúz. Za kosteným zobákom im rástli jemné zuby bez známok silného opotrebovania. Svoj jedálniček teda zrejme spestrovali aj larvami hmyzu a podľa niektorých paleontológov dokonca živočíšnou potravou, napríklad mrcinami. Najpozoruhodnejší z etosaurov bol 5 metrový severoamerický Desmatosuchus - nad plecami mu vyrastal pár dlhých ostňov.


-


Desmatosuchus


Ohrozovaní šabľozubcami

Púštnemu svetu neskorých prvohôr (pred asi 260 až 250 miliónmi rokov) vládla skupina cicavcom príbuzných „plazov“ Synapsida. Až na pár výnimiek. Jednou z nich boli nemotorné bylinožravé plazy pareiasaury. Najväčšie rody ako Scutosaurus, Pareiasaurus či Bunostegos merali 2,5 až 3 metre a na rozdiel od iných plazov (ako aj menších pareiasaurov) im nohy netrčali do strán, ale nachádzali sa priamo pod telom ako u cicavcov alebo vtákov. Za zmenu v postoji zrejme mohla veľká hmotnosť zvierat, ktorá dosahovala viac ako 600 kg. Tieto krátkonohé príšery by kvôli nej iba ťažko ušli pred dravcami, hrozivými šabľozubými gorgonopsidmi. Okrem telesnej veľkosti ich preto chránil pancier z kostených doštičiek v koži. Lebka pareiasaurov bola charakteristická predĺženými lícnymi kosťami a rôznymi malými hrboľmi a hrčami. V minulosti sa myslelo, že išlo o predkov korytnačiek.




-


Pareiasaurus


Korytnačí gigant

Apropo korytnačky. Hoci by sa mohlo zdať, že tieto tvory kvôli zameraniu sa na suchozemské živočíchy v článku opomenieme, nestane sa tak. Vyvinuli si totiž viacero suchozemských gigantov. Niektoré impozantné formy, ako 1,2 m dlhá a až 200-kilová korytnačka slonia, prežívajú dodnes na Galapágskych ostrovoch. No na prelome treťohôr a štvrtohôr obýval široké územie od dnešného Pakistanu a Indie až po Indonéziu podstatne väčší druh Megalochelys atlas. Jeho zástupcovia dosahovali dĺžku takmer troch metrov a výšku 1,8 m. Odhady hmotnosti sa rôznia, niektoré hovoria o štyroch tonách, iné o jednej tone. O čosi menší rod Meiolania pôvodne obýval Austráliu a prostredníctvom menších druhov na okolitých ostrovoch prežil do obdobia pred 3000 rokmi.


-



-

Ilustrácie: Jullius Cstonyi, Sydney Mohr, Emily Willoughby, DinoTeam, T. Tischler, Jeff Martz/NPS, Vjdchauhan
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail