Zrod príšery

Všetko sa začalo v marci 1995 v Portoriku. Tlač informovala o záhadnom úmrtí ôsmych oviec. Ich telá, údajne zranené len trojicou neveľkých bodných rán, zostali celkom bez krvi. Po zverejnení správy začali hlásenia podobných prípadov rýchlo pribúdať. V auguste jeden z denníkov publikoval dokonca prvé podrobné očité svedectvo potenciálneho vinníka. Madelyne Tolentinová v portorikánskom meste Canóvanas, kde boli nahlásené úmrtia až 150 domácich zvierat, údajne zazrela čudesnú humanoidnú príšeru s červenými očami a veľkými pazúrmi. Vyzerala vraj ako plaz zeleno-hnedej farby s dlhými ostňami na chrbte. Bytosť merala o čosi viac ako meter a skákala podobne ako kengura.



Príšera dostala meno chupacabra, v podstate „upír kôz“. Napokon sa jej vyčíňanie rozšírilo do ďalších krajín. Prakticky neporušené mŕtvoly domácich zvierat, údajne bez krvi, ľudia hlásili taktiež z Čile, Mexika, Brazílie, Argentíny, Bolívie, Dominikánskej republiky, Hondurasu, Panamy, Peru, El Salvadoru či z juhu USA.

Moc folklóru

Chupacabra sa stala vďačným predmetom fantastických článkov rôznych kníh a časopisov zameraných na záhady. A tak, ako to v podobných prípadoch býva zvykom, čím fantastickejšie tvrdenie predkladali, tým obskúrnejší bol ich zdroj. Dočítať sme sa mohli o tisíckach a tisíckach nevysvetliteľných zabití domácich zvierat – samozrejme, vždy zostali bez jedinej kvapky krvi. Taktiež sa spomínali veľkolepé expedície za chupacabrou od „uznávaných bádateľov“, o ktorých, ako sa ukázalo, nikto nikdy nepočul.

Našťastie, podrobne prípad skúmal aj americký expert na novodobý folklór a masové hystérie Benjamin Radford. Radford vyhľadal očitých svedkov, dostupnú dokumentáciu prípadov a ľudí, ktorí vykonali pitvy údajných obetí chupacabry. V neposlednom rade, na prípad pozrel v širšom psychologickom a spoločensko-kultúrnom kontexte. Výsledky svojho päťročného bádania zhrnul v knihe Na stope chupacabry (Tracking the Chupacabra, 2011).

Hollywoodsky pôvod?

Radford sa zhováral aj s Madelyne Tolentinovou, ktorej očité svedectvo výrazne napomohlo ukotviť chupacabru v povedomí širokej verejnosti. Radfordovi sprostredkovala mnohé obskúrne fámy ako jasné fakty – napríklad, že sa našiel sliz príšery a vedci potvrdili jeho mimozemský pôvod. Keď jej výskumník ukázal mimozemskú kreatúru zvanú Sil z amerického sci-fi hororu Mutant (1995), priznala: „Podobnosť s chupacabrou je naozaj pôsobivá.“ Radfordovi dokonca potvrdila, že tento film videla len niekoľko týždňov predtým, ako ohlásila videnie chupacabry.

Kreatúra Sil (dizajn navrhol H.R. Giger) z hororu Mutant, ktorá zrejme inšpirovala chupacabru.

Z jej slov ďalej vyplynulo, že nadobudla presvedčenie, že udalosti podobné filmu neboli fiktívne, ale sa reálne odohrávali v Portoriku. Tým potvrdila Radfordove podozrenie, že podoba chupacabry má v skutočnosti hollywoodsky pôvod.

Čo ukázali pitvy

Ako si však vysvetliť bizarnú skutočnosť, že údajným obetiam chupacabry celkom chýbala krv? Nijak. Niet čo vysvetľovať. Portorikánsky veterinár David Morales pitval stovky údajných obetí chupacabry, z ktorých ani jedno zviera v skutočnosti neprišlo o všetku krv. Podrobnejší pohľad na telá okrem prítomnosti krvi odhalil aj to, že sa obete útočníkovi často vehementne bránili. Zo stôp na telách Morales dokonca identifikoval útočníkov – pozorované zranenia zodpovedali útokom divých psov alebo kojotov, ojedinele boli páchateľmi opice a dravé vtáky. Mnohé ďalšie „záhadne zahynuté“ domáce zvieratá pitval Hector Garcia, riaditeľ veterinárnej služby portorikánskeho Ministerstva poľnohospodárstva. Čo zistil? Hoci to navonok mohlo vyzerať inak (napr. kvôli vnútornému krvácaniu), v telách nachádzal „očakávané množstvo krvi“ a potvrdil, že na nič mimoriadne nenarazil.

Hrozivé psy?

Nielenže sa vykonali pitvy údajných obetí chupacabry, nadšenci dokonca poskytli množstvo údajných tiel tvora samotného. Vždy sa ich podarilo spoľahlivo identifikovať. Napriek chýbajúcej srsti, netypicky sfarbenej koži, prípadne zvláštnemu chrupu išlo o psy, kojoty a v jednom prípade dokonca o medvedíka čistotného. Príčinou čudesného vzhľadu týchto zvierat bola ťažká forma svrabu (prašiviny) prípadne iné choroby. Vyzerali odpudivo, čudne, ale rozhodne nešlo o vede neznáme príšery.



Čudujete sa, ako si mohli ľudia zmýliť psovi podobného tvora s dvojnohou, jašterovi podobnou chupakabrou? Pod označením chupacabra sa v skutočnosti skrývajú dva celkom odlišné zvieratá. Na jednej strane je to mimozemsky pôsobiaci humanoidný jašter Madelyne Tolentinovej, na druhej strane (a oveľa častejšie!) tvor podobný psovi, ale bez srsti, s výraznou, vystupujúcou chrbticou, vypúlenými očami a dlhými tesákmi a pazúrmi. Práve tento druhý typ býva spájaný so záhadným „vycicaním“ hospodárskych zvierat. Je to trochu paradoxné, pretože psom podobné zvieratá nedokážu sať. Na to treba vcelku špecializovanú stavbu tvárovej oblasti.

Spôsob útokov

Mnohí majitelia „záhadne“ uhynutých zvierat vyhlasujú, že útoky chupacabry v skutočnosti nemohli spôsobiť psy či kojoty preto, že tieto zvieratá svoju obeť zožerú. V skutočnosti neskúsené alebo zranené psy aj kojoty čas od času úlovok zanechajú. Inokedy sa korisť ubráni či ujde, ale neskôr podľahne šoku alebo vnútornému krvácaniu. Na tele zostane len niekoľko bodných rán po tesákoch.

Áno, nielen chupacabra, ale aj psovité šelmy majú tesáky, ktoré zanechávajú bodné rany.

Moderný folklór

Na prvý (no nie druhý) pohľad nezvyčajné úmrtia domácich zvierat viedli k fámam o záhadnej vražednej príšere. Fám sa chopili médiá, zmenili ich na senzáciu, a tá viedla k masovej hystérii. Taký je záver Benjamina Radforda. Americký výskumník ani pri najväčšej snahe nevypátral akékoľvek správy o bytosti, ktorá by zodpovedala opisom chupacabry, publikované skôr ako Tolentinovej „svedectvo“. Radford za takúto publikovanú zmienku dokonca verejne ponúkol finančnú odmenu. Zbytočne.

Scenáru masovej hystérie zodpovedajú aj okolnosti rozšírenia ošiaľu okolo chupacabry. Ten sa mimo Portoriko dostal až v marci 1996, potom, ako sa o príšere hovorilo v mimoriadne populárnej latinsko-americkej talk-show Cristina.



„Tento náhly vzostup [správ o vyčíňaní Chupacabry] je silným dôkazom pre kultúrne vysvetlenie a perfektne zapadá do príkladu masovej hystérie,“ píše Radford. „Pokiaľ chupacabry nepozerali talksow Cristina a náhle sa nepresťahovali do oblastí, kde sa Cristina vysiela, neexistuje logické vysvetlenie, aby sa zvieratá tak náhle stali predmetom svedectiev.“

David Morales so scenárom masovej hystérie súhlasí: „Preskúmal som každé jedno tvrdenie a každý údajný dôkaz pre existenciu chupacabry. Všetky boli chabé.“

„Pokiaľ chupacabry nepozerali talksow Cristina a náhle sa nepresťahovali do oblastí, kde sa Cristina vysiela, neexistuje logické vysvetlenie, aby sa zvieratá tak náhle stali predmetom svedectiev.“

-

Obrázky: fair use, hoaxes.org

Článok pôvodne vyšiel v časopise Zázračný svet.
Zverejnené s povolením redakcie.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet