11.07.2016-11:36:00   |   Dušan Valent
#Zbúrané mýty
#Myslenie
#Zdravie
„Pojmy prírodné a prirodzené sa používali v takých kontextoch s toľkými významami, že je takmer nemožné ich definovať,“ hovorí biológ a bioinžinier na Kalifornskej univerzite v Berkeley Terry Johnson. „Najbežnejšie sa používajú na odlíšenie javov, ktoré existujú iba vďaka človeku, od tých, ktoré nie, čo predpokladá, že človek akosi nie je súčasťou prírody a naše výtvory sú neprirodzené v porovnaní so stavbami včiel alebo bobrov.“



Apel na prírodu (argumentum ad naturam), podľa ktorého je niečo prírodné či prirodzené zdravšie, bezpečnejšie, výživnejšie alebo iným spôsobom lepšie ako jeho „umelý“ či inak ľuďmi a ľudskou činnosťou sprostredkovaný ekvivalent, napriek tomu patrí medzi najrozšírenejšie logické a argumentačné chyby dneška.

A nielen dneška.

Docent čínskej filozofie Alan Levinovitz z Univerzity Jamesa Madisona vo svojej knihe The Gluten Lie („Klamstvo o lepku“) zdôrazňuje, že princíp odmietania moderných výdobytkov možno vystopovať až k taoistickým mníchom, ktorí svojho času odmietli jesť obilie, pretože ho považovali za jedinú skutočnú príčinu chorôb a smrti. A to pred dvetisíc rokmi. Ibaže ako sa čínska kultúra menila a obilie viac nebolo symbolom ich civilizácie, tak sa zmenil aj cieľ snáh odmietať modernosť. V ďalších generáciách mnísi svoj odpor obrátili na mäso.

Dvojitý meter

Najsilnejšie známe jedy, napríklad botulotoxín, sú čisto prírodné. Karcinogénmi si zaplavíte telo aj celkom prírodnou bio kuracou polievkou. To isté platí pre pesticídy a bio kávu či bio čaj.

Chuť na cukor je dokonale prirodzená, ale pri dnešnej dostupnosti cukru tiež celkom nezdravá. A prirodzené (prírodné) sú aj tajfúny, zemetrasenia a jedovaté huby. Taktiež smrť je prirodzená. Pre diabetika je napríklad prirodzené zomrieť na nedostatok inzulínu, neprirodzené je si ho dopĺňať injekčne (injekcie nie sú prirodzené). A hoci sa zrejme nájdu ľudia, ktorí sú v tomto dôslední, väčšina ľudí, ktorí radi mávajú apelom na prírodu ignoruje, že deodoranty, šampóny ani holenie nie sú prirodzené. To isté samozrejme platí pre oblečenie.



A smartfóny, počítače alebo okuliare. No bio mamičkám a bio tatkom nevadia.

Ale keď príde reč na miesto pôrodu, liečivá, potraviny alebo nedajbože očkovanie...

Ako vidieť, apel na prírodu sa využíva selektívne, keď sa to predsudkom argumentujúceho hodí.

Na jednej strane vedie k podceňovaniu rizík a preceňovaniu benefitov. Na druhej strane v démonizovanie.

Príliš horliví nadšenci zdravého životného štýlu často šíria paniku ohľadom syntetických chemikálií. Napríklad tých, ktoré pri laboratórnych testoch na bunkových kultúrach či myšiach vplývajú ako endokrinné dizruptory, teda látky narušujúce funkcie telu vlastných hormónov. Pri tom sa nielenže (ako je pre pseudovedecké poplašné správy typické) zabúda na skutočnosť, že výsledky výskumov na bunkách či hlodavcoch často nemožno aplikovať na ľudí, či dôležitý detail, o aké dávky išlo. Ako upozorňuje profesor chémie Joseph Schwarcz,
v protiklade s týmto zveličovaním a demagógiou sa zo strany verejnosti nevenuje pozornosť iným endokrinným dizruptorom, ktoré sa vyskytujú prirodzene, ako sú napríklad daidzeín a genisteín (obsahuje ich sója), naringenín (pomaranče, grapefruit), chmeľ v pive, kofeín v káve a čaji, indol v kukurici alebo resveratrol vo víne. Nehovoriac o etanole v alkoholických nápojoch alebo nikotíne v cigaretách.

Rovnako sa často predpokladá, že synteticky pripravené ekvivalenty prírodných látok sú menej bezpečné. Pritom „umelo“ (synteticky) pripravené molekuly chemickej látky majú identické vlastnosti ako ich obdoby vyskytujúce sa v prírode. A hoci existujú tisíce metód, ktoré chemici používajú na rozpoznávanie chemických látok - od nukleárnej magnetickej rezonancie, hmotnostnej spektrometrie, kinetických metód, termodynamických metód, gravimetrických metód, stoviek typov spektroskopie... -, žiadna z nich nedokáže rozlíšiť medzi „prírodnou“ a synteticky vyrobenou molekulou tej istej látky.

Z čoho vychádza a prečo neplatí

„Argumentum ad naturam je mimoriadne dobre pochopiteľný zo psychologickej stránky,“ hovorí psychológ Vladimír Marček z Masarykovej univerzity v Brne. „Ako ľudia sme doslova zrodení z prírody a dodnes existujú náboženstvá, ktoré vnímajú prírodu ako matku prípadne aj otca, zvieratá ako bohov, pre ktoré sú prírodné úkazy nadprirodzenými znameniami.“



Marček pripomína, že na našom vzťahu s ekosystémom je celkom závislé naše prežitie aj blahobyt. „Štúdie dokladajú, že stačí pár minút pobytu medzi zeleňou, aby sa zlepšila pohoda aj pracovný výkon človeka,“ hovorí. „To pravda neznamená, že všetko prírodné je zdravé či žiaduce – napr. prirodzené je cítiť sexuálnu príťažlivosť k viacerým ľudom – a predsa by bolo jej bezhraničné napĺňanie násilím na sebe aj na druhých.“

Naivné predstavy o minulosti
Jedným z dôvodov, prečo mnohí ľudia argumentujú apelom na prírodu, je skreslený (miestami azda až naivný) pohľad na život v minulosti alebo život v prírode. Dezinterpretuje sa skutočnosť, že kedysi bolo oveľa menej prípadov civilizačných chorôb ako je rakovina alebo Alzheimerova choroba, ktoré sa dávajú do súvislosti so „syntetickými“ látkami, ktoré nás obklopujú dnes. Ibaže v oboch uvedených prípadoch ide o ochorenia typické predovšetkým pre vysoký vek (nehľadiac na skutočnosť, že medzi hlavné príčiny rakoviny preukázateľne patria celkom prírodné látky ako alkohol, tabak a slnečné žiarenie). Pre obdobia „prírodného života“ bola typická priemerná dĺžka života podstatne kratšia ako dnes - náleziská z čias doby kamennej sú napríklad typické vzácnym výskytom pozostatkov ľudí starších ako 40 rokov.

Naivné predstavy o divočine
Rovnakými ružovými okuliarmi ako na minulosť, často pozeráme aj na život v prírode. Ten má však veľmi ďaleko od idyly.

„Faktom je, že väčšina zvierat v prírode je zamorená parazitmi a umiera na infekcie a podvýživu,“ upozorňuje fyziológ James J. Kenney. A hoci ochorenia ako rakovina sú skutočne častejšie u jedincov žijúcich v zoologických záhradách – opäť je to kvôli dlhšej priemernej dĺžke života. Mimochodom, aj u zvierat v divočine sa vyskytuje rakovina. A to už milióny rokov. Ochorenia na rakovinu sa podarilo preukázať už u dinosaurov.


-


Prírodné neznamená bez chémie. TOTO znamená bez chémie.


Prírodné liečivá

Liečba bylinkami sa teší veľkej obľube vďaka mylnému imidžu, že ľuďom pomáha „bez chémie“, keďže je prírodná (ďalším mylným tvrdením je, že nemá vedľajšie účinky, viď nižšie). Pritom liečivé rastliny v skutočnosti taktiež účinkujú prostredníctvom chémie, a to napr. rôznych alkaloidov (atropín, skopolamín, morfín, kolchicín, fyzostigmín, tubokurarín...) či kardioglykozidov (ouabaín, digoxín, digitoxín...).

„To, že farmakológia prestala používať extrakty celých rastlín a nahradila ich používaním aktívnych látok má svoj dôvod,“ hovorí expertka na medicínu založenú na dôkazoch Harriet Hallová. Týmto dôvodom je podľa nej obrovská variabilita aktívnych látok, ktoré variujú v závislosti od miesta výskytu, počasia, ročného obdobia, času zberu, pôdnych podmienok, podmienok uskladnenia a metódy prípravy. Ako príklad uvádza aktívnu zložku náprstníka, ktorej terapeutická dávka je blízka toxickej. „Farmakológom sa podarilo vytvoriť syntetickú verziu: konečne možno kontrolovať dávku, zmerať hladiny účinnej látky v krvi a dokonca máme naporúdzi protilátku pre zvrátenie účinkov liečiva,“ dodáva lekárka.



Pre terapiu je oveľa jednoduchšie a zároveň racionálnejšie účinné látky z rastlín najprv izolovať a až potom ako chemické indivíduá upraviť do podoby lieku (tablety, kvapky a podobne), v ktorej bude presne známy obsah liečiva s minimálnou variabilitou.

Jednoducho povedané, cieľom je štandardizovať kvalitu a koncentráciu toho, čo potrebujeme.

V skutočnosti sa takto do organizmu dostane menej, nie viac chémie. „Týmto spôsobom sa zníži záťaž organizmu, ktorý nemusí spracovávať iné látky, za normálnych okolností taktiež prítomné v rastline a potenciálne zodpovedné za nežiaduce účinky. Každá bylinka totiž obsahuje zmes rôznych látok (aj jedov) v rôznom pomere, a to môže spôsobiť poškodenie pri naordinovaní liečiteľom bez farmaceutického vzdelania,“ pripomína výskumníčka v odbore farmakológie Lenka Piváčková.

Piváčková ale pripomína, že existujú prípady, v ktorých sa takáto izolácia a purifikácia účinnej látky nerobí. „Ide o v podstate všetky používané čaje, tinktúry, extrakty,“ uvádza výskumníčka. „Príčina je taká, že buď to z vyššie uvedených dôvodov nie je potrebné - hlavne pri použití ako podporného liečiva, keď ostatné látky prítomné v prípravku, sú farmakologicky indiferentné - alebo by to bolo vzhľadom na náročnosť neekonomické, prípadne kvôli ich chemickým vlastnostiam veľmi ťažko uskutočniteľné.“ Výskumníčka dodáva, že sa tak deje tiež v prípadoch, keď za účinok nie je zodpovedná len jedna látka, ale celý komplex látok, ktoré sa navzájom dopĺňajú alebo výskumníci ešte neidentifikovali, ktorá látka je za účinok zodpovedná.

Nebezpečná ilúzia absencie vedľajších účinkov
Miera toxicity akejkoľvek látky je závislá od dávky. A dávky sprevádzajúce pozitívne účinky sú niekedy tak vysoké, že zároveň vyvolávajú nechcené účinky.* Liečenie bylinkami preto skutočne môže byť účinné bez vedľajších efektov, ale to aj štandardná liečba. Inokedy vedľajšie účinky neprináša kvôli nízkej koncentrácii účinných látok. Dojem o absencii vedľajších účinkov je však často len ilúziou, ktorá vzniká preto, že liečenie bylinkami nie je kontrolované, ale založené len na nespoľahlivej osobnej skúsenosti.

Príkladom ilúzie absencie vedľajších účinkov je napríklad prípad toxicity aristolochie (vlkovca), rastliny využívanej na lekárske účely po tisíce rokov v mnohých kultúrach.



Lekár a výskumník Arthur Grollman vysvetľuje: „Príčina je samozrejme celkom jednoduchá. Účinok je bezbolestný, k poškodeniu dochádza oveľa neskôr, takže si nespojíte skutočnosť, že ste užili toto liečivo a o štyri roky neskôr vám zlyhali obličky. Bola súčasťou ajurvédskej, tradičnej európskej, čínskej, juhoamerickej medicíny po stáročia. Všetky veľké civilizácie ju používali. A nikto nezistil jej toxicitu až kým sa to pred 20 rokmi podarilo Belgičanom. Niektoré veci vám tradície nepovedia.“

A keď sa aj vedľajšie účinky pomerne jednoznačne prejavia (malá vzorka na ilustráciu), do verejného povedomia sa nedostávajú. Systematický prístup modernej medicíny naproti tomu identifikuje a pamätá aj na mimoriadne zriedkavé vedľajšie účinky liečiv.

Supluje náboženstvo?

„Kontroverzný filozof Slavoj Žižek prišiel s názorom, že ekológia dnes (opäť) supluje náboženstvo,“ pripomína dr. Vladimír Marček. „Vlastne, prečo nie? Je super, pokiaľ nám náš vzťah k prírode poskytuje korene, inšpiráciu, relax, učí nás oceňovať rôznorodosť a vnímať sa ako súčasť väčšieho celku. Bohužiaľ sa otvára aj priestor na najrôznejšie projekcie – napr. pocit viny, že sme zneuctili panenskú prírodu a opustili ju, preto prišiel trest v podobe civilizačných chorôb. Alebo že prírodné produkty sú automaticky vo všetkom lepšie ako ľudské.“

Pointa podľa psychológa je, že takéto intuitívne dojmy môžu byť síce super, ale v dnešnom svete ich treba často doplniť ďalšími informáciami.



-

Za vyjadrenia a cenné pripomienky k článku autor ďakuje dr. Vladimírovi Marčekovi a dr. Lenke Piváčkovej.

-

Poznámky:
Apel na prírodu sa niekedy zamieňa s „naturalistickým omylom“, ktorý sa po správnosti týka len morálky

* Dr. Piváčková pripomína, že vo farmakológii sa na zhodnotenie miery negatívneho účinku látok používa okrem iného parameter zvaný terapeutický index resp. terapeutické okno, ktoré sú v podstate pomerom dávky, ktorá už vyvoláva nežiadúce účinky/toxicitu k dávke, ktorá je potrebná na dosiahnutie terapeutického účinku: „Čím je tento terapeutický index vyšší, tým je liečivo bezpečnejšie, lebo laicky povedané je väčší rozsah relatívne bezpečných a zároveň účinných dávok, kam sa dá "trafiť". No a problém je, že dosť veľká časť prírodných liečiv má tento terapeutický index pomerne malý, čo v kombinácii s vysokou variabilitou obsahu účinnej látky pri absencii kontroly nie je dobrá kombinácia (klasický príklad za všetky je digoxín, vysoko účinné liečivo na srdce s veľmi malým terapeutickým indexom a je veľmi ľahké sa predávkovať/poddávkovať aj ak sa podáva kontrolovane v tabletovej forme za klinického monitorovania).“ S tým podľa výskumníčky súvisí aj fakt, že vždy sa posudzuje tzv. benefit/risk ratio. „To znamená, že či sú nejaké nežiadúce účinky ešte akceptovateľné závisí od kontextu: „Ťažké úporné vracanie a hnačky napr. pri liečbe mierne zvýšeného cholesterolu akceptovateľné nebudú, ale pri chemoterapii agresívneho nádoru už áno. A toto si veľa ľudí neuvedomuje, že aj akceptovateľnosť nežiadúcich účinkov je relatívna.

Ďalšie zdroje:
http://skepdic.com/natural.html
Svoboda, J. A. (2014): Předkové. Academia.
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail