12.11.2015-01:54:00   |   Dušan Valent
#Pravek
#Kuriozity
Začiatkom ediakarského obdobia, pred približne 635 miliónmi rokov, sa skončilo 50 miliónov rokov trvajúce celosvetové zaľadnenie. Do začiatku prvohôr zostávalo takmer sto miliónov rokov, no hladina voľného atmosférického kyslíka stúpla až na 40 % jeho dnešnej hodnoty. Táto zmena umožnila celosvetový rozvoj makroskopického - voľným okom viditeľného mnohobunkového života v podobe tzv. ediakarskej bioty.



Moria pokoja s masovými hrobmi

Dnes sa vody – a to predovšetkým tie plytkomorské - hemžia pohybom. No keď sa pred asi 575 miliónmi rokov rozšírila ediakarská biota, zostávalo prakticky všetko živé pevne prichytené k dnu. Nič neplávalo, nič nekráčalo na dne, nevlieklo sa po ňom, ani sa neprehrabávalo jeho bahnom.

Stoickí zástupcovia ediakarskej bioty merali pár milimetrov až 2 metre. Napriek makroskopickým rozmerom im chýbali akékoľvek orgány. Zrejme ich nepotrebovali. Kyslík aj živiny získavali priamo z vody, čomu zodpovedala ich telesná stavba - maximalizovala pomer povrchu tela k objemu.

S kyslíkom však ediakarská biota potrebovala pomoc. Prežiť v moriach, ktorých vody obsahovali asi desaťkrát menej kyslíka ako dnes, im pomáhala vrstva fotosyntetizujúsich rias. Kabátu z baktérií vďačili za dýchanie aj zachovanie do dnešných čias. Mali len mäkké telá, aké skamenejú len za ojedinelých okolností. Zachovaniu týchto organizmov napomáhala taktiež skutočnosť, že koncom kambria neexistovali žiadni predátori alebo mrchožrúti.

Žiadne násilie, žiadne zabíjanie... Ediakara bola obdobím dokonalého mieru. Skutočný raj.

Kvôli absencii predátorov a mrchožrútov však boli dná riek a morí posiate tisíckami mŕtvol ediakarských organizmov, ktoré sa tam povaľovali a hromadili dokiaľ nezhnili. A to vo vodách chudobných na kyslík nepochybne trvalo veľmi, veľmi dlho.



Hoci ediakarské organizmy obvykle nachádzame v uloženinách delt a plytkých morí, niektoré náleziská prezrádzajú prostredie dna v hĺbke až dvoch kilometrov. Predpokladá sa, že tu tieto tvory nežili. Išlo skôr o masové hroby zdochlín, ktoré sem prinášali morské prúdy .

Ale dosť bolo všeobecností. Predstavme bytosti, na ktoré by ste v moriach narazili pred viac ako pol miliardou rokov.

Proarticulata

Placky s telom, ktorého „články“ vyrastali zo stredovej osi - a to striedavo, nie oproti sebe. Tieto tvory teda nemali ani lúčovitú symetriu tela ako koraly a medúzy, ale ani pravo-ľavú, typickú pre vyspelé živočíchy Bilateria.

Jedným z najlepšie známych zástupcov proartikulát je rod Dickinsonia, ktorý pôsobí ako nepodarený potomok nafukovačky, gauča a disku. Výskumníci ho v minulosti postupne označili za podivného červa, pŕhlivca, lišajníka, článkonožca, vločkovca, rastlinu, hubu, prechodného hubo-živočícha, kolóniu baktérií, gigantickú baktériu, prvoka, zástupcu neznámeho kmeňa alebo mimozemšťana.

Podľa aktuálneho stavu poznatkov ide zrejme o živočícha, a to vyspelejšieho ako sú hubky.


-



Dickinsonia a príbuzné formy patria k posledným zástupcom ediakarskej bioty, vyskytovali sa pred približne 560 - 550 miliónmi rokov. Nie je preto prekvapujúce, že proartikuláty boli v niektorých smeroch pomerne pokročilé. Existujú napríklad náznaky prítomnosti svalov (väčšina paleontológov s touto interpretáciou ale nesúhlasí), schopnosti pohybovať sa a akéhosi tráviaceho či distribučného systému. No ústny otvor, tráviaci trakt a konečník týmto zvieratám chýbal. A pohyb, ak ho boli skutočne schopné, zostával ojedinelý. Proartikuláty prežili väčšinu života pevne prichytené na dne.

Rangeomorfy


-


Azda kolóniové organizmy s modulárnym telom z podobných, fraktálovitých elementov. Tieto elementy sa spájali dokopy a vytvárali vejárovité, vretenovité, hrebeňovité alebo kríkovité kolónie. Na prvý pohľad nepripomínajú nič, čo žije v súčasnosti. Podľa paleontológov tak rangeomorfy najskôr predstavujú dávno zabudnutú telesnú architektúru, ktorá si zrejme vystačila s podstatne nižšou zložitosťou genetickej informácie než neskorší život.

Najznámejší je až dvojmetrový rod Charnia (hore). Rod Primocandelabrum (dole) napriek drobným rozmerom pripomínal bezkoreňový strom – pravda, len navonok.

Rangeomorfy patria medzi najstarších a najprimitívnejších zástupcov ediakarskej bioty. Ich bližšie zaradenie v rodostrome života zostáva neisté. Neskorším skupinám ediakary neboli schopné konkurovať, a tak pomerne rýchlo vymreli.




-



Trilobozoany

Živočíchy – teda, asi živočíchy - s trojlúčovou symetriou. Boli považované za príbuzných ostnatokožcov, pŕhlivcov alebo hubiek, trojlúčová symetria je však medzi živočíchmi mimoriadne vzácna. Niekedy sa spájajú aj s nemenej záhadnými konuláriami. Evolučné vzťahy konulárií sú ale taktiež neisté - azda patria medzi príbuzných pŕhlivcov.

Inými slovami, nevieme, komu boli trilobozoany príbuzné. Najskôr živočíchom, o ktorých nevieme, komu boli príbuzné (vitajte v ediakare).

Konulárie žili neskôr (prakticky celé prvohory!) ako ediakarská biota v prvohorách, pričom sú známe len z trojhranných schránok. Ibaže trilobozoany schránky nemali a žili pevne prisadnuté na dne.

Trilobozoany niekedy pripomínali placky, inokedy kvety (Lorenzinites) či hviezdice (Rugoconites) – trojlúčová symetria tela však zostávala. Kanálovitá vnútorná stavba rodov ako Tribrachidium naznačuje, že svojím telom filtrovali veľké množstvá vody podobne ako dnešné hubky.

Aktualizácia: V novej štúdii vedci pomocou počítačového modelovania dynamiky kvapalín potvrdili podozrenia, že tieto tvory (výskum sa konkrétne týkal druhu Tribrachidium heraldicum) sa na rozdiel od väčšiny v rovnakom čase žijúcich organizmov zrejme neživili osmotickým absorbovaním živín. Tvar ich tela totiž usmerňoval tok vody k ich stredovému vrcholu. A tu nad drobnými vrcholovými priehlbinami vznikalo pomalé vírenie. Táto skutočnosť podľa autorov výskumu naznačuje, že zviera sa živilo získavaním rozpustených živín filtrovaním


-



Mimoriadne čudesným trilobozoanom (čo je slovné spojenie na spôsob „mimoriadne mokrej vody“) bol vajcovitý Ventogyrus. Mohol to byť rúrovníkom podobný organizmus, ktorý sa vznášal vo vodnom stĺpci. Alebo vôbec nie. Trubičkovité útvary, ktoré sa našli v asociácii s jeho pozostatkami, môžu totiž predstavovať stonky, ktorými bol pripevnenú ku dnu. Tak ako u iných zástupcov skupiny, aj jeho telo obsahovalo komory, ktoré naznačujú schopnosť filtrovať vodu.


-



Ďalšie čudá ediakary

Bradgatia


-


Organizmus pripomínal zlysovaný hlávkový šalát so šiestimi alebo viacerými listami a dosahoval rozmery až 22 cm. Patril medzi starších zástupcov ediakarskej bioty – vyskytoval sa pred 575 až 565 miliónmi rokov. Akékoľvek bližšie zaradenie je otázne.



Inaria


-


Azda pŕhlivec (koralovec??) bez chápadiel za živa podobný strukom cesnaku. Jeho skameneliny sa podarilo objaviť v Rusku a v Austrálii. Vo svojich útrobách zrejme hostil priečkami predelený žalúdok s fotosyntetizujúcimi a chemosyntetizujúcimi symbiontmi, ktorí mu poskytovali kyslík.

Tamga


-


3- až 5-milimetrový tvor, zrejme živočích podobný disku či bochníku so siedmymi hákom podobnými výrastkami, ktoré boli usporiadané do tvaru hviezdy. Organizmus zrejme patril do príbuzenstva proartikulát.

Praecambridium


-


Drobný, iba asi 5 milimetrov dlhý tvor na prvý pohľad pripomínajúci trilobity. Jeho telo tvorilo 5 segmentov, ktoré sa smerom dopredu zväčšovali a vytvárali niečo na spôsob hlavy. Možno to skutočne bola hlava. No pri ediakarskej biote si človek nemôže byť istý... Zrejme patril do príbuzenstva proartikulátov. Žil pred 555 miliónmi rokov.

Spriggina


-


Cez prechodné formy ako napr. rod Yorgia vznikli z proartikulát tvory podobné trilobitom. Jedným z týchto tvorov bol rod Spriggina. Boli to živočíchy s (neúplnou, mierne posunutou) pravo-ľavou symetriou tela a, tak sa zdá, vyhranenou hlavovou a chvostovou časťou tela. Napriek zdanlivej podobnosti s trilobitmi išlo zrejme o beznohé placky s mäkkým telom. Rod je niekedy považovaný za dravý. Vyskytoval sa na sklonku ediakarského obdobia, pred 550 miliónmi rokov.

Ediakarská evolúcia

Samozrejme, život sa aj počas ediakarského obdobia vyvíjal, a tak spoločenstvá zo začiatku tohto obdobia vyzerajú inak ako tie neskoršie. Kým spoločenstvá zo začiatku obdobia boli z dnešného pohľadu celkom cudzie, ku koncu ediakary, asi pred 555 miliónmi rokov, sa vo fosílnom zázname objavujú zvieratá vyspelejšie ako hubky a pŕhlivce - typické pravo-ľavou symetriou. Objavujú sa taktiež skamenené chodbičky, teda najstaršie dôkazy o pohybe, či dokonca prvé živočíchy s vápenatými schránkami.

Ale to sa už od enigmatických organizmov predkambria dostávame k rozrôzneniu „moderných skupín“, ktoré sa údajne odohralo explozívnym tempom začiatkom prvohôr. Tomuto mýtu – a obľúbenému argumentu ID-kreacionistov - sa budeme venovať nabudúce.

Článok zakončime aspoň konštatovaním, že prelom ediakary a prvohôr sprevádzalo masové vymieranie, ktorému padli za obeť zrejme všetky archaické skupiny typicky ediakarských organizmov. Príčinou vymierania mohol byť práve vznik predácie. Život sa začal požierať navzájom a väčšina enigmatických zástupcov ediakarskej bioty bola bez možnosti pohybu a obrany pre novovzniknuté dravce ľahkou korisťou.

-

Hlavné zdroje:
Benton, M. J., Harper, D.: Introduction to Paleobiology and the Fossil Record. Wiley-Blackwell, 2009.
Knoll, A. H.: Life on a Young Planet (2. vydanie). Princeton, 2015.

Ilustrácie: Stanton Fink, fotografia: používateľ wikimédie Verisimilus
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail