Mediálne správy o nových objavoch pravekých živočíchov (ako inak, zväčša dinosaurov) tieto poznatky spravidla neposkytujú a naše vzdelávanie ich spomína tak nejako „medzi riadkami“... takže vysokoškoláci študujúci biológiu na skúškach z predmetov týkajúcich sa vývoja života nezriedka nevedia, že prvohorné trilobity sa nikdy nemohli stretnúť s druhohornými dinosaurami.

„Všetky ľudské spoločenstvá a mnohí jednotlivci si lámali hlavu, odkiaľ sme prišli a ako sa svet stal takým, akým je. A práve to je, podľa môjho názoru, najväčší príspevok paleontológie: jej darom je príbeh Zeme a života, predovšetkým náš vlastný príbeh,“ píše Holtz.



Holtz poznatky zhrnul do zoznamu, ktorý rozdelil na dve časti. Prvá obsahuje všeobecné pojmy týkajúce sa paleontológie (čo je veda o pravekom živote), druhá časť sa už priamo zameriava na históriu života.

Všeobecné

Horniny vznikajú rôznymi procesmi (eróziou čiže zvetrávaním -> sedimentáciou čiže procesom usadzovania).

Horniny nevznikli v jeden konkrétny moment v čase, ale vznikali a vznikajú neustále.

Fosílie čiže skameneliny sú zvyšky organizmov alebo stopy po ich činnosti zaznamenané v týchto horninách.

Horniny (a organizmy, z ktorých dané fosílie vznikli) môžu byť tisíce, milióny či dokonca miliardy rokov staré.

Druhy, ktoré nachádzame ako skameneliny, a spoločenstvá takýchto fosílnych organizmov na rôznych miestach sveta a v rôznych geologických obdobiach, sú odlišné od dnešných druhov a dnešných spoločenstiev organizmov, a zároveň sú odlišné od fosílnych spoločenstiev z iných geologických období.

Napriek týmto rozdielom existuje nadväznosť medzi pravekým a súčasným životom: túto nadväznosť predstavuje záznam evolúcie života.

Pomocou skamenelín, spolu s anatomickými, molekulárnymi (vzťahujúcimi sa na DNA či proteíny) a vývinovými (vzťahujúcimi sa na vývin embryí) dátami, dokážeme rekonštruovať priebeh evolúcie života v minulosti.

Skameneliny sú nekompletné zvyšky kedysi živých bytostí a kvôli ich rekonštrukcii môžeme:

- zdokumentovať ich anatómiu (či hrubé rysy tej vonkajšej alebo vnútornú pomocou CT skenovania) a porovnaním s dnes žijúcimi organizmami odhadnúť jej funkcie
- skúmať ich chemické zloženie, ktoré môže prezradiť niektoré aspekty ich biochémie
- skúmať mikroštruktúru, aby sme odhadli tempo rastu
- modelovať biomechanické funkcie pomocou počítačov a iných výpočtových techník
- skúmať skamenené odtlačky stôp, nory alebo iné stopy po činnosti, ktoré prezradia spôsob pohybu a iné aktivity, ktoré vykonávali zaživa
- zozbierať informácie o rôznych druhoch, ktoré žili spoločne, aby sme zrekonštruovali praveké spoločenstvá.



Aj so všetkým uvedeným zostávajú fosílie nekompletnými zvyškami živých organizmov, a vždy zostane veľa informácií, ktoré by sme o pravekom živote veľmi radi zistili, ale zostanú navždy stratené. Akceptovať tento fakt je pre prácu paleontológa veľmi dôležité.

Prostredia v praveku boli odlišné od prostredí súčasnosti.

Odohrali sa obdobia, počas ktorých v pomerne krátkom čase vymrela veľká časť živého sveta: tento poznatok by sme bez fosílneho záznamu nepoznali.

Celé vetvy evolučného stromu života vymreli (niekedy počas takýchto masových vymieraní, niekedy postupne).

Niektoré spôsoby života (budovatelia útesov, rýchlo plávajúci morskí predátori, veľkí spásači suchozemskej vegetácie atď.) v priebehu histórie Zeme vykazovali celkom odlišné skupiny organizmov.

Každý jeden dnes žijúci druh a každý jeden dnes žijúci jedinec má spoločného predka s iným druhom a iným jedincom v niektorom bode histórie života.

Konkrétne

Tom Holtz pripomína: „Ako často poznamenával Stephen Jay Gould a ďalší, z úplne objektívneho hľadiska sme vždy žili vo veku baktérií, pričom meniaca sa paleta zvierat a rastlín v priebehu poslednej polmiliardy rokov predstavuje len povrchné zmeny. Keďže sme suchozemské cicavce z neskorého kenozoika, máme prirodzený záujem o udalosti, ktoré sa odohrali na súši a počas posledných geologických období. Toto je férová zaujatosť: sústredí sa na to, kto sme a odkiaľ pochádzame.“

Život vznikol v moriach a bol takmer celú svoju históriu obmedzený na morské prostredie.

Väčšinu trvania histórie života boli živé organizmy len jednobunkové. (A dodnes je väčšina rozmanitosti evolučného stromu života jednobunková.)

Vznik fotosyntézy bol kriticky dôležitou udalosťou v histórii Zeme a života. Živé bytosti vďaka nej dokázali ovplyvňovať planétu a jej chemizmus vo svetovom meradle.

Mnohobunkový život vznikol nezávisle na sebe niekoľko ráz.

Prvé zvieratá boli všetky morské.

Hlavné skupiny zvierat sa od seba odčlenili skôr, ako dokázali vytvárať zložité telesné schránky.

Približne pred 540 miliónmi rokov sa schopnosť vytvárať pevné časti rozšírila naprieč mnohými skupinami evolučného rodostromu živočíchov, vďaka čomu sa výrazne zlepšila kvalita fosílneho záznamu.

Rastliny kolonizovali pevninu prostredníctvom niekoľkých etáp a vďaka viacerým adaptáciám. Ich prítomnosť transformovala pevninský povrch a umožnila, aby ho neskôr osídlili viaceré skupiny živočíchov.

Počas prvých 100 miliónov rokov existencie zvierat s telesnou kostrou naša vlastná skupina (stavovce) bola pomerne vzácna a zastúpená druhmi, ktoré si potravu získavali filtrovaním vody. Vznik a ďalšia evolúcia čeľustí umožnili našej skupine mimoriadne sa rozrôzniť, a od tohto bodu zostali stavovce vrcholovými predátormi vo väčšine morských prostredí.

Počas karbónu [predposledné geologické obdobie prvohôr, pred 359 - 259 miliónmi rokov] pokrývali rozsiahle oblasti komplexné lesy (zväčša z rastlín, ktoré boli príbuzné niektorým malým močiarnym druhom súčasnosti).

Pochovanie tejto vegetácie skôr, ako mohla zhniť, viedlo k vzniku veľkej časti uloženín uhlia, ktoré poháňalo priemyselnú revolúciu a dodnes poháňa moderný svet.

Hoci väčšina týchto pralesov, ktoré viedli k vzniku hrubých vrstiev uhlia, vyžadovala na svoje rozmnožovanie vlhké prostredie, jedna skupina rastlín si vyvinula nový spôsob rozmnožovania pomocou semien. Táto adaptácia jej umožnila kolonizovať vnútrozemie, pričom semenné rastliny sa od tých čias stali dominantnými rastlinami pevnín.

V karbónskych pralesoch si jedna skupina článkonožcov (hmyz) vyvinula schopnosť lietať. Od tohto obdobia patril hmyz medzi najbežnejšie a najrozmanitejšie suchozemské živočíchy.

Prvé suchozemské stavovce sa síce dokázali pohybovať po súši ako dospelé jedince, no museli sa vracať do vody kvôli rozmnožovaniu. V karbónskych pralesoch si jedna skupina týchto zvierat vyvinula špecializované vajíčko, ktoré im umožnilo rozmnožovať sa v suchom prostredí, a tak sa vyhnúť štádiu „žubrienky“.

Tieto nové suchozemské stavovce – takzvané amnióty – sa rozrôznili do rôznych podôb. Patrili medzi ne predkovia dnešných cicavcov, ale aj skupina predkov dnešných plazov (a vtákov).

Ohromné vymieranie, najväčšie aké sa udialo počas veku živočíchov, pred 252 miliónmi rokov zdevastovalo svet. Spôsobili ho priame a nepriame dopady ohromnej sopečnej činnosti. Dramaticky zmenilo zloženie ako morských, tak suchozemských spoločenstiev organizmov.

Po tomto vymieraní na hranici období perm a trias sa plazy (predovšetkým vývojová vetva, do ktorej patrili predkovia krokodílov a dinosaurov) rozrôznila a získala dominanciu vo väčšine ekologických ník stredne veľkých a veľkých druhov.

Počas obdobia triasu [prvé geologické obdobie druhohôr, približne pred 252 - 201 miliónmi rokov] sa objavili mnohé vývojové vetvy živočíchov, ktoré sú typické pre moderný suchozemský svet (napríklad korytnačky, cicavce, krokodílom podobné druhy, druhy podobné jaštericiam, atď.). Vznikli aj skupiny, ktoré si získali významné postavenie počas druhohôr, ale na ich konci vymreli (ako lietajúce pterosaury a v moriach ichtyosaury a plesiosaury).

Dinosaury boli spočiatku málo významnou zložkou triasových spoločenstiev. Z rôznych skupín dinosaurov boli ekologicky rozmanité len veľké, dlhokrké sauropodomorfy. Masové vymieranie na konci triasu (v podstate miniatúrna verzia toho permo-triasového) umožnila dinosaurom rozrôzniť sa potom, ako ich konkurenti vymreli.

Počas obdobia jury si dinosaury vyvinuli širokú paletu rôznych skupín. Niektoré narástli do obrovských rozmerov, iné si vyvinuli pôsobivé brnenie, niektoré sa stali najväčšími suchozemskými predátormi, aké svet dovtedy videl. Medzi malými dravými dinosaurami sa vyvinula vrstva peria, pôsobiaca ako tepelná izolácia (možno sa objavila už u predkov dinosaurov). Medzi tieto operené dinosaury patrili aj predkovia vtákov.

Iné pevninské skupiny ako pterosaury, predkovia krokodílov, cicavce a hmyz pokračovali v rozrôzňovaní vo prostrediach, ktoré obývali.

Počas jury a (predovšetkým) kriedy sa odohrala zásadná transformácia morského života. Fytoplanktón zelených rias bol nahradený fytoplanktónom červených rias (ktoré dominujú morským ekosystémom dodnes). Objavila sa pestrá paleta nových predátorov – evolučne pokročilé žraloky a raje, kostnaté ryby (Teleostei), mäsožravé slimáky, kôrovce so silnými pazúrmi, špecializované ježovky, atď. – a ku dnu pripevnené filtrujúce organizmy, ktoré dominovali plytkým vodám od ordoviku [druhé geologické obdobie prvohôr, pred 485 - 444 miliónmi rokov] boli oveľa zriedkavejšie. Namiesto nich sa oveľa viac darilo pohyblivým, plávajúcim alebo do dna sa zahrabávajúcim druhom.

Počas obdobia kriedy si jedna skupina suchozemských rastlín vyvinula kvety a plody a tým naviazala svoje rozmnožovanie veľmi úzko na živočíchy. Hoci sa tieto rastliny nestali hneď ekologicky dominantné, napokon sa stali hlavnou skupinou suchozemských rastlín.

Dopad obrovského asteroidu spolu s inými zásadnými prebiehajúcimi zmenami prírodného prostredia znamenali koniec druhohôr. Vymrela väčšia skupín, ktoré zastupovali veľké druhy, a to ako na súši, tak v moriach. A vymreli aj mnohé skupiny zastúpené len malými druhmi. Jedinou skupinou dinosaurov, ktorá prežila, boli bezzubé vtáky.

Začiatkom kenozoika sa dominantnými veľkými stavovcami stali cicavce. Pomerne rýchlo kolonizovali ovzdušie aj moria.

Počas kenozoika bolo spočiatku teplo a vlhko, podobne ako počas obdobia kriedy [posledné geologické obdobie druhohôr, pred 145 - 66 miliónmi rokov]. Zmeny v pozícii kontinentov a výzdvih pohorí však viedli ku chladnejšej a suchšej klíme.

Chladnejšia a suchšia klíma viedla k vzniku trávnatých ekosystémov (najprv v Južnej Amerike, neskôr takmer na všetkých kontinentoch).

Rôzne skupiny živočíchov sa prispôsobili podmienkam týchto nových trávnatých ekosystémov. Bylinožravé cicavce sa stali zdatnými bežcami a ich zuby si vyvinuli vysoké korunky, pričom jednotlivé druhy žili kvôli ochrane v čriedach.

Aj cicavčie dravce si vyvinuli schopnosť rýchleho pohybu a niektoré začali loviť vo svorkách.

Vznikli aj ďalšie nové rastlinné komunity, ktoré obývali celkom nové spoločenstvá živočíchov.

Vzostup moderných lúk (ktorým dominovali astrovité rastliny a trávy) sprevádzalo evolučné rozrôznenie hlodavcov myšieho a potkanieho typu, ako aj žiab a ropúch, evolučne pokročilých hadov, spevavých vtákov, atď.

Množstvo foriem si vyvinula aj skupina stromovitých primátov s veľmi veľkými mozgami, zložitými komunitami a chytavými rukami. V Afrike sa jedna vývojová vetva prispôsobila životu na hrane zmiešaných lesných a trávnatých plôch, a v tejto vývojovej vetve vznikli druhy, ktoré boli vzpriamené a začali žiť na trávnatých priestranstvách.

Táto skupina primátov si zachovala a vylepšila schopnosť používať kamenné nástroje, ktorú mali už jej predkovia z pralesa. Vznikli rôzne jej podskupiny a u niektorých sa objavili ešte väčšie mozgy a zložitejšie nástroje. Práve z nich sa vyvinuli predkovia ľudí a napokon sa z Afriky rozšírili do iných kútov planéty.

Približne pred 2,6 miliónmi rokov niekoľko faktorov viedlo k nástupu podmienok ľadových dôb, počas ktorých ľadovce opakovane postupovali a ustupovali. Rôzne skupiny zvierat sa prispôsobili na tieto nové obdobia chladnej klímy.

Raní ľudia dokázali osídliť väčšinu planéty. Krátko po ich príchode do nových oblastí takmer všetky veľké pôvodné druhy vymreli.

V niektorom bode predtým, ako sa spoločný predok všetkých anatomicky moderných ľudí rozšíril naprieč planétou, sa vyvinula schopnosť veľmi zložitého symbolického jazyka. Viedla k vzniku mnohých, mnohých technologických a kultúrnych pokrokov, ku ktorým dochádzalo oveľa rýchlejšie ako k pokrokom v evolúcii ľudského organizmu.

V západnej Ázii a severnej Afrike (a napokon aj iných oblastiach) si anatomicky moderní ľudia vyvinuli techniky pestovania potravy v kontrolovaných podmienkach, čo viedlo k pravému poľnohospodárstvu. (Je známe, že iné kultúry si nezávisle na sebe vyvinuli metódy primitívneho poľnohospodárstva.)

Táto neolitická revolúcia umožnila vznik usadlejších komunít [aj keď tento tradičný pohľad zrejme nie je presný, pozn. red.], špecializáciu práce a zručností v rámci jednotlivých komunít (napríklad na vojakov, hutníkov, hrnčiarov, kňazov, vládcov a po vzniku písma aj pisárov).

Od tohto bodu sa objavuje písomný záznam minulosti, takže prácu preberajú historici.

-

Obrázky: Susannah Maidment et al. & Natural History Museum, London; používateľ wikimédie Geologist, Stanton Fink, Johnson Mortimer,

Zdroje: 1, 2 (zverejnené bez vyhradenia autorských práv)

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet