29.12.2021-09:00:00   |   Marek Dzurenko
#Evolúcia
#Pravek
#Longformy
Hromadné vymieranie pred 66 miliónmi rokov ukončilo druhohornú éru, odborne nazývanú mezozoikum. Nasledujúca éra – kenozoikum – zahŕňa treťohory a štvrtohory a trvá dodnes. Kenozoikum býva označované ako „vek cicavcov“, podobne, ako mezozoikum titulujeme prívlastkom „vek plazov“. Je pravda, že po vyhynutí nevtáčích dinosaurov prevzali vládu nad pevninou práve cicavce. Tie sa vďaka uvoľneniu ník rýchlo rozrôznili, narástli do veľkých rozmerov a na súši sa zhostili roly dominantných herbivorov i predátorov. Pred asi 50 miliónmi rokov sa jedna skupina kopytníkov adaptovala na trvalý život vo vodnom prostredí a niektorí jej zástupcovia sa časom stali najväčšími živočíchmi, aké kedy obývali túto planétu. V približne rovnakom čase sa malé hmyzožravé formy naučili lietať a ovládli nočnú oblohu.

Netopiere sa však nikdy nestali dominantnými lietajúcimi stavovcami. Tejto úlohy sa totiž zhostili vtáky. Počas druhohôr sa ešte delili o vzdušný priestor s ďalšou skupinou lietajúcich plazov, pterosaurami a taktiež inými, primitívnejšími skupinami vtákov. Po ich vyhynutí im už nič nebránilo v tom, aby sa stali takmer monopolnými vládcami oblohy.


Vek cicavcov tak nie je výlučne obdobím vlády zvierat so srsťou. Hoci vtáky kvôli svojej špecializovanej anatómii prispôsobenej letu nenadobudli morfologickú rôznorodosť cicavcov, druhovou diverzitou – čiže absolútnym počtom druhov – ich prekonávajú v pomere dve k jednej. Podobne, ako niektoré skupiny cicavcov, sa aj viaceré skupiny vtákov viac či menej adaptovali pre život vo vode. Jedna línia úplne stratila schopnosť letu a naučila sa „lietať“ pod hladinou. Mnohé ďalšie vtáky sa taktiež stali nelietavými, avšak v suchozemskom prostredí. Na niektorých miestach Zeme – predovšetkým v izolovanom prostredí ostrovov – dosiahli nelietavé operence úctyhodné rozmery a ešte pred pár storočiami zohrávali úlohu kľúčových bylinožravcov, rovnako ako inde napríklad jelene, bizóny či antilopy. Patrí sa ešte dodať, že vtáky sú v nejednom smere omnoho nápadnejšie, než cicavce. Keďže disponujú farebným videním, komunikujú vizuálne pomocou pestrých farieb všetkých odtieňov. Pre mnohé z nich je ešte dôležitejšou formou dorozumievania sa zvuk. Keď sa pri prechádzke v exteriéri započúvate do pôsobivého spektra ich vokálnych prejavov, možno sa vás na chvíľu zmocní pocit, že predsa len možno žijeme počas veku vtákov.

V poslednom dieli seriálu o vtáčej evolúcii sa zameriam na jednu konkrétnu evolučnú líniu vtákov, ktorá ako jediná prežila vymieranie na konci druhohôr a v kenozoiku nadobudla úžasnú rozmanitosť. Ide o skupinu Neornithes (v preklade „nové vtáky“), ktorá zahŕňa všetky kenozoické operence. Kvôli relatívne konzervatívnej podobe vtáčieho tela vedci dlhý čas nedokázali rozlúštiť vzájomné príbuzenské vzťahy jednotlivých podskupín moderných vtákov. Až s nástupom molekulárno-genetických metód sa podarilo ich fylogenézu objasniť. A výskumníkov čakalo nejedno prekvapenie.

V texte predostriem základné delenie Neornithes, od druhovo nepočetných nelietavých bežcov po extrémne diverzifikované spevavce, nemám však ambíciu zachádzať priveľmi do detailov. Podrobnejšie spracovanie fylogenézy a systematiky moderného vtáctva by si totiž vyžadovalo samostatnú sériu článkov. Zameriam sa najmä na tie najväčšie zaujímavosti evolúcie vtáctva a špeciálne na nečakané evolučné vzťahy, ktoré odhalili nové štúdie. Špeciálnu pozornosť taktiež vyhradím tým najväčším, najpodivnejším a najspektakulárnejším fosílnym formám, od gastornisa po teratorny. Na začiatok sa ale zastavím pri otázke, prečo boli práve Neornithes tými šťastlivcami, ktorí vymieranie na hranici druhohôr a kenozoika prežili.


-


Pred 66 miliónmi rokov všetko pod úsečkou zmizlo. Kríza vyhladila tak nevtáčie dinosaury, ako aj niektoré skupiny raných vtákov a pterosaury. Jedinou evolučnou líniou dinosaurov, ktorá prežila do nasledujúcej éry, bola Neornithes (Aves).


Prečo vymieranie prežili iba Neornithes?

Na konci kriedy došlo v dôsledku dopadu kozmického telesa s priemerom vyše 10 kilometrov k hromadnému vymieraniu, ktoré vyhubilo všetky nevtáčie dinosaury a vtáky s výnimkou Neornithes. V posledných rokoch sa medzi odborníkmi začala formovať konsenzuálna hypotéza, ktorá vysvetľuje, prečo sa práve Neornithes vyhli vyhynutiu, kým všetky ostatné vtáky, vrátane dovtedy široko rozšírených a rôznorodých Enantiornithes, vymreli. Na základe najnovších objavov vedci identifikovali niekoľko kľúčových znakov, ktoré neornitinom zabezpečili prežitie.

Rané Neornithes sa vyznačovali malými rozmermi, vďaka ktorým mali nižšie metabolické nároky. Dokázali lietať, čo im umožnilo uniknúť bezprostredným následkom katastrofy a rýchlo vyhľadať nové zdroje potravy. Ich pokročilé zažívacie ústrojenstvo a potravná flexibilita im taktiež dopomohli k prežitiu. Je pravdepodobné, že rané Neornithes konzumovali najmä semená a bezstavovce, čo je potrava, ktorá mohla byť k dispozícii v dostatočnom množstve aj počas vymierania. Následkom vlny extrémneho tepla po náraze asteroidu alebo kométy došlo ku globálnym požiarom, ktoré zdecimovali lesné ekosystémy – hlavný habitat Enantiornithes. Koncokriedové Neornithes zrejme nežili primárne v lesoch, ale skôr pri pobreží, čo dokladujú aj vzácne nálezy ich najstarších známych zástupcov, ktorých predstavím nižšie.

Aby sme to zhrnuli, Neornithes disponovali šťastnou kombináciou anatomických, fyziologických a ekologických vlastností, ktoré im ako jediným dinosaurom umožnili prežiť. Na úsvite treťohôr sa vďaka uvoľneniu ekologických ník prudko rozrôznili. Diverzifikácia Neornithes na počiatku kenozoika bola natoľko rýchla, že mala charakter takzvanej explozívnej radiácie. Rýchla radiácia moderných vtákov je zrejme taktiež dôvodom, pre ktorý sa vedcom po dlhé desaťročia nedarilo vyriešiť ich príbuzenské vzťahy. Jednotlivé evolučné línie sa na počiatku kenozoika štiepili natoľko rýchlo, že to nezanechalo zreteľný fylogenetický signál, na základe ktorého by vedci mohli fylogenézu vtákov rekonštruovať. To sa zmenilo s nástupom molekulárno-genetických analýz v biologickom výskume.

Nové metódy, nové evolučné stromy

Napriek tomu, že vtáky predstavujú najintenzívnejšie študovanú skupinu stavovcov, ich evolučné vzťahy boli dlho záhadou. Už od čias Carla Linného, zakladateľa modernej systematiky, existovalo niekoľko klasifikačných schém založených na morfológii, čiže vonkajších znakoch. Tieto systémy sa ale zhodovali len v hrubých rysoch. Ornitológovia sa viac-menej (skôr menej) zhodovali na vymedzení jednotlivých vtáčích radov, o ich skutočných vzájomných príbuzenských vzťahoch však nemali tušenie.


Metodológia, ktorá by ozrejmila fylogenézu vtákov, sa začala formovať až koncom minulého storočia. V 60. rokoch vznikla kladistika, ktorá zostavuje fylogenetické stromy na základe minimálneho počtu zmien stavov znakov počas postupného štiepenia evolučných línií. Skutočnú revolúciu v systematike priniesli genetické analýzy. V 80. rokoch bol publikovaný prvý fylogenetický strom vtákov založený na analýzach DNA. Tento strom bol iný, než stromy založené na morfologických znakoch. Napríklad kondory tradične radené medzi ostatné dravce boli prekvapivo priradené k bocianom. To sa však neskôr nepotvrdilo, keďže prvotné geneticko-molekulárne metódy neboli dostatočne spoľahlivé.


-


Podobáme sa? Molekulárne dáta priniesli nejedno prekvapenie v systéme vtákov. Napríklad sokoly nepatria medzi ostatné dravce, v skutočnosti sú príbuznejšie papagájom a spevavcom.


Pravú podobu vtáčieho rodostromu odhalili až analýzy veľkého množstva génov naraz. Vďaka tomu máme dnes už veľmi robustnú predstavu o príbuznosti hlavných skupín moderných operencov. Morfologické stromy už dávno poukazovali na to, že súčasné vtáky je možné rozdeliť na dve hlavné skupiny (klady) – Palaeognathae a Neognathae. Prvá zahŕňa nelietavé bežce a lietavé tinamy. Tá druhá všetky ostatné vtáky a ďalej sa delí sa Galloanseres (vodná a hrabavá hydina) a Neoaves, do ktorej spadá zvyšok.

Tento zvyšok obsahuje niekoľko ďalších skupín spájajúcich tradičné rady vtákov. Dve najväčšie sú Aequornithes, ktorá zahŕňa väčšinu vtákov s adaptáciami na život vo vode a Telluraves, do ktorej spadá väčšina prakticky výlučne suchozemských vtákov. Zďaleka najväčším šokom bol poznatok, že dravce netvoria prirodzenú skupinu. Ukázalo sa, že sokoly v skutočnosti nie sú príbuzné jastrabotvarým, ale v skutočnosti ide o blízkych príbuzných papagájov a spevavcov! Áno, čítate správne, sokoly sú geneticky bližšie andulkám a vrabcom, než napríklad jastrabom či orlom. U sokolov sa teda raptoriálne (dravé) adaptácie vyvinuli celkom nezávisle konvergentnej evolúciou.

Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že hlavné skupiny vtákov zdieľajú dôležité spoločné vlastnosti. Napríklad Galloanserae je jediná skupina, ktorá obsahuje hospodársky významné domáce vtáky. Galloanserea majú teda zjavne určitú predispozíciu na domestikáciu. Všetci členovia Aequornithes zas disponujú adaptáciami na život vo vode alebo v jej blízkosti. Naopak, u žiadneho zástupcu Telluraves špeciálne akvatické adaptácie nenájdeme. V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim v stručnosti predstaviť hlavné evolučné línie vtákov, pričom sa pristavím pri niektorých neobvyklých fosílnych formách.

Palaeognathae – bežce a tinamy


Niektoré z moderných vtákov stratili schopnosť letu a špecializovali sa na kurzoriálny (behavý) spôsob života na pevnej zemi. Jedna z týchto skupín predstavuje najprimitívnejšiu vývojovú vetvu moderných vtákov. Na základe toho, že nelietajú, ale bežia, im hovoríme bežce. Tie prežili do súčasnosti v podobe juhoamerických nandu, afrických pštrosov, austrálskych a novoguinejských kazuárov, austrálskych emu a novozélandských kiwi. Nelietavé bežce sa vyvinuli z lietajúcich predkov a jedna skupina lietajúcich Palaeognathae stále existuje – sú to tinamy (Tinamiformes) zo Strednej a Južnej Ameriky.


-


Endemické vtáky moa vyhynuli v dôsledku nadmerného lovu po príchode človeka na Nový Zéland. Podobný osud postihol mnohé ďalšie operené ostrovné endemity.


Palaeognathae sa od ostatných vtákov oddelili ešte počas kriedy. O ich ranej evolučnej histórii však nemáme prakticky žiadne doklady vo forme skamenelín. Kenozoický fosílny záznam bežcov je naopak pomerne bohatý. Ešte pred pár storočiami existovali na Madagaskare a Novom Zélande dve pozoruhodné skupiny bežcov, ktoré na týchto rozsiahlych ostrovoch predstavovali dominantné veľké bylinožravce. Madagaskarské vtáky moa (Dinornithiformes) vyhynuli pred 600 rokmi a niektoré druhy dosahovali úctyhodné rozmery. Najväčší moa Dinornis robustus sa mohol vzpriamiť do výšky 3,5 metra a bol tak najvyšším vtákom vôbec.

Ešte robustnejšie boli niektoré druhy madagaskarských vuronov (Aepyornithiformes), prezývaných „slonie vtáky“, ktoré taktiež vyhynuli pred niekoľkými storočiami. Nedávno opísaný Vorombe titan dosahoval podľa odhadov maximálnu hmotnosť 730 kilogramov, čo z neho robí najväčšieho vtáka v dejinách planéty. Vurony znášali gigantické vajcia, ktoré boli ešte väčšie, než najväčšie známe vajcia nevtáčích dinosaurov. Pozoruhodné je, že podľa genetických analýz boli najbližšími príbuznými vuronov novozélandské vtáky kiwi. To dokazuje, že nelietavé ostrovné bežce vznikli z lietajúcich predkov dávno po rozpade južného prakontinentu Gondwana.

Galloanserae – dinosaury na vašom tanieri


Kurotvaré (Galliformes) a husotvaré (Anseriformes) vtáky tvoria spoločnú skupinu Galloanserae. Táto línia sa od ostatných vtákov taktiež odštiepila ešte v kriede a na rozdiel od bežcov máme o tom dôkazy aj vo forme skamenelín. Jedným z nich je antarktický Vegavis z úplného záveru kriedy spred 66,5 miliónov rokov. Spolu s čiastočnou kostrou bol objavený aj jeho hlasový aparát, takzvaný syrinx, ktorý je unikátnym orgánom vtákov a umožňuje im vydávať pestrú škálu zvukov. Vegavis podľa väčšiny vedcov predstavuje blízkeho príbuzného husotvarých a je pravdepodobné, že sa ozýval podobne, ako kačica či hus.


-


Skamenené pozostatky druhu Presbyornis pervetus naznačujú, že tento čudesný vták hniezdil v kolóniách. Presbyornitidy boli spočiatku považované za príbuzných plameniakov, avšak keď vedci objavili ich „kačacie“ zobáky, ukázalo sa, že išlo o zástupcov husotvarých.


Ešte o niečo starší bol Asteriornis z Belgicka, len prednedávnom opísaný na základe kompletnej lebky a pridružených kostí postkraniálneho skeletu. Pochádza z vrstiev starých takmer 67 miliónov rokov, ide teda o najstaršieho známeho nepochybného člena Neornithes. Asteriornis bol malý operenec s hmotnosťou zhruba 400 gramov, ktorý vykazoval pozoruhodnú zmes znakov kurotvarých a husotvarých. Špička jeho zobáka nebola zahnutá a vyznačoval sa dlhými nohami, čo spolu s jeho nálezom v horninách uložených v pobrežnom prostredí svedčí o tom, že zrejme išlo o brodivého vtáka, ktorý zbieral potravu na pobreží. Asteriornis si v médiách vyslúžil prezývku „zázračná sliepka“, podľa analýz však nešlo o pravého kurotvarého vtáka, ale primitívneho zástupcu spoločnej skupiny Galloanserae.

Vodná a hrabavá hydina je pre ľudstvo významným zdrojom proteínov, keďže práve v rámci tejto skupiny sme domestikovali viacero druhov – kury, morky, prepelice, kačice či husy. Tieto operence na nás preto pôsobia trochu všedne, niektorá kenozoická „hydina“ však bola vyslovene bizarná. Medzi najpodivnejšie formy patrili zástupcovia skupiny Presbyornithidae zo starších treťohôr. Tieto vtáky sa vyznačovali plochým zobákom podobným, aký majú husotvaré, mali však veľmi dlhé nohy, takže trochu pripomínali krížence kačice a plameniaka.

Gigantická prehistorická „hydina“

V rámci Galloanserae sa v priebehu treťohôr vyvinuli aj dve línie gigantických nelietavých vtákov pripomínajúcich bežce – gastornitidy (Gastornithidae) a mihirungy (Dromornithidae). Gastornithidae reprezentuje jediný dnes uznávaný rod Gastornis, predtým nazývaný Diatryma. Ide o jedného z najpopulárnejších fosílnych vtákov, ktorý bol ešte donedávna považovaný za obávaného predátora. Tento takmer 2 metre vysoký a asi 180 kilogramov vážiaci nelietavý operenec obýval lesy Severnej Ameriky, Európy a Ázie počas starších treťohôr pred približne 55 až 45 miliónmi rokov. Vyznačoval sa robustnými končatinami a ohromným zobákom, ktorému však chýbal zahnutý koniec typický pre mäsožravé vtáky. Spolu s výskumom stabilných izotopov v jeho kostiach to svedčí o tom, že nešlo o predátora, ale bylinožravca, ktorý mohol svoj zobák používať na lúskanie semien a plodov.


-


Reprezentanti dvoch vymretých skupín Galloanserae dorastajúci do značných rozmerov – Gastornis gigantea (vľavo) a Dromornis stirtoni.


Gastornisovi sa celkovou stavbou tela a tvarom zobáka podobali austrálske mihirungy a je možné, že boli jeho blízkymi príbuznými, žili však omnoho neskôr. Existovali od doby spred 25 miliónov rokov a posledný zástupca Genyornis newtoni prežil až do neskorých štvrtohôr. Vyhynul pred zhruba 40 tisíc rokmi spoločne s väčšinou austrálskej megafauny. Najväčším mihirungom a zároveň druhým najmohutnejším vtákom všetkých čias bol geologicky starší Dromornis stirtoni z epochy miocén. Samce tohto druhu dosahovali výšku 2,7 metra a vážili vyše pol tony. Mihirungy boli s veľkou pravdepodobnosťou bylinožravé.


Do príbuzenstva Galloanserae patrili podľa niektorých vedcov aj pelagornitidy (Pelagornithidae), ktoré sú bežnej predstave o hydine ešte o dosť vzdialenejšie, než obrie nelietavé mihirungy a gastornitidy. Tieto pelagické rybožravé vtáky boli excelentnými letcami s dlhými krídlami špecializovanými na dlhodobé vznášanie sa nad morskými vlnami. Existovali po veľkú väčšinu kenozoika a ich fosílie sú známe zo všetkých kontinentov vrátane Antarktídy. Objavili sa už pred približne 60 miliónmi rokov a vyhynuli tesne pred začiatkom štvrtohôr pred 2,5 miliónmi rokov. Najpozoruhodnejším znakom týchto fascinujúcich operencov boli falošné „zuby“ v podobe kostených výrastkov na okrajoch čeľustí (pozri perexový obrázok vpravo). Nešlo o skutočné zuby osadené v jamkách a nepokrývala ich sklovina, vďaka čomu bývajú pelagornitidy nazývané tiež „pseudozubé“ alebo „kostenozubé vtáky“. Niektoré patrili medzi najväčšie lietajúce vtáky. Pelagornis sandersi bol podľa súčasných poznatkov absolútnym vtáčím lietajúcim rekordmanom s odhadovaným rozpätím krídel vyše 7 metrov.


-


Zmontovaná kostra pseudozubého vtáka druhu Pelagornis miocaenus.


Neoaves – všetky ostatné vtáky


Medzi neobvyklé spoločné znaky Neoaves patrí absencia penisu, ktorý však bol nezávisle redukovaný aj u niektorých kurotvarých vtákov a tinám. Do Neoaves spadá drvivá väčšina súčasného druhového bohatstva operencov a tajomstvo ich ohromnej diverzity pravdepodobne spočíva v zobáku. V porovnaní s Palaeognathae a Galloanseres majú Neoaves omnoho rôznorodejší tvar zobáka, vďaka čomu zrejme dokázali obsadiť vyšší počet potravných ník. Na utvorenie predstavy o vzájomných vzťahoch vtáčích radov podľa najnovších poznatkov odporúčam čitateľom pozrieť si fylogenetický strom (kladogram) na wikipédii.

Väčšinu Neoaves sa vďaka fylogenomickým štúdiám podarilo zatriediť do dvoch veľkých skupín. Takmer všetky operence s akvatickými adaptáciami spadajú do kladu Aequornithes, kým väčšina typicky terestrických vtákov patrí medzi Telluraves. Menší samostatný klad Mirandornithes tvorí dvojica plamienaky a potápky a do spoločného kladu Columbimorphae patria holuby, mezity a stepiare. Ťažšie zaraditeľné vtáčie rady, nespadajúce ani do jedného z týchto kladov, predstavujú napríklad dropy, kukučky, žeriavy, chriaštele a taktiež rad lelkotvaré (Caprimulgiformes), ktorý zahŕňa nielen lelky, ale tiež kolibríky a dažďovníky. Samostatnou kapitolou je bizarný juhoamerický hoacin chochlatý. Tento neobvyklý operenec konzumuje výlučne listy stromov, ktoré trávi vo zväčšenom hrvoli. Známym znakom hoacina je prítomnosť prstov s pazúrmi na predných končatinách mláďat, ktoré ich využívajú na šplhanie v korunách stromov. Dnešný hoacin predstavuje jediného žijúceho zástupcu svojej skupiny.

Aequornithes – operence viazané na vodné prostredie


Do tohto kladu spadajú vtáky, ktoré sa prispôsobili na získavanie potravy vo vodnom prostredí. Radíme doň napríklad bociany, volavky, ibisy, pelikány, kormorány, suly, albatrosy či potáplice. Vtáky s najpokročilejšími fyziologickými a anatomickými adaptáciami na život vo vode sú jednoznačne tučniaky, ktoré síce úplne stratili schopnosť letu, ale na druhej strane sa stali najzdatnejšími plavcami spomedzi všetkých operencov. V posledných rokoch paleontológovia objavili viaceré fosílne formy vrátane najprimitívnejšieho známeho tučniaka Waimanu spred 60 miliónov rokov a niekoľko obrích tučniakov, z ktorých najväčšie (napríklad rody Anthropornis, Crossvallia, Kairuku a Palaeeudyptes) boli rovnako vysoké alebo dokonca vyššie, než človek. S výnimkou dnešného tučniaka galapágskeho pochádzajú všetky tučniaky, vrátane vyhynutých, z južnej pologule.


-


Obrí tučniak Anthropornis bol rovnako vysoký ako človek. Najväčším dnešným tučniakom je tučniak cisársky s výškou 120 centimetrov.


Pozoruhodnou, no vyhynutou skupinou vodných vtákov boli plotopteridy (Plotopteridae). Patrili do radu Suliformes, čiže ich najbližšími žijúcimi príbuznými sú suly, kormorány, fregaty a anhingy. Žili od eocénu po miocén v severnom Pacifiku a stavbou tela nápadne pripomínali tučniaky, preto sa im niekedy hovorí „tučniaky severnej pologule“. Ide o ďalší zaujímavý príklad konvergentnej evolúcie. Vedci sa domnievajú, že plotopteridy vyhynuli v dôsledku konkurencie zo strany plutvonožcov, čiže tuleňov a uškatcov.

Telluraves – vtáky súše


Medzi Telluraves patria všetky ostatné vtáky. Tento klad je druhovo najbohatší, čo zvlášť platí pre hyperdiverzifikované vrabcotvaré alebo spevavce (Passeriformes), ktoré reprezentujú približne polovicu celkovej vtáčej diverzity. Paradoxne, spevavce sú čo do stavby tela pomerne uniformné, napriek tomu vykazujú úžasnú ekologickú diverzitu. Dôvod ich úspechu presne nepoznáme, zdá sa však, že kľúčovú rolu mohla mať ich schopnosť budovať sofistikované hniezda, vďaka čomu sa mohli vyhnúť konkurencii o prirodzené hniezdne stanovištia. Taktiež je možné, že ich vysokú diverzitu poháňala pokročilá vokalizácia v podobe komplexných piesní.


Jedným zo skutočne nečakaných výsledkov molekulárno-genetických analýz bolo zistenie, že papagájotvaré (Psittaciformes) sú najbližšími príbuznými spevavcov. Tieto dve skupiny majú pritom veľmi rozdielnu anatómiu a ich príbuzenský vzťah štúdie založené na morfológii nikdy neodhalili. Ešte väčší šok u ornitológov vyvolal poznatok, že spevavce a papagáje sú blízko príbuzné sokolom. Tradične chápaný rad jastrabotvaré (Accipitriformes), ktorý združoval všetky denné lietajúce dravé vtáky, sa tak rozpadol a sokoly boli preradené do samostatnej skupiny do príbuzenstva papagájov a spevavcov. Naopak, hypotéza o príbuznosti amerických kondorov a bocianov sa nepotvrdila. Bociany jednoznačne spadajú do kladu Aequornithes, kým kondory predstavujú sesterskú skupinu jastrabotvarých. Okrem už spomínaných radov klad Telluraves zahŕňa aj sovotvaré, trogónotvaré, zoborožcotvaré, krakľotvaré a ďatľotvaré operence.


-


Dvojmetrový Titanis walleri bol posledným hrôzovtákom. Obýval južné oblasti Severnej Ameriky počas neskorých treťohôr a vyhynul v raných štvrtohorách pred asi 1,8 miliónmi rokov.


Teratorny a hrôzovtáky - obrie vtáčie predátory Nového sveta

Na záver ešte pre zaujímavosť v krátkosti spomeniem dve neobyčajné fosílne skupiny z kenozoika amerického svetadielu. Forusracidy (Phorusrhacidea) boli veľké nelietavé vtáky, ktoré existovali od takmer úplného začiatku treťohôr až po štvrtohory. Charakterizujú ich dlhé behavé zadné končatiny, redukované krídla a masívny, hákovito zahnutý zobák. Keďže Južná Amerika bola počas kenozoika až do vytvorenia panamského pevninského mosta v neskorých treťohorách izolovaným kusom pevniny, chýbali tam veľké placentálne mäsožravce. Vďaka tomu sa úlohy vrcholových predátorov zhostili forusracidy. Ich ľudové pomenovanie „hrôzovtáky“ je vskutku výstižný – najväčší zástupca skupiny, Kelenken guillermoi spred 15 miliónov rokov, bol vysoký približne 3 metre a jeho lebka merala vyše 70 centimetrov. Po spojení amerických kontinentov hrôzovtáky zrejme neobstáli v konkurencii s novými placentálmi predátormi, ktoré do Južnej Ameriky prišli zo severu, a tak vyhynuli. Túto hypotézu ale spochybňuje skutočnosť, že prinajmenšom jeden hrôzovták, asi 2 metre vysoký Titanis walleri, sa vydal opačným smerom a v Severnej Amerike prežil až do raných štvrtohôr a možno aj dlhšie. Blízke príbuzenstvo hrôzovtákov dodnes žije v trópoch Južnej Ameriky v podobe dvoch druhov juhoamerických kariam (Cariamidae).

Počas kenozoika Ameriku obývala ďalšia endemická skupina dravých operencov – teratorny (Teratornithidae). Tieto impozantné vtáky sa objavili pred asi 25 miliónmi rokov a vyhynuli až na konci poslednej doby ľadovej. Teratorny dorastali do priam neuveriteľných rozmerov vzhľadom na to, že podľa všetkého dokázali lietať. Severoamerický Teratornis mal štvormetrové rozpätie krídel, kým krídla rodu Aiolornis dosahovali podľa odhadov rozpätie až 5,5 metra. Najväčším lietajúcim vtákom všetkých čias bol juhoamerický Argentavis magnificens s rozpätím krídel vyše 6 metrov. Staršie odhady hovorili o maximálnom rozpätí až 8 metrov, táto hodnota sa však zdá nerealistická. Je pravdepodobné, že kostenozubý Pelagornis mal o čosi dlhšie krídla, Argentavis bol však podstatne mohutnejší, vážil až 70 kilogramov. Teratorny boli príbuznými kondorov, zrejme sa však neživili výlučne zdochlinami. Podľa novších predstáv išlo o predátory, ktoré lovili menšie stavovce na zemi.


-


Najväčší lietajúci operenec Argentavis walleri v porovnaní s človekom a vybranými veľkými vtákmi, fosílnymi aj žijúcimi.


Tento článok sme Vám mohli priniesť vďaka podpore na Patreone. Aj symbolický príspevok nám pomôže zverejňovať viac kvalitných článkov.


Zdroje
Braun, E. L., & Kimball, R. T. (2021). Data types and the phylogeny of Neoaves. Birds, 2(1), 1-22.
Dyke, G., & Kaiser, G. (Eds.). (2011). Living dinosaurs: the evolutionary history of modern birds. John Wiley & Sons.
Field, D. J., Benito, J., Chen, A., Jagt, J. W., & Ksepka, D. T. (2020). Late Cretaceous neornithine from Europe illuminates the origins of crown birds. Nature, 579(7799), 397-401.
Fromm, A., & Meiri, S. (2021). Big, flightless, insular and dead: Characterising the extinct birds of the Quaternary. Journal of Biogeography, 48(9), 2350-2359.
Hackett, S. J., Kimball, R. T., Reddy, S., Bowie, R. C., Braun, E. L., Braun, M. J., ... & Yuri, T. (2008). A phylogenomic study of birds reveals their evolutionary history. Science, 320(5884), 1763-1768.
Hansford, J. P., & Turvey, S. T. (2018). Unexpected diversity within the extinct elephant birds (Aves: Aepyornithidae) and a new identity for the world's largest bird. Royal Society open science, 5(9), 181295.
Jarvis, E. D., Mirarab, S., Aberer, A. J., Li, B., Houde, P., Li, C., ... & Zhang, G. (2014). Whole-genome analyses resolve early branches in the tree of life of modern birds. Science, 346(6215), 1320-1331.
Jetz, W., Thomas, G. H., Joy, J. B., Hartmann, K., & Mooers, A. O. (2012). The global diversity of birds in space and time. Nature, 491(7424), 444-448.
Kimball, R. T., Oliveros, C. H., Wang, N., White, N. D., Barker, F. K., Field, D. J., ... & Braun, E. L. (2019). A phylogenomic supertree of birds. Diversity, 11(7), 109.
Mayr, G. (2017). Avian Evolution: The Fossil Record of Birds and its Paleobiological Significance. Chichester, West Sussex: John Wiley & Sons, Inc. 293 p.
Mayr, G., De Pietri, V. L., Love, L., Mannering, A., & Scofield, R. P. (2021). Oldest, smallest and phylogenetically most basal pelagornithid, from the early Paleocene of New Zealand, sheds light on the evolutionary history of the largest flying birds. Papers in Palaeontology, 7(1), 217-233.
Storch, D. (2015). Fylogeneze ptáků. Vyřešeno? Vesmír, 94, 556-563.

Obrázky: Kimball et al./Jaime A. Headden (perex); Roy E. Plotnick, Jessica M. Theodor & Thomas R. Holtz Jr.; Keven Law/Kirk; public domain; Smokeybjb; Vince Smith/Kevmin; Ryan Somma; Discott; FunkMonk; Berria
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok







Pridať e-mail