13.07.2016-13:29:00   |   Dušan Valent
#Dejiny človeka
#Pravek
Ako sme vysvetlili v minulom článku, je naivné očakávať vyspelé civilizácie skôr, ako po skončení posledného zaľadnenia. A týmto tvrdením si môžeme byť celkom istí z viacerých veľmi dobrých dôvodov. Spomenuli sme však, že je pozoruhodné, ako rýchlo sa po konci posledného glaciálu objavujú nielen celoročne obývané osady so stovkami, v ojedinelých prípadoch azda tisíckami obyvateľov, ale dokonca megalitické stavby nemenej pôsobivé, ale dvakrát staršie ako Stonehenge.



Odkiaľ sa vzali?

Neobjavili sa z ničoho nič. Vývojový proces, ktorý sa pred viac ako 11-tisíc rokmi zavŕšil gigantickými kamennými svätyňami s desivými vyobrazeniami a akýmisi „proto-mestami“, možno sledovať v archeologickom zázname od úplného počiatku v časoch, keď do konca poslednej ľadovej doby zostávalo takmer sedem tisícročí.

Vzostup obilia

Tento vývoj umožnila povaha pravekých západoázijských stepí, aké dnes prakticky nemajú ekvivalent. Rástlo na nich množstvo druhov rastlín s výživnými korienkami a hľuzami alebo početnými semienkami (Chenopodiaceae), strukoviny a taktiež rôzne divoké trávy poskytujúce zrná, napríklad divorastúce obilniny.

Jeho hnacím motorom boli klimatické zmeny. Od obdobia pred asi 19-tisíc rokmi priniesli viac tepla a zrážok. Step sa stávala ešte bohatšou a objavili sa husté lesy s mandľami a pistáciami, ktoré obývalo množstvo živočíchov. „Lovci a zberači mali zrazu k dispozícii oveľa viac divokej rastlinnej potravy naprieč celým Úrodným polmesiacom,“ uvádza archeológ Stephen Mithen.




-


Úrodný polmesiac označuje súvislé územie zahŕňajúce Mezopotámiu, severnú Arábiu, Levantu (Palestína, Sýria a podobne), južnú Anatóliu a Egypt.


Jedným z najvýznamnejších zdrojov potravy sa ukázali obilniny.

Zrod usadlého života

Na Blízkom východe sa stali dôležitou súčasťou jedálnička ľudí tzv. kebaranskej kultúry už pred takmer 20-tisíc rokmi. Odhliadnuc od dôležitosti zberu a spracovávania divokých obilnín a existencie na to potrebných nástrojov, ľud kebaranskej kultúry sa príliš nelíšil od starších kultúr lovcov a zberačov. Ďalšie napredovanie priniesol ľud kultúry natufien, ktorý kebaráncov približne pred 14 500 rokmi plynule nahradil.

Nešlo o žiaden skok, iba krok dopredu.* Pravda, o to dôležitejší. Vznikol usadlý spôsob života**.

Poukazuje na to široké spektrum dôkazov. Napríklad analýza zubov ulovených antilop, ktoré sa podarilo nájsť v osadách. Naznačuje, že do nich natufienci prinášali úlovky počas každého ročného obdobia. To isté indikujú kamenné domy, vyžadujúce veľkú časovú investíciu do budovania, k akej sa ľudia, ktorí sa neprestajne sťahujú, neodhodlajú.

Prvé osady zrejme vznikli z pravidelných sezónnych zhromaždení lovcov a zberačov širšieho okolia. Ako si všimli sociálni antropológovia, tieto charakterizuje intenzívny spoločenský život, hodovanie a náboženské ceremónie, diskusie, ale aj veľa sexu. Zvyšok roka strávený v malých, roztrúsených skupinách je naproti tomu pomerne nudný. „Ako sa klíma oteplila a pribudlo zrážok, spoločenstvá rastlín a živočíchov boli rozmanitejšie, a tak sa ľudia vracali skôr a na ich zimných zhromaždiskách zostávali dlhšie, dokiaľ niektorí nezostali po celý rok,“ píše Mithen.


-


Rekonštrukcia natufienského obydlia.


Ľud natufienskej kultúry nielen lovil a zbieral, ale divoké rastliny taktiež pestoval v akýchsi záhradách. Na niektorých zachovaných artefaktoch archeológovia dokonca objavili ich zobrazenia. Celkovo konzumoval viac ako 250 druhov divých rastlín. Práve rastliny – podľa opotrebovania zubov súdiac – tvorili hlavnú zložku ich jedálnička.



„Rastliny viedli k usadlému spôsobu života a ten je dôležitý pre zhromažďovanie technológií,“ pripomína archeológ Branislav Kovár. „Nomád si premyslí, čo bude vliecť na chrbte...“ Jedným z takýchto „vynálezov“ natufiencov bol podľa jeho slov napríklad kosák.

Usadlí natufienci si pred 14 500 až 13 000 rokmi žili dobre. Konflikty medzi skupinami prakticky neexistovali, všetkého bolo dosť pre každého – na rozdiel od súdobej Európy, Austrálie či Afriky.

A potom prišlo „tisícročné sucho“. Klimatický výkyv známy ako mladší dryas.

Osady pre duchov

Prírodu prekypujúcu rastlinstvom a živočíšstvom pred asi 12 900 rokmi postupne nahradili pustiny. Stovky osád, ktoré vznikli v čase hojnosti, ich obyvatelia opustili. No nie úplne. Osady občas ožili. A to vďaka mŕtvym.

Neďaleko obydlí, ktorým sa už dávno prepadli strechy, alebo sa celé zmenili na kopy sutín, sa čas od času objavovali prapotomkovia ich staviteľov, aby v okolí alebo priamo v nich pochovávali svojich mŕtvych.

Nešlo o prvé miesto ich spočinutia, ale druhotné hroby. Niekedy nosili „zhluky kostí“ nebožtíkov, inokedy len lebky. A po nociach si azda pri ohni rozprávali príbehy o časoch, na ktoré sa nepamätali ani prastarí rodičia najstarších z nich, o zlatom veku, v ktorom žili ľudia po celý rok na jedinom mieste, pretože sa nemuseli neustále presúvať za obživou.

Kríza pomohla domestikácii

Odpoveďou na „tisícročné sucho“ nebolo okamžité opustenie osád. Natufienci sa snažili neprajnej klíme vzdorovať, a to napríklad tak, že rozšírili spektrum lovenej zvery. A tiež začali investovať oveľa viac úsilia do pestovania, aby zvrátili čoraz chudobnejšie úrody (tie okrem sucha trpeli aj poklesom hladiny CO2 v atmosfére).



Niektoré osady takto plodiny transformovali, a to až do takej miery, že napokon zodpovedali zdomácneným varietám. Nálezisko Tell Abu Hureyra napríklad podľa Gordona Hillmana zachytáva domestikáciu raže – najstarší prípad domestikácie obilniny. Došlo k nemu pred viac ako 12 500 rokmi. Tento úspech však bol len slepou uličkou, pretože sa podaril krátko pred opustením osady. Obyvatelia sa stali nomádmi a domestikovaná raž postupne zdivočela.

Podnebie ale nebolo neprajné všade rovnako. Asi 1000 kilometrov východnejšie, pri úpätí pohorí Zagros a Taurus, osady nezanikali, ale prvý raz v histórii vznikali. Tu odkaz usadlých natufiancov prežíval. Poukazuje na to napríklad nálezisko Hallan Çemi Tepesi spred vyše 12-tisíc rokov, ktorého stavby a oddanosť rituálom u obyvateľov prekonali všetko, čo dovtedy vzniklo.

Pred asi 11 700 rokmi mladší dryas a s ním posledný glaciál skončil. Teploty náhle vystúpili o 7 °C v priebehu menej ako desaťročia. Pestovanie plodín zrazu ponúkalo oveľa viac ako len chudobné spestrenie lovom a zberom získavanej stravy ako v mladšom dryase. Klíma zároveň umožnila rýchly návrat k usadlému spôsobu života. Tentoraz ale v inej podobe. Kľúčovými sa stali pôdy záplavových nížin, nie prostredie lesov a stepí.

Ibaže namiesto opakovania „zlatého veku“ na pravekých usadlých ľudí čakal život plný strachu a nadprirodzených hrôz.


(pokračovanie nabudúce)



-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k textu autor ďakuje archeológovi Branislavovi Kovárovi.

-

Poznámky:
* Prakticky všetko, čo charakterizuje prvé osady natufiencov, sa objavilo už u ich predkov kebaráncov: kamene na mletie múky, ozdoby zo schránok mäkkýšov klovitovcov, pochovávanie, hromadenie kostí gaziel.
** Pravda, nie všetci natufienci žili celý rok usadlo. Stále dediny doplňovali prechodne používané lovecké tábory.

Zdroje:
Hayden, B. (2007): Agriculture/Origins Social Consequences. IN Pearsall, D.: Encyclopedia of Archeology. Academic Press
Mithen, S. (2006):After the Ice: A Global Human History 20,000-5000 BC. Harvard University Press.
Richard, S. (2007): Archaeology of the Near East: The Levant. IN Pearsall, D.: Encyclopedia of Archeology. Academic Press

Obrázky: NormanEinstein, fair use
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail