Dávne časy

Asi prvé záznamové médium využívané ľudskou rukou bola stena jaskyne. Jej kapacita bola priamo úmerná veľkosti jaskyne a rôznym jej deformáciám. Možno vám tento primitívny, no trvácny spôsob zaznamenávania pripadá smiešny. Lenže obrysy rúk alebo výjavy zo života lovcov mamutov na stenách taktiež predstavujú typ záznamu.

Neskoršie sa informácie zachovávali vytesaním do kameňa a tieto záznamy boli rovnako ako predošlý spôsob veľmi trvácne. Časom sa objavili hlinené tabuľky, drevo ďalšie typy záznamu. Drevené doštičky boli vyrezávané alebo pokreslené, ale dlho nevydržali. Hlinené tabuľky sa na rozdiel od nich vyznačovali dlhou trvácnosťou. Tvorili ich rôzne typy hliny, od jemnej naplaveniny po zmes kamienkov a mušlí. Ponúkali na svoju vcelku rozsiahle možnosti: stredoasýrske zákony obsahujú na oboch stranách 828 riadkov.



Krátko nato sa objavil papyrus, používaný napríklad v Egypte. Predstavuje akéhosi predchodcu papiera, pričom sa vyrábal z rastliny šachora papyrusového. Začal sa používať od polovice 4. tisícročia pred Kristom. Rovnako ako u dreva, jeho trvácnosť záležala od prostredia.

Gréci a Rimania používali tenké olovo, ktoré sa dalo skladať alebo stočiť. V staroveku sa naň zaznamenávali kliatby.

Koža je podľa niektorých názorov najkrajší materiál slúžiaci na zaznamenávanie. Koža zo zvieraťa sa v procese spracovania najprv zbavila srsti, mäsa a tuku. Vzápätí sa navlhčila mokrou látkou, posypala plavenou kriedou a napla do rámu, kde ju nechali úplne vyschnúť.

Fotografické platne alebo fotografie sú podstatne modernejším a predovšetkým obrazovým typom záznamu. Fotografická platňa pozostávala zo skla ošetreného vrstvou svetlocitlivej emulzie strieborných solí.

História písaná nedávno

Medzi nedávnu históriu môžeme zaradiť napríklad éru počítačov začínajúcu približne v roku 1995. V súvislosti s ňou sa stretávame s niekoľkými typmi záznamu.

Dierny štítok je spôsob záznamu tvorený dierkami napríklad v kartóne, kde sa informácia zaznamenávala prostredníctvom dierok umiestnených v určitých pozíciách. Na danej pozícii buď bola alebo nebola dierka a jedna pozícia znamenala jeden bit. Vo fabrikách sa na týchto štítkoch nachádzali programy určené pre stroje. Do dnešných dní sa použitie diernych štítkov zachovalo pri niektorých voľbách v USA.

Dierna páska bola používaná podobne ako dierny štítok, používali sa paralelne. Používala sa približne od roku 1874 ale do výpočtovej techniky sa dostala až v roku 1950. Rovnako ako dierne štítky, používali/jú sa na riadenie strojov a automatov ale aj na automatické zhotovovanie diernych štítkov.



Bubnová magnetická pamäť sa vo výpočtovej technike používala v 50. rokoch ako vnútorná a vonkajšia pamäť. Skladala sa z rotujúceho bubna z nemagnetického materiálu s nanesenou feromagnetickou vrstvou, pričom v malej vzdialenosti od povrchu bubnu bol umiestnený rad čítacích a zápisových elektromagnetických hláv. Počet hláv zodpovedal dĺžke slova procesoru, pričom celé slovo sa zapisovalo a čítalo zároveň.

Magnetická páska je druh média, ktoré sa používa aj dnes, napríklad google zálohuje údaje v Gmaili na celé desiatky rokov, a robí tak na práve magnetické pásky. Magnetická páska predstavuje magnetickú vrstvu nanesenú na plastickej páske. Stretnúť s týmto druhom záznamu by ste sa mohli pri video a auto páskach. Prvý krát sa na pásku pre počítač zaznamenávalo v roku 1951.

Disketa vznikla okolo roku 1970, mala rôzne podoby a kapacitu. Ide o druh vymeniteľného média s pružným plastovým kotúčom s magnetickou vrstvou v plastovom puzdre. Ako si možno spomeniete, tento typ média nebol práve trvácny. Najčastejšie sa používala disketa formátu 3,5 palca s kapacitou 1,44 MB.

Súčasnosť

V súčasnosti nepoužívame veľké množstvo technológii, skôr početné variácie. Napríklad optické médium je známe a používane pod názvami LD, CD, DVD, HD DVD, Blu-Ray... či HVD z možnej budúcnosti. V skratke, optické médium je polykarbonátový plast pokrytý veľmi tenkou vrstvou kovu, napríklad hliníkom alebo zlatom. Záznam sa vykoná tak, že lase vypáli do kovovej vrstvy jamky a plôšky, ktoré predstavujú bity. Prvé optické média neboli určené pre počítač a ani sa s ich použitím v tomto smere nepočítalo.

Starší spôsob zaznamenávania používaný dodnes je pevný disk. Toto zariadenie funguje na princípe magnetického záznamu. Obsahuje hlavičku, ktorá slúži na zapisovanie a čítanie z povrchu platní. Prvý magnetický disk s kapacitou 5 MB predstavila firma IBM v roku 1956.

Nahradou optickych médií sú USB kľuče patriace medzi elektronické médiá, ktoré pomocou elektroniky zapisujú dáta. Svoj obsah uchovávajú bez napájania, pričom je u nich možné časté a rýchle prepisovanie. Veľmi používaný typ tohto média sú USB kľúče alebo pamäťové karty. Elektronické média sa môžu líšiť použitou technológiou.

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet