Tento článok je súčasťou seriálu, ktorého cieľom je prezentovať rozmanitosť pravekého života do podstatne väčšej miery, ako to robí dostupná populárno-náučná literatúra. Ak vás zaujímajú ďalšie články seriálu, kliknite na tento Rozcestník.
Text nadväzuje na článok Zobáky, rohy a zdobené goliere: Rozmanitosť rohatých dinosaurov 1
Od obdobia pred približne 80 miliónmi rokov patrili „pravé rohaté dinosaury“ ceratopsidy (Ceratopsidae) medzi najhojnejšie skupiny dinosaurov. A najrozmanitejšie.
Paradoxne, len na pomerne malej ostrovnej pevnine, tvorenej územím dnešného západu Severnej Ameriky (niekdajší ostrovný kontinent Laramídia).
Severnú Ameriku si podmanili po boku svojich menších,
bezrohých príbuzných, leptoceratopsidov. Podobným formám ako leptoceratopsidom sa darilo aj v Ázii.
Ceratopsidy sa vyvíjali v dvoch veľkých podskupinách: Centrosaurinae a Chasmosaurinae. Nie tak dávno bolo veľmi jednoduché odlíšiť lebky týchto „podčeľadí“. Centrosauriny mali malé nadočnicové rohy, dlhý nosový roh a golier kratší ako zvyšok lebky. Naopak, chasmosauriny niesli dlhé nadočnicové rohy, krátky roh na nose a golier dlhší ako zvyšok lebky.
Nové nálezy ale ukázali, že prvotní zástupcovia oboch skupín vyzerali veľmi podobne. A zároveň pripomínali archaickejšie formy, ako bol
Zuniceratops: rástli im dlhé nadočnicové rohy, ale nosový roh chýbal. Na jeho mieste sa nachádzal len akýsi kostený hrboľ.
Ako teda odlíšiť chasmosaurinov od centrosaurinov? Centrosaurinom vyrastal zo strednej časti kosteného goliera pár rohov (u neskorších foriem sa mohol stáčať dopredu a dodola). Zároveň mali krátky, ale hlboký rypák. Naopak, chasmosauriny charakterizoval nízky, pretiahnutý rypák a predĺžená rostrálna kosť – zobákovité zakončenie hornej čeľuste typické pre širšiu skupinu rohatých dinosaurov (Ceratopsia).
Evolúcia rohatých dinosaurov, predovšetkým centrosaurinov, je užitočným mementom pre snahy odhaliť zmeny v rozmanitosti dinosaurov na sklonku druhohôr. Podľa niektorých názorov
rozmanitosť dinosaurov v tomto čase klesala. Čo je pravda, ak porovnáme obdobie spred 76 - 74 miliónov rokov s rovnako dlhým obdobím spred 68 až 66 miliónov rokov. Ibaže porovnávame hrušky s jablkami. V prvom prípade sa totiž v rýchlom slede striedal veľký počet rodov a druhov. V skutočnosti z celej Severnej Ameriky nepoznáme pre žiaden časový úsek viac ako dva či tri súčasne žijúce druhy centrosaurinov. Čiže nedošlo k extrémnemu úpadku rozmanitosti dinosaurov, len ku vzniku ekosystémov so stabilnejšími, dlhšie žijúcimi druhmi, ako bol slávny Triceratops horridus alebo Tyrannosaurus rex.
Poznámka: pokiaľ nebude uvedené inak, nižšie opísané rody dosahovali dĺžku 5 až 6 metrov a hmotnosť okolo 1,5 – 3 ton
Medzera v poznaní
Pred 90 až 80 miliónmi rokov
Po existencii malých „takmer ceratopsidov“, ako bol americký Zuniceratops a ázijský Turanoceratos, sa fosílny záznam rohatých dinosaurov na viac ako 10 miliónov rokov takmer odmlčal. Z tohto obdobia poznáme len bližšie neurčené nálezy dvoch zástupcov, jedného zo súvrstvia menefee (Colorado, vek 84 - 81 miliónov rokov, išlo o centrosaurina) a ďalšieho zo súvrstvia wahweap (Utah a Severná Arizona, 81 miliónov rokov, centrosaurin podobný rodu Diabloceratops, viď nižšie).
Éra dvojrohých ceratopsidov
Pred 80 - 78 miliónmi rokov
-
Machairoceratops (hore), Medusaceratops (vľavo dole) a Wendiceratops.
Najstaršie, spravidla nedávno opísané rody, nachádzame v súvrstviach záplavových nížin spred asi 80 miliónov rokov. Už v tomto čase vykazujú pomerne veľké telesné rozmery (dĺžka 5 - 6 m, hmotnosť okolo 2 až 3 ton) a veľmi rýchlu
evolúciu, takže jednotlivé rody a druhy sa vo fosílnom zázname objavujú takpovediac na okamih a sú nahradené ďalšími.
Pred 80 miliónmi rokov sa objavuje centrosaurin Xenoceratops (Alberta, Kanada). Vykazuje typické znaky centrosaurinov – krátky a vysoký rypák, aj dvojicu stredne dlhých, širokých ostňov na golieri. Na rozdiel od neskorších centrosaurinov ale nesie dlhé rohy nad očami a namiesto rohu len kostený hrboľ na nose (výraznejší než aký niesol Zuniceratops či Turanoceratops).
Krátko nato, pred približne 79,5 miliónmi rokov, sa objavuje Wendiceratops (Alberta, Kanada). O čosi neskôr, pred približne 79,3 miliónmi rokov, ďalšie centrosauriny Diabloceratops (Utah, USA), Albertaceratops (Alberta, Kanada) a potenciálny chasmosaurin Medusaceratops (Montana, USA).
Diabloceratops predstavuje najprimitívnejšieho známeho centrosaurina. Vyznačoval sa mimoriadne krátkou a vysokou lebkou, len nízkym kosteným hrboľom na nose, štíhlymi rohmi a zúženým golierom s predĺženými ostňami. O čosi väčší Albertaceratops mal nosový hrboľ výraznejší a dvojicu tŕňov na golieri krátku, ale širokú. Tak ako nadočnicové rohy, táto dvojica tŕňov smerovala do strán. Lebka zvieraťa bola na pomery centrosaurina pomerne pretiahnutá.
Je zaujímavé, že prakticky rovnako vyzeral južnejší Medusaceratops s tým rozdielom, že okrem páru krátkych, no pomerne širokých a do strán / dodola zahnutých tŕňov na vrchole goliera mal ďalšie dva páry podobných, ale menších. Rodové meno zvieraťa reflektuje, že táto ornamentácia lebky pripomína chápadlá medúzy. Povaha ornamentácie na golieri podľa autorov vedeckého opisu tohto tvora stačila nielen na vyčlenenie vlastného rodu, ale aj na jeho zaradenie do druhej hlavnej podskupiny ceratopsidov, Chasmosaurinae. Niektorí paleontológovia (napr. Fowler) ale so statusom samostatného rodu ani so zaradením do Chasmosaurinae nesúhlasia.
Veľmi podobný diabloceratopsovi bol o čosi mladší (79,5 - 78 miliónov rokov), ale zrejme ešte archaickejší Machairoceratops (Utah, USA). Pozoruhodným znakom zvieraťa boli dlhé tŕne goliera, ktoré smerovali dopredu.
Najvyspelejší z najstarších známych ceratopsidov bol Wendiceratops. Najočividnejšie sa to prejavovalo vysokým kosteným hrboľom, ktorý evokoval nosový roh. Na rozdiel od nosových rohov neskorších foriem bol ale krátky, tupý a so širokou základňou v predo-zadnom smere. Dlhé nadočnicové rohy zostávali, pribudlo ostňov na golieri, boli ale ploché, krátke („jazykovité“) a stočené dopredu a dodola.
Priekopník s predĺženým golierom aj nadočnicovými rohmi
Pred 80 - 78 miliónmi rokov
-
Približne v rovnakom čase (pred 80 – 78,5 milióna rokov, datovanie predmetného súvrstvia je problematické) ako prvé dobre známe centrosauriny, sa rodom Agujaceratops (Texas, USA) vo fosílnom zázname objavuje aj najstarší jednoznačný zástupca druhej podskupiny, Chasmosaurinae.
Na rozdiel od rodu Medusaceratops, toto veľmi veľké (7 m, 3 až 4 tony) zviera vykazovalo znaky chasmosaurinov nielen v tvare lebky. Priame nadočnicové rohy boli nadmerne dlhé, kostený hrboľ na nose nahradil roh, ktorý bol ale veľmi krátky. Hranatý kostený golier bol oproti centrosaurinom predĺžený, hoci len mierne – dosahoval približne rovnakú dĺžku ako zvyšok lebky.
Dlhé a široké goliere, scvrknuté rohy
Pred 76,5 až 75,8 milióna rokov
-
Zľava: Chasmosaurus belli (hore) a Chasmosaurus russelli, Utahceratops, Vagaceratops.
Ako sme videli, chasmosauriny v počiatkoch svojej evolúcie predĺžili ako nadočnicové rohy, tak kostený golier. Viacerí neskorší príbuzní agujaceratopsa kostený golier „zveľadili“ – ešte viac predĺžili a rozšírili, a to až do hranatého tvaru. No rohy práve naopak, takpovediac zanedbali.
Široký, hranatý a veľkými otvormi odľahčený kostený golier rodu Chasmosaurus dosahoval jedenapolnásobok dĺžky lebky. A kým malý nosový roh svoje rozmery nezmenil, nadočnicové rohy sa najprv zmenšili, ako v prípade 4,5-metrového druhu Chasmosaurus russelli (spred 76,2 - 76,1 milióna rokov, Alberta v Kanade), výrazne scvrkli, ako v prípade nepatrne väčšieho druhu Chasmosaurus belli (spred 76,5 - 76,3 milióna rokov, Alberta v Kanade), alebo úplne zanikli ako u 4,5-metrového rodu Vagaceratops (spred 76,6 - 76,1 milióna rokov, Alberta v Kanade).
Vagaceratops sa od chasmosaura líšil o čosi kratším golierom. Jeho zadnú hranu však zdobil rad krátkych kostených výrastkov.
Chasmosaura pripomínal aj nepríbuzný, 6 až 7 metrov dlhý a tri až štyri tony vážiaci Utahceratops (spred 76,4 - 75,8 milióna rokov, Utah, USA). Zástupcom tohto rodu nadočnicové rohy smerovali do strán, pričom boli menšie ako roh nosový. Na rozdiel od predchádzajúcich rodov ale rozmerný kostený golier nebol hranatý.
Stredne dlhé nadočnicové rohy do strán, kostené "jazyky"
Pred 76,5 až 75,8 miliónmi rokov
-
Kosmoceratops (vľavo) a Spiclypeus.
V rámci chasmosaurinov sa vyvinuli zaujímavé formy, ktoré si vytvorili stredne dlhé nadočnicové rohy smerujúce do strán, napríklad Kosmoceratops (Utah, USA) spred 75,9 milióna rokov (Utah, USA). Na pomery chasmosaurina relatívne krátky kostený golier odľahčovali prekvapivo malé otvory, pričom zo zadnej hrany smerom do dola vyrastali početné, jazykovité ostne. Podobne vyzeral o niečo starší (?76 - 78 miliónov rokov) Spiclypeus (Montana, USA), ktorého stredové kostené jazyky goliera zrástli do jediného, krátkeho a širokého kosteného „previsu“.
Dlhé, do strán smerujúce rohy vykazoval aj kanadský Mojoceratops. Na základe veľkosti (7 m) a absencie unikátnych znakov ho ale mnohí paleontológovia považujú za dospelé štádium alebo dlhorohého samca kostier označených ako Chasmosaurus (či už Ch. belli alebo Ch. russelli).
Krídla na golieri
Pred 77 miliónmi rokov
Unikátny znak, akési krídelká na spôsob boha Merkúra, umožnil identifikovať nový rod rohatého dinosaura len na základe úlomku kosteného goliera. Na počesť špecifického znaku dostal meno Mercuriceratops. Živočích zrejme pripomínal chasmosaura a dosahoval podobné, pomerne malé rozmery (4 m, 1 tona).
Vysoký rypák a rohy ako býk
Pred 78 - 72 miliónmi rokov
-
Nasutoceratops
Nielenže neustále objavujeme nové rody dinosaurov, darí sa rozpoznávať aj celé nepoznané skupiny. Jednou z nedávno vytýčených sú archaické centrosauriny skupiny Nasutoceratopsinii. Vznikli z prvotných centrosaurinov, ktoré mali krátke, ale vysoké lebky. Tento trend sa v tejto skupine ešte zvýraznil. Nosový roh síce nepribudol, zvieratá ale vykazujú pozoruhodné, dopredu smerujúce nadočnicové rohy oblúkovitého tvaru. Naopak, kostené ozdoby kosteného goliera chýbali.
Poznáme približne pol tucta zástupcov, pomenovaní sú zatiaľ traja. Najlepšie známy je 4,5-metrový Nasutoceratops (spred 75,6 - 75,8 milióna rokov, Utah, USA). Do skupiny sa podarilo zaradiť aj dávnejšie známeho, problematického avaceratopsa (4 m, spred 77 - 78 miliónov rokov, Montana, USA), ktorému chýbali otvory v kostenom golieri, a malý (3 m) nedávno pomenovaný rod Yehuecauhceratopsa (Mexiko) spred asi 72 miliónov rokov. Skameneliny zástupcov tejto skupiny sú známe aj z Kanady (nepomenovaný zástupca zo súvrstvia oldman spred 78 miliónov rokov – jedinec nesie označenie CMN 8804).
Pred 77 až 76 miliónmi rokov
Hoci sa často označujú ako typickí zástupcovia skupiny Centrosaurinae, centrosauriny s krátkymi nadočnicovými rohmi a predĺženým rohom na nose sa rozvíjali pomerne krátko, iba asi milión rokov.
4,5-metrový Spinops (spred 77 - 76,4 miliónmi rokov, Alberta v Kanade) sa vyznačoval stredne dlhým nosovým rohom, dvojicou dozadu smerujúcich tŕňov na golieri, ako aj dvomi dopredu a dodola smerujúcimi kostenými jazykmi. Mierne staršiemu (spred o čosi viac ako 77 miliónov rokov, Alberta v Kanade) rodu Coronosarus tieto výrastky goliera zakrpateli. Centrosaurus spred 76,9 - 76,5 milióna rokov (Alberta v Kanade) si pre zmenu zachoval len „kostené jazyky“, dvojica ostňov sa výrazne skrátila.
-
Zľava: Spinops, Centrosaurus, Styracosaurus
Ostnaté goliere
Pred 76,4 - 75,3 milióna rokov
Styracosaurus spred 76,4 - 76,2 milióna rokov (Alberta v Kanade) niesol pozoruhodnú ornamentáciu hlavy. Okrem dlhého nosného rohu, ktorého kostené jadro meralo až do 60 cm, pričom vrstva rohoviny pridávala ďalších 10 - 20 cm, to boli predovšetkým tri páry tŕňov na kostenom golieri, ktoré merali až pol metra. U jedincov tohto rodu pozorujeme vysokú variabilitu – niektorým z goliera smeroval dopredu malý kostený „jazyk“ na spôsob centrosaura. Iné mali tretí pár ostňov na golieri vyvinutý len chabo.
Rubeoceratops spred (75,8 až 75,6 miliónmi rokov, Montana, USA; vyobrazený na perexovom obrázku vľavo) vykazuje mimoriadne dlhý nosový roh. Z goliera však vyrastali len dva páry ostňov, ktoré sa skrátili (max. 30 cm; tretí pár bol celkom skrátený, u niektorých jedincov chýbal). Dva najdlhšie navyše smerovali k sebe, nie od seba ako pri styrakosaurovi.
Evolučný trend pokračoval v doposiaľ nepomenovanom rode (v literatúre sa označuje ako „centrosaurin A“ alebo „prechodný centrosaurin A“; Montana, USA) spred 75,4 - 75,3 miliónov rokov. Nosový roh zostáva síce dlhý, rohy na golieri sú však len dva, čiže jediný pár.
Zánik nosového rohu
Pred 75,2 až 71/69 miliónmi rokov
-
Einiosaurus (vľavo) a Pachyrhinosaurus.
V mladších vrstvách sa dovtedajší evolučný trend centrosaurinov zvrátil – dlhý nosový roh postupne zaniká.
Einiosaurus spred 75,2 - 75,1 milióna rokov (Montana, USA) si zachoval dvojicu dozadu smerujúcich ostňov na golieri. Nosový roh sa ale skrátil a stočil dopredu a dodola.
V mladších vrstvách (75,1 - 75 miliónov rohov, Montana, USA) ho nahrádza mimoriadne mohutný Achelousaurus, u ktorého ostne na golieri smerovali mierne do strán a nosový roh zanikol. Zastúpila ho kostená hrča.
Evolučný trend vrcholí tromi druhmi rodu Pachyrhinosaurus (objavuje sa pred 73,9 milióna rokov). Ostne kosteného goliera smerujú celkom do strán až mierne dopredu, prípadne sa skracujú. A nosový kostený hrboľ nadobudol mimoriadne rozmery – bol široký a siahal od nozdier k očniciam.
Pachyrhinosaurus je najväčší známy centrosaurin. Dorastal do dĺžky osem metrov a vážil až okolo štyroch ton. Zároveň je posledným zástupcom tejto skupiny. Najmladší známy druh, P. prerorum vymiera ďaleko na severe – je doložený zo severu Aljašky – niekedy pred pred 71 - 69 miliónmi rokov (datovanie vrstiev je problematické).
Veľké goliere, veľké nadočnicové rohy, malý roh na nose
Pred 75,5 až 66 miliónmi rokov
-
Arrhinoceratops (hore), Titanoceratops (dole vľavo) a Torosaurus. Rekonštrukcia kosteného goliera Titanoceratopsa na obrázku vychádza z rodu Pentaceratops. V skutočnosti však bol golier zrejme o čosi kratší, viac podobný rodu Arrhinoceratops.
Značné rozmery (6 m a viac), dlhý kostený golier a impozantné, čiastočne dopredu smerujúce nadočnicové rohy, to sú charakteristiky nového typu chasmosaurinov. Vo fosílnom zázname sa objavuje rodom Pentaceratops (Nové Mexiko, USA) pred asi 75,5 miliónmi rokov. Pozostatky z Nového Mexika doposiaľ označované týmto názvom však podľa Fowlera (2016) predstavujú celý chronologický sled samostatných rodov - ak nie druhov, ktoré sa vyskytovali v priebehu dvoch miliónov rokov.
Mimochodom, mnohé staré rekonštrukcie a informácie o pentaceratopsovi sú založené na jedincoch, ktoré sa do tohto rodu podľa dnešných poznatkov neradia. Týka sa to napríklad telesných rozmerov a veľkosti hlavy – jedince preukázateľne predstavujúce pentaceratopsa (všetky patriace do jediného druhu P. sternbergii) boli asi 6 m dlhé (nie 7-metrové či dokonca väčšie) a ich lebky merali okolo 2,2 až 2,4 m (nie viac ako 2,5 m).
Podobu na spôsob pentaceratopsa podľa všetkého nadobudlo nezávisle na sebe niekoľko vývojových vetiev chasmosaurinov. Neskoršie, tvarom hlavy podobné formy, totiž nie sú blízko príbuzné tomuto rodu.
U neskorších foriem sa redukujú „odľahčovacie“ otvory v kostenom golieri, ako demonštruje rod Anchiceratops spred 70,8 - 71,7 milióna rokov (Alberta v Kanade). Anchiceratops bol pomerne vzácny rod, zrejme obývajúci okolie estuárií. Žiaľ, väčšina rekonštrukcií jeho tela (nie hlavy) je založená na výborne zachovalom jedincovi (NMC 8547) bez lebky, ktorý zrejme predstavuje samostatný rod. Tento jedinec vykazuje pozoruhodné adaptácie indikujúce obojživelný spôsob života.
Pomerne malý (4 - 4,5 m) Arrhinoceratops spred 71,5 - 71,8 milióna rokov (Alberta v Kanade) sa vyznačoval skráteným, tupým nosovým rohom. Golier s výrazne redukovanými otvormi mal variabilný tvar, mohol byť hranatý na spôsob chasmosaura, alebo oválny na spôsob triceratopsa. O niečo starší (71,5 - 72,5 milióna rokov) mexický Coahuilaceratops niesol v pomere k telu a lebke najmasívnejšie a najväčšie (1,2 m) nadočnicové rohy zo všetkých chasmosaurinov. Zviera meralo okolo sedem až osem metrov a vážilo tri až štyri tony.
Vrcholom evolúcie tohto typu chasmosaurinov bol Bravoceratops spred 70 miliónov rokov (Texas, USA) a Titanoceratops (Nové Mexiko, USA) spred asi 75,5 až 74,5 milióna rokov, ktorého lebka merala takmer 2,7 m (celé zviera asi 7 m). Titanoceratops mal blízko ku predkovi podskupiny Triceratopsini, čo je skupina združujúca najbližších príbuzných slávneho triceratopsa.
Patril sem napríklad Torosaurus (USA a Kanada) spred 69 až 66 miliónov rokov, ktorého lebka merala 2,4 až 2,8 m pri celkovej dĺžke 6 až 9 metrov a hmotnosti 3 až 6 ton. Torosaurus v priebehu evolúcie postupne nadobudol mimoriadne predĺžený golier a „veľkohlavú“ podobu starších rodov ako Titanoceratops. Otvory v golieri si však zachoval pomerne malé.
Skrátený golier, dlhé nadočnicové rohy
Pred 68 až 66 miliónmi rokov
-
Triceratops
Na sklonku éry dinosaurov pred 69 až 66 miliónmi rokov patrila jednoznačná dominancia triceratopsovi a jeho blízkym príbuzným, čiže podskupine Triceratopsini. A to nielen v rámci ceratopsidov, ale v Severnej Amerike v rámci akýchkoľvek bylinožravých dinosaurov.
Vyvinuli sa z okruhu rodu Titanoceratops, pričom rané formy skupiny zrejme predstavujú novomexický Ojoceratops a kanadský Eotriceratops spred približne 68 miliónov rokov. Neskorší z dvoch známych druhov vyššie spomenutého Torosaura zostal verný trendu veľkých golierov, iní zástupcovia skupiny však nie. Golier sa im skrátil a otvory v ňom napokon zmizli. Takúto situáciu demonštruje Triceratops, jednoznačne najhojnejší a široko rozšírený zástupca skupiny (spred asi 67,5 až 66 miliónov rokov). Išlo o pomerne veľkého až gigantického ceratopsida, ktorého veľkosť sa pohybovala v rozmedzí 7 až 9,5 m a hmotnosť mohla u najväčších zástupcov dosiahnuť 10 ton.
V priebehu evolúcie triceratopsa sa zvrátil trend zmenšovania nosového rohu. Kým starší druh, T. horridus mal nosový roh niekoľkonásobne kratší ako nadočnicové rohy, mladší T. prorsus niesol nosový roh, ktorý mohol dosiahnuť 40 až 60 % dĺžky nadočnicových rohov. Naopak, blízko príbuzný Nedoceratops nosový roh celkom stratil. Žiaľ, rod je známy z jedinej lebky. Ďalším rozdielom od triceratopsa sú malé otvory v kostenom golieri a nadočnícové rohy rastúce priamo dohora.
Vrchol predlžovania nosového rohu u triceratopsa demonštruje gigantický jedinec z Južnej Dakoty neformálne označovaný (a zatiaľ vedecky neopísaný) ako „Duranteceratops“. Jeho lebka meria ohromných 240 cm, a to napriek kratšiemu golieru, než aký niesli iné jedince triceratopsa. Živé zviera meralo azda 9,5 m, možno viac.
Nosový roh „durantceratopsa“ meria 45 cm, čím sa takmer rovná rohom nadočnicovým. Tie mal tento jedinec pre zmenu skrátené (menší a geologickým vekom starší jedinec triceratopsa MOR 3027 mal nadočnicové rohy, respektíve ich kostené jadro, dlhé až 115 cm, čo je takmer 2,5-krát viac ako „duranteceratops“). Predbežné správy o náleze zväčša tvrdia, že ide o nový druh či dokonca rod. Pohľad na rozmanitosť lebiek druhu Triceratops prorsus ale ukazuje, že „Duranteceratops“ nemá ďaleko od viacerých jedincov. Napríklad MOR 004 má nosový roh len nepatrne kratší ako rohy nadočnicové, ktoré merajú 41 cm (celá lebka 208 cm). Podobne je na tom jedinec EM P15.1. Žeby bol „Duranteceratops“ len mimoriadnym variantom tohto druhu? Nuž, sú tu aj ďalšie rozdiely, ako relatívne vyššia lebka a absurdne veľké nozdry...
-
Renesancia nosových rohov: „Duranteceratops“, mimoriadny, ale ešte neopísaný jedinec triceratopsa (?), možno zástupca nového druhu. Vpravo je vyobrazený Regaliceratops (obrázok skresľuje rozdiel v dĺžke medzi nadočnicovými rohmi a nosovým rohom, v skutočnosti bol väčší).
Imitátor centrosaurinov
Pred 68 až 67 miliónmi rokov
Nedávny objav ukázal, že rozrôzňovanie rohatých dinosaurov pokračovalo aj na úplnom konci druhohôr. Začali vyvíjať typy, ktoré nahrádzali vymreté podskupiny. Okrem mladšieho z dvojice druhov torosaura, ktorý nadobudol viaceré charakteristiky „veľkohlavých“ rodov Titanoceratops alebo Pentaceratops, to demonštruje aj kanadský Regaliceratops.
Tento rod je zatiaľ známy iba na základe jedinej lebky. Jeho nadočnicové rohy boli zakrpatené a asi dvakrát kratšie ako nosový roh. Zvieraťu sa zároveň zväčšili kostené výrastky goliera. Pripomínal teda v čase jeho existencie vymreté centrosauriny. A to aj menšími rozmermi (5 m). Napriek podobnosti s centrosaurinmi patril do blízkeho príbuzenstva triceratopsa.
Mimochodom, nielenže sa rohaté dinosaury aj na sklonku druhohôr rozrôzňovali. Bližšie neurčené pozostatky skupiny sa podarilo objaviť na východe USA. To znamená, že vďaka ústupu vnútrozemného mora osídlili ďalší vtedajší kontinent, Apalačiu.
-
Uvedené informácie o geologickom veku jednotlivých druhov sa môžu mierne líšiť od iných dostupných zdrojov, sú však založené na najnovšom prehodnotení stratigrafie severoamerických súvrství podľa Denvera Fowlera https://peerj.com/preprints/2554/
Obrázky: Lukas Panzarin, Danielle Dufault & Nobu Tamura, Sampson SD, Loewen MA, Farke AA, Roberts EM, Forster CA, et al.; Kevin Guertin; S.D. Sampson, E.K. Lund, M.A. Loewen, A.A. Farke, K.E. Clayton; Fred Wierum; Zachi Evenor
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás
Zdieľajte článok