08.04.2015-01:48:00   |   Dušan Valent
#Kozmos
#Pravek

Zostal len ľad


-

Tekutú vodu tu nenájdete. Mars je planetárna múmia bičovaná mrazivými vetrami s priemernou teplotou okolo -60 °C. Hoci rovníkové oblasti slnko v lete vyhrieva nad bod mrazu, nízky atmosférický tlak (asi stopäťdesiatkrát nižší ako pozemský) jej obvykle nedovolí skondenzovať. Na vodný ľad je však Mars bohatý. Skrýva sa v jeho pôde ako aj v tri kilometre hrubých polárnych ľadovcoch. Množstvo tohto ľadu, tvar marťanskej krajiny, výskyt ílových minerálov a ďalšie indície naznačujú, že v minulosti červená planéta vyzerala celkom inak. Hostila veľkolepý oceán, rieky s deltami, jazerá a ako ukazujú geochemické výskumy, o 1,5 miliardy rokov skôr ako Zem atmosféru bohatú na kyslík.




-



Čo ho vyhrievalo?

Najranejšie fázy vzniku slnečnej sústavy sprevádzali zrážky rodiacich sa planét. Zem, ktorá bola vtedy veľká asi ako Venuša, trafilo pred asi 4,5 miliardami rokov teleso veľkosti Marsu. Z materiálu vyvrhnutého zrážkou vznikol náš Mesiac. Aj Mars zastihla v tomto čase ohromná kolízia. Kvôli nej dodnes leží severná pologuľa telesa o 5 kilometrov hlbšie ako južná. Čo sa dialo najbližších 500 miliónov rokov môžeme len hádať. Horninový záznam tu, tak ako na Zemi, pred 4,1 až 3,8 miliardami rokov takmer úplne zničila fáza neskorého intenzívneho bombardovania asteroidmi.

Krátery, ktorými toto bombardovanie dokaličilo Mesiac, pozorujeme dodnes. Tie, ktorými zjazvilo Zem, činnosť vetra a vody už dávno celkom zahladila. A Mars? Jeho krátery spred 4 miliárd rokov síce rozoznať dokážeme, no sú silne narušené. Aj tu sa očividne uplatňovalo zvetrávanie a odnos. Podľa zistení planetológov spoločnými silami zrezali vyvýšené oblasti Marsu o viac ako kilometer. Okrem skresávania pohorí dochádzalo taktiež k rastu rozvetvených riečnych údolí. V nížinách vznikali sladkovodné jazerá veľké až ako Kaspické more a taktiež rozsiahle riečne delty s hrubými vrstvami usadenín. V nížinách severu vytvorili toky dokonca oceán pokrývajúci viac ako tretinu planéty.


-




Mladé slnko svietilo pred 4 miliardami rokov asi o 40 % slabšie ako dnes. Ako je potom možné, že teploty na Marse, ktorý okolo Slnka obieha približne o polovicu ďalej ako Zem, umožňovali existenciu tekutej vody? Keďže planéte chýbajú usadeniny uhlíkatých hornín zvaných karbonáty, ktoré sa považujú za sprievodný znak atmosféry bohatej na uhlík, oxid uhličitý strojcom otepľovania nebol. Kusy marťanského plášťa, ktoré si po vyvrhnutí v masívnych sopečných erupciách našli cestu až na Zem, naznačujú iného vinníka. Ich chemické zloženie svedčí o tom, že pri odplyňovaní vnútra planéty sa uvoľnilo obrovské množstvo vodíka. A vodík taktiež patrí medzi skleníkové plyny. Mars okrem toho vyhrievalo teplo uvoľnené pri dopadoch asteroidov, ktoré dokázali čas od času roztaviť rozsiahle oblasti planetárnej kôry.

Mrazivé kyslé vody

Neskorá fáza intenzívneho bombardovania znamenala pre mierne podnebie Marsu smrteľnú ranu. Výbuchy sprevádzajúce dopady asteroidov vďaka nízkej gravitácii vypudili obrovské masy jeho atmosférických plynov do kozmu. Vznikla slučka spätnej väzby - čím viac asteroidov dopadalo, tým redšou sa stávala marťanská atmosféra, a čím redšia bola atmosféra, tým menej asteroidov pred dopadom zhorelo, čo ešte viac urýchlilo únik atmosféry. K decimácii plynného obalu prispel taktiež zánik magnetického poľa Marsu, ku ktorému došlo kvôli vychladnutiu jeho jadra alebo kvôli sérii dopadov veľkých asteroidov. Bez tohto štítu riedku marťanskú atmosféru nahlodávala aj kozmická radiácia.


-



Pred približne 3,7 miliardami rokov dostal Mars novú, chladnejšiu tvár. Dážď ju kropil iba zriedka. Potvrdzujú to napríklad nálezy olivínu, ktorý za prítomnosti vody zvetráva na ílové minerály. Klimatická zmena sa odrazila aj v tvare riečnych údolí, ktoré v tomto čase napájala iba hŕstka prítokov odvádzajúcich nie zrážkovú, ale podzemnú vodu. V posledných riekach a zmenšujúcom sa, ľadom pokrytom oceáne však voda nebola sladká ani slaná, ale v dôsledku intenzívnej sopečnej činnosti kyslá ako ocot.



O zhruba 300 miliónov rokov neskôr klesla intenzita zvetrávania a odnosu asi stotisíckrát. Tieto procesy viac nespôsobovala voda, ale kyselina sírová. Rieky sa stali minulosťou, pod povrchom sa však vytvorila hrubá vrstva ľadu. Keď ju narušili sopky predierajúce sa na povrch, nastávali katastrofické záplavy, ktoré vyhlbovali obrovské kanály a na severnej pologuli sa zlievali do dočasných jazier alebo azda malého, ľadovou škrupinou pokrytého oceánu. O ďalších 400 miliónov rokov sa vytratili aj tieto posledné vodné nádrže a taktiež akákoľvek geologická aktivita s výnimkou pohybu ľadovcov. Skaza jednej potenciálne životodarnej planéty bola zavŕšená. A približne v rovnakom čase prebiehala aj ďalšia.

-

Príspevok je úryvkom z článku "Zánik oceánov Marsu a Venuše", ktorý vyšiel v magazíne GoldMan.

Obrázky: NASA, ESO
Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok






Za podporu ďakujeme

Pridať e-mail