Godzilla navždy fikciou

Byť gigantický znamená riskovať. Živočíchom, ktoré sa na rozdiel od rastlín aktívne pohybujú, veľkosť obmedzuje pohyblivosť. Taktiež ich robí zraniteľnejšími voči vplyvom zemskej tiaže. Napríklad, keď blcha spadne z desiatich metrov na skaly, vážne si neublíži. Pes sa ale doláme a kôň sa takpovediac rozšplechne. Dvojnásobný nárast veľkosti totiž nesprevádza dvojnásobný nárast hmotnosti. Hmotnosť rastie treťou mocninou. Pritom od istej hranice niekde medzi 120 a 200 tonami by už štvornohý živočích musel mať tak hrubé nohy, že by nedokázal kráčať. Godzilla a King Kong sú preto silou, ktorá drží pokope vesmír, zahnaní do sféry večnej fikcie. Ničiť veľkomestá, loziť po mrakodrapoch alebo dokonca navzájom zápasiť môžu iba vo vedecko-fantastických filmoch. V skutočnosti by pri svojich rozmeroch neurobili ani len jediný krok.



Tu sa problémy gigantických rozmerov nekončia. Životaschopný druh potrebuje dostatočne početnú populáciu prinajmenšom preto, aby nedochádzalo k degeneračnému páreniu medzi príbuznými. A veľká populácia potrebuje dostatočne rozľahlé územie na pokrytie svojich potravinových nárokov. Je očividné, že ak sa z istého množstva potravy nakŕmi sto antilop, rovnaké množstvo rastlín nasýti len hŕstku slonov. Veľké zvieratá preto vyžadujú podstatne väčší životný priestor než malé druhy. Inými slovami, kým malé druhy môžu byť veľmi hojné hoci aj na malých ostrovoch, rovnaké územie postačí malej - alebo žiadnej - populácii veľkých zvierat.

Ďalej treba spomenúť nebezpečenstvo z prehrievania. Pri pohybe vzniká prácou svalstva teplo a kvôli relatívne menšiemu povrchu tela k objemu majú veľké zvieratá problém zbavovať sa ho. Rizikový je tiež dlhší čas potrebný na dosiahnutie dostatočnej veľkosti pre pohlavnú zrelosť. S jej oddialením sa zvyšuje riziko, že jedince sa schopnosti rozmnožovať vôbec nedožijú. Myši naproti tomu privádzajú na svet potomstvo už vo veku dvoch mesiacov.

Výhody obrovitosti

V histórii života sa v každom období vyskytovali živočíchy s maximálnou veľkosťou, akú uniesla ich telesná stavba, fyziológia a životné prostredie. Rôznych obrov vytvárali morské i suchozemské korytnačky, žaby a krokodíly. Poznáme tiež tonové hlodavce, osemmetrové varany, ako žirafa veľké lietajúce jaštery s rozpätím krídel vyše 12 m, dvanásťmetrové krvilačné žraloky a tak ďalej. Keby platili jedine zmienené nevýhody gigantických rozmerov, nebolo by tomu tak.

Veľké telesné rozmery prinášajú druhom či jedincom, samozrejme, aj výhody: veľké bylinožravce sú menej zraniteľné voči dravcom a dočiahnu na viac typov rastlín, veľké dravce zase ľahšie premôžu menších dravých konkurentov a aj veľkú korisť. V oboch prípadoch, u bylinožravcov i mäsožravcov, veľkosť prináša výhodu pri konkurencii v rámci vlastného druhu. Napríklad pri rozmnožovaní, keď veľké samce víťazia v súbojoch o samice, prípadne sú pre samice atraktívnejšie.

V čom ale boli dinosaury iné než veľké cicavce, keď vidíme taký priepastný rozdiel medzi najväčšími sauropódmi (váha nie ojedinele 100+ ton) a najväčšími suchozemskými cicavcami (bezrohé praveké nosorožce, hmotnosť okolo 20 ton)? Odpovedí je niekoľko.

Rýchlo sa množiace vzducholode

V prvom rade sa veľké dinosaury rozmnožovali omnoho rýchlejšie než veľké cicavce. Myši sa rozmnožujú rýchlo a privádzajú na svet mláďatá v krátkych cykloch. Ťarchavosť gazely Thomsonovej naproti tomu trvá 190 dní, u slona afrického až 22 mesiacov (660 dní). Najväčšie cicavce, ako dvadsaťtonové Indricotherium, preto potrebovali ešte oveľa dlhší čas. Ak vezmeme do úvahy dlhý čas potrebný na dosiahnutie pohlavnej zrelosti jedincov a skutočnosť, že podobne ako u iných veľkých zvierat, ich populácia žila na veľkom území a pozostávala iba z pomerne malého počtu jedincov, črtá sa nám zraniteľný druh schopný len pomalej regenerácie.

Kým u cicavcov platí, že čím väčší druh, tým pomalšia je jeho schopnosť regenerácie, dinosaury kládli znášky v pravidelných intervaloch nezávisle od telesnej veľkosti. Aj stodvadsaťtonový Amphicoelias mohol naklásť veľký počet vajec snáď každý rok, ako ukazujú nájdené skamenené znášky jeho príbuzných. Ďalšou výhodou sauropódov bola prítomnosť vzdušných vakov, dnes typických pre vtáky. Zefektívňovali dýchanie a svojou plochou vo vnútri tela zbavovali zviera prebytočného tepla, pričom kostené dutiny, kam tieto vaky zasahovali, odľahčovali kostru bez straty pevnosti. So štipkou recesie by sme tak mohli obrovské dinosaury považovať za veľké, mäsité vzducholode.

Úsporné vďaka krkom?

Výhoda najväčších dinosaurov, dlhokrkých sauropódov, sa skrývala aj v tráviacej sústave. Potravu ústami iba odtŕhali, o jej rozomieľanie a spracovanie staralo vnútro trupu. Vďaka tomu stíhali denne konzumovať dostatok rastlinnej hmoty na vykŕmenie rozmerného tela. Cicavce strácajú veľa času žuvaním. Pre prežúvavce, ktoré z cicavcov najdôkladnejšie využívajú energiu z rastlinnej stravy a tým pádom aj najpomalšie trávia, je z tohto dôvodu nevýhodné presiahnuť hranicu tisíc kilogramov!

Dnešný slon strávi väčšinu dňa kŕmením, hoci váži „iba“ okolo päť ton. Ako dlho sa museli kŕmiť sauropódy? Ukazuje sa, že o nič dlhšie. Gigantickým dinosaurom sa totiž podaril výborný vynález. Mimoriadne dlhý krk. Keďže potravu neprežúvali, vystačili si s malými hlavami uspôsobenými na odtŕhanie veľkého množstva potravy vďaka absencii líc a schopnosti doširoka roztvoriť čeľuste. Malé hlavy umožnili spolu s dutými kosťami a anatomickými špecializáciami stavcov vznik krkov bežne dlhších ako 5 metrov a niekedy viac ako 10 m. Ich benefit? Už minimálny pohyb trupu dopredu postačil pre zabezpečenie veľkého množstva potravy na spásanie: dlhý krk totiž pre hlavu znamenal veľký rozsah pohybu do strán alebo hore-dole. Inými slovami, nohy obvykle stáli, bola to hlava, ktorá neustále putovala.



-

Perexový obrázok: Dmitry Bogdanov

Páčia sa Vám naše články? Podporte nás

Zdieľajte článok

Tweet